Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/355/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409211798 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1409211798.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: Z. E., K..Q..X., so sídlom D. Č.. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou LawService, s.r.o., Stráž č. 3/223, Zvolen, IČO: 36 861 723, za ktorú koná JUDr. Pavol Konečný, proti žalovaným: I. E. Z. Ú. Č. E. B. , bytom C., D. Č.. X, II. P. Z. Ú. Č. E. X. N. Á. , bytom C., D. Č.. X, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalská č. 31, Bratislava, IČO: 36 868 221, za ktorú koná Mgr. Marcel Biznár, o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 27. júna 2011, č.k. 25 C 385/2009-89, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 27.6.2011, č.k. 25 C 385/2009-89, zamietol žalobu. Ňou sa žalobca domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Z.Á. K. ako predávajúcim a žalovanými v I., II. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným v LV č. XXXX pre katastrálne územie C. - M. ako byt č. XX v bytovom dome súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške 4086/313302, je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalobca dôvodil, že má voči Z. K. pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej so spoločnosťou M., B..K.. N. E.. Pohľadávka voči Z. K. vyplýva zo zmluvy o nájme s právom kúpy prenajatej veci č. F. XXXXX/XXXX a je oprávnený požadovať plnenie v sume 8.139,65 € (245.215,20 Sk) za nájomné a zmluvnú pokutu. Na Okresnom súde Bratislava I. sa žalobca domáhal dňa 7.11.2007 vydania predbežného opatrenia, ktorým by súd dlžníkovi zakázal nakladať s uvedenými nehnuteľnosťami, avšak ešte pre rozhodnutím súdu stihol Z. K. previesť predmetné nehnuteľnosti na žalovaných v I., II. rade, pričom vklad vlastníckeho práva bol príslušným katastrom nehnuteľností povolený dňa 10.12.2007. Uzatvorením kúpnej zmluvy so žalovanými sa Z. K.Í. zbavil akéhokoľvek majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Žalovaných navštívili správcovia pohľadávok veriteľa, ktorým žalovaní uviedli, že mali vedomosť už pri uzatváraní kúpnej zmluvy od Z. K., že tento má niekoľko veriteľov a takýmto spôsobom zachraňuje majetok pred exekúciou. Z toho je možné nepochybne vyvodiť, že žalovaní v I., II. rade v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mali vedomosť o dlhoch Z. K. a mali vedomosť o pravom účele predaja bytu. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné právne skutočnosti. Žalobca sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 6.6.2007 stal veriteľom pohľadávky postupcu A.. Z. R., správkyne konkurznej podstaty spoločnosti M., B..K.. N. E., voči dlžníkovi Z. K. v sume 245.215,20 Sk (8.139,65 €). Uvedená pohľadávka bola predmetom súdneho konania; rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.5.2009, č.k. 22 C 182/2005-91, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2009, bol Z. K. zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 8.139,65 € spolu s príslušenstvom. Žalovaní ako budúci kupujúci uzatvorili dňa 1.10.2007 s Z. K. ako budúcim predávajúcim zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, predmetom ktorej bol prevod bytu č. XX na K. Č.. X N. C. za kúpnu cenu 500.000,-- Sk (16.596,96 €), pričom zmluvu sprostredkovala spoločnosť M. R. K..Q..X.. Dňa 1.10.2007 spoločnosť M. R., K..Q..X.., prijala od žalovaného v I. rade zálohu na byt č. XX N. C. na K. v sume 100.000,-- Sk (3.319,39 €). Na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.10.2007 nadobudli žalovaní do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyššie uvedený byt za cenu 500.000,-- Sk, vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľov bol povolený dňa 10.12.2007 pod č. N.