Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/425/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409202800 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1409202800.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: H. T., R. R., A. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Dianou Markusekovou Jeneiovou, advokátkou v Bratislave, Beniakova č. 34, proti odporcovi: G. D., R. R., E. Č.. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Pavlom Torňošom, advokátom v Bratislave, Tomášikova č. 50/D, o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu a určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 4 C 111/2009-242 zo dňa 6. júla 2011 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11.12.2007 z m e ň u j e tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a . Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom určil, že Zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11.12.2007, na základe ktorej navrhovateľka previedla svoj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k bytu č. 1, na 1. poschodí, na E. Z. Č.. XX, nachádzajúcom sa v bytovom dome súp. Č.. XXXX postavenom na parc. Č.. XXX a parc. Č.. XXX (obidve o výmere 174m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, obidve evidované na LV Č.. XXXX), zapísanom na LV Č.. XXXX, L..Ú.. M., O. R.-G. Č. M., okres Bratislava IV do výlučného vlastníctva odporcu a ktorej vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 10.3.2008 pod č. H.-XXXX/XX, je neplatná. Ďalej určil, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou bytu č. 1, na 1. poschodí, na E. Z. Č.. XX, nachádzajúcom sa v bytovom dome súp. Č.. XXXX postavenom na parc. Č.. XXX a parc. Č.. XXX (obidve o výmere 174m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, obidve evidované na LV Č.. XXXX), zapísanom na LV Č.. XXXX, L..Ú.. M., O. R.-G. Č. M., okres Bratislava IV a to v podiele 1, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp. Č.. XXXX nachádzajúcom sa na Z.. E. Č.. XX H. R. na parc. č. XXX a parc. č. XXX (obidve o výmere 174m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, obidve evidované na LV Č.. XXXX), ktorý je vo výške 5834/204608. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľka s odporcom uzavrela dňa 14.6.1997 manželstvo, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C/105/109-79 zo dňa 24.9.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.10.2009, rozvedené. Účastníci konania (počas manželstva) v roku 23.2. 2005 uzavreli s Tatra bankou, a.s. Zmluvu o bezúčelovom splátkovom úvere Č.. XXXXXXXXXX vo výške 700 000,- Sk a Zmluvu o záložnom práve, ktorej predmet bol byt č. 1 na 1. posch. na E. Z..Č.. XX H. R. zapísaný na LV Č..XXXX (ďalej len byt) v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Dňa 11.12.2007 účastníci konania uzavreli Zmluvu o prevode vlastníctva bytu ( ďalej len kúpna zmluva), predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV Č.. XXXX a spoluvlastnícky podiel a LV Č.. XXXX v 1/2. Odporca nehnuteľnosti kúpil do výlučného vlastníctva. Prvostupňový súd mal preukázané, že kúpna zmluva bola účelová, bol to len zastretý právny úkon, aby odporca a navrhovateľka ako manželia získali finančné prostriedky z flexihypotéky Č.. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX (veriteľ je odporca). Pred uzavretím kúpnej zmluvy účastníci konania dňa 27.11.2007 a 17.12.2007 notárskou zápisnicou podpísali dohodu o zúžení bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo bolo podkladom (v zmysle zákona) a oni využili pre uzavretie Zmluvy o prevode bytu dňa 11.12.2007. Poukazujúc, že notársku zápisnicu podpísali dňa 17.12.2007, po podpísaní Zmluvy o prevode bytu dňa 11.122007, nakoľko VÚB, a.s. neakceptovala notársku zápisnicu z 27.11.2007, nakoľko dohodou medzi účastníkmi predmetom zúženia BSM nebol predmetný byt, ktorý je predmetom zálohy Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č. :XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX z 8.1.2008, povolený vkladom dňa 14.1.2008 Správou katastra pre hl. mesto SR Bratislava (č.l. 97). Odporca (veriteľ) uzavrel s VÚB, a.s. Zmluvu o poskytnutí flexihypotéky reg. č.:XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX dňa 8.1.2008 vo výške 1 259 375,- Sk, s predmetom zabezpečenia byt č. 1 byt. domu súp. Č.. XXXX zapísanom na LV Č.. XXXX k.