Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/291/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309215924 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1309215924.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Jany Vlčkovej, v právnej veci navrhovateľky: K.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, F., zast. JUDr. Petrom Škultétym, advokátom, Heydukova 3, P.O.Box 302, Bratislava proti odporcovi: L.Á. L., E..L.., IČO: XX XXX XXX, M. XX, F., zast. JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom, Svätoplukova 28, Bratislava, v konaní o určenie neplatnosti výpovede a náhrady mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 4. mája 2012, č.k. 21C 147/2009-273, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 04.05.2011, č.k. 21C 147/2009-273 v časti určenia neplatnosti výpovede p o t v r d z u j e. V ostatných napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď odporcu zo dňa 31.07.2009 daná navrhovateľke je neplatná. Odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 40.871,10 eur a zároveň zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj súdny poplatok vo výške 2.551,50 eur. Navrhovateľke bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce zo dňa 31.07.2009, keď odporca na základe interného auditu pri kontrole dodržiavania internej smernice „Ú. T. pre U. S. V. E. Y. E. L. T.“ navrhovateľke v pozícií biznis manažéra, v prípade ňou spracovaného klienta C. Š. V..S..E.. F., L..C..I.. vo veci čerpania splátkového úveru na financovanie projektu s úverovým rámcom 360.000.000,- Sk mala závažne porušiť pracovnú disciplínu tak, ako bola opísaná vo výpovedi zo dňa 31.07.2009. Súd prvého stupňa konštatoval, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.07.2009 spĺňa formálno-právne právne predpoklady, čo sa týka hmotnoprávneho posúdenia obsahu a dôvodov predmetnej výpovede uviedol, že odporca v predmetnej výpovede sa vôbec nezmienil o porušení povinnosti zo strany navrhovateľky tým, že táto neoprávnene mala umožniť odblokovanie špeciálneho účtu na úhradu úrokov z omeškania klienta, čo preukazoval v rámci súdneho konania. Súd však takéto dodatočne špecifikované nepovolené konanie navrhovateľky, o ktoré odporca opieral výpovedný dôvod, súd nie je povinný skúmať, keďže nebol uplatnený v písomnej výpovedi - je totiž zameniteľný s iným konaním. Preto súd prvého stupňa uzavrel, že v predmetnej výpovedi vytýkané nedostatky v skutkových okolnostiach súd nevyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny, ale jej konanie vyhodnotil ako neuspokojivé pracovné výsledky, najmä z dôvodu, že od roku 1996 odporca nevykazoval voči navrhovateľke žiadne nedostatky v práci, bol s ňou spokojný. Tiež mal za to, že súd nie je viazaný internou smernicou odporcu, ktorý si svojimi internými predpismi a pracovnou zmluvou upravil porušenie pracovnej disciplíny do troch stupňov s možnosťou skončenia pracovného pomeru so zamestnancom. Súd prvého stupňa z výpovedi svedkov K.. H., K.. C., K.. U. mal za preukázané, že navrhovateľka postupovala pri zadávaní príkazu z údajov v N. (sprievodný list úveru), pričom v ňom čerpanie úveru nebolo špecifikované do troch tranž, ani troch splátkových kalendárov. Keďže navrhovateľka vychádzala len zo sprievodného listu úveru F., existovala u odporcu ešte kontrola ďalšími oddeleniami, ktoré ak vznikli nedostatky alebo vady mali povinnosť kontaktovať navrhovateľku, prípadne jej nadriadeného, čo sa v danom prípade nestalo. Tiež z „Ú. T. pre U.Ý. S. V. E. Y. E. L. T.