Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/263/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310201403 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1310201403.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Michaely Frimelovej, v právnej veci navrhovateľky: E. U., bytom L. X, F., zast. advokátkou JUDr. Annou Líškovou, Šafárikovo námestie 7, Bratislava proti odporcovi: E. K. L. E. L., L..C..I.., X. XX, F., IČO: XX XXX XXX, zast.: JUDr. Marcel Jóža, advokát, Cukrová 14, Bratislava, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.320,- eur titulom diskriminácie, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 16. februára 2011, č.k. 42C 15/2010-118, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 16. februára 2011, č.k. 42C 15/2010-118 p o t v r d z u j e. Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 332,98 eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právneho zástupcu odporcu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 3.320,- eur titulom diskriminácie tak, ako to uviedla v žalobnom návrhu, doručený súdu prvého stupňa dňa 10.02.2010. Uviedla, že počas práce v novej organizácií dochádzalo k diskriminácií jej osoby zo strany jej nadriadeného K.. U. Š., a to počas celého výkonu jej práce, prakticky od 01.12.2005 až do skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo dňa 31.05.2009. Navrhovateľkou opísanú diskrimináciu súd prvého stupňa zhrnul do desiatich bodov, o ktorých navrhovateľka v návrhu tvrdila, že buď zo strany priameho nadriadeného K.. U. Š., resp. zo strany zamestnávateľa bola viac krát porušená zásada rovnakého zaobchádzania so zamestnancami, čím bola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť na pracovisku, a tiež bolo znemožnené navrhovateľke ďalšie spoločenské uplatnenie ako poškodenej osoby. Konaním odporcu bolo zasiahnuté do jej práv aj z dôvodu, že bola prepustená z pracovného pomeru v dobe, keď vzhľadom na svoj vek si už nemôže nájsť primerané zamestnanie. Svoj nárok opierala o ust. § 13 zák.č. 311/2001 Z.z. a § 9 zák.č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Odporca žiadal návrh navrhovateľky zamietnuť z dôvodu, že z jeho strany nedošlo žiadnemu diskriminačnému konaniu vo vzťahu k navrhovateľke, následne sa v priebehu prvostupňového konania podrobne jednak písomne, ale aj ústne vyjadril k skutkovým okolnostiam, od ktorých navrhovateľka odvodzovala diskriminačné správanie odporcu. Mal za to, že navrhovateľka v návrhu nesprávne interpretuje význam diskriminácie, pretože diskrimináciou podľa nej je uplatnenie akéhokoľvek opatrenia zamestnávateľa, či už disciplinárneho alebo z oblasti odmeňovania voči nej, ktoré podľa jej hodnotenia je negatívne a v niečom ju ukracuje. Tieto opatrenia odporcu majú základ výlučne v striktnom vyžadovaní kvality a kvantity vykonávanej práce a v požiadavkách odporcu na riadne plnenie pracovných povinností. Navrhovateľka tiež neberie na vedomie, že rovnaké požiadavky na plnenie pracovných povinností sú kladené aj na ostatných zamestnancov. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 6 zák.č. 365/2004 Z.z., § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1, 2 a 3 antidiskriminačného zákona, ako aj ust. § 13 ods. 2 Zák. práce, pričom poukázal jednak na pojem priama diskriminácia, pričom ide o konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo, alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácií. Priama diskriminácia je aktívne konanie, alebo opomenutie konania niečo urobiť, ktorým niekto diskriminujúci znevýhodňuje inú osobu diskriminovaný z určitého dôvodu, ktorý je v zákone označený ako diskriminačný, a teda neprípustný, zákonom zakázaný. Diskriminácia znamená vylúčenie alebo obmedzenie reálneho prístupu k právam, k ich efektívnemu uplatňovaniu, ak s dvoma skupinami v porovnateľnej situácií je zaobchádzané odlišne, na základe zachádzaných diskriminačných dôvodov. Pri priamej diskriminácií je potrebné porovnať spolu aspoň dve konania, či zaobchádzanie až vo vzťahu k druhému odlišnému výhodnejšiemu zaobchádzaniu možno vyhodnotiť konanie ako diskriminačné. Za diskrimináciu možno považovať iba také rozdielne zaobchádzanie, ktoré nemá objektívne a rozumné zdôvodnenie, nesleduje legitímny cieľ a zároveň