Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/23/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406205408 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1406205408.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast.: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: W. Z., A. C. XX, XXX XX N., zastúpený opatrovníčkou F. B.N., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava V, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčkom, Exekútorský úrad Bratislava so sídlom Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, pod č. EX 673/06, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 407,62 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 37Er/4081/2006-28 zo dňa 28.03.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 37Er/4081/2006-28 zo dňa 28.03.2012 p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prvým výrokom žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora zamietol. Druhým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú, tretím výrokom exekúciu zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g), h) Ex. por., štvrtým výrokom zaviazal oprávneného na zaplatenie 59,93 eur súdnemu exekútorovi titulom náhrady trov exekúcie. Piatym výrokom oprávnenému nepriznal náhradu trov konania a šiestym výrokom nepriznal povinnému náhradu trov exekúcie. V odôvodnení uviedol, že z úradnej činnosti je súdu známe, že súdny exekútor JUDr. Krutý, za ktorého oprávnený navrhuje zmeniť súčasného súdneho exekútora, bol zamestnancom oprávneného od 01.08.2006 do 05.06.2007. Dňa 05.01.2011 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, zároveň si súdny exekútor uplatnil náhradu trov exekúcie v zmysle § 200 zák. č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Ex. por.) a podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška). Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že z notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, č.k. N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005 zo dňa 26.11.2005 zistil, že túto nepodpísal povinný osobne, ale ju podpísal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnej moci, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, tvoriacu prílohu notárskej zápisnice. Súdu je tiež z úradnej povinnosti známej, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného na základe plnej moci z konania na tunajšom súde. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Ex. por., ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Ex. por. povinný bezodkladne oznámiť súdu. Súd má z úradnej povinnosti vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 01.08.2006 do 05.06.2007, teda je vylúčený z vykonávania funkcie, preto súd žiadosť oprávneného o zmenu exekútora zo súčasného súdneho exekútora na JUDr. Krutého zamietol. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2008 č.k. 23Sp/86/2008-19 súd dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve na spísanie notárskej exekučnej zápisnice medzi povinným a advokátom JUDr. Tomášom Kušnírom je absolútne neplatná pre rozpor záujmov splnomocnenca a povinného, keďže splnomocnenec bol vybratý oprávneným, nakoľko jeho meno je predtlačené na formulárovej zmluve pripravenej oprávneným a splnomocnenec aj na tunajšom súde, na základe plnej moci oprávneného zastupoval. Notársku zápisnicu podpísanú v mene povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom teda súd nemohol akceptovať ako riadny exekučný titul, preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na skutočnosť, že súdny exekútor oznámil súdu nemajetnosť povinného, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie samo o sebe, súd exekúciu zastavil. Súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 59,93 euro, v zmysle § 203 ods. 1, 2 Ex. por. vzhľadom na to, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na podklade nespôsobilej notárskej exekučnej zápisnice ako aj vzhľadom na skutočnosť, že povinný je nemajetný. Oprávnenému súd nepriznal právo na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že nebol v konaní úspešný a povinnému z dôvodu, že si neuplatnil preto mu žiadne nevznikli. Proti tomuto uzneseniu (okrem prvého výroku, proti ktorému odvolanie nie je prípustné) v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Odvolateľ poukázal na to, že súd rozhodol nad rámec právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal žiadne dokazovanie a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný § 36 Notárskeho poriadku. Podľa jeho názoru to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi súhlas s vykonateľnosťou podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. Ak exekučný súd koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Preto ak notár neodmietne úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Odvolateľ poukázal tiež na ust.