Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/428/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311212744 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1311212744.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: K. X., U.. XX.XX.XXXX, R. T. X, XXX XX G., zastúpenej B & S Legal s.r.o., Grösslingová 5, 811 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti odporkyni: Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 376,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 14C/2/2012-133, zo dňa 3.7.2012 r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k. 14C/2/2012-133, zo dňa 3.7.2012 p o t v r d z u j e . Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke 43,04 eur na náhradu trov odvolacieho konania k rukám jej právneho zástupcu, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie vo veci nepripúšťa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 379,82 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 16.4.2010 až do zaplatenia a 194,05 eur na náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že návrhom zo dňa 19.10.2011 sa navrhovateľka domáhala zaplatenia súdom priznanej pohľadávky s prísl., a to z titulu nezaplatenia plnenia za mesiac apríl 2010 z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ (ďalej len PDF SLSP, a.s.) poskytovaného na základe Zmluvy o poskytnutí plnenia zo dňa 20.10.1995, ktorú odporkyňa dňa 26.10.2009 neplatne vypovedala. Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť, pretože považuje zmluvu o dôchodku za absolútne neplatnú, keďže obsahuje dve odlišné doby trvania vyplácania dohodnutého plnenia. Čl. II. zmluvy obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne určitú sumu v rozpore s čl. III. posledná vety zmluvy, v ktorom je uvedené dojednanie, podľa ktorého vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Odporkyňa argumentovala tým, že pokiaľ pri dojednaní v čl. II. zmluvy ide o počítanie doby maximálne podľa dní, pri dojednaní podľa čl. III. ide o počítanie doby na mesiace (do konca mesiaca). Uvedený rozpor spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy ako právneho úkonu, a teda jej neplatnosť. Dojednania v čl. II. a III. zmluvy sú neurčité a vzájomne si odporujú a podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) sú preto neplatné. Túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa § 35 ods. 1 OZ. Zo zmluvy musí byť zistiteľný čas jej trvania, inak sa má za to, že je dojednaná na dobu neurčitú. Formuláciu „na doživotne“ nie je možné vykladať ako dobu určitú, pretože nie je možné dopredu určiť trvanie života. V zmluve účastníci nepoužili určenie doby ukončenia zmluvného vzťahu, ale uviedli inú právnu skutočnosť, o ktorej sa nemôže vedieť, kedy nastane, keďže trvanie života fyzickej osoby nie je doba určitá. Ide teda o neurčité určenie času trvania zmluvy. Odporkyňa ďalej uviedla, že ak by aj zmluva bola platne uzatvorená, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia, a to podľa § 575 ods. 1 OZ a § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytnúť plnenie, ktoré nemá hospodárske opodstatnenie a za ktoré nedostáva žiadne protiplnenie. Takéto plnenie by bolo v rozpore s hmotným právom. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní posúdil vec podľa ust. §§ 34, 37 ods. 1. 39, 488, 582 ods. 1, 842 a 843, § 517 ods. 1 veta prvá OZ, §§ 27 ods. 8 a 116 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a § 154 ods. 2 O.s.p.. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že predmetom konania bol nárok navrhovateľky vyplývajúci z právneho vzťahu účastníkov konania, založený písomnou zmluvou zo dňa 20.10.1995 o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu odporkyne, uzavretej v zmysle § 842 OZ. Predmetom plnenia z PDF SLSP, a.s. bolo doživotné plnenie v prospech navrhovateľky vo výške 376,82 eur. Dňa 26.10.2009 odporkyňa v zmysle § 582 ods. 1 OZ vypovedala predmetnú zmluvu ku dňu 31.3.2010 z dôvodu, že bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Odporkyňa preto počnúc mesiacom apríl 2010 prestala poskytovať navrhovateľke plnenie z predmetnej zmluvy. Súd prvého stupňa ako otázku prejudiciálnu riešil otázku platnosti, príp. neplatnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z „PDF SLSP, a.s.