ú. M., vo vlastníctve navrhovateľky v podiely 1/2 a odporca v podiely 1/2. Po povolení vkladu záložnej zmluvy (14.1.2008) dňa 16.1.2008 boli na účet navrhovateľky poukázané peňažné prostriedky vo výške 1.250.000,- Sk ako kúpna cena poskytnutá odporcovi prostredníctvom hypotekárneho úveru VÚB, a.s.. Navrhovateľka nesplatený úver Č.. XXXXXXXXXX v Tatra banke, a.s. z roku 2005 predčasne splatila ku dňu 20.12.2007 vo výške 556.214,90 Sk a dňa 19.12.2007 jej bola na účet poukázaná finančná čiastka vo výške 560.000,- Sk. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c) O.s.p., § 37 ods. 1, § 39, § 41a Občianskeho zákonníka, keď skúmal naliehavý právny záujem, ktorý mal za preukázaný, keďže určovacia žaloba je spravidla prípustná v prípade spornosti v právnych vzťahoch evidovaných katastrom nehnuteľnosti, lebo rozsudok súdu vyhovujúci takejto žalobe môže byť jedným z predpokladov zapísania osoby vlastníka v súlade s právnym stavom. Navrhovateľkou požadované pozitívne určenie, že je podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu spôsobilé odstrániť neistotu v danom právnom vzťahu a tým uspokojivo vyriešiť otázku, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností. Len takéto pozitívne určenie vlastníctva navrhovateľky rozsudkom súdu a následný zápis jej vlastníctva do katastra nehnuteľnosti sú spôsobilé výrazne zlepšiť právne postavenie navrhovateľky. Jej právne postavenie vo vzťahu k odporcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti zapísanom v katastri nehnuteľností. Prvostupňový súd mal ďalej za preukázané, že účastníci konania uzatvorili fiktívnu Zmluvu o prevode bytu - kúpnu zmluvu za účelom získania úveru - finančných prostriedkov na vyriešenie zlej finančnej situácie v rodine, na rekonštrukciu bytu. Uzatvorením tejto zmluvy účastníci obišli zákon, aby získali úver, ktorý použili na iný účel a nie na kúpu predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľka, ako bolo preukázané z výpovedí účastníkov konania, svedkov, nikdy nemala záujem o predaj spoluvlastníckeho podielu bytu do výlučného vlastníctva odporcovi. Nadobudnutie nehnuteľnosti do vlastníctva odporcovi slúžilo ako zábezpeka pre dosiahnutie získania finančných prostriedkov z finančného ústavu. Nakoľko účastníci konania nevlastnili v tom čase žiadne nehnuteľnosti, ktoré by pokryli požadovanú zábezpeku finančnou inštitúciou. V zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. kúpna zmluva uzatvorená dňa 11.12.2007 bola uzatvorená slobodne, určite a zrozumiteľne, ale nie vážne, abstinuje vážnosť, prejav vôle neexistoval. Išlo o simulovaný, tzv. predstieraný právny úkon, ktorý síce mal pôsobiť ako vážny, ale v skutočnosti nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Účastníci konania od začiatku, t.j. od uzavretia kúpnej zmluvy mali vedomosť o tom, za akým účelom sa zmluva uzatvára. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to vykazuje jej prejav. Účastníci kúpnej zmluvy len predstierali, získané finančné prostriedky z úveru použili na predčasné zaplatenie úveru v Tatra banke, a.s., rekonštrukciu bytu, splatenie spoločných dlžôb a dovolenky. V podstate žiadnu zmluvu nechceli, jednoznačne chýba vôľa uzavrieť takto zmluvu. Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností bola za účelom zabezpečenia zábezpeky finančnému ústavu, banke pre poskytnutie finančného úveru odporcovi. Prvostupňový súd mal preukázané, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu vážnosti vôle účastníkov na stane predávajúceho a kupujúceho. Poukazujúc na ust. § 41a ods. 2 Obč. zák. nie je platný právny úkon (kúpna zmluva), preukázané aj z výpovedí svedkov, keď všetci zhodne uviedli, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli vedomí, že predmet kúpnej zmluvy bude predmetom záložného práva pri uzatvorení zmluvy o úvere číslo XXXX/XXXX/XX odporcom. Na záver prvostupňový súd poukázal