Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/200/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407221844 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1407221844.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: V.R. Š., J. J., G. XX, zastúpenom JUDr. Ľuborom Neviďánskym, advokátom so sídlom v Bratislave, Ferienčíkova 10, proti odporkyni: S. Š., J. J., D.L. X, zastúpenej JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Jakubovo nám. č. 9, o zaplatenie XX.XXX,XX R. D. G., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného D.K. J. W., X. K. XX. V. XXXX, Č..T.. XXC XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške XXX,XX R., k rukám právnej zástupkyne odporkyne I.. I. V., advokátky so sídlom v Bratislave, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia istiny XX XXX,XX R. spolu s úrokmi z omeškania, resp. po pripustení zmeny návrhu zaplatenia istiny XX XXX,XX R., titulom vydania bezdôvodného obohatenia na strane odporkyne, ktoré jej vzniklo užívaním bytu vo vlastníctve navrhovateľa na D. A. Č. X E. J.. Po odstránení vád návrhu v intenciách uznesenia T. D. E. J. Č..T.. XCo XXX/XXXX - XX X. K. XX. X. XXXX; ktorým bolo skoršie rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie; dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Konštatoval, že na výzvu navrhovateľ upravil svoj žalobný petit návrhu tak, že žiadal priznať zaplatenie sumy XX XXX,XX R. titulom vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od S. XXXX K. S. XXXX a v ďalšom priebehu konania rozšíril svoj návrh aj za obdobie od S. XXXX K. I. XXXX M. D. XX XXX,XX R. s príslušenstvom, čím sa domáhal zaplatenia istiny XX XXX,XX R. za M. M. S. XXXX K. I. XXXX, titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo strany odporkyne, ktoré jej vzniklo užívaním sporného bytu bez právneho dôvodu, vychádzajúc z mesačného nájomného XXX,XX R. (XX XXX,- Sk). Odporkyňa si v konaní uplatnila na započítanie pohľadávku vo výške XXX,XX R. mesačne za obdobie dvoch rokov spätne od uplatnenia započítacieho nároku na súde, teda M. C. XXXX K. C. XXXX. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že odporkyňa byt vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa užívala bez uzavretej nájomnej zmluvy bez toho, aby navrhovateľovi, ako jeho vlastníkovi, platila za jeho užívanie úhrady od roku XXXX K. I. XXXX. V časti o zaplatenie sumy XX XXX,XX R., predstavujúcej úhradu za obdobie od S. XXXX K. I. XXXX, návrh navrhovateľa zamietol, nakoľko vykonaným dokazovaním, a to výsluchom svedkov, mal preukázané, že odporkyňa sa v období I. XXXX z bytu odsťahovala, v tomto smere prihliadol aj na predložené čestné vyhlásenie I. X. o tom, že odporkyňa od leta XXXX býva v jej rodinnom dome E. K. B.. Pokiaľ ide o nárok uplatnený za obdobie M. X.X.XXXX K. X. X. XXXX, dospel s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok za toto obdobie je premlčaný, keďže návrh na začatie konania bol podaný X.X. XXXX, a preto v tomto ohľade považoval odporkyňou vznesenú námietku za opodstatnenú. V ďalšom konaní sa preto zaoberal nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zák. za obdobie od X. X. XXXX K. I. XXXX, teda za M. XX C., v ktorej súvislosti ustálil, že dolná hranica ceny za prenájom obdobného bytu v danom období bola podľa realitnej kancelárie vo výške XX XXX,-Sk, čo je cena primeraná a adekvátna aj vzhľadom na to, že odporkyňa užívala zariadenie bytu, ktoré pozostávalo aj z vecí patriacich do zatiaľ nevysporiadaného BSM účastníkov, ako aj z vecí v jej výlučnom vlastníctve. Za obdobie XX C. by tak vznikol navrhovateľovi nárok vo výške XX XXX,- Sk C. (XXX,XX R.), čo predstavuje sumu X.XXX, XX R. (XXX XXX,- Sk). Ďalej konštatoval, že v byte spolu s odporkyňou bývali už plnoletá dcéra K., ktorá nadobudla plnoletosť X. XX. XXXX a maloletá B., T.