“ podľa čl. 3.8 navrhovateľka bola povinná skontrolovať príkaz na čerpanie predložený jej klientom, bola zodpovedná za skontrolovanej klientom vyplnených prevodných príkazov z bežného účtu a ich predloženie k realizácií na odbor úverovej a kolaterálnej dokumentácie, ktoré malo povinnosť preveriť účelovosť čerpaných prostriedkov po zistení neúčelného čerpania malo toto oddelenie informovať svojho vedúceho riaditeľa príslušného obchodného miesta a riaditeľa divízie firemných centier. Navrhovateľka dokumenty, ktoré preukazujú účel čerpania bola povinná zaslať aj s originálom príkazu na čerpanie odboru úverovej a kolaterálnej dokumentácie do piatich dní, pričom oddelenie správy úverov a oddelenie dokumentárne produkty na základe vstupov: príkazu na čerpanie, N., podpisové vzory, podporná evidencia úverových rámcov, ak nezistí žiadne nedostatky, zabezpečí čerpanie prostriedkov. V prípade nedostatkov malo toto oddelenie správy úverov o tomto informovať navrhovateľku, tiež súd mal za preukázané z čl. 3.7 z „Ú. T. pre U. S. V. E. Y. E. L. T.“, údaje do F. zadáva oddelenie správy úverov na základe konzultácie a odsúhlasenia s biznis manažérom - navrhovateľkou a aj za ne zodpovedá, kontroluje zadané údaje v systéme oproti zadaniu v N. autorizovanej a zaslanej do oddelenia úverovej a kolaterálnej dokumentácie (čl. 3.7.6). Teda v konkrétnom prípade v úverovej zmluve boli konania a úkony pracovníkov jednotlivých oddelení pracovníkov odporcu vzájomne prepojené s povinnosťou kontroly navrhovateľky, či už oddelením úverovej a kolaterálnej dokumentácie alebo oddelením správy úverov, resp. jej nadriadeným K.. H. a predtým K.. C.. Súd nemal preukázané, že by v zmysle čerpania tretej tranže úveru klienta odporcu tieto finančné prostriedky nemohli byť zo špeciálneho účtu čerpané. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že odporcovi nevnikla žiadna škoda v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou čerpaním finančných prostriedkov z tretej tranže v rozpore s účelom zmluvy. Súd prvého stupňa posudzoval i nárok navrhovateľky v súvislosti s náhradou mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 Zák. práce, keď mal za to, že náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Túto skutočnosť navrhovateľka odporcovi oznámila listom zo dňa 28.10.2009 a súd, pokiaľ sa týka výšky uplatnenej náhrady mzdy vychádzal zo sumy 1.388,60 eur mesačne od 01.11.2009 do vyhlásenia rozsudku, keďže táto výška medzi účastníkmi nebola sporná. Stanovil rozhodné obdobie kalendárny štvrťrok júl až september 2009, vypočítal priemerný mesačný zárobok v celkovej výške 41.658,- eur, avšak navrhovateľka si túto sumu vyčíslila nižšou sumou, preto súd neprekročil rámec ňou uplatneného nároku a priznal jej požadovanú náhradu mzdy. K námietke odporcu, aby súd rozhodol v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, lebo je zamestnaná v konkurenčnej spoločnosti a tiež, že žiadal nepriznať jej náhradu mzdy aj v prípade, že súd určí predmetnú výpoveď za neplatnú. Súd prvého stupňa konštatoval, že odporca si v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce neuplatnil, aby súd za čas dlhšie ako 12 mesiacov túto náhradu mzdy navrhovateľke znížil, prípadne vôbec nepriznal. Uviedol, že bez takejto žiadosti odporcu svojvoľne nemôže náhradu mzdy navrhovateľke obmedziť. Konštatoval, že síce je nespornou skutočnosťou, že medzi odporcom a terajším zamestnávateľom navrhovateľky ide o konkurenčne spoločnosti, tam navrhovateľka dosahuje porovnateľný príjem, avšak odporca v konaní vôbec nepreukázal, že sa jedná o konkurenčnú spoločnosť, tiež nepreukázal z akého dôvodu nemožno od neho spravodlivo očakávať naďalej navrhovateľku zamestnávať. Návrhu odporcu preto v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce nevyhovel. O trovách prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca, a to do všetkých výrokov súdu prvého stupňa z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca uviedol, že výpoveď z 31.07.2009 spĺňa všetky náležitosti vyžadované Zákonníkom práce, že súd nezohľadnil