Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/378/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410203780 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1410203780.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Márie Hajdínovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. R., nar. X. XX. XXXX, bytom A. Z.. Č.. XX, R., zastúpený: Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., IČO: 47 248 301, Budovateľská ul. č. 22, Bratislava, proti odporkyni: I. R., nar. X. XX. XXXX, bytom ul. T. G. Č.. XX/B, R., zastúpená: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s. r. o., IČO: 36 862 169, Ružinovská ul. č. 42, Bratislava, o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: E. R., nar. X. X. XXXX a K. R., nar. XX. X. XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova ul. č. 7/A, Bratislava, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17. mája 2013, č. k. 22C/106/2010 - 341, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť prispievať na výživu maloletého E. R., nar. X. X. XXXX v sume 200 eur mesačne od 13. 4. 2011 a na maloletého K. R., nar. 20. 5. 2006 v sume 180 eur mesačne od 13. 4. 2011 a vo výroku, ktorým rozhodol, že obaja rodičia budú zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok p o t v r d z u j e . Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zročného výživného na maloletého E. R. a na maloletého K. R. z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloletého E. R., nar. X. X. XXXX a maloletého K. R., nar. XX. X. XXXX na čas po rozvode do osobnej starostlivosti odporkyne s tým, že maloleté deti budú zastupovať a spravovať ich majetok obaja rodičia. Súd prvého stupňa zároveň napadnutým rozsudkom rozhodol, že otec bude prispievať na výživu maloletého E. sumou 200 eur a na maloletého K. sumou 180 eur mesačne, vždy do 15 - teho dňa v tom ktorom mesiaci k rukám matky, počnúc dňom 13. 4. 2011 s tým, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletými neobmedzene, na základe vzájomnej dohody rodičov a vo zvyšku návrh zamietol. Zročné výživné za obdobie od 13. 4. 2011 do 17. 5. 2013 na maloletého E. vo výške 1.250 eur a na maloletého K. v sume 2.000 eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 100 eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky, pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia, počnúc mesiacom jún 2013. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1 Zákona o rodine a vecne tým, že pri určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k deťom, prihliadol na príjem navrhovateľa predstavujúceho sumu 1.373,54 eur a odporkyne v sume 1.096,39 eur, ku ktorému je potrebné prirátať aj rodinné prídavky a poukazom na oprávnené potreby maloletých detí, ich vek a zdravotný stav s tým, že maloletý od septembra 2012 nastúpil do školy a počiatok úpravy výkonu rodičovských práv a povinností ustálil dňom 13. 4. 2011, teda dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa určil výživné na maloleté deti, rozhodol o výške zročného výživného a výroku o oprávnení navrhovateľa stýkať sa s maloletými deťmi podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a napokon z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhol rozsudok v napadnutých častiach zmeniť tak, že maloletý E. R., nar. X. X. XXXX a maloletý K. R., nar. XX. X. XXXX sa na čas po rozvode zverujú do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať a spravovať ich majetok budú obaja rodičia a otec bude prispievať na výživu maloletého E. R. sumou 150 eur a na maloletého K. R. sumou 100 eur mesačne, vždy do 15 - teho dňa v tom ktorom mesiaci k rukám matky, počnúc dňom 13. 4. 2011 a vo zvyšku žiadal návrh zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že napriek tomu, že v čase jeho rozhodovania disponoval aktuálnymi informáciami týkajúcimi sa jeho príjmových pomerov, t. j., že nebol v pracovnom pomere a došlo k zmene jeho majetkových pomerov negatívnym smerom, vychádzal súd prvého stupňa zo skutočnosti, že jeho príjem v čase rozhodnutia predstavuje sumu 1.373,54 eur a zároveň pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že príjem odporkyne sa oproti príjmu, ktorý poberala v čase rozhodovania v poradí prvým rozsudkom zo dňa 29. 3. 