“, ako i výpoveď tejto zmluvy odporkyňou. Uviedol, že dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu). Zmluvou podľa § 842 OZ, ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok. Dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí, pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. Predmetnou zmluvou o dôchodku sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Súd zdôraznil, že v zmluve je jasne uvedené, že sa uzatvára doživotne, čo bolo prezentované i pri odchode navrhovateľky do dôchodku. Už charakter predmetného právneho vzťahu svedčí tomu, že takýto typ zmluvy je možné dohodnúť buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom, ktorý má svoj začiatok a koniec. Pri predmetnej zmluve zo dňa 20.10.1995 je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, ktorým je deň podpisu zmluvy, ako aj jeho koniec, t.j. doživotne - smrťou navrhovateľky. Neurčité je len trvanie právneho vzťahu, ktoré bolo dohodnuté do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, pričom vyplácanie plnenia sa skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije. Ust. § 582 ods. 1 OZ upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa názoru súdu prvého stupňa zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa uvedeného ustanovenia. Charakter a účel uzavretej zmluvy nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávnenej jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. K povinnosti poskytovať plnenie sa odporkyňa zaviazala dobrovoľne z dôvodu odchodu navrhovateľky do starobného dôchodku. S poukazom na uvedené skutočnosti prvostupňový súd vyhodnotil výpoveď predmetnej zmluvy odporkyňou zo dňa 26.10.2009 za neplatnú, pričom navyše vzhľadom na charakter a účel zmluvy konštatoval, že je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. K námietke odporkyne týkajúcej sa nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy (§ 575 OZ) z dôvodu jej rozporu s novelizovaným zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 27 ods. 8 v nadväznosti na § 116 a § 119 ods. 3) súd vyslovil názor, že v danom prípade zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. PDF SLSP, a.s. bol vytvorený v snahe určitého odškodnenia zamestnancov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy na základe dohody odišli do starobného dôchodku. Skončenie pracovného pomeru bolo predpokladom vzniku nároku na dôchodok, za ktorý sa neposkytuje protiplnenie. V zmysle čl. II. Štatútu, PDF SLSP, a.s. bol vytvorený na základe „Podnikovej kolektívnej zmluvy Slovenskej štátnej sporiteľne na rok 1993“, v súlade s nariadením vlády ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Preto nie je možné konštatovať, že plnenie z dôchodkového fondu je v rozpore so zákonom a v dôsledku toho je v zmysle § 575 OZ nemožné. Aj zo samotného zaradenia § 27 ods. 8 zákona o bankách do jeho šiestej časti „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“ vyplýva, že toto ustanovenie sa týka podnikania banky a nie iných právnych vzťahov banky vzniknutých napr. zo zmluvy o dôchodku. Na základe vyššie uvedeného posúdenia neplatnosti odporcovej výpovede predmetnej zmluvy o dôchodku je zrejmé, že táto zmluva zaväzuje zmluvné strany (účastníkov konania) aj naďalej tak, ako by k uvedenej výpovedi nebolo prišlo. Preto nárok navrhovateľky posúdil súd za dôvodný a vyhovel jej v celom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a v nákladoch právneho zastúpenia. Proti uvedenému rozsudku podala včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie odporkyňa, ktorá ho považuje za vecne nesprávne, nakoľko súd nesprávne vyložil znenie ust. § 842 OZ. Znenie uvedeného ustanovenia priamo vylučuje možnosť uzavrieť zmluvu o dôchodku na dobu určitú, k čomu súd prvého stupňa vytvára bez právnej opory novú teoretickú kategóriu doby, a to: „presne určená doba, ktorej trvanie je neurčité“, a vykladá túto dobu rozporuplne ako dobu určitú, i keď je logické, že ak je trvanie doby neurčité, ide o dobu neurčitú. Súd nevysvetlil, ako sa vysporiadal so znením ust. § 842 OZ. Ďalej súd pochybil, keď na daný právny vzťah neaplikoval zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách (§ 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3) a v dôvodoch rozhodnutia sa nevysporiadal so znením ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, ktoré zakazuje banke všetky činnosti, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, hoci ide pre vec o najpodstatnejšie právne posúdenie. Pri správnej aplikácii týchto ustanoví je zrejmé, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, ak by predtým aj