individuálnu zodpovednosť navrhovateľky, ale jej očividné pochybenie pripísal k nedostatkom kontrolného mechanizmu u odporcu. Mal za to, že takéto rozhodnutie prvostupňového súdu dáva zamestnancom odporcu signál, že svoje pracovné povinnosti nemusia plniť príliš zodpovedne, keďže odporca ako zamestnávateľ nemá účinný prostriedok na ochranu svojich oprávnených záujmov. Odporca musí v prípade akéhokoľvek porušenia vyvodiť okamžite individuálnu a nie kolektívnu zodpovednosť, aby eliminoval negatívne následky, ktoré môžu ohroziť nie len jeho podnikateľskú činnosť, ale najmä vklady občanov, ktorí sa spoliehajú na obozretnosť a spoľahlivosť odporcu pri výkone jeho činnosti. Poukázal na podnikateľskú činnosť odporcu a jeho význam s ohľadom na jeho postavenie na Slovenskom bankovom trhu, pre vývoj ekonomiky celého hospodárstva. Uviedol, že v prípade navrhovateľky išlo o pochybenie, ktoré mohlo mať za následok vznik škody až vo výške celého úveru, nakoľko daný úver sa stal pre odporcu veľmi rizikový a nebolo vylúčené, že klient C. Š. V..S..E.. F., L..C..I.. by svoje záväzky voči odporcovi nakoniec nesplatil. Uviedol, že len zásluhou ďalších oddelení a zamestnancov odporcu nedošlo k tomu, že daný úver bol splatený. Nesprávne súd prvého stupňa vyhodnotil, v čom spočívalo pochybenie navrhovateľky. Navrhovateľka zodpovedá za odsledovanie dodržania účelovosti čerpania schváleného úverového rámca. Navrhovateľka zadala správne údaje do N., a teda tieto údaje boli aj správne transformované do informačného systému F.. Ak teda ani ďalšie oddelenia, ktoré vychádzali zo správne zadaných údajov v F. nemohli pochybenie pri nedodržaní účelovosti čerpania odhaliť, nakoľko iné oddelenia nemali prístup k samotnej úverovej dokumentácií. Odporca uviedol, že tieto oddelenia kontrolovali iba dodržanie výšky úverového rámca a predovšetkým formálne náležitosti predpísané pre príkaz na čerpanie, pričom kontrola účelovosti čerpania bola úplne v kompetencií navrhovateľky ako E. Y.. Toto vyplýva aj z bodu 3.8.7 Smernice - Ú. T. pre U. S. V. E. Y. E. L. T., ktorú súd nesprávne vyložil. Samotné pochybenie navrhovateľky spočívalo v neodsledovaní dodržania účelovosti čerpania schváleného úverového rámca, ktoré bolo spôsobené odblokovaním špeciálneho účtu a prevedením takto účelovo viazaných finančných prostriedkov na bežný účet, a to v rozpore s dohodnutou účelovosťou čerpania schváleného úveru. Odporca uviedol, že prostredníctvom vyjadrení odporcu pred súdom došlo len k bližšiemu rozobratiu tohto porušenia, pričom odblokovanie špeciálneho účtu bolo s jedným z viacerých pochybený navrhovateľky, následkom ktorého došlo k prevedeniu peňazí na bežný účet, čím došlo k nedodržaniu účelovosti čerpania daného úveru. Uviedol, že preto nie je možné považovať svojvoľne odblokovanie špeciálneho účtu za nový výpovedný dôvod, ale za dôvod, ktorý je skutkovo vymedzený v predmetnej výpovedi zo dňa 31.07.2009. Nesprávny postup navrhovateľky potvrdili viacerí svedkovia, napr. IW.. R. C., svedok K.. F. C. a svedkyňa K.. Y. U., ktorá uviedla, že pokiaľ je dohodnuté účelové čerpanie úveru, tak účelovosť kontrolu je a zodpovedá za ňu obchodník. Vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal výpoveďou svedkyne Y.. L. Q., ktorej výpoveď bola podstatná, pretože táto svedkyňa v roku 2009 dozerala na vykonanie auditu klienta C. Š. V..S..E.., na základe ktorého bol pracovný pomer s navrhovateľkou ukončení. Svedkyňa uviedla, že navrhovateľka neodsledovala dostatočný účel čerpania úveru. Navrhovateľka dávala príkaz na odblokovanie špeciálneho účtu, na ňom mali byť zbierané kúpne ceny za predané byty v projekte, čo predstavovalo hlavný zdroj splácania úveru. V tomto prípade špeciálny účet nemal byť uvoľňovaný na zaplatenie úrokov, keďže na úroky bola vyčlenená špeciálna časť tretej