2010 zvýšil zo sumy 583 eur mesačne na sumu 1.096,39 eur, ku ktorej je potrebné pripočítať nezanedbateľnú sumu rodinných prídavkov na obe maloleté deti. Uviedol, že síce nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, rozostavanému rodinnému domu s garážou, zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX, avšak nestal sa ich výlučným vlastníkom, ale podielovým, so spoluvlastníckym podielom 1 k celku s tým, že finančné prostriedky na nadobudnutie tohto podielu získal prostredníctvom uzavretia úverovej zmluvy, pričom výška mesačnej splátky úveru predstavuje sumu ekvivalentnú výške mesačného nájmu za byt v R., porovnateľný s bytom, ktorý na základe nájomnej zmluvy užíva odporkyňa a preto ich majetkové pomery sú rovnaké, ak nie lepšie, ako jeho majetkové pomery. Navrhovateľ mal za to, že k zmene pomerov na jeho strane v pozitívnom smere nedošlo, naopak vplyvom skončenia jeho pracovného pomeru sa jeho pomery zmenili v negatívnom smere a preto pri zohľadnení všetkých objektívnych okolností považuje sumu výživného vo výške 250 eur mesačne, za plne zodpovedajúcu jeho majetkovým pomerom, možnostiam a schopnostiam. Nesúhlasil s vyčíslenou výškou zročného výživného prvostupňovým súdom, nakoľko, ak by bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého E. sumou 200 eur mesačne a na maloletého K. sumou 180 mesačne za obdobie od 13. 4. 2011 do 17. 5. 2013, by rozdiel medzi uhradeným výživným a tým, čom mu bolo určené napadnutým rozsudkom predstavoval sumu 750 eur, t. j. 30 eur na maloletého K. s tým, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že uhrádza výživné mesačne na maloleté deti určené v poručenskom konaní spolu v sume 350 eur mesačne a nie v sume 250 eur, ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Zároveň navrhovateľ poukázal na nadbytočnosť výroku v napadnutom rozsudku, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že je oprávnený sa s maloletými deťmi stýkať neobmedzene, nakoľko rovnako rozhodol súd prvého stupňa v poradí v prvom rozsudku a proti tomuto výroku nepodal žiadny z účastníkov odvolanie a právoplatnosť nadobudol dňa 13. 4. 2011. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľa k maloletým deťom, v časti určenia zročného výživného a určenia, že otec je oprávnený sa s maloletými deťmi stýkať bez obmedzenia na základe vzájomnej dohody rodičov, podala v zákonnej lehote odvolanie aj odporkyňa z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a napokon z dôvodu, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., keď odporkyni bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať a navrhla rozsudok v napadnutých častiach zmeniť tak, že maloletý E. R., nar. X. X. XXXX a maloletý K. R., nar. XX. X. XXXX sa zverujú do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, navrhovateľovi bude uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého E. R. sumou 300 eur a na maloletého K. R. sumou 300 eur mesačne, formou mesačných splátok výživného, splatných k 15. dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí výživné, k rukám odporkyne. Zároveň žiadala upraviť styk otca s deťmi tak, že otec sa môže s deťmi stýkať v každom nepárnom týždni v piatok od 17,00 hod. do nedele, do 17,00 hod s tým, že otec si deti prevezme od matky v mieste jej bydliska, kde jej ich aj následne odovzdá. Odporkyňa žiadala svojim odvolacím návrhom uložiť navrhovateľovi povinnosť uhradiť zročné výživné za obdobie od 13. 4. 2011 do právoplatnosti rozsudku na maloletého E. a na maloletého K. v mesačných splátkach po 100 eur, spolu s bežným výživným k jej rukám, pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia. Namietla, že súdom určená výška výživného na obe maloleté deti je neprimeraná, nezodpovedá reálnym nákladom na starostlivosť o deti, majetkovým pomerom, schopnostiam a možnostiam navrhovateľa a ani základným kritériám, stanovenými Zákonom o rodine, nakoľko obe maloleté deti sú školopovinné a výdavky vynakladané na starostlivosť o ne sú v rovnakej výške, z dôvodu ktorého nemalo byť výživné určené na maloletého K. nižšie o 20 eur, ako výživné určené na maloletého E.. Poukázala na skutočnosť, že priemerné výdavky na oboch maloletých riadne pred prvostupňovým súdom zdokladovala a vyčíslila s tým, že mesačné životné poistenie na maloletého