existoval, pretože plnenie z predmetnej zmluvy sa stalo v zmysle ust. § 575 ods. 1 OZ s poukazom na uvedené ustanovenia zákona o bankách nemožné. Zákon o bankách neumožňuje odporkyni poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa ust. § 842 OZ je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia, preto je takéto plnenie v rozpore so zákonom. Podľa názoru odporkyne ust. § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky. Odporkyňa vyslovila nesúhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať, keďže táto sa vyznačuje neurčitosťou doby trvania a nie je uzatvorená na dobu určitú (určitý čas). Podľa jej názoru je zmluva uzatvorené na dobu neurčitú, keďže zákon ju neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú, čo vyplýva aj z právnych názorov uvedených v odbornej literatúre. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.9.2011, č.k. 6 Co 49/2011-170, v ktorom odvolací súd v obdobnej právnej veci správne vyložil ust. § 842 OZ a určil, že zmluva o dôchodku bola uzatvorená na dobu neurčitú. Výpoveď zmluvy o dôchodku považuje za platnú, pretože sú splnené všetky ust. § 582 ods. 1 OZ vyžadované predpoklady výpovede zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, pričom predmetom zmluvy bol záväzok na opakujúce sa plnenie. Pokiaľ by zákonodarca chcel dosiahnuť uzatvorením zmluvy o dôchodku nemenný právny stav tak, aby zmluva nemohla byť vypovedaná, upravil by to výslovne v zákone. Nakoľko nemožno uzatvoriť platne takú zmluvu o dôchodku, ktorá by založila právo na výplatu dôchodku na dobu určitú, nemôže súd výkladom ust. § 842 OZ dospieť k záveru, že zmluva o dôchodku sa neuzatvára na dobu neurčitú. Uvádza, že Občiansky zákonník pri úprave doby, na ktorú môžu účastníci zmluvy zmluvou o dôchodku založiť oprávnenému právo na vyplácanie určitého dôchodku, upravuje dvomi spôsobmi úpravy tejto doby. Prvou alternatívou je neurčitá doba na doživotne, druhou je inak určená doba neurčitého trvania. Zmluva o dôchodku, o ktorú navrhovateľka svoj nárok opiera, v tomto ohľade odporuje zneniu ust. § 842 OZ, pretože obsahuje dve odlišné doby trvania vyplácania dohodnutého plnenia a je preto neplatná (§ 39 OZ). Ďalším dôvodom neplatnosti zmluvy o dôchodku je jej neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (§ 37 OZ), pretože zmluva neobsahuje určité vymedzenie neurčitej doby jej trvania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne aj preto, že súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že smrť fyzickej osoby je samostatným právnym dôvodom zániku určitej skupiny záväzkov (poukaz na ust. § 579 ods. 1 a 2 OZ). Všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je plnenie obmedzené len na osobu veriteľa, sú bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu uzatvárané na doživotne určenú dobu, čo však neznamená, že ich nemožno uzavrieť na dobu neurčitú (napr. aj zmluva o nájme). Pri zmluve o dôchodku je plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa (§ 844 OZ). Dôsledkom je to, že aj v prípade, ak by bola zmluva o dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práv zo zmluvy o dôchodku. Každá zmluva o dôchodku je preto zo zákona uzatvorená najdlhšie na doživotne, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. V odvolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa súd prvého stupňa v celom rozsahu nevysporiadal s jej právnou argumentáciou, čo je nezlučiteľné zo zásadou spravodlivého súdneho konania a čo spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia. Ide o nasledovné námietky: - Plnenie zmluvy o dôchodku je v rozpore s hmotným právom, t.j. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách; - Zmluva o dôchodku je neplatná pre rozpor so zákonom, a to ust. § 842 OZ pre neprípustné uvedenie oboch zákonných alternatív úpravy („na doživotne“ a aj „mesiacom, ktorého sa prijímateľ dožil). Tento dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy súd vôbec neposudzoval; - Zmluva o dôchodku je neplatná pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť, pretože si v určení, kedy skončí vyplácanie dávky dôchodku odporujú čl,. II. a III. zmluvy, ktoré obsahujú odlišnú úpravu; - Ak by bola zmluva platná, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou, keďže ju bolo možné vypovedať ako zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú; - Že smrť nie je takou skutočnosťou, ktorá sa dá časovo určiť. Napadnutý rozsudok navrhla odporkyňa zmeniť a žalobu zamietnuť. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku odporkyňa žiada, aby odvolací súd podľa ust. § 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 OZ zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú a či sa zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ. K odvolaniu odporkyne sa podaním zo dňa 3.9.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila navrhovateľka, ktorá v súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 49/2011-170, zo dňa 26.9.2011, na ktorý odporkyňa v odvolaní poukazuje, zdôraznila rozhodovaciu činnosť ďalších štyroch senátov krajského súdu, ktoré zhodne vo svojich rozhodnutiach posúdili zmluvy o dôchodku ako zmluvy uzatvorené na dobu určitú, ktoré nemožno podľa § 582 ods. 1 OZ vypovedať. Správnosť takéhoto právneho názoru bola potvrdená aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4.2012, č.k. II.ÚS 26/2012-33 (ďalej len nález ÚS SR), ktorým bol vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (6Co 49/2011) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu porušenia ústavného práva navrhovateľky v predmetnom konaní na súdnu ochranu. Ústavný súd SR dospel k záveru, že zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ a jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy, pričom by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 OZ. K tvrdenému rozporu medzi čl. II. a III. zmluvy o dôchodku navrhovateľka uviedla, že podľa jej názoru takýto rozpor neexistuje. Poukázala na čl. I. zmluvy, ktorý stanovuje, že „Predmetom zmluvy je doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie...“. Čl. II. zmluvy stanovuje záväzok povinného „vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške 11.352,- Sk...“ a až čl. III zmluvy upravuje periodicitu plnenia, splatnosť, začiatok a koniec plnenia spôsobom, že „Plnenie vo výške podľa čl. II bude povinný vyplácať mesačne vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo plný invalidný dôchodok. Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“. V čl. III. posledná veta zmluvy teda ide len o špecifikáciu čl. II. zmluvy, pričom táto špecifikácia nie je v rozpore s čl. II. zmluvy ani so zákonnou úpravou zmluvy o dôchodku ako zmluvného typu upraveného v Občianskom zákonníku. Túto námietku odporkyne označila za účelovú. Zdôraznila, že predmetná zmluva o dôchodku bola uzatváraná ako formulárová zmluva predložená odporkyňou na podpísanie navrhovateľke a odporkyňa podľa tejto zmluvy, ktorej neplatnosť pre jej neurčitosť a rozpor so zákonom teraz namieta, plnila vyše 13 rokov bez prejavenia akejkoľvek pochybnosti o jej platnosti. K námietke o neaplikovaní ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách uviedla, že žiadne ustanovenia tohto zákona nestanovujú, že by vyplácanie dôchodku na základe zmluvy bolo zakázané. Plnenie odporkyne zo zmluvy o dôchodku má byť v zmysle Štatútu PDF SLSP, a.s. vyplácané z uvedeného fondu odporkyne, vytváraného z jej použiteľného zisku, čo zákon o bankách nezakuje. Nejde o zmluvu, ktorá by bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok , pretože ust. 27 ods. 8 cit. zákona sa nevzťahuje na interné vzťahy odporkyne a jej zamestnancov. Pokiaľ ide o dodatočnú nemožnosť plnenia, odporkyňa súdu podsúva úvahu o právnej nemožnosti plnenia, ktorá však nastáva, ak sa určitý typ plnenia stane právom zakázaný. Ust. § 116 zákona o bankách je irelevantné pre posúdenie vzťahov medzi účastníkmi konania a ust. § 119 ods. 3 tohto zákona nepriamo vylučuje zánik povinností odporkyne plniť zo zmluvy o dôchodku pre dodatočnú nemožnosť plnenia. Podľa jej názoru povinnosť odporkyne nie je zákonom dotknutá. V danom prípade ide o interný vzťah odporkyne a jej bývalej zamestnankyne, na ktorý sa nevzťahuje ust. § 27 ods. 8 zák. o bankách. Toto ustanovenie upravuje vzťahy banky len navonok pri realizácii predmetu ich činnosti. Plnenie odporkyne zo zmluvy o dôchodku vyplácané z PDF SLSP, a.s., vytváraného z použiteľného zisku odporkyne zákon o bankách nezakazuje. V tejto súvislosti odporkyňa podsúva súdu aj úvahu o právnej nemožnosti plnenia, ktorá však nastáva len v prípade, ak sa určitý typ plnenia stane právom zakázaný. Nie je si vedomá žiadneho právneho predpisu, z ktorého by vyplývalo, že vykonávania peňažných platieb tohto druhu je v rozpore so zákonom, a teda že plnenie je nemožné. Pokiaľ odporkyňa namietala, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok pre ňu, túto jej námietku považuje navrhovateľka za neopodstatnenú, keďže ide o samostatný typ zmluvy. Ak by takáto zmluva bola uzatvorená pre jednu zo zmluvných strán za nápadne nevýhodných podmienok, nebola by v tejto podobe zákonodarcom ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Podľa navrhovateľky nie je možné tvrdiť ani rozpor konkrétnej zmluvy o dôchodku s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko navrhovateľka bola dlhé roky zamestnancom odporkyne a svojou každodennou prácou pre odporkyňu sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie odporkyne na bankovom trhu, čiže počas doby trvania pracovného pomeru u odporkyni jej poskytovala protihodnotu za plnenie zo zmluvy. Za nepravdivé označila tvrdenie odporkyne, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, pretože toto tvrdenie nemá oporu v zákone o bankách. K zániku zmluvy, resp. povinnosti odporkyne z nej plniť z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre existenciu rozporu zmluvy o dôchodku s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách nemohlo dôjsť, nakoľko žiadne ustanovenie tohto zákona (ani ust. § 116) explicitne nespája rozpor právneho vzťahu a uvedeného ustanovenia zákona so zánikom takého právneho vzťahu. Zmluva o dôchodku spadá do rámca interných vzťahov odporkyne a jej bývalej zamestnankyne, na ktoré sa ust. § 27 ods. 8 nevzťahuje. Z textového znenia celého zákona o bankách možno dospieť k jedinému záveru, že tento zákon nerieši interné záležitosti banky vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov, sociálnej politike banky, jej sponzorských aktivít a podobne. Priamo z web stránky odporkyne je zrejmé, že doteraz má rôzne sponzorské aktivity, pri ktorých za poskytnuté plnenie nedostáva žiadnu protihodnotu. Poukázala na to, že plnenie zo Zmluvy o dôchodku má byť v zmysle Štatútu vyplácané z Fondu vytvoreného z použiteľného zisku žalovanej, čo zákon o bankách nezakazuje. Uvedený fond bol v zmysle Štatútu vytvorený v roku 1993, teda v čase, keď bola žalovaná štátnym podnikom na základe čl. 11 bod 14 „Podnikovej kolektívnej zmluvy SŠTSP na rok 1993“, a to v súlade s nariadením vlády ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Zmluvu o dôchodku považuje navrhovateľka za zmluvu uzatvorenú na dobu určitú, čo vyplýva aj z gramatického výkladu formulácie ust. § 842 OZ. Jednoznačný a záväzný právny názor k posudzovaniu zmluvy o dôchodku vyslovil aj Ústavný súd SR vo svojom, už vyššie uvedenom náleze. Zmluvu o dôchodku je možné uzavrieť v skutočnosti na dve určené doby neurčitého trvania, a to buď na doživotne určenú dobu neurčitého trvania alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania. Trvanie zmluvy je teda ohraničené nie presným dátumom ale právnou skutočnosťou. Podľa jej názoru, v prípade zmluvy o dôchodku ide o zmluvu uzavretú na dobu časovo ohraničenú objektívne zistiteľnou a neodvrátiteľnou právnou skutočnosťou - na dobu do jej smrti, kedy uplynie takto určená určitá doba platnosti zmluvy. Zmluva je teda uzatvorená na dobu určitú, a nie je ju možné podľa § 582 ods. 1 OZ vypovedať. Uviedla, že ak zmluvné strany uzavreli zmluvu o dôchodku na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, neprebrali tým zákonnú úpravu v § 579 ods. 2 OZ, ale upravili časový rámec platnosti zmluvy o dôchodku v zmysle § 578 OZ (zánik záväzku uplynutím času), čím zároveň vyjadrili, že zmluva o dôchodku je uzatvorená na dobu určitú. Zdôraznila tiež, že vzhľadom na dĺžku trvania jej pracovného pomeru u odporkyne považuje vypovedanie Zmluvy o dôchodku zo strany odporkyne v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, nepripustil navrhované dovolanie a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v sume 43,04 eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., v znení neskorších právnych úprav, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pretože dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Konštatuje, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), pričom s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky odporcu neobstoja, a s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že predmetná Zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. V prejednávanej veci vymedzením povinnosti odporcu plniť doživotne, prejavili zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti navrhovateľky. Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z PDF SLSP, a.s. slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na čl. I predmetnej zmluvy, ktorý odkazuje na Štatút PDF SLSP, a.s., v čl. I. ktorého je upravený účel fondu s tým, že tento PDF slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Z uvedeného účelu zmluvy je zjavné, že jej účastníci ani nepredpokladali možnosť jednostrannej výpovede zmluvy. Dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je jednoznačne z hľadiska povahy tohto dojednania potrebné považovať za dojednanie na dobu určitú. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca ju nemohol vypovedať podľa § 582 OZ, a preto odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď odporcu zo dňa 26.10.2009 vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ). Odvolací súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva o poskytovaní plnenia z PDF SLSP, a.s., bola a je dostatočne určitá pre oboch zmluvných partnerov. K námietke odporcu o údajnej absolútnej neplatnosti zmluvy odvolací súd uvádza, že súhlasí so stanoviskom navrhovateľky, že znenie čl. II. zmluvy nie je v rozpore so znením jej čl. III. V čl. III. posledná veta zmluvy ide len o špecifikáciu čl. II. zmluvy, pričom táto špecifikácia nie je v rozpore s čl. II. zmluvy ani so zákonnou úpravou zmluvy o dôchodku ako zmluvného typu upraveného v Občianskom zákonníku, a teda nejde o neplatnú zmluvu. Túto námietku odporkyne považuje odvolací súd za zjavne účelovú obranu, keďže je zrejmé, že zmluvu považovala za platnú, ak na jej základe poskytovala navrhovateľke dlhodobo plnenie, a aj v čase výpovede nemala o platnosti zmluvy pochybnosti, inak by ju nevypovedala. Ani ďalšie námietky odporkyne, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ust. § 27 ods. 8, § 116 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, neobstoja. Uvedené zákonné ustanovenia sa netýkajú vzťahov upravených predmetnou zmluvou, pretože odporkyňa neuzatvárala zmluvu s navrhovateľkou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ani nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných vecí banky - zamestnávateľa a jej zamestnanca, a ako už bolo uvedené vyššie, jej účelom bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Neobstojí ani námietka odporkyne, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, čím bola odporkyni aj odňatá možnosť konať pred súdom. Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu, vyplývajúcich z čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.7.2003, sp. zn. IV. ÚS 111/03). Právo na odôvodnenie v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.3.2005 sp.zn. II. ÚS 78/05). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že toto rozhodnutie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysporiadal sa s rozhodujúcimi námietkami účastníkov konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj náležitým spôsobom zdôvodnil. Súd prvého stupňa okrem iného primerane vysvetlil, prečo zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 20.10.1995 posúdil ako platnú zmluvu o dôchodku v zmysle ust. § 842 OZ a tiež prečo neprichádza do úvahy výpoveď označenej zmluvy podľa § 582 OZ. Súd prvého stupňa sa teda vysporiadal zo všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie veci. Odvolací súd sa s ďalšími odvolacími námietkami odporkyne uvedenými v jej odvolaní nezaoberal, nakoľko ich vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie o odvolaní. Z týchto dôvodov Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka bola v odvolacom konaní plne úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania, a to za jeden úkon právnej služby, písomné vyjadrenie k odvolaniu odporkyne, pričom odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje čiastku 28,22 eur, režijný paušál za jeden úkon právnej služby 7,63 eur, čo spolu s 20 % DPH predstavuje čiastku 43,04 eur. Odvolací súd dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p. nepripustil, nakoľko mal za to, že v danom prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, lebo otázka, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 OZ zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú, bola už riešená a ustálená vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR (napr. pod sp.zn. 5 Cdo 206/2011, 5 Cdo 165/2011), pričom toto rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na rovnakom posúdením rozhodných právnych otázok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.