-XXXXX/ XXXX. Žalovaní v I., II. rade predali svoj 2-izbový byt na D. V.. prostredníctvom realitného makléra S. Š.. Byt predali asi 10 dní pred uzatvorením kúpnej zmluvy s Z. K.; jeho byt kupovali na základe inzerátu v novinách, Z. K. vtedy nepoznali. Kúpa prebehla veľmi rýchlo, pretože sa museli vysťahovať z ich pôvodného bytu, dohodnutá kúpna cena bola 2.000.000,-- Sk. Pán Š., ktorý predával ich byt, vybavil, aby im peniaze z predaja bytu uvoľnili v K. K., B..K.., a v hotovosti vyplatili kúpnu cenu predávajúcemu. Zmluva bola uzatváraná v S., pani ktorá s nimi zmluvu uzatvárala, robila všetko veľmi narýchlo a až doma zistili, že v písomnom vyhotovení zmluvy je kúpna cena 500.000,-- Sk, hoci v skutočnosti bolo vyplatených 2.000.000,-- Sk. S Z. K. sa stretli prvý krát ešte pred sťahovaním. Keď večer doma žalovaný v I. rade zistil, že v kúpnej zmluve je uvedená nesprávna kúpna cena, osobne išli do realitnej kancelárie, kde ich ubezpečili, že nebude problém, že takto sa to robí a že Z. K. je chudák, lebo má dlhy. Trikrát boli v realitnej kancelárii, napriek tomu k oprave ceny nedošlo. Z. K. neplatil dlhodobo plyn, káblovku, ani elektriku, mali s tým problémy. Z. K. bol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, prevzal peniaze osobne. Pri uzatváraní zmluvy boli prítomní žalovaní, Z. K., S. Š. a G. M.Č. ako zástupkyňa sprostredkovateľskej realitnej kancelárie. Návrh na vklad podpisovali žalovaní spolu s kúpnou zmluvou v ten istý deň. Z. K. im pred uzavretím zmluvy nehovoril o žiadnych dlžobách. V byte bývali len pár dní, keď sa dostavili dvaja páni, ktorí hľadali Z. K.; odišli s tým, že si ho nájdu. Dňa 18.10.2007 žalovaný v I. rade v K. K.H., B..K.., uskutočnil výber peňazí v sume 1.902.000,-- Sk. Z výpovede svedkyne A. E. mal súd zistené, že žalovaných navštívili v novom byte osoby, ktoré hľadali Z. K.R., v období týždeň dva po nasťahovaní sa do bytu. Svedkyňa nevidela tieto osoby, ale počula jedného pána a druhého v pozadí, pritom iba jeden z nich hovoril a pýtal sa žalovaného v I. rade na Z. K.. Žalovaný v I. rade mu povedal, že je novým majiteľom a Z. K. tam nie je; sama Z. K. nepozná. Z výpovede svedkov Z.. S. F. a Z.. B. N. mal súd zistené, že na základe mandátnej zmluvy spravujú pohľadávku, táto zmluva ich oprávňovala doručovať písomné materiály Z. K.Í.. V decembri roku 2007 navštívili byt žalovaných, nešli však za nimi, ale boli doručiť listiny Z. K.. Otvorili im žalovaní v I. a II. rade, bolo zjavné, že sa do bytu sťahujú, že maľovali. Dozvedeli sa, že byt od K. kúpili a nie sú s ním v príbuzenskom vzťahu a že Z. K. nie je v byte. Keď sa svedok Z.. S. F. pýtal, kde by sa mohol nachádzať, žalovaný v I. rade mu povedal, že sa odsťahoval do Q., adresu nevie, a že očakáva viac takýchto návštev, lebo Z. K. mu povedal, že má podlžnosti. Z výpovede S. Š. mal súd zistené, že žalovaní ho oslovili s tým, že si vybrali byt cez realitnú kanceláriu a či by sa na to nemohol pozrieť. Bol s nimi v kancelárii, či ten byt je v poriadku, bol na katastri, videl aj zmluvy. V realitnej kancelárii bol asi dvakrát. Kúpnu zmluvu čítal. Dohodnutá kúpna cena bola 2.000.000,-- Sk, v kúpnej zmluve bola nižšia, ale dôvod, prečo to tak kancelária uviedla, nepozná, svedok nerokoval o zmluvných podmienkach. Bol prítomný pri uzatváraní zmluvy spolu so žalovanými, a s pani z realitnej kancelárie M.; či bol prítomný Z. K., si nepamätal. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy boli odovzdávané peniaze v sume 1.900.000,-- Sk. Žalovaní namietali rozdiel vo vyplatenej kúpnej cene a v kúpnej cene udanej na zmluve, ale G. M. z realitnej kancelárie to nechala tak, s tým, že je to ich podmienka. Kupujúci žiadali, aby to bolo opravené, ale pani z realitnej kancelárie to nechcela riešiť. Dôvody, prečo je uvedená nižšia cena, neboli zo strany realitnej kancelárie uvedené. Svedok žalovaným pomáhal s tým, aby všetko prebehlo v poriadku na katastri, keď bol už zaevidovaný vklad, vybral list vlastníctva a asi ho aj odovzdal žalovaným. Návrh na vklad nepodával. Svedok si nepamätal, či niekto z kancelárie upozornil, že Z. K. je zadlžený. Zo spisu ČVS:ORP-1600/1- OSV-B4-2006 mal súd zistené, že dlžník Z. K. neuhradil dlh žalobcovi, predmet leasingovej zmluvy mu bol odobratý a v súvislosti s nesplnením povinností z leasingovej zmluvy sa proti nemu viedlo trestné stíhanie pre trestný čin neoprávneného používania motorového vozidla. Súd prvého stupňa dôvodil, že predpokladom úspešnosti žaloby o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu je existencia pohľadávky žalobcu ako veriteľa vymáhateľnej v čase rozhodovania súdu a existencia odporovateľného úkonu, ktorý urobil dlžník žalobcu v posledných 3 rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, pričom tento úmysel musel byť druhej strane známy. V danom prípade je nesporné, že žalobca má voči Z.Š. K. pohľadávku v sume 8.139,65 € spolu s jej príslušenstvom priznanú mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.5.2009, č.k. 22 C 182/2005-91, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2009 a vykonateľnosť dňa 21.7.2009. Tvrdenie žalovaných, že zo spisu ČVS:ORP-1600/1 -OSV-B4-2006 vyplýva, že dlh Z. K. zanikol splnením, preukázané nebolo. Taktiež je nesporne preukázané, že dlžník žalobcu, Z. K. uzatvoril so žalovanými zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu v posledných troch rokoch, avšak existencia úmyslu ukrátiť žalobcu a skutočnosť, že úmysel dlžníka bol žalovaným známy, neboli preukázané. Z výpovedí svedkov Z.. S. F. a Z.. B. N. nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že počas návštevy svedkov u žalovaných z rozhovoru so žalovanými vyplynulo, že Z. K. žalovaných už pri uzatváraní kúpnej zmluvy informoval, že môže dôjsť k situácii, že ich budú navštevovať veritelia, pretože má niekoľko veriteľov a takýmto spôsobom sa snaží zachrániť majetok. Z výpovede svedkov nebolo preukázané, že žalovaní uviedli svedkom počas ich návštevy, že už v čase uzavretia kúpnej zmluvy mali vedomosť o dlhoch Z. K., ani nebolo preukázané, že by žalovaní svedkom uviedli, že už v čase uzavretia kúpnej zmluvy Z. K. plánoval opustiť Slovenskú republiku. Obsah rozhovoru sa obmedzil len na zisťovanie prítomnosti Z. K. a na zisťovanie, či žalovaní nemajú vedomosť o tom, kde by sa mohol nachádzať. Žalovaný v I. rade mal svedkovi potvrdiť, že dlžník sa odsťahoval do Q., a že mu povedal, že má podlžnosti. Táto skutočnosť však nepreukazuje, že žalovaní o dlhoch predávajúceho mali vedomosť už v čase uzatvárania zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a že mali vedomosť, že predajom bytu chcel ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Z výpovedí žalovaných a svedkov bolo preukázané, že až pri uzatváraní zmluvy v súvislosti s kúpnou cenou, ktorú namietali, im bolo oznámené, že Z.Š. K. má dlhy. Samotná skutočnosť, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve, ako aj kúpna zmluva, obsahujú dohodu o kúpnej cene 500.000,-- Sk, hoci de facto bola zaplatená vyššia suma 2.000.000,-- Sk, nepreukazuje, že žalovaným bol známy úmysel dlžníka Z. K. ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Vzhľadom na to, že žalovaní zaplatili reálnu kúpnu cenu za byt (100.000,-- Sk záloha a 1.900.000,-- Sk pri podpise), nevznikol žalovaným z tohto sporného právneho úkonu prospech. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a zároveň splnenie podmienky, že žalovaní o tomto úmysle vedeli, musí byť nepochybný, pričom je potrebné, aby žalovaní vedeli o úmysle ukrátiť konkrétneho veriteľa, avšak v danom prípade nebolo preukázané, že žalovaní mali vedomosť o dlhu Z. K.Í. voči žalobcovi, ale mali len všeobecnú vedomosť o jeho dlžobách. Žalovaní nepoznali dlžníka, nie sú vo vzťahu k nemu blízkou osobou, stretli sa s ním len v súvislosti s kúpou bytu a dlžník im dôvody uskutočnenia predaja bytu neprezentoval. Zo žiadnych produkovaných dôkazov nemožno vyvodiť záver o tom, že žalovaní mali vedomosť o úmysle dlžníka Z. K. ukrátiť žalobcu. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 42a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Napokon si súd prvého stupňa vymienil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku vo veci samej podal včas odvolanie žalobca. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. Dôvodil tým, že rozsudok vychádza z nesprávneho a neúplného zistenia skutkového stavu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Úspech odporovacej žaloby a príslušná právna úprava odporovateľnosti právneho úkonu nie je vystavaná na tom princípe, na ktorý poukazuje súd prvého stupňa. Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nevyžaduje pre naplnenie skutkovej podstaty odporovateľnosti právneho úkonu vedomosť druhého účastníka predmetného právneho úkonu o úmysle dlžníka ukrátiť niektorého konkrétneho veriteľa, ktorý neskôr dotknutý právny úkon odporuje. Tento záver plynie zo všeobecne formulovanej dikcie zákona: „...svojho veriteľa", t.j. každého veriteľa dlžníka. Pre spôsobilosť odporovať právnemu úkonu preto stačí, ak sa v konaní preukáže vedomosť účastníka právneho úkonu odlišného do dlžníka o úmysle dlžníka ukrátiť pohľadávku ktorékoľvek jeho veriteľa, vrátane žalobcu. Prijatím záveru súdu prvého stupňa by sa už beztak na dokazovanie náročná pozícia žalobcu v konaní o určenie právnej neúčinnosti odporovateľného právneho úkonu dostala do roviny vopred nesplniteľnej úlohy. V praktickej rovine by totiž bolo možné úspešne odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu len v tom prípade, kedy by dlžník uviedol pri uzatváraní ukracujúceho právneho úkonu druhému účastníkovi zoznam všetkých jeho veriteľov, ktorých pohľadávky sa snaží týmto úkonom ukrátiť a navyše by pri takejto situácii bezpodmienečne musel byť prítomný ukracovaný veriteľ alebo by mu aspoň dlžník o takomto oznámení musel dobrovoľne odovzdať dôkaz použiteľný v súdnom konaní. Prirodzene takéto životné situácie nemožno očakávať a rovnako na ne nemožno viazať ani úspech alebo neúspech v prípadnom súdnom konaní. Pokiaľ bol zo všetkých okolností v procese nadobúdania právnych účinkov právneho úkonu, ktorému sa odporuje, pozorovateľný a pre druhého účastníka zjavný obecný úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľov, je možné takémuto úkonu s úspechom odporovať. Uzatváranie právnych úkonoch, ktorými sa ukracuje alebo dokonca znemožňuje uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, je spoločensky a právom neželaný jav, ktorému má predchádzať práve právna úprava odporovateľnosti. Táto právna úprava kladie na každú osobu, ktorá má v úmysle vstúpiť do právneho vzťahu, ktorého výsledkom má byť prevod majetku, požiadavku osobitnej obozretnosti pri vstupovaní do právnych vzťahov. Pokiaľ sa takáto osoba obozretne nespráva, a teda v danom prípade neberie ohľad na všetky okolnosti, z ktorých bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že úmyslom dlžníka je ukrátenie uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, a právny úkon napriek tejto vedomosti uzatvorí, jej správanie zákon sankcionuje. Týmto spôsobom zákon motivuje účastníkov právnych vzťahov, aby v rôznych životných situáciách nebrali ohľad výlučne na vlastné ekonomické, sociálne a majetkové potreby, ale aby sledovali aj cieľ celospoločenský, ktorým je potieranie spoločensky neželaných javov, napr. zbavovanie sa majetku, ktorý je likvidný a jeho vlastníctvo je štátom kontrolované a registrované, jeho zámenou za majetok, ktorý nie je postihnuteľný (napr. vlastníctvo peňazí, o ktorých vlastníctve dlžníkom sa veriteľ dlžníka nedozvie a nie je možné z takéhoto majetku očakávať uspokojenie pohľadávok veriteľa). Účastník právneho úkonu je tak pod sankciou