tranže úveru. Odporca uviedol, že výpoveď s navrhovateľkou vzhľadom na tieto skutočnosti je platná, pričom súd prvého stupňa pochybil, keď nezohľadnil odporcom preukázané pochybenie navrhovateľky ako dôvod výpovede. Síce odporcovi nevznikla škoda, ale konaním navrhovateľky došlo k výraznému zvýšeniu rizikovosti celého úveru. Odporca zároveň spochybnil výpoveď svedka K.. H., ako zaujatého a nevierohodného z dôvodu, že odporca s týmto svedkom ukončil pracovný pomer dôsledku rovnakého pochybenia ako u navrhovateľky. Za chybu navrhovateľky považoval na jednom z pojednávaní to, že navrhovateľka požiadala oddelenie správy úverov o odblokovanie špeciálneho účtu, na ďalšom pojednávaní dňa 24.01.2012 však výpoveď poprel, keď navrhovateľka neporušila pracovný postup pohľadom uvoľňovania špeciálneho účtu. Odporca poukázal na skutočnosť, že sama navrhovateľka si svoje vlastné pochybenia priznala, čo sama vlastnoručne napísala na danú výpoveď. Poprel, že by si neuplatnil svoje právo v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce na zníženie, resp. na nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, učinil tak podaním zo dňa 02.03.2012, v ktorom výslovne žiadal nepriznať náhradu mzdy s poukazom na ust. § 79 ods. 1 Zák. práce. Už len spomenutie alternatívy nepriznania náhrady mzdy spĺňa podmienky § 79 ods. 2 Zák. práce. Poukázal pritom na ust. § 41 ods. 2 O.s.p., keď každý úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 204/2009. Mal za to, že priznanie náhrady mzdy vo výške 40.871,10 eur za takmer 29 mesiacov považuje za neprimerané. Súd mal na základe žiadosti odporcu pristúpiť k moderácií i z dôvodu, že navrhovateľka je zamestnaná, pričom má aj porovnateľný príjem, ako mala v predchádzajúcom zamestnaní. Ak by však odvolací súd dospel k názoru, že odporca neuplatnil svoje právo na zníženie priznanej náhrady mzdy uviedol, aby odvolací súd pokiaľ potvrdí neplatnosť ukončenia pracovného pomeru, primerane znížil priznanú náhradu mzdy a nepriznal náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov, pričom navrhovateľka si našla prácu už po 6 mesiacoch. Mal za to, že takéto právo, resp. námietku je možné uplatniť aj v odvolacom konaní. Tiež priznanie náhrady mzdy za obdobie takmer 29 mesiacov je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák. práce. Takéto priznanie náhrady mzdy je nutné považovať za neprimerane vysoké a potenciálne aj v rozpore s dobrými mravmi. Tiež napadol samotný výrok rozhodnutia v časti priznania výšky náhrady mzdy. Mal za to, že tento je neurčitý, pretože neobsahuje presné vymedzenie obdobia, za ktoré je daná náhrada mzdy priznaná. Namietal súdom prvého stupňa vyčíslenú sumu hodinovej mzdy vo výške 8,51 eur, mal za to, že takáto vyčíslená suma nie je správna s odpracovanými hodinami a sumou vyplatenej mzdy navrhovateľke. K odvolaniu sa písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že odporca pred súdom nepreukázal vznik škody za závažné porušenie jej pracovnej disciplíny ani príčinnú súvislosť medzi porušením pracovnej disciplíny a vznikom škody, pretože žiadnym spôsobom nepochybila pri plnení pracovných úloh odporcu. Uviedla, že podľa dodatku č. 1 k predmetnej úverovej zmluve bol uzavretý medzi odporcom a dlžníkom dňa 17.06.2009, teda ešte pred vykonaním interného auditu odporcu, kedy sa mal údajne odporca dozvedieť o jej porušení pracovnej disciplíny. Teda dodatok k predmetnej úverovej zmluve bol uzavretý bez ohľadu na výsledok uvedeného interného auditu odporcu. Odporca až v súdnom konaní začal tvrdiť, že neoprávnene odblokovala špeciálny účet na úhradu úrokov z omeškania klienta odporcu, na čo údajne nemala byť oprávnená, avšak vo výpovedi absentuje vymedzenie takéhoto dôvodu nedovoleného konania. A preto takéto nedovolené konanie (odblokovanie špeciálneho