neexistuje primeraná proporcionalita medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka pracovala u odporcu ako vedúca tlačového strediska, kde jej nadriadeným bol K.. Š. a podriadeným boli ďalší pracovníci tlačového strediska. Špecifická bola situácia, keď odporca prevzal pracovníkov spoločnosti E., prevzal tejto spoločnosti aj tlačové stredisko so všetkými jeho pracovníkmi a do funkcie vedúceho tohto strediska ustanovil K.. Š., a zároveň ponechal vo funkcií vedúcej tlačového strediska i navrhovateľku. Vzťahy upravil tak, že K.. Š. určil za nadriadeného navrhovateľke a navrhovateľka bola nadriadená ostatným pracovníkom tlačového strediska. Súd konštatoval, že nemal za preukázaný ani prvý predpoklad k uplatneniu nárokov podľa antidiskriminačného zákona, a to nerovnaké zaobchádzanie, t.j. že by sa odporca v situáciách, ktoré navrhovateľka popísala, správal nerovnako k nej, ako k ostatným pracovníkom tlačového strediska. Navyše navrhovateľka ani v návrhu, ani vo výpovedi nepreukázala na žiadny konkrétny diskriminačný dôvod, pre ktorý malo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Tiež poukázal súd prvého stupňa na to, že nie každé nerovnaké zaobchádzanie spĺňa podmienky ochrany podľa antidiskriminačného zákona, resp. podľa Zák. práce, ale len také, ktoré je vyvolané niektorým z dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákona, reps. Zákonníku práce. Práve v tomto súd prvého stupňa videl zmysel ochrany podľa antidiskriminačného zákona, ako i naplnenie diskriminácie v právnom slova zmysle. Iba také nerovnaké zaobchádzanie, ktoré je vyvolané niektorým, v zákone uvedených diskriminačných dôvodov, požíva ochranu podľa § 9 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. Diskriminačné dôvody uvedené v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona prípadne diskriminačné dôvody uvedené v osobitných zákonoch pre jednotlivé oblasti sú podstatou a zmyslom celej úpravy diskriminácie, ktorá má svoj základ v Európskom práve. K neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, súd prvého stupňa uviedol, že termín pojednávania z ich strany bol vzatý na vedomie, pričom navrhovateľka, ani jej právna zástupkyňa nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. O trovách prvostupňového konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa skutkovo posúdil diskrimináciu zjednodušene, najmä ak konštatoval, že nemá za preukázaný ani prvý predpoklad uplatneniu nárokov podľa antidiskriminačného zákona. Uviedla, že pracovné náplne K.. Š. a jej pracovná náplň sa prekrývajú, čo zákonite prinášalo denné konflikty. Súd si však nevyžiadal pracovnú náplň K.. Š. a preto nemohol dostatočne výhodnotiť skutočnosti, na ktoré navrhovateľka poukázala a ktoré boli pôvodcami diskriminačného konania odporcu. Súd prvého stupňa len konštatoval, že odporca upravil vzťahy medzi p. Š. a navrhovateľkou a to tak, že K.. Š. je nadriadený navrhovateľke a navrhovateľka bola nadriadená ostatným pracovníkom tlačového strediska. Odporca teda nechal pracovné pozície s takmer identickými pracovnými náplňami a dlhodobo zvýhodňoval postavenie K.. Š. oproti navrhovateľke a denne vystupoval ako priamy nadriadený aj k ostatným zamestnancom tlačového strediska, čím denne dochádzalo k diskriminácií navrhovateľky. Odporca zámerne viedol navrhovateľku v evidencii ako operátor, pričom navrhovateľka namietala výpoveď svedkyne Y., že v danom prípade sa jedná len o chybu, ktorá súvisela so zavádzaním nového personálneho programu, pričom prvý krát na túto chybu upozornila na jeseň 2007, avšak ešte v máji v roku 2009 pri výstupných papieroch na personálnom oddelení jej pracovníčka odovzdala príkaz na výstupnú prehliadku s funkciou „I.Á.