odporovateľnosti právneho úkonu, ktorý uzaviera, povinný venovať všetkým okolnostiam potenciálne majúcim vplyv na odporovateľnosť právneho úkonu dostatočnú a náležitú pozornosť. Vyššie citované zákonné znenie nevyžaduje, aby druhému účastníkovi zmluvy bol známy úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Postačí, ak druhému účastníkovi zo všetkých okolností, s ktorými sa v procese uzavierania právneho úkonu oboznámil, mu tento úmysel známy byť musel (hoci napríklad vzhľadom na jeho vlastnú absenciu pozornosti pre vec podstatným okolnostiam mu tento úmysel známy nebol). V konaní boli preukázané nasledovné skutkové okolnosti uzavierania odporovaného právneho úkonu a ich vedomosť žalovanými. Najneskôr dňa 1.10.2007 pri uzavieraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve doloženej do súdneho spisu (t.j. pred uzavretím odporovaného právneho úkonu a pred nadobudnutím jej vecnoprávnych účinkov vkladom do katastra nehnuteľností, ktorým došlo k ukráteniu pohľadávky žalobcu) muselo byť žalovaným z jej dikcie známe, že dlžník má v úmysle sa zbaviť vlastníctva nehnuteľností značnej hodnoty (cca. 2.000.000,-- Sk) len za 500.000,-- Sk; na takejto neekvivalentnosti prevodu vlastníckeho práva nič nezmení ani žalovanými preukazovaná skutočná kúpna cena, ktorú mali za prevod nehnuteľností skutočne uhradiť. Žalovaným muselo byť už pri vynaložení priemernej starostlivosti zrejmé, že peniaze prevyšujúce deklarovanú kúpnu cenu 500.000,-- Sk nebude mať dlžník (Z. K.) legálne nadobudnuté, a teda nebudú môcť byť ani majetkom napr. úspešne postihnuteľným výkonom rozhodnutia, keďže z hľadiska práva nebude dlžník Z. K. ich vlastníkom (nemá relevantný právny titul, na podklade ktorého ich nadobudol). Sám žalovaný v I. rade uvádzal, že deň po uzavretí odporovaného právneho úkonu, a teda pred nadobudnutím jeho vecnoprávnych účinkov vkladom do katastra nehnuteľností, oznámila pracovníčka realitnej kancelárie žalovaným, že dlžník Z. K. je chudobný a má dlhy, a to je dôvod, prečo na odporovanom právnom úkone nemôžu zmeniť výšku kúpnej ceny. Už pri vynaložení priemernej starostlivosti pri vyhodnotení tejto okolnosti by žalovaným bolo zrejmé, že úmyslom dlžníka Z.P. K. pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu je ukrátenie pohľadávok jeho veriteľov. Svedkovia Z.. S. F. a Z.. B. N. navštívili žalovaných začiatkom decembra 2007, t.j. pred nadobudnutím vecnoprávnych účinkov odporovaného právneho úkonu vkladom do katastra nehnuteľností, a v rámci tohto stretnutia im žalovaný v I. rade aj oznámil, že od viacerých osôb má vedomosť o tom, že dlžník Z. K. má dlhy. Už pri vynaložení priemernej starostlivosti pri vyhodnotení tejto okolnosti by žalovaným bolo zrejmé, že úmyslom dlžníka Z. K. pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu je ukrátenie pohľadávok jeho veriteľov. V konaní tak dostatočne preukázal okolnosti uzatvárania odporovaného právneho úkonu, tento musel byť žalovaným zrejmý a známy úmysel dlžníka Z. K. ukrátiť svojho veriteľa uzavretím odporovaného právneho úkonu. Napriek týmto okolnostiam a z nich vyplývajúceho úmyslu dlžníka Z. K. ukrátiť svojho veriteľa žalovaní nevenovali žiadnu pozornosť (ani takú, ktorú bolo možné od žalovaných v danej situácii vzhľadom na ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka spravodlivo požadovať) a odporovaný právny úkon uzavreli. V procese dovŕšenia účinkov odporovaného právneho úkonu vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na vyššie uvedené okolnosti a z nich vyplývajúci úmysel dlžníka Z. K. ukrátiť svojho veriteľa a ich vlastnú vedomosť o tomto úmysle naďalej nedbali a nadobudnutiu vecnoprávnych účinkov odporovaného právneho úkonu nijakým spôsobom nezabránili a ani sa o to nepokúsili. V tejto súvislosti zdôraznil stanovisko Nejvyššího soudu České republiky v obdobnej právnej veci: „Zkrácení uspokojení pohledávky