§ 43 ods. 1 Notárskeho poriadku s tým, že základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť, pričom všeobecný súd nedisponuje právomocou zasahovať do garancie účastníkov, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Ak sa povinný nedomáhal opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo náhrady škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v exekučnom konaní. Exekučný súd nemá právomoc rušiť alebo meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti toto platí bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Ďalej namietal, že súd porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť konania. V tejto časti odvolania dôvodil najmä tým, že s ním bolo zaobchádzané odlišne. Exekučný súd postavil oprávneného pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a odlišná od pozície ostatných súťažiteľov. Bola tak porušená zásada rovností zbraní. Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Tiež bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Ex. por. interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Taktiež konajúci súd odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva, keďže exekučný súd aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS a na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danom prípade neprípustné a nemožné. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Oprávnený mal ďalej výhrady v tom, že súd na viacerých miestach konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, pričom však tak neurobil a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Namietal tiež, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko vo veci nevykonal dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok. Oprávnený konštatoval, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávneným, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ O.z. kedykoľvek odvolať. Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 O.z.. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Taktiež zdôraznil, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 O.z. v nadväznosti na ust. § 39 O.z.. Podotkol tiež, že udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva a povinný mohol sám uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, avšak toto právo nevyužil. Oprávnený nesúhlasil s názorom, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo a svoju úlohu si riadne splnil. Súd konštatovanie o rozpornosti záujmov založil na dohadoch a domnienkach, pričom v tomto smere nevykonal dokazovanie. Na záver poukázal na to, že otázku súladu exekučného titulu s právnym poriadkom, už raz súd posudzoval a právoplatne o nej rozhodol, keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Tým, že exekučný súd vykonal revíziu exekučného titulu po vydaní poverenia, konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012 navrhol súdu prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom zároveň doplnil argumentáciu k podanému odvolaniu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, ktorý v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia povinnosti okresného súdu skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva - Občianskeho zákonníka - expressis verbis dospel k záveru, že konanie súdu vo veci vydania poverenia na vykonávanie exekúcie je osobitným konaním, pričom rozsah právomoci okresného súdu je daný Exekučným poriadkom. Zároveň vyslovil, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že vydaniu poverenia predchádza exekučným súdom náležité preskúmanie exekučného titulu, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenia materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ak je upravená v § 47 zák. č. 323/1992 Zb. Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2. V analyzovanom prípade po preskúmaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky zákonom predpísane náležitosti vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd SR následne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu ako správne, ak z toho dôvodu nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonávať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej oprávnený poukázal na skutočnosti, ktoré sú podľa jeho názoru z hľadiska správnosti úvahy exekučného súdu relevantné vo vzťahu k notárskej zápisnici ako exekučného titulu. Uviedol tiež, že zákonom č. 384/2008 Z.z. z 23.09.2008, bol Exekučný poriadok doplnený o ust. § 41 ods. 3, ktorý v spojení s ust. § 240a umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nezdôvodnil, prečo v súvislosti s plnomocenstvom vidí hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek plnomocenstvo odvolať. Ďalej uviedol, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu. Medzi podmienkami, ktoré možno považovať za nekalé v zmysle čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/ EHS, sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Oprávnený tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, v zmysle ktorého účastník