Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/308/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312202531 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1312202531.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Márie Hajdínovej v právnej veci navrhovateľky: U.É. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. H.. Č.. XX, P., zastúpená: JUDr. Peter Kubík, advokát, s.r.o., IČO: 47 233 931, Panenská ul. č. 6, Bratislava, proti odporcovi: F. F., R..F.., X. F. F., R..F.., IČO: XX XXX XXX, Z. H.. Č.. XX, V., zastúpený advokátom: JUDr. Roman Kvasnica, Sad A. Kmeťa č. 24, Piešťany, o zaplatenie istiny 3.334,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. februára 2013, č. k. 45C/52/2012-140 a na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19. februára 2013, č. k. 45C/52/2012-137, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. februára 2013, č. k. 45C/52/2012-137 m e n í tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť na účet súdu prvého stupňa doplatok súdneho poplatku v sume 100 eur, do troch dní. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 482,49 eur, na účet advokátskej kancelárie JUDr. Peter Kubík, advokát, s.r.o., IČO: 47 233 931, Panenská ul. č. 6, Bratislava, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 4.724,30 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.04.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.05.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.06.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.07.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.08.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.09.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.10.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.11.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.12.2010 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.01.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.02.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.03.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.04.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.05.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.06.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.07.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.08.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.09.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.10.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.11.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.12.2011 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.01.2012 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.02.2012 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138, 95 eur odo dňa 16.03.2012 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138, 95 eur odo dňa 16.04.2012 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.05.2012 až do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.06.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.07.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.8.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138, 95 eur odo dňa 16.9.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.10.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.11.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.12.2012 až do zaplatenia, s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur odo dňa 16.01.2013 až do zaplatenia, všetko do 3 dní. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 138,95 eur mesačne vždy k 15. dňu každého mesiaca počnúc dňom 01.02.2013 až do dožitia navrhovateľky s tým, že vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 § 27 ods. 1, 8, § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ust. § 34, § 39, § 575 ods. 1, § 842, § 843, § 844, § 582 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., § 154 ods. 2 O.s.p. a vecne preukázaním, že účastníci dňa 25.02.1994 uzavreli písomnou formou Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu F. F., R..F..“ (ďalej len P. F.), ktorou sa odporca ako povinný zaviazal vyplácať navrhovateľke ako príjemcovi doživotne sumu 4.186,- Sk (138,95 eur), vždy k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo plný invalidný dôchodok, t. j. uzavreli zmluvu o dôchodku, obsahujúcu všetky základné náležitosti, ktorými sú, označenie účastníkov právneho vzťahu, určenie výšky dôchodku, počiatok výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku (doživotie alebo inak určenú dobu neurčitého trvania) a splnili si aj povinnosť, uzavrieť zmluvu písomne. Poukázal na skutočnosť, že právo na vyplácanie dôchodkov je osobným právom viažucim sa na prijímateľa dôchodku a z osobnej povahy dôchodku vyplýva, že nárok naň zaniká smrťou oprávneného poberateľa, neprevádza sa na dedičov a z obsahu pojmu dôchodok vyplýva, že sa jedná o opakujúce sa peňažné plnenie /rentu/ v pravidelných splátkach, je teda zmluvou odlišnou, od poistnej zmluvy. Súd prvého stupňa výpoveď danú odporcom navrhovateľke dňa 26.10.2009 posúdil ako neplatnú z dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzatvorená doživotne, t.j. do dožitia, je ohraničená smrťou navrhovateľky s tým, že z uzavretej zmluvy o dôchodku vyplýva, že ju nie je možné dohodnúť na určitý čas, ale doživotne, teda do okamžiku smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom, ktorý má svoj začiatok a koniec, napr. „počas štúdia“, počas invalidity“, „počas vdovstva“ a podobne. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v predmetnej zmluve o dôchodku bol presne vymedzený začiatok a koniec právneho vzťahu, počnúc mesiacom nasledujúcom po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo invalidný dôchodok až do dožitia navrhovateľky, teda doživotne, t.j. na určenú dobu neurčitého trvania, (právo vyplácania dôchodku do okamžiku úmrtia navrhovateľky), t. j. do doby nezávislej od ich vôle. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že výpoveď odporcu zo dňa 26.10.2009 je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), nakoľko vypovedať je možné iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú a predmetná zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, ale na určenú dobu neurčitého trvania, z dôvodu ktorého odporca výpoveď navrhovateľke dať nemohol a jeho povinnosť naďalej poskytovať plnenie navrhovateľke podľa uzatvorenej zmluvy, trvá. Nestotožnil sa s právnym názorom odporcu, že právo na plnenie podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaniklo, pretože sa stalo nemožným (§ 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách), keď vychádzal zo skutočnosti, že odporca bol zamestnávateľom vo vzťahu k svojmu dlhoročnému zamestnancovi, navrhovateľka pracovala u odporcu, poskytla mu určitú protihodnotu, odporca mal zisk, preto vytvoril podporný dôchodkový fond, ktorý slúžil na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov, pričom zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, hmotne pracovníkov na dôchodku zabezpečiť, pričom výška sumy plnenia sa riadila dĺžkou nepretržitého hlavného pracovného pomeru najmenej 10 rokov a viac a fond bol spravovaný sociálnym útvarom ústredia SŠTSP, t.j. odporca zmluvu s navrhovateľkou neuzatváral ako podnikateľ pri výkone podnikateľskej činnosti a preto sa nejedná o vzťah banky s klientom a na vec nemá vplyv ani tá skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená po skončení pracovného pomeru, nakoľko bez predchádzajúceho pracovného pomeru za splnenia požadovaných podmienok, by k uzavretiu predmetnej zmluvy o dôchodku ani nedošlo. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa na zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania nevzťahuje, keďže sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou o dôchodku, t. j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky t. j. pri podnikaní banky, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej, „požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. Poukázal na skutočnosť, že zákon o bankách upravuje vzťahy odporcu ako banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu podnikateľskej činnosti, upravuje predovšetkým aktivity banky navonok, a aj niektoré vzťahy súvisiace s týmito aktivitami podľa § 1 Zákona o bankách s tým, že uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami, podnikaním banky, nie je. Ďalej mal súd prvého stupňa za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku, nemožno aplikovať zákon o bankách, nakoľko ust. § 119 ods. 3 Zákona o bankách, stanovuje bankám iba povinnosť, zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov (t.j. podľa predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu a v prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. Uviedol, že Zákon o bankách nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 Zákona o bankách nebolo možné, alebo bolo protiprávne a zároveň z neho nevyplýva skutočnosť, že by došlo k zániku zmluvy o dôchodku z dôvodu nemožnosti dodatočného plnenia, keď záväzok povinného zo zmluvy trval aj pri zmene jeho právnej formy, ako aj pre jeho právneho nástupcu (bod 6 zmluvy) s poukazom na skutočnosť, že odporca navrhovateľke plnil zo zmluvy o dôchodku od účinnosti zákona o bankách po 01.01.2002, až do jej vypovedania. Súd prvého stupňa zároveň dospel vo svojom rozhodnutí k záveru, že predmetná zmluva o dôchodku, nie je ani zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporcu, resp. zmluvou, ktorá zaväzuje odporcu na hospodársky neoprávnené plnenie, alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, keďže zmluva o dôchodku môže byť uzatvorená aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania a preto jednoznačne nie je zmluvou uzatváranou za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, nakoľko v opačnom prípade by nebola zákonodarcom ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Z uvedených dôvodov považoval zmluvu o poskytovaní plnenia z P. F. zo dňa 25.02.1994 za