tiež na to, že na schválenie úveru, ktorý bol poskytnutý odporcovi, bola podmienka banky VÚB splatenie úveru v Tatra banke, čo predčasne splatila navrhovateľka dňa 20.12.2007 z požičaných peňazí od svedkyne G.. K. T., ktoré jej vrátila po poukázaní finančných prostriedkov z kúpnej zmluvy. Vzhľadom na tieto skutočnosti prvostupňový súd mal preukázané, že Zmluva o prevode bytu zo dňa 11.12.2007, ktorá bola registrovaná dňa 10.3.2008 je neplatná a preto návrhu ako dôvodnému vyhovel. Čo sa týka obrany odporcu, že dôvodom odkúpenia 1/2 spoluvlastníckeho podielu na byte od navrhovateľky bola skutočnosť, že navrhovateľka pracovala istý čas ako maklérka, vedela chodiť v problematike predaja bytov, že jej banky nechceli poskytnúť úver, že jediné faktické a racionálne riešenie ich zlej finančnej situácie bola kúpa navrhovateľkinej polovice bytu na uhradenie pôžičky od kamarátky v hodnote cca 800.000,- Sk, ktorú si navrhovateľka požičala na úhradu svojej starej hypotéky a nedoplatkov v sociálnej a zdravotnej poisťovni, prvostupňový súd jeho tvrdenie považoval za účelové. Odporca ako manžel spolu s navrhovateľkou mali úver v Tatra banke, a.s., ktorý nebol určený na účely podnikania navrhovateľkou, a tento bol predčasne pred poskytnutím úveru VÚB, a.s. splatený, aby bolo zrušené záložné právo na byt a následne bolo založené záložné právo na ten istý byt pre poskytnutie úveru odporcovi na základe Zmluvy o prevode bytu. Prvostupňový súd tiež poukázal na zriadenie vecného bremena - doživotné právo užívania predmetných nehnuteľností navrhovateľkou, že vecné bremeno nemohlo byť zriadené, nakoľko finančný ústav neakceptuje pri záložnom práve k nehnuteľnosti zriadenie vecného bremena - doživotné právo užívania. O trovách konania prvostupňový súd nerozhodol s odkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatnených v konaní, súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej: ustanovenia § 166 sa nepoužije. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Vo svojom odvolaní namietol, že prvostupňový súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom nesprávne vyhodnotil otázku “ neplatnosti zmluvy“. Navrhovateľka sa návrhom vo veci samej domáhala vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že bola z jeho strany uvedená pred podpisom kúpnej zmluvy do omylu a tento omyl bol podstatný, nakoľko sa týkal skutočnosti, o ktorej keby navrhovateľka vedela, nikdy by kúpnu zmluvu neuzavrela a na odporcu svoj podiel k bytu nepreviedla. Navrhovateľka tvrdila, že odporca jednal podvodne a týmto podvodným konaním získal byt do svojho výlučného vlastníctva. Navrhovateľka z počiatku tvrdila, že kúpnu zmluvu uzavrela v omyle, čo vylučuje, že na jej strane chýbala vážnosť vôle, až následne na záverečnom pojednávaní tvrdila, že chýba určitosť prejavu. Poukazujúc na skutočnosť, že v konaní viackrát tvrdila skutočnosti, ktoré sa nakoniec preukázali ako nepravdivé (napr. jej neúčasť na tvorbe kúpnej zmluvy, na rokovaní vo VUB, a.s., práca v obore sprostredkovania predaja nehnuteľností atď.), on spochybnil dôveryhodnosť a účelovosť tvrdenia navrhovateľky a preto aj jej tvrdenie o absencie vážnosti vôle pri uzavretí kúpnej zmluvy prezentovaná na pojednávaní dňa 15.6.2011, je účelové a nezakladá sa na pravde. Skutočnosť, že navrhovateľke chýbala vážnosť vôle (ktoré okrem iného spočíva v úmysle účastníkov zmluvy vyvolať tak právne ako aj ekonomické následky právneho úkonu), nakoľko účastníci konania pred podaním žaloby rokovali o vzájomnom vyporiadaní ich majetkových vzťahov, kde v dohode o urovnaní v čl. IV. uvažovali a navrhovateľka súhlasila s odpredajom bytu tretej osobe, čo je v príkrom rozpore s tvrdením súdu, že pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa 11.12.2007 absentovala vážnosť vôle, resp. išlo o simulovaný právny úkon účastníkov. S obsahom tejto dohody bol prvostupňový súd oboznámený, pričom na jej obsah v konaní odkazovala aj navrhovateľka a prvostupňový súd tento dôkaz a prejav vôle účastníkov pri rokovaní a dohadovaní podmienok dohody o urovnaní nevyhodnotil. Odporca namietal, že prvostupňový súd v danej veci