E. predstavuje sumu 21,38 eur, na maloletého K. 19, 92 eur, strava v škole na maloletého E. aj K. sumu 22 eur (spolu 44 eur mesačne), školský klub pre obe maloleté deti predstavuje sumu 26 eur, mliečna výživa pre obe maloleté deti sumu 11,20 eur, rodičovské združenie 9 eur, dve tretiny z nájomného sumu 161,63 eur, jedlo mesačne cca. 160 eur mesačne, káblová televízia 24,43 eur mesačne, elektrina 17, 33 eur mesačne, potreby pre domácnosť 10 eur mesačne, električenka pre E. 11 eur mesačne, stavebné sporenie pre E. cca. 35 až 55 eur mesačne s tým, že k týmto výdavkom je potrebné pripočítať ďalšie výdavky na oblečenie, školské potreby, hygienické potreby, hračky a nepravidelné ďalšie výdavky na voľnočasové aktivity. Poukázala na skutočnosť, že v roku 2012 uhradila maloletým deťom viacero táborov a dovolenku v celkovej sume 1.333 eur, na čo jej navrhovateľ neprispel žiadnou čiastkou a prvostupňový súd na uvedené náklady vôbec neprihliadol, nielen pri stanovovaní výšky výživného, ale aj pri rozhodovaní o styku otca s deťmi, a nakoľko sa s týmito skutočnosťami nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia, bola odporkyni odňatá možnosť pred súdom konať a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu. Uviedla, že navrhovateľ nemá žiadnu snahu zabezpečiť starostlivosť o deti počas dvoch letných mesiacov prázdnin, a nenavrhol žiadne alternatívne riešenie, pokiaľ ide o zabezpečenie ich starostlivosti a nakoľko sama musí chodiť do zamestnania, aby zabezpečovala výživu nielen pre deti, ale aby zabezpečila aj svoje základné životné potreby, musí zabezpečiť starostlivosť o deti počas letných prázdnin čiastočne letnými tábormi. Odporkyňa ďalej vytkla prvostupňovému súdu, že pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľa neprihliadol na mieru jej osobnej starostlivosti o maloleté deti, nakoľko sa o ne stará výlučne sama. Uviedla, že v priebehu prvostupňového konania bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ si svoju životnú úroveň zvyšuje a uspokojuje svoje potreby bez prihliadnutia na svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom a preto je v jeho možnostiach a schopnostiach plniť vyživovaciu povinnosť v ňou požadovanej výške, keďže zodpovedá súčasným potrebám oboch detí a zároveň vychádza zo zákonnej zásady, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Odporkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že prvostupňový súd tieto skutočnosti vyhodnotil tak, že uviedol, že " rozvodom manželstva nedochádza k zániku spôsobilosti na právne úkony ani jednému z účastníkov konania a teda navrhovateľ si mohol zobrať stavebný úver na riešenie svojej bytovej otázky ", pričom jej nie je zrejmý zmysel daného záveru prvostupňového súdu, nakoľko v rámci konania poukazovala na to, že navrhovateľ si na jednej strane vzal úver vo výške 145.000 eur za účelom riešenia bytovej otázky a na strane druhej uzavrel dohodu o skončení pracovného pomeru, teda sa vzdal zamestnania a previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti Y., E. A.. O.., na svoju priateľku G. E., s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Nesúhlasila s výrokom prvostupňového rozsudku, ktorým rozhodol, že otec je oprávnený sa stýkať s maloletými deťmi neobmedzene na základe vzájomnej dohody rodičov, nakoľko túto úpravu považovala za nedôvodnú, keďže nestanovuje presný čas, ktorý otec môže tráviť maloletými deťmi, čo bolo aj príčinou viacerých konfliktov medzi ňou a navrhovateľom. Zároveň poukázala na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil výživné na obidvoch synov v rovnakej výške, aké bolo určené v roku 2011, rozsudkom zo dňa 2. marca 2011, ktorý bol následne uznesením Krajského súdu Bratislave zo dňa 18. novembra 2011 zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že od uvedenej doby uplynuli viac ako dva roky, na strane navrhovateľa, ako otca došlo k výraznej zmene pomerov (nadobudnutie nehnuteľnosti - pozemku, stavba rodinného domu ), obidve deti sú o dva roky staršie a školopovinné a rovnako aj zo všeobecného hľadiska došlo k navýšeniu cien a preto súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a predmetnú právnu vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol skutočnosti, ktoré uviedol aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku. Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu oboch účastníkov konania nevyjadril a odvolací návrh nepodal. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o výške vyživovacej povinnosti navrhovateľa a v časti výroku, ktorým rozhodol o práve oboch rodičov zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok vecne správny, nepreskúmateľným je však v časti výroku o zročnom výživnom. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 2. marca 2011, č. k. 22C/106/2010 - 110 rozviedol manželstvo účastníkov konania, maloleté deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti odporkyne s tým, že obaja rodičia majú právo deti zastupovať a spravovať ich majetok a otcovi určil, že bude prispievať na výživu maloletého E. sumou 200 eur mesačne a na maloletého K. sumou 180 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Zároveň týmto rozsudkom rozhodol, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi neobmedzene na základe vzájomnej dohody rodičov. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. novembra 2011, č. k. 2Co/239/2011 - 142 prvostupňový rozsudok v napadnutých častiach zrušil, t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa a vo výroku, ktorým súd rozhodol, že zastupovať a spravovať majetok detí budú obidvaja rodičia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Je nutné uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci odporkyňa, ktorá sa o maloleté deti osobne stará, plní svoju vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou o maloletých. Nebolo možné stotožniť s argumentáciou navrhovateľa v podanom odvolaní, že súdom prvého stupňa určené výživné na maloletého E. v sume 200 eur mesačne a na maloletého K. v sume 180 eur nezodpovedá jeho zárobkovým schopnostiam a možnostiam a jeho majetkovým pomerom z dôvodu, že ukončil svoj pracovný pomer a preto jeho príjem v čase rozhodovania prvostupňového súdu nepredstavoval sumu 1.373,54 eur mesačne, nakoľko ako z obsahu spisu vyplýva, navrhovateľ dňa 29. 3. 2010 podal návrh na rozvod jeho manželstva s odporkyňou a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k ich maloletým deťom a žiadal určiť jeho vyživovaciu povinnosť k maloletému E. v sume 50 eur mesačne a k maloletému K. v sume 30 eur mesačne, ktorý návrh upravil v časti výšky svojej vyživovacej povinnosti podaním zo dňa 11. 8. 2010 tak, že navrhol výšku vyživovacej povinnosti na maloletého E. v sume 150 eur mesačne a na maloletého K. v sume 100 eur mesačne. Z potvrdenia obchodnej spoločnosti B., K.. E.., zamestnávateľa navrhovateľa jednoznačne vyplýva, že priemerný mesačný netto príjem navrhovateľa za rok 2010 bol vo výške 1. 309, 58 eur, z potvrdenia o príjme zamestnávateľa navrhovateľa za obdobie od 1. 11. 2011 do 30. 4. 2012 (E. D.A. D. K.. E..) vyplýva, že navrhovateľov príjem za uvedené obdobie bol vo výške 1. 175, 83 eur netto mesačne a zároveň, že od 22. 6. 2011 sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Y., E.. A.. O.., spolu s G. E., s ktorou sa zároveň na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20. 4. 2012 stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX. Navrhovateľ na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej dňa 10. 3. 2013 s G. E. previedol svoj obchodný podiel na nadobúdateľku bezodplatne, dňa 18. 3. 2013 dohodou rozviazal pracovný pomer so svojim zamestnávateľom a dňa 23. 3. 2012 bol navrhovateľovi a jeho partnerke poskytnutý úver vo výške 145.000 eur na výstavbu nehnuteľnosti a kúpu pozemku, ktorý sa dlžníci (navrhovateľ a G. E.) zaviazali splácať formou anuitných splátok do 28 - teho dňa v mesiaci vo výške 733,83 eur, po dobu 30 rokov. Z uvedeného vyplýva, že konanie navrhovateľa javí nesporne znaky účelovosti, keď na jednej strane čerpá úver vo výške 145.000 eur, bezodplatne prevedie svoj obchodný podiel v obchodnej spoločnosti na svoju partnerku, s ktorou je aj podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, na ktoré bol úver poskytnutý, dohodou rozviaže pracovný pomer so svojim zamestnávateľom a na strane druhej žiada určiť svoju vyživovaciu povinnosť k svojim maloletým deťom vo výške nižšej (spolu v sume 250 eur), ako je splátka úveru na neho pripadajúca (733, 83: 2 = 366,91 eur). Odvolací súd