má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V uvedenom náleze súd konštatoval tiež, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Ak súd, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak mal urobiť, otvára sa tak otázka ústavnosti jeho postup so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V ďalšom oprávnený zdôraznil, čo je potrebné považovať za opravný prostriedok podľa doktríny a výkladu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, na základe čoho dospel k záveru, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Podľa názoru odvolateľa je potrebné Súdny dvor EÚ požiadať aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy. Oprávnený na záver uviedol, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva - najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g/ a 58 ods. 1 Ex. por. a §§ 31, 37, 39 a 52 a nasl. Občianskeho zákonníka- mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil nasledujúce prejudiciálne otázky: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V prejednávanej veci odvolací súd konštatoval, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je vecne správne, keď ako rozhodujúci dôvod, na základe ktorého exekúciu zastavil, je neplatnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučného poriadok (ďalej len Ex. por.). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), a to na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Okresný súd danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia. Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 22.03.2006 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. por.). Exekučným titulom je notárska zápisnica N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005 zo dňa 26.11.2005, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír, na základe plnej moci povinného zo dňa 18.05.2005, obsiahnutej v zmluve o úvere č. 1210775, uzavretej s oprávneným 18.05.2005 (ďalej Zmluva), uznal v mene povinného záväzok z označenej úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 20.09.2006. Z predloženého spisu mal teda odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa. S odvolacími námietkami oprávneného nemožno súhlasiť z nasledovných zásadných dôvodov: Podľa § 41 exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. (Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená: Rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997). Podľa § 58 ods. 1 Ex. por. exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Obligatórne dôvody zastavenia exekúcie sú ustanovené v § 57 ods. 1, fakultatívne dôvody zastavenia exekúcie vyplývajú z odseku 2 tohto ustanovenia. Zo skutočnosti, že okamih, kedy je súd povinný, resp. kedy môže zastaviť exekúciu, Exekučný poriadok explicitne nestanovuje, treba vyvodiť záver, že exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na jej zastavenie. To znamená, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky zákonné predpoklady na vedenie exekučného konania. Z uvedeného teda vyplýva, že vydané poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rei iudicatae a skúmanie podmienok pre vedenie exekúcie v ktoromkoľvek jej štádiu nie je v rozpore s ústavným princípom právnej istoty. Základným predpokladom pre vedenie exekúcie je právne relevantný - t.j. formálne a materiálne vykonateľný - exekučný titul. Vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania, a to na návrh, ale aj bez návrhu. Je nesporné, že podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por. možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá obsahuje právny záväzok a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Plnenie na základe notárskej zápisnice má svoj základ v procesnom práve; teda notárska zápisnica neosvedčuje existenciu práva, ktorého základ je v hmotnoprávnych ustanoveniach. Zákon teda účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za presne vymedzených podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Podpisom notárskej zápisnice povinná osoba zároveň prejavuje vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o jej záväzku voči oprávnenému. Táto autonómia vôle účastníkov neodporuje žiadnemu princípu ústavnej hodnoty; nie je však neobmedzená (napr. § 3 Obč. zák.). Zákonodarca hlavný dôraz kladie na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou. Až tento kvalifikovaný prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej. Vzhľadom na uvedené prejav vôle povinnej osoby nesmie byť postihnutý žiadnymi právne relevantnými vadami, najmä nesmie byť výsledkom prinútenia. Výlučne v dôsledku takéhoto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať tiež na odôvodnenie Nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 5/2000, a to vo vzťahu k definícii autonómie vôle účastníkov právnych vzťahov... zákonodarca túto voľnosť nakoniec neponechal neobmedzenú, ako príklad stačí uviesť ustanovenie § 3 Obč. zák., podľa ktorého výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, kládol dôraz na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou, teda na vôľu povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené odôvodnenie, predpokladajúce aj možný exces pri prejave vôle účastníka, nie je v rozpore so závermi uznesenia I. ÚS 120/2012 zo dňa 14.03.2012, na ktoré poukázal oprávnený. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 Obč. zák.). Podmienkou zastúpenia na základe plnej moci je platne udelená plná moc. Konkrétnu osobu, splnomocnenú konať za povinného, určil v Zmluve oprávnený. Skutočnosť, že ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujem v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti, významným spôsobom spochybňuje základný predpoklad pre udelenie plnej moci, konkrétne, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného (dlžníka). Zmluva o úvere je osobitným dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého vzniká právny vzťah medzi jej účastníkmi, a to veriteľom na jednej strane a dlžníkom na druhej strane. Podpis účastníkov na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu k tomuto právnemu úkonu. Účastníkmi dohody o plnomocenstve sú splnomocniteľ a splnomocnený, pričom dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu (§ 31 Obč. zák.). Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby táto dohoda mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými je konflikt záujmov. V prejednávanej veci bol povinný nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. Kušníra, ktorého určil práve oprávnený, a v ktorom ho mal splnomocniť na spísanie notárskej zápisnice - exekučného titulu. Okrem toho Mgr. Kušnír v množstve konaní vedených oprávneným vystupuje ako jeho právny zástupca. Za takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného a povinným, čo je prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve. Keďže v danom prípade zástupcom povinného je advokát, je potrebné konštatovať, že zákonné predpoklady na zastupovanie advokátom obsahuje zákon o advokácii, v danom prípade zák. č. 132/1990 Zb., účinný v čase uzavretia Zmluvy. Podľa § 13 advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné. Podľa § 16 advokát je povinný odmietnuť poskytnutie právnej pomoci, ak vo veci poskytol právnu pomoc inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o právnu pomoc žiada. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že najmä advokát musí z takej situácie vyvodiť dôsledky sám podľa zákona o advokácii. Kódex správania Európskych advokátov zakazuje v rovnakej záležitosti poskytovať rady, prijať zastúpenie, či jednať v mene dvoch či viacerých klientov, pokiaľ je medzi týmito klientmi nejaký stret záujmov, alebo pokiaľ existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo vzniku takéhoto stretu záujmov. S týmto zákazom sa plne stotožňuje aj náš Zákon o advokácii a Advokátsky poriadok. Advokát nesmie simultánne ani následne zastupovať klientov, ktorých záujmy sú konfliktné, alebo v sebe potenciálne konflikt obsahujú. Ustanovenie § 22 ods. 2 Obč. zák. okrem iného obsahuje výslovný zákaz zastupovania osobou, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Tento zákaz sa vzťahuje tak na všeobecného splnomocnenca, ako aj na advokáta, na zvoleného zástupcu, aj na zástupcu ustanoveného súdom. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného zrejmý bez akýchkoľvek pochybností, právne úkony urobené zástupcom (aj jeho koncipientom) sú v rozpore s ustanovením § 22, a preto sú v zmysle § 39 absolútne neplatné. Hmotnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je to, že následky právneho úkonu nenastanú, teda právny úkon je neplatný od počiatku a nie je možné ho konvalidovať. Procesnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je povinnosť súdu prihliadať na ňu ex offo bez toho, aby sa jej druhý účastník dovolával. Z uvedeného je zrejmé, že zmluvná voľnosť povinného bola zjavne obmedzená tak, že o jeho slobodnej vôli nemožno hovoriť, keďže meno konkrétneho „zástupcu“ bolo zakomponované priamo do predtlače veriteľom (oprávneným) vopred pripravenej formulárovej zmluvy. Okrem toho splnomocnenie bolo koncipované všeobecne a neurčito tak, že splnomocnenec mal v jeho mene uznať záväzok, ktorého konkrétnu výšku a tiež či určité právne významné okolnosti vôbec v budúcnosti nastanú alebo nenastanú nebolo možné v čase podpísania zmluvy o úvere ani predpokladať, pričom nebolo stanovené za splnenia akých podmienok môže splnomocnenec konať za povinného (čím bolo povinnému napr. odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase jeho uznania). Splnomocnenie je teda absolútne neplatný právny úkon, a preto Mgr. Tomáš Kušnír nemohol svojim konaním právne relevantne uznať dlh povinného, čo do dôvodu a výšky, stanoviť termín jeho splatenia, ale ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani Notárska zápisnica N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 