Á. L. G. XX. X. XXXX, a preto ustálil podiel odporkyne K. XX. X. XXXX v dvoch tretinách (za ňu a maloletú B., ku ktorej mala vyživovaciu povinnosť ) a od XX. X. XXXX K. XX. X. XXXX už len v jednej tretine. Takto by predstavoval nárok navrhovateľa voči odporkyni sumu vo výške X.XXX,XX R.. Ďalej poukázal na to, že odporkyni, ako bývalej manželke navrhovateľa, nezaniklo odvodené právo bývania v rodinnom dome na G. A. E. J., taktiež výlučne patriacom navrhovateľovi, kde ako manželia bývali do O. XXXX v spoločnej domácnosti, a odporkyňa sa s maloletými deťmi odsťahovala až v dôsledku zlých vzťahov s navrhovateľom. Poukázal na to, že predbežným opatrením č.k. XC XXX/XX - XXX X. dňa XX. X. XXXX boli upravené pomery účastníkov tak, že navrhovateľovi bola uložená povinnosť umožniť odporkyni užívať rodinný dom, respektíve jeho časť, nakoľko navrhovateľ odporkyni užívať rodinný dom bránil. Z uvedených dôvodov s poukazom na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že výkon práv navrhovateľa, ktoré uplatnil návrhom na vydanie bezdôvodného obohatenia, je v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu nemohol návrhu ani v časti za obdobie XX C. priznať úspech. Konštatoval, že odporkyňa, ako bývalá manželka, navrhovateľa v byte na D. A. bývať nemôže, keď jej bola rozsudkom uložená povinnosť byt vypratať a v rodinnom dome navrhovateľa, aj napriek vydaniu predbežného opatrenia, rovnako nemôže bývať, nakoľko jej navrhovateľ v tom bráni. Vzhľadom na pomery, v ktorých sa odporkyňa v minulom období aj s maloletými deťmi ocitla, by bolo v rozpore dobrými mravmi, aby musela znášať povinnosť uhradiť za dané obdobie bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na jej strane v dôsledku nie bežných a jednoduchých okolností spôsobených značne narušenými vzťahmi účastníkov. Za dôvodný nepovažoval ani odporkyňou uplatňovaný nárok v podobe započítacej námietky vo výške XX XXX,XX R., ktorá suma mala pozostávať z 36 mesačných úhrad vo výške po XXX,XX R. za obdobie od C. XXXX K. C.I. XXXX, z dôvodu, že navrhovateľ užíval aj tú časť rodinného domu, ktorú mala ona právo užívať na základe nariadeného predbežného opatrenia, a v tejto súvislosti dospel k záveru, že ide len o fiktívnu škodu, ktorej opodstatnenosť odporkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej odporkyni priznal ich náhradu vo výške X.XXX,XX R.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Podľa neho bolo totiž jednoznačne preukázané, že odporkyňa býva v spornom byte od roku XXXX D. oboma ich dcérami, čo preukázal čestným prehlásením I. C., ktorý tieto skutočnosti potvrdil aj vo svojej výpovedi v trestnej veci, potvrdil to aj čestným prehlásením pána Q. a rovnako vyúčtovaniami za roky XXXX S.Ž. XXXX, z ktorých vyplýva počet osôb bývajúcich v byte za jednotlivé mesiace. Namietal, že súd prvého stupňa zobral do úvahy výpoveď svedkyne R. D., ktorá je v rozpore s jej výpoveďou v trestnom konaní dňa XX. X. XXXX, ktorý rozpor súd prvého stupňa neodstránil. Dodal, že pokiaľ by v predmetnom byte odporkyňa nebývala, túto skutočnosť by oznámila správcovi, nakoľko správcovský poplatok ako aj iné výdavky závisia aj od toho, koľko osôb v byte býva, a teda by neplatila dobrovoľne niečo, čo nie je povinná platiť. Namietal, že by jeho konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi a v tejto súvislosti poukázal na to, že návrh na vypratanie bytu nepodal voči dcéram, ktoré nechal v predmetom byte bývať aj po dovŕšení ich plnoletosti. V rozpore s dobrými mravmi podľa neho konala odporkyňa, keď v byte bývala a riadne neplatila správcovské poplatky, čím vznikli nedoplatky, ktoré musel uhradiť, aby o byt neprišiel. Poukázal na to, že pokiaľ bolo uznesením vydané predbežné opatrenie o umožnení odporkyni bývať v jeho rodinnom dome, bola v tejto veci nariadená aj exekúcia, ktorá sa nikdy nevykonala. Pokiaľ sa odporkyňa domáhala vstupu do rodinného domu, nemal voči tomu námietky, avšak bol nútený privolať políciu, nakoľko vstupu do rodinného domu sa domáhala aj so svojím priateľom, ktorý ho chcel fyzicky inzultovať. O tomto pripojil aj na polícii spísaný záznam. Dodal, že v trestnej veci bol spod obžaloby oslobodený, čo potvrdzuje, že jeho konanie je v súlade s dobrými mravmi. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade s platným právom, keď návrh zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Zdôraznila, že počas jej bývania v byte, a aj po odsťahovaní, platila všetky poplatky spojené s prevádzkou bytu správcovi. Poukázala na to, že nahlásenie počtu osôb správcovskej spoločnosti pre určitý byt je len evidenčnou záležitosťou, keď navyše takéto oprávnenie má vlastník bytu a podľa nej M. O. XXXX neboli tlačivá k osobo-mesiacom vypĺňané. Dodala, že naďalej má právo užívať byt v rodinnom dome v J., S. to až do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a keďže navrhovateľ svoju povinnosť vyplývajúcu mu z nariadeného predbežného opatrenia nesplnil a vstup do domu jej neumožnil, iniciovala exekúciu. Incident spomínaný navrhovateľom skončil na polícii tak, že vec bola uzavretá a ona sa nedopustila žiadneho trestného činu či priestupku, tvrdenia navrhovateľa boli hodnotené ako účelové a vymyslené. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať jej i náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 451 ods. 1, 2, Obč. zák. kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie základných predpokladov, a to zistenie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom, majetková ujma iného subjektu, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu zahŕňa prípady, keď právny dôvod plnenia neexistoval od začiatku a tiež prípady, keď pôvodne existujúci právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Obohatenie spočíva v tom, že sa plnením dostane majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by sa tak za bežných okolností, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, stalo, pretože za prijaté plnenie by musel poskytovať náhradu. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho pozemku bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec; prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené inak v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Takýto užívateľ nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a preto je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, ktorá musí zodpovedať finančnému oceneniu prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci realizuje; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol ako nájomca za bežných okolností povinný platiť , ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. V prejednávanej veci zo skutkových okolností vyplynulo, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom bytu na D. A.. Č.. X E. J. , ktorý odporkyňa, jeho bývalá manželka, užívala bez nájomnej alebo inej zmluvy či právneho titulu oprávňujúceho ju na legitímne užívanie. Odporkyňa tým realizovala užívateľské oprávnenie, plnenie prijímala bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jej nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jej majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo byt užívať. So zreteľom na uvedené správne súd prvého stupňa uzavrel, že užívanie bytu odporkyňou vo vlastníctve navrhovateľa bez právneho dôvodu, zakladá na jej strane bezdôvodné obohatenie, tým, že neplatením úhrady za užívanie bytu nedošlo k zmenšeniu jej majetku o úhrady, ktoré by inak musela na základe relevantného právneho titulu oprávňujúceho