dáva otcovi maloletých detí do pozornosti skutočnosť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a preto je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť ich výživu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je totiž ich zákonnou povinnosťou a pre učenie výšky vyživovacej povinnosti vôbec nie je smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí a či vôbec pracuje, nakoľko oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojovania jeho potrieb. Zároveň považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že matka maloletých detí riadne všetky svoje výdavky s maloletými deťmi zdokladovala a preukázala, z dôvodu ktorého výživné určené súdom prvého stupňa je primerané ich základným a odôvodneným potrebám. Pri posudzovaní otázky, čo súd zahrnie do oprávnených nákladov na dieťa, sa najviac prejaví porovnanie životnej úrovne rodičov a dieťaťa. Položky, ktoré sa pravidelne mesačne opakujú (strava, mobilný telefón), ale aj tie, ktoré sa opakujú prevažnú väčšinu mesiacov v roku (družina, školné, stravné, poplatky za záujmovú činnosť a pod.) je nutné uviesť v konkrétnej výške aktuálne za mesiac, nepravidelné platby (kúpa športových potrieb, zdravotných pomôcok, škola v prírode, letné tábory), sa na jednotlivé mesiace rozpočítavajú tak, že celková úhrada každého nákladu sa vydelí 12 mesiacmi a k pravidelným mesačným nákladom sa pripočíta iba suma, zodpovedajúca výške mesačného príspevku, pričom spoločné náklady rodiny zabezpečenie bývania alebo napríklad telekomunikačného pripojenia) sa do nákladov dieťaťa započítavajú iba vo výške, pripadajúcej na jedného člena rodiny. Pokiaľ sa vyčísľujú súčasne náklady na viac detí tých istých rodičov, potom je potrebné trvať na striktnom oddelení nákladov každého dieťaťa osobitne tak, aby bolo v budúcnosti možné zmeniť len časť rozhodnutia, týkajúcu sa jedného z detí (ak by to bolo potrebné). Zároveň je nutné zdôrazniť, že určenie výšky výživného na spotrebné náklady dieťaťa, nie je bezhraničné, keďže za súčasného právneho stavu nie je možné priznať spotrebné mesačné výživné vo výške vyššej, ako sú preukázané náklady na dieťa, a to ani v prípade, ak by to pomery povinného rodiča dovoľovali. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením odporkyne, že výživné vo výške 200 eur na maloletého E. a v sume 180 eur na maloletého K. nie je schopné popri plnení si jej vyživovacej povinnosti a matkiných zárobkových možnostiach a schopnostiach zabezpečiť ich odôvodnené potreby, nakoľko ako z prehľadu ňou vyčíslených mesačných nákladov vyplýva, mesačné náklady na maloletého E. predstavujú sumu 221,98 eur mesačne, na maloletého K. sumu 225,52 eur, do ktorých odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného výkladu, zahrnul aj náklady matky na zabezpečenie bývania, pripadajúce na jedno dieťa. Odporkyňa podala odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že styk otca s deťmi neupravuje, resp. je neobmedzený, avšak vzhľadom na skutočnosť, že tento výrok je právoplatný, predmetom odvolacieho prieskumu byť nemohol. Rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 2. marca 2011, č. k. 22C/106/2010 - 110 totiž v časti výroku, ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené a v časti výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že otec je oprávnený sa s maloletými synmi stýkať neobmedzene na základe vzájomnej dohody rodičov, nadobudol právoplatnosť dňa 13. 4. 2011, nakoľko navrhovateľ a odporkyňa podali odvolanie proti tomuto rozsudku iba v časti výroku, ktorým súd určil vyživovaciu povinnosť na maloleté deti a odporkyňa podala odvolanie aj proti výroku, ktorým súd rozhodol o zastupovaní detí a spravovaní ich majetku, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. novembra 2011, č. k. 2Co/239/2011 - 142 zrušil prvostupňový rozsudok iba v odvolaním napadnutých častiach (t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa a vo výroku, ktorým súd rozhodol, že zastupovať a spravovať majetok detí budú obidvaja rodičia). Pokiaľ odporkyňa s právoplatným rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasí (výrok je právoplatný od 13. 4. 