“. Mala za to, že zo strany odporcu nešlo iba o omyl, pričom odporca viedol zámerne dvojité zaradenie navrhovateľky, jedno na oko pre navrhovateľku (zachovanie zmluvných pracovnoprávnych nárokov) a druhé pre odporcu s ohľadom na výkon funkcie vedúceho pána Š.. Iní pracovníci vykonávali tie pracovné povinnosti, ktoré mali uložené v pracovnej náplni, pričom navrhovateľka vykonávala každodenne aj činnosť, ktorú nemala v pracovnej náplni. Navrhovateľka nemohla vykonávať svoje riadiace činnosti bez toho, že by každodenne nevznikali kompetenčné rozpory s p. Š., pričom za takéto konanie bol zodpovedný odporca, ktorý pripustil, a trpel porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania, v porovnaní s p. Š., s cieľom navrhovateľku vytesniť z tejto funkcie. K navýšeniu miest podľa kolektívnej zmluvy v roku 2006 a 2007, odporca nenavýšil mzdové prostriedky žiadnemu pracovníkovi tlačového strediska a následne na žiadosť navrhovateľky odporca navýšil finančné prostriedky práve navrhovateľke a p. T.. Avšak ostatným pracovníkom sa dôsledku krátenia prémií neznížil ročný priemerný zárobok, takže nevznikol u nich nárok z kolektívnej zmluvy v dôsledku nenavýšení priemerného zárobku o 3%. Tento vznikol u navrhovateľky a p. T. práve z dôvodu, že ich priemerné mzdy neboli navýšené o 3%, ako ukladala kolektívna zmluva. K vytýkacím listom, že navrhovateľka nepreukázala porušenie zásady nerovnakého zaobchádzania vo vzťahu k ostatným zamestnancom, navrhovateľka namietala, že sa súd nedostatočne zaoberal týmito skutočnosťami, keď súd oprel svoje závery, a to že odporca postupoval obdobne aj voči ostatným zamestnancom. Síce svedkyňa T. uviedla, že aj p. M. boli vytýkané pracovné nedostatky, avšak ani svedok p. M. v tomto konaní nebol vypočutý. Uviedla, že vytýkacie listy odporca ukladal tým zamestnancom, s ktorými mala priateľský kontakt, pričom po odchode týmto zamestnancom (T. a M.) už vytýkacie listy neboli uložené. Za konkrétny prípad priamej diskriminácie zo strany odporcu uviedla navrhovateľka zlé vytlačených 20.000 strán za čo jej a p. T. bolo uložené disciplinárne opatrenie dňa 29.02.2008. Aj p. Š., ktorý bol upozornený na zlú tlač mal podiel zodpovednosti a preto malo byť disciplinárne opatrenie uložené aj jemu, nakoľko p. Š. mal identickú pracovnú náplň ako navrhovateľka a nebol zo strany odporcu disciplinárne ani finančne potrestaný. Mala za to, že zásada nerovnaného zaobchádzania bola preukázaná aj pri skončení jej pracovného pomeru, pretože bola jedinou pracovníčkou, s ktorou bol skončený pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti výpoveďou zo dňa 25.05.2009. Zamestnávateľ znevýhodnil navrhovateľku tým, že neriešil rozdelenie pracovných činnosti medzi ňu a p. Š.Č., ale rozhodol sa navrhovateľku z dôvodu nadbytočnosti prepustiť z pracovného pomeru. Poukázala na to, že pracovník Q. nastúpil do zamestnania skôr, ako bolo prijaté rozhodnutie - zrušenie funkcie skupiny tlačových výstupov. Nástup pracovníka Q. od 01.02.2009 súvisel s tým, aby dopredu nahradil pracovnú pozíciu navrhovateľky. V dokumente s účinnosťou od 01.08.2009 odporca vytvoril jedno pracovné miesto operátor a zrušil jedno pracovné miesto vedúci skupiny tlačových výstupov, pričom navrhovateľke neponúkol toto pracovné miesto. Mala za to, že nadbytočnosť bola podľa názoru navrhovateľky iba fiktívna, pretože v tomto období odporca prijal do pracovného pomeru do strediska dvoch pracovníkov. K odpojeniu navrhovateľky od e- mailovej schránky a prístupu na server uviedla, že k odpojeniu od počítača skutočne došlo, a to v čase keď navrhovateľka bola vo výpovednej lehote a mala počas nej riadne vykonávať svoju prácu podľa pracovnej náplne. Mala za to, že súd mal skúmať postup odporcu voči akémukoľvek inému pracovníkovi v rámci organizácie, nemusel byť z tlačového strediska, súd prvého stupňa však dostatočne neskúmal tieto skutočnosti. V minulosti z tohto strediska odišli 2 pracovníci a nebol voči nim uplatnený tento postup. Počas výpovednej lehoty riadne pracovali na svojom počítači bez akéhokoľvek obmedzenia. Namietala skutočnosť, že súd prvého stupňa nedal dostatočný časový priestor na kladenie všetkých otázok pri výsluchu svedkov, tiež nebol vypočutý svedok p. M.. Zároveň namietala porušenie procesných zásad súdneho konania, keď na pojednávaní dňa 16.02.2011 sa právna zástupkyňa navrhovateľky, samotná navrhovateľka ospravedlnili, pre kolíziu právnej zástupkyne navrhovateľky s ďalšími dvoma pojednávaniami, pričom súd prvého stupňa postupoval v rozpore s ust. § 123, ako aj ust. § 120 ods. 4 O.s.p. Poukázala na komentár k § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pričom poukázala na ďalšie dôvody diskriminácie, napr. nevyplatenie prémií po uložení písomného napomenutia, za chybu tlače a následne doplatenie tejto sumy vo výške 