účtu) je nesporne zameniteľne s iným konaním a aj z tohto dôvodu je predmetná výpoveď neplatná. Dodržiavanie účelovosti čerpania schváleného úverového rámca bolo kontrolované inými oddeleniami odporcu, ktoré nezistili žiadne nedostatky ani vady tejto bankovej transakcie. Poukázala n výpoveď svedka K.. R. H.. Uviedla, že výpoveď voči nej je účelová, pretože voči iným zamestnancom iných oddelení odporcu, ktorý participovali na tomto úverovom prípade nebola vyvodená žiadna pracovno-právna zodpovednosť. Uviedla, že práve naopak svedkyne navrhnuté odporcom, a to K.. R. C., K.. Y. U. E. Y.. L. Q. boli proti jej osobe zaujaté a neobjektívne, čo vyplýva zo vzťahu ich podriadenosti k odporcovi, keďže sú jeho zamestnankyne. Uviedla, že odblokovanie špeciálneho účtu vykonala v súlade s internými predpismi odporcu v dobrej viere, že takýmto konaní neporuší pracovnú disciplínu. Vytka, že takéto konanie nekonzultovala je neopodstatnené, pretože povinnosť toto konanie konzultovať s inou osobou nevyplýva zo žiadneho interného predpisu. Tiež žiaden interný predpis - smernica odporcu neupravuje režim odblokovania špeciálneho účtu a práva a povinnosti pri tomto konaní. Preto výpoveď svedkyne K.. C., že na odblokovanie mala navrhovateľka potrebovať písomný súhlas je zavádzajúce. Poprela, že by svojim vyjadrením mala uznať svoju zodpovednosť za porušenie pracovnej disciplíny. Odporca prekrúca vyjadrenie navrhovateľky, týmto sa len všeobecne vyjadrovala k svojej práci počas trvania pracovného pomeru. Uviedla, že odporca si neuplatnil na súde prvého stupňa právo na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce, iba žiadal nepriznať náhradu mzdy z dôvodu jeho návrhu na rozhodnutie prvostupňového súdu o skončení pracovného pomeru ku dňu skončenia výpovednej doby. Obsah prejavu vôle odporcu by musel smerovať k inej právnej skutočnosti, t.j. k návrhu na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy súdom prvého stupňa presahujúcej 12 mesiacov odo dňa doručenia žiadosti odporcovi na pokračovanie vo výkone práce navrhovateľky u odporcu a za týmto účelom by musel odporca prvostupňovému súdu navrhnúť aj vykonanie dokazovania. Obsah prejavu vôle odporcu bol teda jednoznačný a preto ho súd prvého stupňa vecne správne posúdil. Odporca si odvolaním dodatočne upravil právo na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy, čo je zo zákona neprípustné. Takzvanú skutkovú námietku si teda odporca mohol uplatniť len do skončenia dokazovania v prvostupňovom konaní, pretože táto námietka bezprostredne súvisí s vykonaním ďalšieho dokazovania, čo je v odvolacom konaní zo zákona neprípustné. Uviedla, že zníženie náhrady mzdy a jej nepriznanie nie sú totožné právne pojmy, sú rozdelené a moderačné oprávnenie súdu sa týka len jednej z týchto alternatív. Navyše rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade mzdy nie je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu neprimerane dlhotrvajúceho súdneho sporu v predmetnej veci sa ocitla a nachádza sa naopak práve navrhovateľka, pretože napriek tomu, že trvá aby bola odporcom zamestnaná, odporca to bezdôvodne odmieta. Výrok súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia o náhrade mzdy je určitý, zrozumiteľný, keď v ňom je presne stanovená výška náhrady mzdy, je špecifikovaný a časovo ohraničený od 01.11.2009 do vyhlásenia rozsudku prvostupňovým súdom. Navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a odporcu zaviazal k náhrade trov právneho zastúpenia odvolacieho konania. K odvolaciemu súdu dňa 18.01.2013 zaslal vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľky k odvolaniu odporca, opätovne poukázal na dôvody písomného odvolania. Mal za to, že odblokovanie špeciálneho účtu bolo len jedným z viacerých pochybení navrhovateľky, pričom na základe