platnú a účinnú a nárok uplatnený navrhovateľkou na zaplatenie sumy vo výške 138, 95 eur za obdobie od apríla 2010 do januára 2013 za dôvodný. Námietku premlčania vznesenú odporcom za dôvodnú nepovažoval, nakoľko zákon o bankách sa nevzťahuje na zmluvu o dôchodku a uplatnená pohľadávka navrhovateľky počínajúc od apríla 2010 bola uplatnená včas, keďže návrh bol podaný na súde dňa 07.03.2012, teda vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Priznanie príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil súd prvého stupňa vecne omeškaním odporcu s plnením peňažného dlhu 138,95 eur od 16.04.2010 až do zaplatenia za uvedené obdobie, nakoľko plnenie podľa zmluvy bol odporca povinný vyplácať mesačne, vždy k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu (bod 3. zmluvy). Výšku úroku z omeškania odôvodnil tým, že je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá bola ku dňu 16.04.2010 vo výške 1 % a ku dňu 16.07.2012 vo výške 0,75 %, a preto bola navrhovateľkou uplatnená v správnej výške k jednotlivým dňom omeškania, podľa základnej úrokovej sadzby ECB. Povinnosť odporcu platiť navrhovateľke mesačne sumu 138,95 eur, vždy k 15 - temu dňu v mesiaci od 01.02.2013 odôvodnil súd prvého stupňa vecne tým, že plnenie zo zmluvy o dôchodku je opakujúcim sa plnením a vzhľadom k splneniu podmienky, že aspoň jedna splátka je splatná ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, uložil odporcovi povinnosť na plnenie dávok splatných aj v budúcnosti. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom navrhovateľky v konaní, ktorej priznal právo na náhradu trov, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 200 eur a z trov, ktoré vznikli na jej právnom zastúpení vo výške 1.969,06 eur. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od jeho doručenia doplatok súdneho poplatku v sume 383,- eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 7 ods. 5 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkoch a vecne tým, že navrhovateľka sa v konaní pôvodne domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej sumu 3.334,80 eur, za ktorý zaplatila súdny poplatok vo výške 200 eur, nakoľko však svoj návrh rozšírila na sumu 4.724,30 eur, vznikla jej povinnosť doplatiť súdny poplatok v sume 383 eur. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že súdny poplatok v súvislosti so zmenou návrhu na začatie konania v súlade s položkou 1 písm. a) zák. č. č. 71/1992 Zb., kde pôvodne žalovanú istinu 3.334,80 eur (200 eur zaplatený súdny poplatok) navrhovateľka rozšírila na 4.724,30 eur (283 eur poplatok za zmenu návrhu), jej vznikla povinnosť zaplatiť doplatok súdneho poplatku vo výške rozdielu v sume 83 eur (283 eur - 200 eur) s tým, že súdny poplatok v súvislosti so zmenou návrhu vyplývajúci z opakujúceho sa plnenia v zmysle položky 1 písm. a) v spojení s § 7 ods. 5 zák. č. 71/1992 Zb., je 300 eur. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie a žiadala napadnuté uznesenie zmeniť tak, že jej bude uložená povinnosť zaplatiť doplatok súdneho poplatku v sume 100 eur. Vo svojom odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nakoľko žiadnym spôsobom svoj pôvodný návrh nerozšírila, keďže iba v súlade s požiadavkou súdu upravila petit svojho návrhu. Poukázala na skutočnosť, že od začiatku predmetného konania žiadala uložiť odporcovi povinnosť vyplácať jej sumu vo výške 138,95 eur mesačne vždy k 15. dňu každého mesiaca počnúc dňom 01.04.2010 až do jej dožitia, pričom podaním zo dňa 24.01.2013 svoj petit upresnila tak, že rozdelila žalovanú sumu na jej splatnú časť a nesplatnú časť. Zmenou petitu bolo teda iba to, že v ňom bola vyjadrená samostatne splatná časť opakujúceho sa plnenia a samostatne nesplatná časť opakujúceho sa plnenia, stále však išlo o jedno opakujúce sa plnenie a preto v súlade s ustanovením § 7 ods. 5 zák. č. 71/1992 Zb., nie je dôvod vyrubovať súdny poplatok samostatne zo splatnej časti opakujúceho sa plnenia a samostatne z nesplatnej časti opakujúceho sa plnenia, pretože celý základ navrhovateľkinho nároku tvorí od počiatku jedno opakujúce sa plnenie. Uviedla, že od počiatku, t. j. od 01.04.2010 ide o jedno opakujúce sa plnenie a iba omeškaním tohto plnenia narastalo splatné plnenie, ktoré navrhovateľka v petite sumárne vyčíslila a preto by bolo absurdné, aby súd dovyruboval počas celého súdneho konania súdny poplatok podľa narastajúcej splatnosti opakujúceho sa plnenia, v danom prípade mesačne, keďže mesačne narastalo splatné opakujúce sa plnenie. Z uvedeného dôvodu považovala navrhovateľka za opodstatnený iba súdny poplatok v sume 300 eur za celý návrh, keďže ide o jedno opakujúce sa plnenie a tým, že zaplatila za pôvodný návrh súdny poplatok v sume 200 eur, bolo dôvodné od nej žiadať iba doplatok súdneho poplatku v sume 100 eur. Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie aj proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nakoľko napadnutým rozsudkom síce priznal navrhovateľke, ktorá mala v konaní plný úspech právo na náhradu trov, ktoré jej vznikli zaplatením súdneho poplatku za návrh v sume 200 eur, avšak napadnutým uznesením zo dňa 19. februára 2013, č. k. 48C/52/2012-137, jej bola uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok za návrh v sume 383 eur, na zaplatenie ktorého bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaviazať odporcu, neúspešného v konaní, už napadnutým rozsudkom. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca z dôvodu, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napokon z dôvodu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť s tým, že v prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, žiadal podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť proti potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka. Odporca zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietol, že sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti uzavretej zmluvy, ktorá odporuje zneniu ust. § 842 Občianskeho zákonníka, nakoľko obsahuje dve odlišne dojednané doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď bod 2. Zmluvy o dôchodku obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške (t. j. prvá zákonom predpokladaná alternatíva) a v rozpore s uvedeným, bod 3. posledná veta Zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie, podľa ktorého „vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“ (druhá zákonom predpokladaná alternatíva). Vytkol prvostupňovému súdu, že v právnom štáte neprípustným spôsobom uviedol právny názor, že zmluva o dôchodku je platnou bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom ozrejmil, akými úvahami sa riadil pri formulácii takéhoto právneho záveru. Odporca poukázal na skutočnosť, že ďalším dôvodom absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy je jej neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok, nakoľko v každej zmluve o dôchodku musí byť určitým spôsobom vymedzená doba neurčitého trvania, počas ktorej má právo na dôchodok trvať, pričom ide o podstatnú náležitosť každej zmluvy o dôchodku s tým, že súd prvého stupňa sa ani s touto právnou argumentáciou odporcu vôbec vo svojom rozhodnutí nezaoberal a to napriek tomu, že ide o právnu argumentáciu pre vec podstatnú, napádajúcu platnosť zmluvy, z ktorej navrhovateľka odvodzuje svoje právo na plnenie. Zmluva o dôchodku je tak jednoznačne neurčitá, pokiaľ ide o vymedzenie doby neurčitého trvania, na ktorú sa právo na dôchodok zakladá, pretože z jej obsahu vyplývajú najmenej dve vzájomne si odporujúce alternatívy vymedzenia doby trvania práva na dôchodok, pričom ani s použitím výkladových pravidiel podľa ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka nemožno zistiť, do kedy má právo na dôchodok trvať. Namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa spočívajúce v tom, že na svoje rozhodnutie neaplikoval zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách z dôvodu, ktorého napadnuté rozhodnutie predstavuje nebezpečný precedens a návod na obchádzanie bankových regulatívov, stanovených zákonom o bankách, pretože dáva návod, ako obísť zákonný zákaz uzatvárania a plnenia zmlúv, z ktorých banka nemá protiplnenie a preto rozsudok súdu prvého stupňa neprispieva k právnej istote bezpečného fungovania bankového systému v Slovenskej republike, ktoré má garantovať zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, tak ako jeho cieľ výslovne definuje ustanovenie § 1 tohto zákona. Odporca mal zároveň za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa dáva nebezpečný možný návod manažmentom iných bánk na to, ako obísť zákon o bankách ako normu verejného práva, a ako z banky vybrať peňažné prostriedky, neporušiac pritom zákon o bankách. Odporca vo svojom odvolaní ďalej uviedol že Zákon o bankách sa na vec vzťahuje z dôvodu, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom, pričom toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách, zákon naopak zakazuje banke vykonávať iné činnosti než v súlade so zákonom o bankách, to znamená všetky činnosti banky, ktoré sa dostali do rozporu s týmto zákonom a konkrétne sú v rozpore s týmto zákonom vykonávané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Na základe uvedeného mal odporca za to, že pri aplikovaní týchto ustanovení záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z., a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie, pričom predmetná zmluva bola uzavretá medzi účastníkmi konania bez protiplnenia pre odporcu. Odporca namietol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v rozpore so skutočným stavom, pri neexistujúcom protiplnení zo Zmluvy o dôchodku pre odporcu a napriek nezisteniu hospodárskeho odôvodnenia pre plnenie z tejto zmluvy, v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách konštatoval nepodložené skutkové zistenie, že nešlo o zmluvu uzavretú na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nejde o zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok, pretože