8.800,- Sk. Ak je určitá osoba diskriminovaná v súvislosti s kombináciou charakteristík, ktoré tým, že sú posudzované izolovane, nemusia sa javiť ako diskriminačné. Práve nadriadený p. Š. mal motív a úmysel diskriminovať navrhovateľku s cieľom ju „vyštvať“ z pracoviska, čo sa mu nakoniec podarilo. Mala za to, že v konaní preukázala, že ňou popísaným konaním odporcu bolo preukázané, že zaobchádzanie s ňou bolo vo vymenovaných prípadoch menej priaznivé, teda znevýhodňujúce ako zaobchádzanie s p. Š., resp. s ostatnými pracovníkmi strediska, napr. pri rozviazaní pracovného pomeru s inými pracovníkmi odporcu. Navrhovateľka mala povinnosť preukázať, že odporca nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania s inými pracovníkmi a dopustil sa niektorého z diskriminačných dôvodov uvedených v § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pričom ide o špeciálny inštitút rozloženia dôkaznej povinnosti medzi žalujúcu a žalovanú stranu. Mala za to, že dôvody diskriminácie vymenované zákonom sú len demonštratívne a preto, ako zakázané dôvody prichádzajú aj ďalšie dôvody subsumované pod pojem „iné postavenie“. K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a zaviazal navrhovateľku k náhrade trov odvolacieho konania. Uviedol, že pracovná náplň p. Š. a navrhovateľky, ktorá bola v mnohom zastupiteľná, resp. obdobná, nie je dôvodom ani dôkazom akejkoľvek diskriminácie navrhovateľky. Odporca nemal možnosť zmeniť pracovné zaradenie navrhovateľky bez ich súhlasu, jedinou možnosťou bolo upraviť vzájomnú nadriadenosť a podriadenosť týchto osôb, pričom odporca korektne ponúkol navrhovateľke zmenu pracovného zaradenia, avšak táto so zmenou nesúhlasila a preto nedošlo ani k zmene funkčného zaradenia navrhovateľky. Totožnosť pracovnej náplne viacerých zamestnancov na jednom pracovisku nie je ničím výnimočným a ani protiprávnym stavom. Pán Š. bol nadriadeným navrhovateľke, ale aj nadriadeným ostatným zamestnancom, v jeho riadiacej pôsobnosti je prirodzené, že bol oprávnený dávať pokyny aj priamo zamestnancom tlačového strediska. K otázke evidencie navrhovateľky v evidenčnom systéme odporcu, ako zamestnanca v pracovnom zaradení „operátor“ došlo nedopatrením, keď sa zavádzal nový personálny software, k čomu sa jednoznačne vyjadrila svedkyňa p. Y.. Navrhovateľka trvale bez zmeny jej pracovnej zmluvy bola zamestnaná v pozícií „vedúci skupiny tlačových výstupov“ so všetkými náležitosťami a pracovnými podmienkami, ktoré jej prislúchali podľa pracovnej zmluvy. Nesprávne evidovanie navrhovateľky v pozícií operátor v personálnom programe navrhovateľku nijako nediskriminovalo, došlo k nemu zlyhaním ľudského faktora. K zvýšeniu mzdy navrhovateľky o 3% podľa kolektívnej zmluvy a zvýšenie mzdy navrhovateľky bolo skôr prejavom pozitívnej diskriminácie vo vzťahu k ostatným zamestnancom, ktorí takéto zvýšenie mzdy nedosiahli. K vytýkacím listom odporca v konaní preukázal, že v prípade porušenia pracovnej disciplíny viacerými zamestnancami boli disciplinárne riešení všetci títo zamestnanci a v prípade individuálneho porušenia pracovnej disciplíny bol vždy riešený iba tento konkrétny zamestnanec. K organizačnej zmene v spoločnosti odporcu, dôsledkom ktorej bolo zrušenie pracovnej pozície navrhovateľky odporca zdôraznil, že je vecou zamestnávateľa rozhodovať o organizačných zmenách, ako aj určiť zamestnanca, s ktorým bude z dôvodu organizačnej zmeny skončený pracovný pomer. Toto rozhodnutie nebolo motivované s cieľom zbaviť sa navrhovateľky, cieľom bolo znížiť počet pracovníkov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Uviedol, že v liste odporcu zo dňa 06.04.2010 označený ako „Personálne zmeny na oddelení I. L. súvisiacich s optimalizáciou prevádzky“ je jasne uvedené, že sa navrhovalo preprofilovanie funkcie informatik na funkciu operátor, teda nešlo o zrušenie pracovného miesta, ale o zmenu charakteru tejto pracovnej pozície bez jej personálneho uvoľnenia. Ak navrhovateľka mala pochybnosti o zákonnosti skončenia jej pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti mala možnosť toto napadnúť v súlade s ust. § 77 Zák. práce v dvojmesačnej prekluzívnej lehote a nie sa toto konanie pokúšať nahradiť podaním tzv. antidiskriminačnej žaloby. Navyše navrhovateľka