2011), tak ako uviedla v odvolaní, má právo sa úpravy styku otca s deťmi domáhať súdnou cestou, t. j. podaním nového návrhu na súd. Z obsahu odvolania odporkyne síce vyplýva, že nenapadla výrok prvostupňového rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že maloleté deti budú zastupovať a spravovať ich majetok obaja rodičia, avšak svojim odvolacím návrhom (petitom) už žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť aj v časti, ktorou súd prvého stupňa rozhodol, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok, pričom odvolacie dôvody neuviedla žiadne. Podľa § 28 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o rodine, súčasťou výkonu rodičovských práv a povinností sú najmä zastupovanie maloletého dieťaťa a správa majetku maloletého dieťaťa. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom od narodenia do plnoletosti dieťaťa, pričom pre oboch platí podmienka plnej spôsobilosti na právne úkony s tým, že výkon rodičovských práv a povinností nie je závislý od skutočnosti, či sú rodičia maloletého manželia, či jeden z nich žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti, a druhý nie, nakoľko rodičia sú pri ich výkone rovnoprávni a rozvodom manželstva ani jeden z rodičov nestráca žiadnu časť výkonu rodičovských práv. Trvajú v plnom rozsahu naďalej, súd je však povinný upraviť v rozsudku, ktorým manželstvo rozvádza, ich výkon na čas po rozvode, čo neznamená, že súd má oprávnenie niektorému z rodičov časť výkonu rodičovských práv a povinností odobrať, keďže zásahy do ich výkonu je možné urobiť len v súvislosti s konaním, upraveným v ust. § 38 Zákona o rodine (pozastavenie, obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv a povinností). Pre aplikáciu tohto ustanovenia však musí rodič naplniť niektoré zo zákonom kvalifikovaných konaní, pričom bez splnenia tejto podmienky do výkonu rodičovských práv a povinností zasahovať nie je možné. V posudzovanej veci odporkyňa nielen neuviedla vo svojom odvolaní žiadne právne relevantné dôvody, pre ktoré by existoval dôvod odňať navrhovateľovi právo na zastupovanie maloletých detí a spravovanie ich majetku (ale najmä v priebehu prvostupňového a ani odvolacieho konania žiadne právne dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v tejto časti neexistovali) a preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď výkon rodičovských práv a povinností oboch rodičov upravil tak, že právo zastupovať a spravovať majetok detí na čas po rozvode ponechal obom rodičom bez obmedzenia. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k maloletému E. R., nar. X. X. XXXX v sume 200 eur mesačne a k maloletému K. R., nar. XX. X. XXXX v sume 180 eur mesačne a vo výroku, ktorým rozhodol, že obaja rodičia budú zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Nesprávnym je však výrok prvostupňového rozhodnutia, ktorým súd vyčíslil výšku zročného výživného na obe maloleté deti, keď ako správne vo svojom odvolaní uviedol navrhovateľ, prvostupňový súd nezohľadnil pri svojom rozhodovaní výšku ním plateného výživného na obe maloleté deti za obdobie od 13. 4. 2011 do 17. 5. 2013. Odvolací súd dáva zároveň súdu prvého stupňa do pozornosti, že vyčíslený nedoplatok zročného výživného má povinný zaplatiť po doručení rozsudku, keďže ide o rozsudok, odsudzujúci na plnenie výživného, ktorý je zo zákona (§ 162 ods.2 O. s. p.) predbežne vykonateľný bez obmedzenia a prelomiť v časti zročného výživného predbežnú vykonateľnosť je možné len využitím možnosti povolenia vykonať peňažné plnenie v splátkach podľa ust. § 160 ods. 1 O. s. p., ktoré však nie je možné uplatňovať automaticky. Ide totiž o výhodu povinného voči oprávnenému, ktorá však musí byť odôvodnená, napríklad postojom žalovaného k plneniu vyživovacej povinnosti, výškou priznaného nedoplatku, platobnou schopnosťou žalovaného, ale tiež pomermi oprávneného. V odôvodnení napadnutého rozsudku však skutočnosti, ktoré súd viedli k poskytnutiu možnosti splniť dlžné výživné v splátkach absentujú, keďže uvedený výrok prvostupňový súd neodôvodnil vôbec, takže je aj v tejto časti nepreskúmateľný. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o zročnom výživnom zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť o výške zročného výživného, riadne zistiť skutkový stav veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.), a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.