26.11.2005 nemôže byť materiálne vykonateľným exekučným titulom. Preto exekučný súd správne exekúciu vedenú na jej základe zastavil. Oprávnený a Mgr. Kušnír však mali a museli vedieť, že zákonnou prekážkou pre relevantné splnomocnenie je aj rozpor záujmov zmocnenca a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 v spojení s § 39 Obč. zák., a preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Pri posudzovaní notárskej zápisnice ako verejnej listiny sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Súd pri notárskych zápisniciach vykonateľnosť materiálnu aj formálnu skúma rovnako ako pri ostatných vykonateľných rozhodnutiach. Vykonateľnosť notárskej zápisnice zásadne nastáva uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti v nej obsiahnutej. Pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice je predmetom skúmania predovšetkým naplnenie formálnych náležitostí notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálnym predpokladom vykonateľnosti je vymedzenie rozsahu a obsahu plnenia, pričom musí ísť o také plnenie, vymoženie ktorého zákon výslovne predpokladá (§ 62 Ex. por.) a dostatočná individualizácia účastníkov. To však neznamená, že existencia, resp. neexistencia práva podľa hmotnoprávnych ustanovení - napriek existencii vykonateľnej notárskej zápisnice - nemá v exekučnom konaní žiadny význam. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, či prejav povinného skutočne zodpovedá jeho skutočnej vôli. Ak sa zistí dôvodná pochybnosť o existencii slobody vôle pri prejave, ktorý je obsahom notárskej zápisnice, môže to mať vplyv na vykonateľnosť notárskej zápisnice a následne na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. I keď pri exekučnom titule je možné v zásade skúmať iba formálne a materiálne predpoklady jeho vykonateľnosti, výnimočne (viď. napr. uznesenie NS SR 2Cdo/263/2010 z 21.12.2011 a IV. ÚS 181/2011 z 12.05.2011) - je potrebné pripustiť možnosť takéhoto preskúmania vykonateľnosti notárskej zápisnice, a to s cieľom zabrániť porušeniu ústavných princípov, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že ak notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti pre jeho rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, zanikne právomoc všeobecného súdu. Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. - Notársky poriadok (v znení účinnom ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice - 05.08.2003) - notár môže odmietnuť vykonať požadovaný úkon len vtedy, ak odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Notár je právne vzdelanou osobou, u ktorej je objektívny predpoklad, že v každom okamihu výkonu notárskeho úradu bude spôsobilý posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza. Z dôvodovej správy vyplýva, že z úkonu musí byť tento rozpor zjavný. V prejednávanej veci však zo zmluvy o úvere evidentne nebolo a ani nemohlo byť pre notára zjavné kto, akým spôsobom a s akým cieľom splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra do nej zakomponoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací považuje za potrebné uviesť aj skutočnosti neobsiahnuté v napadnutom uznesení, na ktoré však poukázal odvolateľ. Z dikcie ustanovenia § 52 ods. 1 Obč. zák. (v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy) vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Faktom je, že v čase uzavretia Zmluvy (18.05.2005), zmluva o úvere nebola priamo uvedená v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa nachádzal výpočet zmlúv, ktoré bolo v tom čase bez ďalšieho možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. S účinnosťou od 25.11.2004 bol zákon o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. novelizovaný zákonom č. 616/2004 Z.z.; tento do jeho znenia zakotvil § 23a, v zmysle ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považujú i zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; účastníkom zmluvy o úvere teda môžu byť i spotrebitelia v zmysle zák. o ochrane spotrebiteľa (teda dlžníci, ktorí si požičiavajú peniaze na iný účel ako povolanie, zamestnanie alebo podnikanie). Z odseku 2 citovaného ustanovenia vyplýva, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (v poznámke sa uvádzajú ustanovenia § 52 - 60 Obč. zák.) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. To znamená, že i keď Zmluva medzi oprávneným a povinným bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, z jej obsahu a formy je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že patrí medzi spotrebiteľské zmluvy. Skutočnosť, či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo obchodnoprávneho charakteru, má zásadný význam iba pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Preto sa v prípade práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami použijú citované ustanovenia § 53, 54 Obč. zák.. Táto je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, akými hmotnoprávnymi ustanoveniami sa zmluva riadi. Odvolací súd - s poukazom na ustanovenia 53 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("neprijateľná podmienka") a ods. 4, v zmysle ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné - považuje za potrebné konštatovať, že zo skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 3 obč. zák., ktoré príkladmo (výrazom najmä) vypočítava zmluvné ustanovenia, ktoré sa považujú neprijateľné podmienky, v rozhodnom čase neobsahovalo neprijateľnú podmienku, spočívajúcu v tom, že silnejšia zmluvná strana do zmluvných ustanovení formulárovej zmluvy, upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán, zakomponuje aj splnomocnenie povinného pre tretiu osobu, ktoré tejto osobe umožňuje za povinného podpisovať závažné právne úkony, ktoré slúžia na zabezpečenie významných práv oprávneného, nemožno vyvodiť, že takéto zmluvné ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación (1990) ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189. Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd preto uzavrel, že v danom prípade ide o typickú adhéznu zmluvu, ktorá má všetky jej charakteristické črty, teda jej obsah nie je výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť. Je pre ňu typický dlhý a pre priemerného spotrebiteľa aj ťažko zrozumiteľný a pochopiteľný text. Z takto definovaného textu nemožno vyňať ani časť označenú ako splnomocnenie, ktorá - definujúc v ňom obsiahnuté právne inštitúty poukazom na zákonné ustanovenia - umožňuje advokátovi Mgr. Kušnírovi za povinného podpísať notársku zápisnicu tak, by sa stala exekučným titulom, ďalej môže za účelom zabezpečenia jeho záväzku uzavrieť záložnú zmluvu, zmluvu o zabezpečovacom prevode práva s tým, že veriteľ sa bez ďalšieho stáva vlastníkom jeho nehnuteľnosti, a to všetko bez možnosti overiť si výšku nesplatenej pohľadávky a jej príslušenstva (tiež vyplývajúceho z predtlačených a nikým nepodpísaných všeobecných podmienok poskytnutia úveru), prípadne dátum, od ktorého sa uvedené skutočnosti odvíjajú. Z jej obsahu a formy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú iba základné údaje, týkajúce sa povinného, výšky úveru a výšky splátok vpísané vlastnoručne. Takéto podmieňovanie poskytnutia spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Kušníra a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Obč. zákonníka je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to od počiatku. Ide teda o obmedzenie zmluvnej voľnosti a prejavu vôle povinnej strany, čím je daná faktická nerovnosť postavenia povinného ako spotrebiteľa - slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k oprávnenému - ako profesionálnemu dodávateľovi, a to najmä s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na významne väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj možnosť stanoviť zmluvné podmienky formou predtlačených formulárových zmlúv. Oprávnený, ktorý je v takomto prípade nositeľom dôkazného bremena, ani v odvolaní nepodal žiadny dôkaz o tom, že táto súčasť spotrebiteľskej zmluvy bola medzi jej účastníkmi individuálne dojednaná. Vzhľadom na uvedené je potrebné aj takto zakomponované ustanovenie v zmluve považovať za neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Nie je preto možné akceptovať námietku odvolateľa, že ide výslovne iba o jednostranný právny úkon povinného. Súd je samozrejme povinný akceptovať princíp právnej istoty vyplývajúci z konečného súdneho rozhodnutia (za ktoré však, ako bolo uvedené vyššie, nemožno považovať vydané poverenie na vykonanie exekúcie), ale súčasne tiež základné právo občana - spotrebiteľa - na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, vyplývajúce z Charty základných práv Európskej únie (čl. 38). Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nekalé zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 Smernice) a ak je to možné, aby zmluva bola platná aj bez týchto podmienok. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 52 rozsudku ESD vo veci C-40/08 ASTURCOM, v ktorom sa uvádza: Vzhľadom k povahe a významu verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica 93/13 zaisťuje spotrebiteľom, je treba konštatovať, že jej článok 6 musí byť považovaný za normu rovnocennú vnútroštátnym pravidlám, ktoré vo vnútri vnútroštátneho právneho poriadku majú status kogentných noriem, ktoré súd musí lebo môže uplatniť i bez návrhu. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je otázka: Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka: Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vzhľadom na argumenty, uvedené vyššie, odvolací súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré má za to, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, sú spoločné pre obe otázky: Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Účastníci konania si trovy odvolacieho konania neuplatnili, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.