po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene dobrovoľne uzavrela s odporcom dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.05.2009, tiež jej bolo vyplatené 6- mesačné odstupné, preto jej námietky ohľadom skončenia pracovného pomeru sú pre odporcu prekvapivé, v žiadnom prípade však okolnosti skočenia pracovného pomeru neboli diskriminačné a nevykazovali znaky nerovnakého zaobchádzania s navrhovateľkou. Snaha navrhovateľky zo svedeckých výpovedí vytrhnúť iba niektoré neucelené časti bez súvisu s obsahom výpovede príslušného svedka, ako aj bez súvisu s výpoveďami ostatných svedkov a tieto interpretovať vo svoj prospech, odporuje spôsobu hodnotenia dôkazov. Navrhovateľka neosvedčila ani len skutočnosti, ktoré by mohli zakladať predpoklad diskriminácie, alebo ktoré by mohli byť považované za skutočnosti, z ktorých je možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. K námietke navrhovateľky, že v súvislosti s výsluchom svedkyne T., ktoré pojednávanie trvalo 3,5 hod. a nebol daný priestor na položenie potrebných otázok, odporca s tvrdením navrhovateľky nesúhlasí. Súd prvého stupňa zabezpečil procesné práva účastníkov, keď pojednávanie bolo ukončené až po tom, čo súd aj účastníci položili svedkyni T. všetky otázky a ďalšie otázky na svedkyňu nemali a potom, čo bolo zistené, že svedok p. M. zo súdu odišiel a jeho výsluch v uvedený deň pre jeho neprítomnosť nebol možný. Po vykonaní dôkazu rozhoduje súd a v prípade, ak mal súd za to, že výsluch svedka p. M. už vzhľadom k dôkazom v konaní vykonaných nie je potrebný, súd nebol povinný jeho výsluch vykonať. K termínu pojednávania dňa 16.02.2011, tento termín zobrali účastníci aj právni zástupcovia na vedomie priamo na pojednávaní konanom dňa 19.01.2011, termín právna zástupkyňa navrhovateľky nenamietala a navyše v písomnom ospravedlnení z pojednávania nariadeného na deň 16.02.2011 nebolo právnou zástupkyňou navrhovateľky, ani navrhovateľkou žiadané odročenie pojednávanie a preto súdu nič nebránilo vo veci v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konať. Je vecou účastníka, aby riadne uplatňovali svoje práva a svojou aktivitou zodpovedajú za výsledok súdneho konania. Ak chýba výslovná žiadosť o odročenie pojednávania, alebo dôležitý dôvod tejto žiadosti, sú splnené podmienky pre to, aby súd aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Konštrukcia navrhovateľky, že konaním p. Š. malo dôjsť k vyštvaniu navrhovateľky zo zamestnania pre údajnú konkurenciu je neudržateľná, pretože ak by odporca mal takúto motiváciu, mohol tak urobiť podstatne skôr a nie vyčkať viac ako 4 roky s prepustením navrhovateľky (od 01.02.2005 do 31.05.2009). Odporca jednoznačne určil princípy subordinácie v rámci tlačového strediska, početnosť stupňov riadenia u zamestnávateľa a ich vzájomná organizačná štruktúra riadenia je vecou zamestnávateľa. Navrhovateľka počas konania neuviedla také skutočnosti, z ktorých by mohol vyplývať dôvodný úsudok, že by došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Odporca v konaní aktívne spolupracoval a preukázal, že navrhovateľkou tvrdené skutočnosti nie sú nerovnakým zaobchádzaním a teda ani diskriminačným konaním. Odporca nesúhlasí s navrhovateľkou, že súd prvého stupňa neidentifikoval, že dôvodom diskriminácie môže byť okrem iného aj ... „iné postavenie“ a že pod takýto pojem je potrebné v prípade navrhovateľky subsumovať jeho postavenie ako osoby, ktorej pracovná náplň bola takmer identická s pracovnou náplňou p. Š.. Ani z ust. § 13 ods. 1 Zák. práce, ani z ust. § 2 ods. 1 zák.č. 365/2004 Z.z. nemožno totiž vyvodiť, že čiastočná alebo aj podstatná zhoda obsahu pracovnej náplne dvoch osôb by mohla predstavovať ich všeobecnú a týmto osobám špecifickú charakteristiku ich postavenia na účely ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním. Nespokojnosť navrhovateľky je výlučne výsledkom jej subjektívneho vnímania, ktoré však nesporne aj z objektívneho právneho hľadiska nebolo diskriminačné, pretože odporca vždy so všetkými zamestnancami nakladal a nakladá s plným rešpektovaním zásady rovnakého zaobchádzania. K vyjadreniu odporcu zo dňa 23.06.2011 sa následne vyjadrila navrhovateľka podaním zo dňa 22.07.2011 a zdôraznila, že zamestnancom mali byť garantované pracovnoprávne