rozhodol nad rámec „ultra petitum“, pričom vôbec nezaujal právne stanovisko k pôvodne namietaným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy, keď on sa v konaní snažil preukázať, že k žiadnemu omylu nedošlo a v tomto rozsahu smeroval aj svoje dôkazy. Prvostupňový súd mal preukázané, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu absencie vážnosti vôle účastníkov na strane predávajúceho a kupujúceho. Odporca poukázal na nesprávnosť a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko prvostupňový súd presne neuviedol, kedy účastníci uviedli vo svojich výpovediach, že nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu aj s právnymi následkami, rovnako tak či to vyplýva len z výpovede jedného účastníka alebo obidvoch. Pokiaľ ide o svedecké výpovede, tak z nich rovnako nevyplýva táto skutočnosť. Naopak, súd vôbec nevyhodnotil výpoveď svedka R.. K. Č.. Vážnosť vôle pri uzatváraní právneho úkonu nie je možné posúdiť tak, ako prvostupňový súd uvádza z toho, na čo použila navrhovateľka kúpnu cenu a rovnako nesúhlasí s tým, že išlo o dissimulovaný právny úkon, ktorého účelom bolo získanie úveru - finančných prostriedkov na vyriešenie zlej finančnej situácie účastníkov. Kúpna zmluva vyvolala aj ekonomické účinky, keďže finančné prostriedky získané z úveru vo VUB, a.s. použil na určený účel - úhradu kúpnej ceny priamo navrhovateľke, čo je preukázané dôkazmi, a nie tak ako to nesprávne uvádza súd, rekonštrukciu bytu, dovolenku, atď., čo vôbec nie je dôkazmi preukázané a teda v tejto veci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o následne použitie kúpnej ceny, uviedol, že navrhovateľka ich použila na rekonštrukciu rodinného domu, s čím sa prvostupňový súd nevysporiadal. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je podľa názoru odporcu založené na absencií aplikácie príslušných zákonných ustanovení na prejednávanú vec a teda aj na absentujúcom relevantnom právnom posúdení veci. Uvedená skutočnosť, t.j. nedostatok odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. je vadou, ktoré je porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. a pre ktorú je možné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, ktoré tvrdené skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov vykonaných na pojednávaní vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania, okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi (najmä dôkazmi preukazujúci absenciu vôle, dissimuláciu, resp. aký právny úkon mal byť podľa názoru dissimulovaný, resp. dôkazov ktoré preukazujú skutkové zistenia) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, je okrem iného zmätočné, hodnotiace úvahy súdu už v počiatku nesprávne, keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatuje, že mal preukázané, že účastníci konania uzatvorili fiktívnu Zmluvu o prevode bytu - kúpnu zmluvu za účelom získania úveru - finančných prostriedkov na vyriešenie zlej finančnej situácie v rodine, na rekonštrukciu bytu, pretože ide o posúdenie pohnútky a nie vážnosti vôle. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že kúpna zmluva bola zo strany účastníkov dissimulovaný právny úkon, uviedol, že dissimulácia právneho úkonu nemôže spočívať v pohnútke právneho úkonu (ktorá sama osebe neurobí právny úkon neplatným) a už vôbec nie v tom, že účastníci uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej on, ako podielový spoluvlastník, riadne odkúpil od navrhovateľky jej spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, pričom z vykonania dokazovania je zrejmé, že jej riadne zaplatil cestou VUB, a.s. kúpnu zmluvu. Je potom irelevantné, načo navrhovateľka použila kúpnu cenu. Prvostupňový súd na posúdenie absencie vážnosti vôle navrhovateľky ako aj simulácie právneho úkonu mal vyhodnotiť nielen dôkazy, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy, ale aj skutočnosti preukazujúce nasledovné úvahy navrhovateľky, napr. pri uzatváraní dohody o urovnaní, kde už s prejavom vážnosti vôle pri uzavretí kúpnej zmluvy problém nemala a súhlasí s tým, aby sa za určených podmienok nehnuteľnosť predala tretej osobe, alebo