ju k užívaniu bytu navrhovateľovi platiť. Správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti ustálil aj výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá zodpovedá výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností, ktoré by inak odporkyňa musela z platnej nájomnej zmluvy za užívanie platiť. Pokiaľ si navrhovateľ uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie dvoch rokov spätne do podania návrhu, správne súd prvého stupňa tento posúdil, na základe odporkyňou vznesenej námietky, ako premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe podľa ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka. Súd prvého stupňa správne skutkovo ustálil, že odporkyňa v spornom byte bývala do I. XXXX, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného D. J. W. Č..T.. XC XX/XX-XXX X. K. XX.XX.XXXX, ktorým jej bola uložená povinnosť sporný byt vypratať. Odvolací súd tiež považoval túto skutočnosť za dostatočne spoľahlivo preukázanú svedeckými výpoveďami dcér účastníkov konania K. S. B. Š., ako aj potvrdením I. X. X. K. XX.X.XXXX, podľa ktorého odporkyňa M. B. XXXX bývala v jej rodinnom dome E. K. B.L.. S ohľadom na uvedené potom nebolo možné považovať návrh navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od augusta XXXX K. I. XXXX za dôvodný. Pokiaľ navrhovateľ v tomto smere poukazoval na vyhlásenie domového dôverníka I. C. X. K.S. XX. XX. XXXX, že v spornom byte býva odporkyňa s dcérami, ktoré korešponduje s jeho výpoveďou v trestnom konaní dňa XX. X. XXXX, kde túto skutočnosť uviedol na základe potvrdenia osobo-mesiacov, z ktorého vyplývalo, že minulý rok v byte bývali tri osoby, odvolací súd poukazuje na to, že uvedené potvrdenie sa nevzťahuje na ďalšie obdobie, za ktoré si navrhovateľ, až K. O. XXXX, uplatňuje nároky v konaní a navyše vychádza len z údajov osobo-mesiacov vo vyúčtovaní, o ktoré sa domový dôverník opieral aj vo svojej výpovedi v trestnom konaní, a teda zrejme v K. XXXX vychádzal z vyúčtovania za O. XXXX, keďže v čase vydania potvrdenia nebolo ešte vyhotovené vyúčtovanie za O. XXXX. Vierohodnosť potvrdenia C. Q. X. K. XX. XX. XXXX o tom, že v byte býva odporkyňa s dcérami, na ktoré sa navrhovateľ tiež odvolával, treba vyhodnotiť v súvislosti s potvrdením I. X. predloženým odporkyňou o tom, že bývala od B. XXXX v jej rodinnom dome, ako menej dôveryhodné, keďže skutočnosť, že odporkyňa bývala v rodinnom dome E. K. B. nevylučuje, že C.. Q. odporkyňu v bytovom dome, kde zostali bývať jej dve dcéry, E. O. XXXX vídaval, čo však samé o sebe ešte nepreukazuje, že tam odporkyňa aj skutočne po celý O. XXXX bývala. Aj odvolací súd považoval za dôveryhodnú výpoveď svedkyne R. D., ktorá ako susedka v bytom dome, v tomto konaní na pojednávaní dňa XX. X. XXXX vypovedala tak, že nevedela uviesť, či odporkyňa v byte býva, keď ju tam stretáva asi raz za dva mesiace; táto jej výpoveď však nie v rozpore s jej výpoveďou v trestnom konaní dňa XX. X. XXXX, kde uviedla, že v minuloročnom vyúčtovaní sa uvádzajú tri osoby, čo korešponduje s ostatnými dôkazmi v konaní; napokon jej výpoveď v tomto konaní XX.X.XXXX nie je v rozpore ani s výpoveďou navrhovateľa v konaní na Okresnom D. J. W. vo veci o zrušenie výživného na plnoleté deti na pojednávaní dňa X. X. XXXX, v ktorej potvrdil, že v byte bývajú jeho dcéry a že odporkyňu ako bývalú manželku z bytu vysťahoval, čomu napokon korešponduje aj výpoveď D. E. na pojednávaní dňa XX. X. XXXX, o tom, že odporkyňa v byte nebýva. Ani odvolací súd nepovažoval v tomto ohľade za smerodajné údaje uvádzané vo vyúčtovaniach o počte osôb žijúcich v byte, keďže odporkyňa nemala žiadnu povinnosť vo vzťahu ku správcovi zmenu týchto údajov, ktoré majú navyše len evidenčný charakter, oznámiť. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. Vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu v danej veci aj odvolací súd považoval za potrebné v prvom rade posúdiť realizáciu vlastníckeho práva navrhovateľa v rozhodnom období z hľadiska oprávnených záujmov odporkyne a ich dcér, odkázaných na bývanie v predmetnom byte, s ohľadom na všeobecne akceptovanú požiadavku dodržiavania elementárnych zásad slušnosti, ohľaduplnosti, vzájomnej úcty a tolerancie v blízkych príbuzenských (rodinných) vzťahoch. Aj odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, že celkový postoj navrhovateľa a jeho správanie voči rodinným príslušníkom plne odôvodňuje stratu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od odporkyne (za M. M. X.X.XXXX K. I. XXXX) pre rozpor s dobrými mravmi. Navrhovateľ zneužil odkázanosť odporkyne spolu s ich dcérami na bývanie v spornom byte po tom, ako sa v dôsledku narušenia vzťahov od neho (ešte počas trvania manželstva v roku XXXX) z rodinného domu odsťahovala (pre agresívne správanie navrhovateľa a pretrvávajúce nezhody v manželstve - strana 2 rozsudku Okresného D. J. W. Č..T.. XC XX/XX-XXX X. K.S. XX.XX.XXXX). V konaní preto bolo potrebné prihliadnuť na to, že navrhovateľ sa na jednej strane domáhal vypratania bytu odporkyňou, ktorý užívala bez právneho dôvodu a na druhej strane jej bránil v užívaní časti rodinného domu, ku ktorému jej prináležalo právo bývania. Navrhovateľ tak hrubo zneužil svoje vlastnícke právo v čase manželskej krízy a rodinných problémov po odchode odporkyne s deťmi zo spoločnej domácnosti, a následne aj po rozvode manželstva účastníkov. Za stavu, že odporkyňa nemala zabezpečené iné adekvátne bývanie, a tak by sa náhle ocitla bez bývania spolu s dvoma dcérami, nebolo možné vyhodnotiť konanie navrhovateľa inak, ako úmyselné zneužívanie nepriaznivej situácie odporkyne, keď v konaní nebolo ani preukázané, že by bol navrhovateľ finančne odkázaný na príjmy z prenájmu predmetného bytu, keď navyše v konaní vyšlo najavo, že bol aj výlučným vlastníkom garsónky na ul. I.. I. Č.. XX E. J.. Z hľadiska dobrých mravov nemôže tiež obstáť navrhovateľom v konaní uplatňované bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného, nakoľko v prípade, ak by navrhovateľ rešpektoval právo bývania odporkyne v rodinnom dome na G. A. E. J., ktoré jej patrilo aj po rozvode manželstva, jej náklady na bývanie by boli podstatne nižšie, ako ním požadované obvyklé nájomné v sume XXX,XX R. C.. Vo svetle týchto konkrétnych okolností prípadu je nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vo vzájomných vzťahov medzi blízkymi osobami, na ktorých je príbuzenský vzťah založený. Preto ani tvrdenia navrhovateľa, na ktoré poukazoval v odvolaní, nemali za následok iné hodnotenie skutkových zistení súdu prvého stupňa a ani neodôvodňovali iné právne závery, než na akých založil súd prvého stupňa v tejto časti uplatňovaného nároku svoje zamietajúce rozhodnutie. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s dôvodmi súdu prvého stupňa, pre ktoré nepovažoval odporkyňou vznesenú kompenzačnú námietku za opodstatnenú. S poukazom na vyššie uvedené závery dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, a preto pokiaľ súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 vety prvej O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. s tým, že úspešnej odporkyni na základe jej návrhu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnej zástupkyni odporkyne nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa XX.X.XXXX, vo výške XXX,XX R. a 1 x paušálna náhrada X,XX R. a k tomu 20% DPH, na základe čoho jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške XXX,XX R.. Náhradu trov konania je navrhovateľ povinný zaplatiť advokátke odporkyne (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.