nároky, vrátane pracovnej funkcie a pracovnej náplne, avšak odporca situáciu diskriminácie od p. Š. neriešil. Tiež nebolo chybou systému, že bola zaradená ako operátorka, lebo tak bola vedená celý čas, až do rozviazania pracovného pomeru. K doplneniu 3% podľa kolektívnej zmluvy by nebolo došlo, keby nemala pravdu, vytýkacie listy po jej odchode už zo strany p. Š. po tom ako odišla, neboli. Tiež odporca s účinnosťou od 01.08 vytvoril 2 nové pracovné miesta a jedno zrušil, a to vedúci skupiny tlačových výstupov. Ak by spôsob skončenia pracovného pomeru prebehol normálne, určite by sa obrátila na súd, avšak vzhľadom na nátlak zo strany odporcu, mala vážne psychické problémy. To, že by dobrovoľne uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru je nepravdivé tvrdenie odporcu. Mala za to, že ňou predloženými dôkazmi preukázali, že došlo k porušenie zásady samotného zaobchádzania. K námietke, že bolo postupom súdu prvého stupňa porušené procesné právo, keď síce navrhovateľka zobrala termín pojednávania na vedomie, ale právna zástupkyňa nemala vedomosť o tom, že v ten istý deň a aj hodinu bude mať vytýčené 2 ďalšie pojednávania. Síce nežiadala odročiť pojednávanie, ale vzhľadom na zložitosť skutkovej podstaty diskriminácie predpokladala viacero pojednávaní. Navrhla odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľky podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v spojení s ust. § 214 ods. 1 O.s.p. a po prejednaní odvolania na pojednávaní dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a na základe takto vykonaného dokazovania správne vec právne posúdil. Podstata odvolania navrhovateľky je založená na tom, že súd prvého stupňa posúdil skutkové posúdenie diskriminácie zjednodušenie, nie presne a komplexne v kontexte s návrhom navrhovateľky, najmä pokiaľ sa týka odrážky 2, 4, 5, 7, 8, t.j. v bodoch, že: · navrhovateľka bola v evidencii vedená na pracovnej pozícií „I.“ a nie ako vedúci skupiny; · že pri 20. pracovnom výročí v súvislosti s odmenou, jej neskôr bola vyplatená iba 1/2 odmeny, až následne po daní výpovede z pracovného pomeru jej bola odmena vyplatená; v časti, · že nadriadený p. Š. navrhovateľku diskriminoval ukladaním kárnych opatrení; tiež v časti, že dôvody a postup, ktoré viedli odporcu k výpovedi z dôvodu jej nadbytočnosti sú diskriminačné; a tiež najmä · v súvislosti s psychickým nátlakom od nadriadeného Š.K., že jej bolo znemožnené vykonávať prácu tým, že bola odpojedná od počítača. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti nároku navrhovateľky, a to tak z dôvodu neexistencie neoprávnených zásahov do jej osobnosti, ako aj nepreukázania porušenie zásad rovnakého zaobchádzania, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. K vyššie uvedeným namietaným skutkom uvedeným v odrážkach 2, 4, 5, 7 a 8, tak z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že k zásahu do práv navrhovateľky malo dôjsť, že navrhovateľka bola v evidencií vedená v pracovnej pozícií „operátor“ a nie ako vedúci skupiny. Skutočnosť, že k potvrdeniu odporcu (v súvislosti so získaním pôžičky navrhovateľky) bolo uvedené, že táto pracuje na pozícií operátor, odvolací súd poukazuje jednak z výpovede odporcu ale aj z výpovede svedkyne Y. Y., ktorá v tom čase bola vedúcou personálneho oddelenia u odporcu a ktorá na pojednávaní zo dňa 16.02.2011 vo svojej výpovedi uviedla, že nesprávne zaradenie navrhovateľky vyplývalo z nového personálneho systému, ktorý sa v tom čas zavádzal a týkal sa nesprávnych údajov nielen u navrhovateľky, ale aj u viacerých zamestnancov, o čom navrhovateľka bola poučená s tým, že táto okolnosť nemá žiaden právny význam, pričom je dôležité, čo ma uvedené navrhovateľka v pracovnej zmluve. Z výpovede tejto svedkyne jednoznačne vyplynulo, že išlo o písaciu chybu, pričom aj z výpovede svedkyne Ľ. T. z pojednávania zo dňa 19.01.2011 (č.l. 98 spisu) vyplynulo, že táto navrhovateľku vnímala ako svoju nadriadenú, pričom p. Š. ako ešte nadriadeného navrhovateľke, pričom táto hierarchia bola známa všetkým pracovníkom. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa. K vyplateniu odmien pri 20. výročí, keď mala byť navrhovateľke vyplatená iba 1/2 odmeny, až následne pri späťvzatí výpovede z pracovného pomeru z jej strany, mala sa jej vyplatiť celá odmena, súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka nepoukázala na to, vo vzťahu ku komu mala byť porušená zásada nerovnakého zaobchádzania, keď táto odmena nebola vyplácaná žiadnemu zamestnancovi tlačového strediska. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti poukazuje na tú skutočnosť, že odmena je fakultatívnou a teda nenárokovateľnou zložkou, pričom ak boli zo strany odporcu zistené nedostatky v plnení pracovných povinností navrhovateľky, odporca tým, že navrhovateľke vyplatil iba polovicu odmeny, túto nediskriminoval. Navyše, ak o takejto odmene rozhodoval priamy nadriadený navrhovateľky, t.j. K.. Š., ktorý mal oprávnene prihliadnuť na to, či zo strany navrhovateľky boli plnené pracovné povinnosti. Tiež z písomného stanoviska odporcu vyplýva, že výpoveď z pracovného pomeru mala navrhovateľka dať až viac ako po roku po rozhodnutí o priznaní polovice odmeny, t.j. v mesiaci október roku 2007, keď navrhovateľka podmienila späťvzatie svojej výpovede vyplatením druhej polovice odmeny pri 20. pracovnom výročí, čo odporca považoval za nátlak zo strany navrhovateľky. Výpoveď navrhovateľka dala v čase a období zvýšenej potreby práce a preto druhú polovicu odmeny navrhovateľke vyplatil. V súvislosti s diskrimináciou navrhovateľky ohľadom ukladania disciplinárnych opatrení, správne súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca obdobne postupoval i k ostatným zamestnancom (pracovníčka T., pracovník M.), čo mal preukázané na základe výsluchu svedeckých výpovedí K.. Š., p. T. a K.. F. a p. Y., z týchto výpovedí mal súd za preukázané, že odporca postupoval uložením disciplinárnych opatrení voči každému zamestnancovi, ktorý si neplnil riadne svoje pracovné povinnosti a pracovnú disciplínu a preto uloženie disciplinárnych opatrení zo strany odporcu správne súd prvého stupňa nepovažoval za diskrimináciu navrhovateľky. Nie je diskrimináciou postup a dôvody odporcu v súvislosti s výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti navrhovateľky. Odporca rozhodol o organizačnej zmene, t.j. o zrušení pracovného miesta vedúcej skupiny tlačového servisu, dôsledku ktorej sa navrhovateľka stala nadbytočnou. Správne súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že prijatie nového pracovníka p. Q. vo februári 2009 do tlačového strediska bolo legitímnym cieľom odporcu, a to z dôvodu technickej podpory tlačového strediska. Z vykonaného dokazovania, najmä i z výsluchu svedka K.. Š. (č.l. 111 spisu) vyplynulo, že po prevzatí tlačového strediska podľa zmluvy bolo povinnosťou E. zabezpečovať stredisku technickú podporu, po skončení tejto podpory bolo treba technickú potrebu zabezpečovať, čo najskôr robil sám svedok - K.. Š., pričom následne v rámci reorganizácie iných oddelený bol preradení pracovník Q., nakoľko pracovníčky strediska boli v dôchodkovom veku a túto úlohu zabezpečiť nedokázali. Navyše správne súd prvého stupňa uzavrel, že je vecou odporcu, t.j. zamestnávateľa rozhodovať o organizačných zmenách a určiť zamestnanca, s ktorým dôjde z dôvodu organizačnej zmeny k skončeniu pracovného pomeru. Takéto konanie nemožno identifikovať ako diskriminačné konanie. K údajnej diskriminácií v súvislosti s tým, že po doručení výpovede navrhovateľka nemohla vykonávať prácu, nakoľko bola odpojená od počítača, v dôsledku čoho pristúpila k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa s tým, že ani takýmto konaním zo strany odporcu nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, nakoľko na základe listinných dôkazov mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľka s odporcom uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.05.2009, teda nedošlo k výpovedi, navyše navrhovateľke bolo vyplatené 6- mesačné odstupné. V ostatných bodoch, ktoré navrhovateľka skutkovo vymedzila v písomne podanom návrhu a na základe ktorých mala za to, že došlo k naplneniu diskriminácie voči jej osobe, odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené, v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľky a preto nebol daný predpoklad pre poskytnutie ochrany v zmysle ust. § 13 Zák. práce, ako aj ustanovení zák.č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Odvolací súd má za to, že v danom konaní neboli navrhovateľkou preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácií. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zák. práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zák. práce) vyplýva, že dôkazné bremeno nespočíva len na odporcovi ale zaťažuje navrhovateľa, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno a uviesť skutočnosti, z ktorý je možné odvodiť, že došlo buď k priamej alebo nepriamej diskriminácií, resp. že došlo k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka nepredložila také dôkazy, z ktorých by možno bolo možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania na jej strane zo strany odporcu došlo. Súd prvého stupňa správne postupoval aj v súvislosti s pojednávaním dňa 16.02.2011, pričom zo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že na pojednávanie sa nedostavila navrhovateľka ani jej právna zástupkyňa, pričom predvolanie na tento termín pojednávania obe zobrali na vedomie. Ospravedlnila sa jednak právna zástupkyňa navrhovateľky, pričom ospravedlnila i neúčasť navrhovateľky z dôvodu kolízie termínu pojednávania s iným skoršie vytýčením pojednávacím termínom (ospravedlnenie neúčasti č.l. 108 spisu). Tým, že súd prvého stupňa konal vo veci a bez prítomnosti navrhovateľky aj právnej zástupkyne vykonal výsluch navrhnutých a prítomných svedkov, neporušil procesné zásady súdneho konania, keď na tomto pojednávaní došlo i k vyhláseniu rozsudku. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Je nepochybné, že jednou z podmienok správneho a náležitého predvolania účastníkov, resp. ich zástupcov na pojednávanie je riadne a včasné predvolanie tohto účastníka a to tak, aby o tomto termíne a mieste nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. Nesprávna informácia by mohla viesť k tomu, že predvolaním účastníkov, resp. ich zástupcov môže dôjsť k znemožneniu zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Účastník má totiž právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho neprítomnosti, a to i vzhľadom na čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v zmysle čl. 42 ods. 2 Ústavy SR. V žiadnom prípade to však neznamená, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v prípade, ak sú inak splnené podmienky uvedené v ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka a jej právna zástupkyňa zobrali termín ďalšieho pojednávania riadne na vedomie a bolo už len následne vecou navrhovateľky a jej právnej zástupkyne, či svoje ústavné právo využijú a zúčastnia sa vytýčeného pojednávania. Neobstojí námietka navrhovateľky v odvolaní, že súd nepostupoval v súlade s ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď súd prvého nemal dať možnosť navrhovateľke, aby vyhodnotila v procese zistené skutočnosti, aby k ním zaujala stanovisko, prípadne navrhla ďalšie dôkazy. Odvolací súd k tejto časti odvolania poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, ktoré účastníci konania uvádzajú. Rozsudok súdu prvého stupňa týmto požiadavkám, kladením na odôvodnenie rozhodnutia aj zodpovedá. Závery súdu prvého stupňa sú odôvodnené, skutočnosť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv navrhovateľky, nemožno v žiadnom prípade považovať za porušenie postupu súdu prvého stupňa. Navyše navrhovateľka v odvolaní neuviedla také významné skutočnosti, s ktorými by sa už súd prvého stupňa nebol vysporiadal v priebehu prvostupňového konania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa správne vyhodnotil podmienky na poskytnutie ochrany podľa antidiskriminačného zákona a správne rozhodol pokiaľ ide o žalobu navrhovateľky, keď jej nárok ako nedôvodný zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca mal v odvolacom konaní plný úspech vo veci a preto navrhovateľka je povinná zaplatiť trovy odvolacieho konania pozostávajúce z 2 úkonov (vyjadrenie k odvolaniu a účasť na odvolacom pojednávaní) - za 1 úkon 131,13 eur x 2 + 1x režijný paušál 7,41 eur a 1y režijný paušál 7,81 eur, spolu 277,48 eur + 20% DPH. Celkom náhrada trov v zmysle vyhl.č. 655/2004 Z.z. predstavuje sum u 332,98 eur, ktorú je navrhovateľka povinná zaplatiť podľa § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám právneho zástupcu odporcu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.