previedla na syna. Je teda z logiky veci zrejmé, že pokiaľ sa navrhovateľka v žalobe a v konaní vo veci samej domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu omylu, nemôže zároveň tvrdiť, že jej absentovala vážnosť vôle, nakoľko predpokladom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu podstatného omylu (§ 49a) Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že prejav vôle je zo strany účastníkov vážny. Samotné vyjadrenie navrhovateľky a tvrdenia najprv o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu omylu na strane navrhovateľky a neskôr o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu absencie vážnosti vôle, je rýdzo špekulatívne. Prvostupňový súd v odô-vodnení konštatuje, že podľa jeho názoru uzatvorením tejto zmluvy účastníci obišli zákon, aby získali úver, ktorý použili na iný účel a nie na kúpu predmetnej nehnuteľnosti, pričom nie je mu zrejmé, v čom obišli zákon. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhovateľovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby eventuálne rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta a zaviaže navrhovateľa zaplatiť mu trovy prvostupňového ako aj odvolacieho konania. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnila sa s námietkou odporcu, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec „ultra petitum“, keď rozhodol, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu absencie vôle účastníkov a že ide o dissimulovaný právny úkon. Predmetom konania bola v súlade so žalobným návrhom otázka posúdenia neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Súd na základe vykonaného dokazovania návrhu v plnom rozsahu vyhovel a vo výrokovej časti rozsudku rozhodol identicky s navrhovaným petitom a v žiadnom ohľade jej nepriznal viac než žiadala. Nemohlo preto prísť k porušeniu zásady uvedenej v ustanovení § 153 ods. 2 O.s.p. - index ne eat ultra petitum partium, ako namieta odporca. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu dôvodov neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníctva, poukázala na zásadu „iura novit curia“, v zmysle ktorej súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania a právne hodnotenie zisteného skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu. Samotná skutočnosť, že v rozhodnutí vo veci samej prišlo k inej právnej kvalifikácii zisteného skutkového stavu oproti pôvodnému žalobnému návrhu, preto nemôže byť posudzovaná ako rozhodnutie „ultra petitum“. Záverom uviedla, že na rozdiel od odporcu je presvedčená, že v prejednávanom prípade je možné určitosť/neurčitosť vôle účastníkov úkonu posudzovať práve z ich následného správania sa a spôsobu použitia kúpnej ceny, nakoľko práve tieto skutočnosti môžu po určitom časovom období, keď sa zmenou okolností zmenil aj postoj účastníkov konania k vykonaným úkonom, poukázať na skutočnú vôľu účastníkov konania pri uzatváraní právneho úkonu. Krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmal a prejednal v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v časti určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11.12.2007 zmeniť a návrh v tejto časti z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietnuť. Vzhľadom na určovacie petity správne prvostupňový súd skúmal naliehavý právny záujem, ktorý je základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý a jeho posúdenie je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd na má za to, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že navrhovateľka má naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Ak právna otázka (tu platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o prevode vlastníctva bytu), o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, má povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke (k existencii práva alebo právneho vzťahu, v danom prípade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam čo je daný prípad), nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky (neplatnosti právneho úkonu), ak možno priamo žalovať na určenie existencie samotného práva alebo právneho vzťahu. To znamená, že žaloba na určenie vlastníctva má prednosť pred žalobou na neplatnosť zmluvy o nadobudnutí vlastníctva; ak možno žalovať o určenie práva alebo právneho vzťahu, nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, ktorá sa tohto práva alebo právneho vzťahu týka. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11.12.2007 v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a návrh v tejto časti pre nedostatok naliehavého právneho záujme zamietol, keď otázkou neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu bolo potrebné zaoberať sa len ako otázkou predbežnou vzhľadom na ďalší petit ohľadne určenia vlastníckeho práva. V časti určenia, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou vyššie uvedenej nehnuteľnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd sa správne zaoberal otázkou neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11.12.2007 a vec právne posúdil, keď s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru o absolútnej neplatnosti tejto zmluvy z dôvodu nedostatku vážnosti vôle. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Existenciu vážnosti vôle k právnemu úkonu je možné posúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, predovšetkým či bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spojuje. Otázka či úkon bol urobený vážne je otázkou zistenia takých okolností, za ktorých bol úkon urobený, z ktorých je zrejmé, že konajúci nezamýšľal vyvolanie tých účinkov, ktoré zákon s úkonom spojuje. Ide teda o skutkové zistenia, z ktorého právne posúdenie vychádza. Vzhľadom na celkové okolnosti uzavretia zmluvy, ako aj následné správanie sa účastníkov tohto právneho úkonu, ktoré podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd a ktoré boli preukázané nielen ich výsluchmi účastníkov, E. G.. K. T., Q. L., R.. K. Č., G.. B.. A. O.Á., ale aj listinným dôkazmi (Notárska zápisnica N64/2007, Zmluva o úvere číslo XXXX/XXXX/XX zo dňa 14.7.2008, zmluva o poskytnutí flexihypotéky zo dňa 8.1.2008, zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 8.1.2008, zmluva o bezúčelovom splátkovom úvere Č.. XXXXXXXXXX, zmluva o záložnom práve zo dňa 23.2.2005) sa odvolací stotožňuje zo záverom súdu prvého stupňa ohľadne absencie vážnosti vôle pri uzatváraní zmluvy, keď pravým účelom uzavretia tejto zmluvy bolo získanie finančných prostriedkov formou úveru. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokým odporca v odvolaní namietal, že prvostupňový súd v danej veci rozhodol nad rámec „ultra petitum“, keď mal za to, že zmluva je absolútne neplatná a vôbec nezaujal právne stanovisko k pôvodne namietaným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy a to z dôvodu omylu, odvolací súd považuje túto námietku za právne irelevantnú. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a spravidla začína na základe návrhu na začatie konania (žaloby). Tento spôsob začatia konania predpokladá aj citované ustanovenie § 79 O.s.p. Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba na základe návrhu (vždy tomu tak je v sporovom konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom začatia konania. Ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p. vymedzuje obsahové náležitosti návrhu, ktorých neúplnosť bráni v ďalšom procesnom postupe súdu s procesným dôsledkom - odmietnutie podania (§ 43 ods. 2 O.s.p.). Z dispozičného princípu vyplýva, že navrhovateľ v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 79 O.s.p.). Ak teda prvostupňový súd dospel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti návrhu, nepostupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O.s.p. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2, 3 Os.p., keď prvostupňový súd riadne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd k tomuto len dodáva, že Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie, je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9 .decembra 1994). Záverom odvolací súd dodáva, že v odvolaní odporca neargumentuje žiadnymi inými skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď o týchto rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.