zmluva o dôchodku je upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, nakoľko tento zákonník je všeobecnou normou súkromného práva a vzťahuje sa na súkromnoprávne vzťahy všetkých subjektov, pričom Zákon o bankách, ako osobitná norma sa vzťahuje (konkrétne ustanovenie § 27 ods. 8) na zmluvné vzťahy, ktorých jednou zo strán je banka alebo pobočka zahraničnej banky, teda iba pre určitý okruh právnych vzťahov s určitými taxatívne stanovenými subjektmi osobitná norma považuje zmluvu o dôchodku za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok, pričom touto osobitnou normou nie sú dotknuté všetky zmluvy o dôchodku, ale iba tie, pri ktorých je poskytovateľom dôchodku banka alebo pobočka zahraničnej banky. Právna úvaha súdu prvého stupňa je principiálne nesprávna, pretože zákonodarca neupravil vo všeobecnosti pre všetky subjekty zmluvy uzatvárané za nápadne nevýhodných podmienok a súčasne zmluvu o dôchodku ako osobitný zmluvný typ v Občianskom zákonníku, ale vo všeobecnej norme najskôr upravil zmluvu o dôchodku ako zmluvný typ a následne (o niekoľko rokov neskôr), s cieľom zabezpečiť bezpečné fungovanie bankového systému, bankám a pobočkám zahraničných bánk zakázal takúto zmluvu uzatvárať. Odporca svojim odvolaní napadol aj výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov konanie, keď namietol priznanie odmeny za úkon právnej služby, ktorým bolo podanie navrhovateľky, žiadajúcej pripustenie zmeny návrhu, nakoľko podľa názoru odporcu nešlo o trovy účelne vynaložené na bránenie práva. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 26/2012 -33 zo dňa 25.04.2012, v ktorom sa Ústavný súd podrobne zaoberal zmluvou o dôchodku uzavretou na dobu doživotne a prijal záver, podľa ktorého pri zmluve o dôchodku uzavretej na doživotne určenú dobu v žiadnom prípade nejde o dobu neurčitú, ale o dobu určitú - neurčitého trvania a preto výpoveď takejto zmluvy je v plnom rozsahu neplatná, pričom predmetom tohto konania na Ústavnom súde bola práve jedna z takýchto zmlúv o dôchodku, ktorú uzatváral so svojimi zamestnancami odporca. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu zároveň navrhovateľka uviedla, že sám odporca predmetnú zmluvu v plnom rozsahu vyhotovil a podľa nej aj dlhodobo plnil a preto jeho súčasný postup je nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže požívať žiadnu právnu ochranu. Uviedla, že v obdobnom spore aj odvolací súd už poukázal na to, že nakoľko zmluvu pripravoval práve odporca, nemôže sa dovolávať jej nezrozumiteľnosti a neurčitosti, a preto výrazy ním použité, je v prípade akýchkoľvek pochybnosti nutné vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľa, ktorému bol právny úkon určený (§ 35 Občianskeho zákonníka). Navrhovateľka ďalej uviedla, že v znení zákona o bankách niet žiadnej opory pre argumentáciu odporcu v tom smere, že by vo veciach týkajúcich sa právnych vzťahov založených zmluvou o dôchodku, zákon o bankách mal byť lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku s tým, že tento zákon neobsahuje ani žiadnu osobitnú úpravu vzťahujúcu sa na zmluvu o dôchodku. K argumentácii odporcu k trovám konania priznaných súdom prvého stupňa napadnutým rozsudkom navrhovateľka uviedla, že všetky úkony, ktoré boli v konaní realizované, boli vykonané na účelné bránenie jej práv s tým, že pokiaľ by odporca navrhovateľke plnil, nebol by dôvod na podanie žaloby a ani na akékoľvek iné úkony navrhovateľky v konaní. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 10. júla 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Vo veci samej dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede a o povinnosti odporcu vyplácať navrhovateľke plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 842, § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odporca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa dôsledne vysporiadal a najmä s tým, prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie je nutné považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov. V danom prípade sa súd prvého stupňa správne vysporiadal s predbežnou otázkou platnosti zmluvy z hľadiska jej uzatvorenia v písomnej forme v zmysle § 40 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 843 Občianskeho zákonníka a výpovede z tejto zmluvy danej navrhovateľke odporcom dňa 26.10.2009. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcu, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na doživotne určenú dobu. Zákon totiž rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený v ust. § 579 Občianskeho zákonníka a zánik záväzku uzatvoreného na doživotne určenú dobu zanikne podľa § 578 Občianskeho zákonníka uplynutím doby, kedy sa už neuplatní všeobecné ustanovenie § 579 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. V tejto súvislosti odvolací súd zaujal taký výklad ust. § 842 Občianskeho zákonníka, že doživotne určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide o pojmy totožné a preto zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá zmluva uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity, vdovstva a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú, a teda nie je prípustný taký výklad, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotie sa považuje za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia), je zmluvou na dobu určitú. Pri výklade, že vždy musí isť buď o zmluvy na dobu neurčitú, alebo len o zmluvy na dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu, že doživotne uzatvorená zmluva o dôchodku je zmluva na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia rovnakej zmluvy, ale na inak určenú dobu, napr. po dobu štúdia, by jej uzatvorenie na dobu neurčitú znamenalo, že uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578 Občianskeho zákonníka, ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme kým by nedošlo k jej vypovedaniu; v tomto prípade je totiž nepochybné, že zmluva o dôchodku ako celok zanikne predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku smrťou, a teda nemôže trvať ďalej. V zásade je vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej argumentácie odporcu by to znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. Neobstojí ani argument odporcu v tom, že zmluvu na dobu určitú je možno uzatvoriť aj tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, ktorou však nemôže byť taká právna skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúcej sa od zániku záväzku smrťou. Odvolací súd nepovažoval za správny ani názor odporcu, že pojmovým znakom zmluvy o dôchodku nie je jej uzatvorenie na dobu určitú. Obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je totiž okrem vymedzenia účastníkov právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu (počas štúdia), uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Občianskeho zákonníka) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Občianskeho zákonníka. K argumentácii odporcu, že smrť nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že rovnaké právne účinky, aké sú spojené so smrťou, pri ktorej je zistený presný deň smrti ohliadkou mŕtveho, spája zákon aj so smrťou v prípade, ak je predpokladaný deň smrti určený súdnym rozhodnutím podľa § 198 a § 200 O.s.p., kedy je preukázanie smrti úmrtným listom nahradené súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, a preto z právneho hľadiska možno vždy deň smrti objektívne zistiť. K tomuto dňu smrti, či zistenému alebo určenému súdnym rozhodnutím, prechádza aj majetok osoby mŕtvej či vyhlásenej za mŕtvu dedením podľa § 460 Občianskeho zákonníka a zanikajú aj práva a povinnosti viazané na jej osobu podľa § 579 Občianskeho zákonníka; napokon stanovenie dňa, ktorý nezvestný neprežil, má rovnaké právne účinky, ako je stanovenie domnelého dňa smrti. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v ust. § 27 ods. 5 (a až od 01.01.2007 v ust. § 27 ods. 8 ) Zákona o bankách, pričom odporca naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 01.01.2002 až do jej vypovedania, t. j. ku dňu 31.03.2010. Uvedené ustanovenie je zakomponované v Zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 01.01.2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by odporcovi bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V danom prípade vystupoval odporca ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu s navrhovateľkou teda odporca neuzatváral, ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ako správne v napadnutom rozsudku uviedol súd prvého stupňa. S právnym názorom súdu prvého stupňa, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvania práva na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah; nemôže dôjsť k takej situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. K námietkam odporcu, že doba života fyzickej osoby je doba určitá, má presne stanovený začiatok ako aj koniec, a hoci je jej trvanie viazané na dobu života, ktorá je neurčitého trvania do tej miery, že nie je vopred zrejmé, kedy jej koniec nastane, je však nepochybné, že nastane, odvolací súd dodáva, že nemožno súhlasiť s odporcom v tom, že dobe na dožitie je treba pripísať neurčitosť ohľadom času trvania tejto doby. To, že je nejaká doba vymedzená koncom neurčitého trvania, neznamená ešte, že ide o dobu neurčitú. Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením ust. § 842 Občianskeho zákonníka v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku, z dôvodu ktorého by podľa § 39 Občianskeho zákonníka mala byť neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode II. zmluvy, vyplácať príjemcovi doživotne sumu 4.186,- Sk, je v súlade s jej bodom I. o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. III. v tom, že vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľke vznikne nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto, ako nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu a tým aj neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že znenie zmluvy pripravoval odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je neurčitý a výrazy ním použité v prípade pochybností, je nutné vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorej bol právny úkon určený (§ 35 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil, ako i z dôvodu, že otázka, ktorá by mala byť dovolacím súdom zodpovedaná, nie je zásadná a najmä doterajšou judikatúrou už riešená bola. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., potvrdil. Odvolací súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s námietkami navrhovateľky proti prvostupňovému uzneseniu, ktorým bola navrhovateľke uložená povinnosť doplatiť súdny poplatok za návrh v sume 383 eur. Súd prvého stupňa v posudzovanej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. februára 2013 a uznesením zo dňa 19. februára 2013 uložil navrhovateľke povinnosť doplatiť súdny poplatok za návrh v sume 383 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka na základe výzvy súdu prvého stupňa zo dňa 19.03.2012 zaplatila za návrh, ktorým sa domáhala uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 3.334,80 eur titulom plnenia za obdobie od apríla 2010 do marca 2012 (24 mesiacov) s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 138,95 eur od 16.04.2010 až do 16.03.2012, súdny poplatok vo výške 200 eur. Podaním zo dňa 24.01.2013 navrhovateľka rozšírila svoj návrh tak, že žiadala odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť jej sumu 4.724,30 eur, titulom splatného plnenia za mesiace apríl 2010 do januára 2013 (34 mesiacov) s príslušenstvom a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 30. januára 2013, č. k. 45C/52/2012-125 zmenu návrhu na začatie konania pripustil. Podľa § 7 ods. 5 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb., ak ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, na dobu života alebo na čas dlhší ako tri roky, za cenu plnenia sa považuje trojnásobok ceny ročného plnenia, ak nie je ustanovené inak. To isté platí o cene práv, ktoré možno vykonávať opätovne. Bolo potrebné sa stotožniť s námietkami navrhovateľky, že súd prvého stupňa doplatok súdneho poplatku nesprávne vyčíslil, nakoľko navrhovateľka sa svojim návrhom domáhala uloženia povinnosti odporcovi platiť jej sumu 138,95 eur mesačne vždy k 15 - temu dňu v mesiaci od 01.04.2010 (t. j. odo dňa, kedy jej odporca v dôsledku výpovede z danej zmluvy prestal dohodnuté plnenie vyplácať), až do jej dožitia z čoho vyplýva, že základ ňou uplatneného nároku tvorí od počiatku jedno opakujúce sa plnenie, z ktorého doplatok súdneho poplatku predstavuje sumu 100 eur, keďže navrhovateľka si svoju poplatkovú povinnosť, ktorá jej vznikla podaním návrhu na súd splnila, zaplatením súdneho poplatku v sume 200 eur. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že navrhovateľke uložil povinnosť doplatiť súdny poplatok za návrh v sume 100 eur, na účet súdu prvého stupňa, v lehote troch dní. Nebolo možné sa však stotožniť s dôvodmi odvolania odporcu, napádajúceho výrok prvostupňového rozhodnutia o trovách konania, nakoľko súd prvého stupňa navrhovateľke správne priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na jej právnom zastúpení aj za úkon právnej služby - zmena návrhu, nakoľko v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z (písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej) ide o úkon, za ktorý advokátovi odmena jednoznačne patrí. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľke, ktorá mala úspech v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov, ktoré jej v odvolacom konaní vznikli. Trovy odvolacieho konania, ktoré navrhovateľka vyčíslila a podala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.) pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 15.05.2013 á 310,93 eur podľa § 10 ods. 1, 3, § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 1 á 7,81 eur režijný paušál, 20 % DPH = 63,75 eur, spolu v sume 382,49 eur. Rozhodnutím odvolacieho súdu vznikla navrhovateľke povinnosť doplatiť za návrh súdny poplatok v sume 100 eur a vzhľadom na zásadu úspechu v konaní, odvolací súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania celkom v sume 482,49 eur (382,49 eur - trovy právneho zastúpenia + 100 eur - doplatok súdneho poplatku). Nakoľko o doplatku súdneho poplatku rozhodol súd prvého stupňa po rozhodnutí vo veci samej uznesením (tlačivom vzor 4) a navrhovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, t. j. doposiaľ povinnosť zaplatiť doplatok súdneho poplatku jej právoplatne nevznikla, z dôvodu ktorého nebolo možné odporcovi uložiť povinnosť (a už vôbec nie napadnutým rozsudkom, ktorý predchádzal napadnutému uzneseniu), zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania, ktoré navrhovateľke vznikli titulom platenia súdneho poplatku, okrem súdneho poplatku v sume 200 eur, ktorý navrhovateľka zaplatila. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.