vykonaného dokazovania je jednoznačné, že výpoveď je platná, pričom v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s možnosťou uplatnenia práva na zníženie priznanej náhrady mzdy v odvolacom konaní navrhoval, aby odvolací súd pripustil voči tomuto svojmu rozhodnutiu dovolanie v zmysle ust. § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p. z dôvodu, že potvrdenie takéhoto právneho názoru má po právnej stránke zásadný význam, pretože v rozhodovacej praxi súdov táto problematika nebola riešená a teda je žiaduce, aby túto problematiku mal možnosť posúdiť po právnej stránky aj Najvyšší súd SR. Navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľky zamietne v celkom rozsahu, eventuálne, aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v súvislosti s priznanou výškou náhrady mzdy, a to vo výške prislúchajúcej maximálne 12-násobku priemernej mesačnej mzdy navrhovateľky. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie odporcu v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a v súlade s ust. § 214 ods. 1 O.s.p. po prerokovaní veci mal za to, že odvolanie odporcu je čiastočne dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že zo strany odporcu bola daná dňa 31.07.2009 navrhovateľke výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, keď odporca porušenie pracovnej disciplíny zistil interným auditom, v súvislosti s klientom C. Š., L..C..I.., ktorý spravovala navrhovateľka, a to vo veci čerpania splátkového úveru 360.000.000,- Sk (11.949.810,- eur). Odporca v písomnej výpovedi uviedol, že závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľky spočíva v nasledovných konania a zistených nedostatkoch: pričom následne konštatoval a opísal úverovú zmluvu medzi odporcom a klientom C. Š. V..S..E.. F., L..C..I.. a konkrétne podmienky prvej, druhej a tretej tranže. Teda dlžník mohol úver čerpať v troch tranžiach a suma 20.000.000,- Sk (posledná tretia tranža) mala byť použitá na financovanie úrokov zo splátkového úveru. Len časť zo sumy tretej tranže bola použitá v súlade s úverovou zmluvou, pričom suma 18.440.000,- Sk bola prevedená na základe príkazu na čerpanie od klienta, a to na bežný účet klienta, pričom úver bol takto vyčerpaný v rozpore so schváleným a zmluvne dohodnutým účelom podľa úverovej zmluvy. Až následne odporca konštatoval, aké povinnosti mala navrhovateľka vykonať, a to povinnosť u svojho klienta C. Š.H. V..S..E.. F., L..C..I.., a) skontrolovať príkaz a predložené dokumenty na čerpanie a tiež prostriedky na bežnom účte klienta; b) povinnosť skontrolovať dodržiavanie účelovosti čerpaných finančných prostriedkov v zmysle schváleného finančného limitu; c) zároveň overiť a potvrdiť, že čerpanie prostriedkov je v súlade s podmienkami stanovenými v zmluve o úvere. Odporca konštatoval, že navrhovateľka v tomto obchodnom prípade tak neurobila, a preto konala v rozpore so záväznými vnútornými predpismi odporcu. Následne odporca uviedol, že takýmto zavineným konaním zo strany navrhovateľky došlo najmä k porušeniu 1. Interného predpisu „D.“ v bode 3.8; 2. Porušenie povinnosti pri dodržiavaný právnych predpisov vzťahujúcich sa na prácu navrhovateľky pri správe a ochrane majetku odporcu podľa čl. X Dodatku k pracovnej zmluve, pod bodom 3 porušenia pracovnej disciplíny podľa čl. XIV Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 02.04.2002, pod bodom 4 porušenia povinnosti podľa interného predpisu odporcu - Pracovný poriadok, najmä bodu 7.1, písm. a/, c/, e/, bodu 8.1, 8.6, a pod bodom 5 porušenie povinnosti zamestnanca podľa Zákonníka práce, najmä § 47 ods. 1 písm. b/ a § 81 písm. a/, c/ a e/. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní pokiaľ sa týka nároku navrhovateľky o určenie neplatnosti predmetnej výpovede v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke a na základe vykonaného dokazovania odvolací súd ma za to, že odvolanie odporcu v tejto časti nie je dôvodné. Správne súd prvého stupňa vychádzal z písomnej výpovede, ktorá bola daná navrhovateľke dňa 30.07.2009, pričom správne poukázal na tú skutočnosť, že odporca v predmetnej výpovedi sa vôbec nezmienil o porušení povinnosti navrhovateľkou tým, že táto neoprávnene umožnila odblokovanie špeciálneho účtu na úhradu úrokov z omeškania klienta. Až v priebehu prvostupňového konania na základe výpovede odporcu a jeho právneho zástupcu odporca bližšie preukazoval v priebehu prvostupňového konania predmetné porušenie povinnosti navrhovateľkou. Správne takto dodatočne špecifikované nedovolené konanie navrhovateľky, o ktoré odporca opieral ďalší výpovedný dôvod, nebol súd prvého stupňa povinný skúmať, pretože tento nebol uvedený a následne uplatnený v písomnej výpovedi. Odporca tak, ako je vyššie uvedené v písomnej výpovedi konštatoval povinnosti navrhovateľky a následne uvedeným zavineným konaním, avšak bez bližšieho zdôvodnenia o aké zavinené konanie ide následne odporca konštatoval porušenie interných a právnych predpisov, vrátane povinnosti zamestnanca podľa Zák. práce opäť bez konkrétneho uvedenia, v čom videl odporca zavinenie konanie navrhovateľky. Dôvod výpovede, pre ktorý je možno okamžite skončiť pracovný pomer musí byť presne skutkovo vymedzený, musí byť presne špecifikovaný tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Následne správne súd prvého stupňa poukázal na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, keď pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny, súdy nie sú viazané tým, ako zamestnávateľ internými predpismi vo svojom pracovnom poriadku hodnotí určité konanie zamestnanca. Následne súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, najmä okrem listinných dôkazov aj výpoveďami svedkov, z ktorých vyplynulo, že u odporcu existovala následná kontrola jeho ďalšími oddeleniami, ktoré však žiadne nedostatky v súvislosti so zadávaním príkazov na čerpanie úveru zo strany navrhovateľky nezistili. Práve svedok K.. H. na pojednávaní opísal postup, pokiaľ ide o príkazy klienta, pričom F. Y. posiela elektronickou formou na oddelenie platobného styku na ďalšie spracovanie a až pracovník oddelenia platobného styku príkaz na čerpanie ešte raz posúdi, t.j. či je v súlade so schválenou úverovou dokumentáciou, N., či neprekračuje schválený limit a v prípade zistenia nesúladu má príkaz na čerpanie odmietnuť a bezodkladne o tom informovať L. Y. alebo F. Y.. Svedok K.. H. bol nadriadeným navrhovateľke u odporcu v pozícií senior manager, pričom navrhovateľka pracovala v pozícií F. Y.. K námietke odporcu, že súd prvého stupňa nezohľadnil zaujatosť tohto svedka, správne súd prvého stupňa postupoval, keď aj napriek námietkam odporcu vykonal dokazovanie výsluchom tohto svedka, pričom súd prvého stupňa vyhodnotil jeho výpoveď nezaujato, objektívne. Tak isto postupoval aj pokiaľ sa týka vyhodnotenia výpovedí svedkýň K.. Y. U., K.. R. C. E. Y.. L. Q., ktoré sú zamestnankyne odporcu, sú v pracovnom pomeru. Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že zo strany navrhovateľky nezistil i s prihliadnutím na kontrolný systém iných oddelení a nadriadených navrhovateľky, že by navrhovateľka svojim konaním splnila podmienky výpovede z dôvodov, pre ktoré by bolo možné s ňou okamžite skončiť pracovný pomer. Vytýkané nedostatky v písomnej výpovedi súd prvého stupňa nevyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny, ale vyhodnotil ich ako neuspokojivé pracovné výsledky, najmä s prihliadnutím i na ďalšiu skutočnosť, že od roku 1996 odporca nevytkol navrhovateľke žiadne nedostatky v práci. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorej určil, že výpoveď odporcu daná navrhovateľke je neplatná, potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. V ostatných napadnutých častiach, v ktorých bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 40.871,10 eur, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia a súdny poplatok na účet súdu prvého stupňa, v týchto častiach odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce, potom čo súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd potvrdil nárok navrhovateľky, že výpoveď odporcu daná navrhovateľke je neplatná, je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy a súd následne je povinný skúmať, či sú dané predpoklady pre priznanie náhrady mzdy. V prípade, že sa zamestnanec rozhodne zotrvať o zamestnávateľa v pracovnom pomere, k tomu, aby pracovný pomer pokračoval, musí zamestnanec oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a následne v dvojmesačnej prekluzívnej lehote podať na príslušný súd návrh o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Náhradu mzdy potom, čo zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, je povinný zamestnávateľ platiť zamestnancovi, pričom táto náhrada má právnu povahu satisfakcie za ujmu, ktorú zamestnanec utrpel od zamestnávateľa neplatným právnym úkonom výpovede. Je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľka svojmu zamestnávateľovi - odporcovi písomne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne súd prvého stupňa ustálil rozhodné obdobie, a to kalendárny štvrťrok júl, august, september 2009 a pri prepočte priemerného hodinového zárobku na mesačný, vypočítal brutto mzdu za júl 2009 vo výške 791,95 eur, za mesiac august 2009 vo výške 934,10 eur a za mesiac september 2009 vo výške 687,08 eur s priemerným zárobkom na jeden deň 63,87 eur. Avšak súd prvého stupňa pochybil, keď neakceptoval námietku odporcu v tom zmysle, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, pretože je zamestnaná v konkurenčnej spoločnosti Súd prvého stupňa konštatoval, že odporca nepostupoval v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zák. práce a neuplatnil si zníženie náhrady mzdy voči navrhovateľke za čas dlhší ako 12 mesiacov, pričom bez takejto žiadosti súd prvého stupňa nemohol svojvoľne náhradu mzdy navrhovateľke obmedziť. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd má za to, že odporca si právo v ust. § 79 ods. 2 Zák. práce uplatnil riadne a včas. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na písomné stanovisko odporcu zo dňa 28.02.2012, doručené súdu prvého stupňa dňa 02.03.2012 (č.l. 255), z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ vzniesol predmetnú požiadavku na nepriznanie náhrady mzdy, pričom pojem „nepriznanie“ zahŕňa aj zníženie náhrady mzdy, keď s poukazom na ust. § 41 ods. 2 O.s.p. predmetné písomné vyjadrenie odporcu je potrebné zo strany súdu posudzovať podľa jeho obsahu, navyše odporca takúto požiadavku vzniesol i vo svojom písomnom odvolaní, pričom odvolací súd má za to, že ju účastník môže konania uplatniť aj v odvolacom konaní. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa vznesenou námietkou odporcu, dôvodmi, ktoré uviedol v súvislosti s priznaním náhrady mzdy, resp. jeho znížením, prihliadnuť na to, či navrhovateľka bola zamestnaná, v akom období u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonávala, aký zárobok dosiahla a prihliadnuť i na námietku odporcu v zmysle ust. § 79 ods. 1 a 2 Zák. práce v znení ku dňu dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Nakoľko výrok o náhrade trov právneho zastúpenia, ako aj výrok v súvislosti s povinnosťou zaplatiť súdny poplatok súvisí s výrokom, ktorým súd prvého stupňa bude rozhodovať o výške náhrady mzdy, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. V novom konaní súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.