věřitele může nastat až tím, že dlužník přestal být vlastníkem prěváděné nemovitosti. Jestliže dlužník takovémuto právnímu následku uzavřené smlouvy nezabránil nebo mu nebyl schopen zabránit a jestliže tak bylo celkové právní jednaní směřující k prevodu nemovitosti na jiného dovršeno (vkladem vlastníckeho práva do katastru nemovitostí ČR), pak v případe, že tím došlo ke zkrácení uspokojení pohledávky dlužníkova věřitele, je odůvodněn závěr, že dlužník učinil právní úkon, významný z hlediska ustanovení § 42a odst.2 obč. zák., popř. že došlo k takovémuto právnímu úkonu. Nepostačuje tedy, jestliže dlužník pouze projeví vůli, směřující k následku, který zkrátí, resp. je způsobilý (v budoucnu) zkrátit pohledávku věřitele. Je treba, aby jeho projev vůle také skutečně vyvolal právní následky, které vedou ke zkrácení uspokojení pohledávky dlužníkova věřitele.“'„Odvolací soud při rozhodovaní rovněž náležitě nepřihlédl k tomu, že smlouvy o převodu nemovitosti ani smlouvy (dohody) o vypořádání bezpodílového spoluvlastnictví týkající se nemovitosti nemohou vést, ačkoliv byly platne uzavřeny, ke zkrácení uspokojení pohledávky dlužníkova věřitele, jestliže na jejich základe nedojde ke vkladu vlastníckeho práva. Také z tohoto důvodu nelze považovat uzavření takových smluv za okamžik rozhodný pro běh Ihůt, uvedených v ustanovení § 42a odst.2 obč. zák.“ (Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 31 CDO 619/2000). Z citovaného rozhodnutia súdu je zrejmé, že z hľadiska behu lehoty na odporovanie právnemu úkonu je dôležitý nie moment vzniku zmluvy o prevode vlastníckeho práva (titul), ale až nadobudnutie jej právnych účinkov vkladom do katastra nehnuteľností alebo odovzdaním hnuteľnej veci (modus). Neexistuje žiadny dôvod nevztiahnuť rovnaké konštatovanie aj ohľadom toho, k akému časovému úseku procesu vzniku zmluvy (titul alebo modus) sa má viazať nutná vedomosť žalovaných o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. V konaní vyšlo najavo bez akýchkoľvek pochybností (na základe viacerých vykonaných dôkazov primárne však výpoveďou samotného žalovaného v I. rade), že už v čase pred dovŕšením odporovaného právneho úkonu (t.j. pred nadobudnutím jeho vecnoprávnych účinkov) musel byť žalovaným úmysel dlžníka známy. Rovnaké stanovisko zastáva aj odborná verejnosť, ktorá konštatuje, že je možné s úspechom odporovať právnemu úkonu aj v prípade, z dôvodu, nezabránenia vzniku jeho vecnoprávnych účinkov. Viac v komentári k § 42a OZ in: Švestka, J. - Spáčil, J. - Škárová, M. - Hulmák, L. a kol: Občanský zákoník L, II. Komentár. 2. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2009. Žalovaní v I., II. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť; žiadali náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca si v konaní nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal priamy úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a rovnako tak nepreukázal vedomosť druhej strany o tomto úmysle dlžníka. Tieto skutočnosť nemožno vyvodiť ani od kúpnej ceny, ktorá bola iná ako deklarovaná v odporovanom právnom úkone. Zdôraznili čl. VI. kúpnej zmluvy zo dňa 18.10.2007, najmä bod 6.3. písm. b/, podľa ktorého predávajúci výslovne ubezpečil kupujúcich, že nie je vedený žiaden súdny spor ani správne konania (vyvlastnenie) k nehnuteľnostiam a nie sú mu známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli viesť k začatiu takýchto konaní. Kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere majúc na zreteli vyhlásenie predávajúceho obsiahnuté v kúpnej zmluve. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že im bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že úmyslom dlžníka bolo ukrátiť uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pohľadávka žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, voči dlžníkovi bola spornou (pripojený trestný spis obsahoval vyhlásenie o zániku predmetnej pohľadávky) a žalobca nadobudol platobný titul voči dlžníkovi až na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 22 C 182/2005, ktoré bolo vydané a nadobudlo právoplatnosť takmer dva roky po realizovaní odporovaného právneho úkonu. V konaní nebolo preukázané, že dlžník mal úmysel ukrátiť svojho veriteľa a tento úmysel musel byť žalovaným známy. Svedkovia Z.. S. F. a Z.. B. N. žalobcom uvádzané skutočnosti nepotvrdili. Neboli preukázané zákonom stanovené podmienky na úspešné odporovanie právneho úkonu ani inými vykonanými dôkazmi. Naopak bolo preukázané, že z odporovaného právneho úkonu nenadobudli žiaden prospech. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. septembra 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Účelom odporovateľnosti právneho úkonu je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky, ktorým sa zmenšuje majetková podstata dlžníka na úkor veriteľa. Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov (napr. zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/), príp. bola už prihlásená do konkurzného konania. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, nastolenie platobnej neschopnosti, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu, resp. aspoň sčasti. Predpokladom úspešnosti odporovať právnemu úkonu je, že a/ k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v posledných troch rokoch; taký právny úkon, ktorý znamenal (svojím obsahom) prevzatie záväzku bez primeraného protiplnenia. Uvedená lehota sa počíta spätne od urobenia úkonu, ktorým sa odporuje; ak je napádaný právny úkon urobený neskôr, nemožno mu už odporovať. Znamená to, že nárok na odporovanie zaniká uplynutím trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od urobenia právneho úkonu (od jeho vzniku). Na uplynutie lehoty troch rokov súd prihliada z úradnej povinnosti, pretože ide o prekluzívnu lehotu. b/ Právny úkon bol urobený s úmyslom (priamy alebo nepriamy) ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy; nestačí úmysel ukrátiť veriteľa, ale musí dôjsť k skutočnému (faktickému) ukráteniu veriteľa. c/ Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo v prospech blízkych osôb dlžníka, za splnenia podmienky, že pri náležitej starostlivosti dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa blízka osoba mohla rozpoznať. V prejednávanej veci je nepochybné, že Z. K. predal nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve vedené pre okres C. P.., X. C.-Z..Č.. M. a katastrálne územie M. v LV č. XXXX ako byt č. XX v bytovom dome K. Č.. X so súpisným č. XXXX vo vchode K. Č.. X, postavený na parcele č. XXXX, podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 4086/313302, spoluvlastnícky podiel k pozemku parcela č. XXXX-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 353 m2 4086/313302, kúpnou zmluvou zo dňa 18.10.2007, na základe ktorej katastrálny úrad povolil vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľov (žalovaných v I., II. rade) dňa 10.12.2007 pod č. N.-XXXXX/XXXX za reálnu kúpnu cenu 2.000.000,-- Sk, ktorú aj nadobúdatelia predávajúcemu zaplatili. Vo vzťahu k predávajúcemu neboli v blízkom vzťahu, nezískali z kúpnej zmluvy prospech, pretože nadobudnutiu vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam zodpovedá nimi vynaložená výška peňažných prostriedkov (2.000.000,-- Sk), ktorá aj reálnej hodnote nehnuteľností zodpovedala; ako je uvedené vyššie primerané protiplnenie predávajúci aj fyzicky prevzal. Nehnuteľnosti žalovaní kupovali na inzerát, prostredníctvom realitnej kancelárie, pri uzatváraní zmluvy pomáhal S. Š., v kúpnej zmluve predávajúci vyhlásil, že voči nemu nie je vedený žiaden súdny spor ani správne konanie (vyvlastnenie) k nehnuteľnostiam a nie sú mu známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli viesť k začatiu takýchto konaní (to všetko vyvolávajúce presvedčenie o právnej čistote nehnuteľností). Znamená to, že pri vynaložení náležitej starostlivosti žalovanými v I., II. rade títo nemohli vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Je potrebné tiež zdôrazniť, že pohľadávka voči dlžníkovi Z. K. vznikla žalobcovi v sume 8.139,65 € (245.215,20 Sk) dňa 6.6.2007 postúpením mu pohľadávky spoločnosťou M., B..K.., N. E. a táto mala vzniknúť ešte v roku 2001. Veriteľ danú pohľadávku uplatnil voči Z. K. na Okresnom súde Bratislava I. v roku 2005 a zostala vedená pod sp.zn. 22 C 182/2005. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 27.5.2009, č.k. 22 C 182/2005-91, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2009, bola žalovanému (Z. K.) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (Z. E., K..Q..X..) sumu 8.139,65 € (245.215,20 Sk) spolu s príslušenstvom. Z rozsudku však vyplýva, že žalovaný o danom súdnom spore nemal vedomosť, pretože sa súdu nepodarilo zistiť adresu jeho pobytu ani v súčinnosti s políciou. Súd prvého stupňa potom konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, po ustanovení opatrovníčky. Do právoplatného skončenia daného konania pohľadávka bola sporná, keďže v trestnom konaní pôvodný veriteľ M., B..K.. N. E. dňa 7.1.2004 potvrdil, že dlžník Z. K. svoj dlh vyplývajúci z F. XXXXX/XXXX v celosti (v sume 230.000,-- Sk) vyrovnal. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že Z. K. nadobudol vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam v mesiaci september 2007 a nasledujúci mesiac ich predal žalovaným v I., II. rade (ako to vyplýva z dokladov predložených samotným žalobcom spolu so žalobou na súd /č.l. 21, 22 spisu/). Zo všetkého vyššie uvedeného, v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa, odvolací súd uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nepreukázal rozhodujúce právne skutočnosti vyplývajúce z ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka, a síce žeby kúpnou zmluvou označenou vyššie dlžník Z. K. mal úmysel ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa - žalobcu, že takýto úmysel musel byť kupujúcim - žalovaným v I., II. rade známy, že úmysel ukrátiť veriteľa mohli žalovaní poznať pri zachovaní náležitej starostlivosti; žeby dlžník od kupujúcich neprevzal primerané protiplnenie. Žalobcom označené rozhodnutie súdu v Českej republike v prejednávanej veci nemožno použiť. Totiž od roku 1992 v dôsledku zmien uskutočnených v Českej republike a Slovenskej republike dochádza aj k rozdielnej právnej úprave a na to nadväzujúcej judikatúre. Okrem toho uvádzané rozhodnutie je z roku 2000, k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na dlžníka a následne na žalovaných v I., II. rade došlo až v roku 2007 a pohľadávka veriteľa prestala byť spornou až v mesiaci júl 2009. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Žalobca v odvolaní neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní vyporiadal so všetkými relevantnými právnymi skutočnosťami, rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd nedoručoval žalobcovi vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom žalovaní (opakovane) uvádzali dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z ich vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa, vedomosť o vyjadrení sa žalovaných k jeho odvolaniu, k danému vyjadreniu by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu; nemalo by vplyv na vecnú a právnu stránku rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa nerozhodoval o trovách konania z dôvodu postupu podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. Súd prvého stupňa preto rozhodne samostatným rozhodnutím nielen o náhrade trov konania vzniknutých pred súdom prvého stupňa, ale aj pred odvolacím súdom (§ 224 ods. l, ods. 4, § 142 a nasl. O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.