Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/516/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411206221 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Barbora Barteková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1411206221.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36613843, proti odporkyni: D. O., O. V. U. XX, V., zast. opatrovníkom Renátou Gábrišovou - pracovníčkou Okresného súdu Bratislava V, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 573,06 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 4. 7. 2012, č.k. 23C/181/2011- 92 v časti náhrady trov konania r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 4. 7. 2012, č.k. 23C/181/2011- 92 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku za návrh navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu. V časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tým, že v predmetnej právnej veci nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Aj keď navrhovateľ zavinil zastavenie konania, súd s poukazom na ust. § 150 O.s.p. vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal s tým, že už zo samotného ust. § 25 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS bolo zriadené aj za účelom podávania návrhov, účasti v konaní a tiež zastupovania v konaniach pred štátnymi orgánmi, a teda bolo zriadené za účelom ochrany spotrebiteľa. Preto trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nemožno považovať za účelne vynaložené. Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník, ktorý namietol, že uznesenie v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. v danej veci považoval za nenáležitú. S názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia, nesúhlasil . Poukázal na postavenie vedľajšieho účastníka ako neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením, ani materiálnym zabezpečením, aby mohla zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Má za to, že na strane navrhovateľa neexistujú výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali použitie § 150 O.s.p., najmä vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ masovo uplatňuje na súdoch premlčané pohľadávky. Ďalej argumentoval aj princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Vstupom vedľajšieho účastníka do konania sa posilňuje postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe pasívny a nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto vedľajší účastník napĺňa ciele politiky Európskej únie a najmä snahu o podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany, a pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby. Podľa vedľajšieho účastníka, práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by prestali podávať návrhy, domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Napadnuté rozhodnutie o nepriznaní trov konania vedľajšieho účastníka je podľa názoru vedľajšieho účastníka v rozpore s legislatívou Európskej únie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žiadal preto zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 142,- eur. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní , navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, pričom navrhol aj znenie otázok. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ s tým, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením, nakoľko v tomto prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka považuje navrhovateľ za nadbytočné, účelové a nehospodárne, nakoľko zo samej podstaty existencie vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby uznesenie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 32,06 eura. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, čo značne oslabilo postavenie navrhovateľa v spore. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporkyne došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporkyne a vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p.. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť, má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania odporkyne. V konaní sa vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie voči nepriznaniu náhrady trov konania. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K návrhu vedľajšieho účastníka, aby súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by súd bol povinný z iniciácie účastníka konania, konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke. To, či súd podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná otázka súvisí s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii komunitárneho práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je podľa jeho názoru potrebné ani realizovať postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím § 150 ods. 1O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, si v písomnom vyjadrení k odvolaniu uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 32,06 eura za toto vyjadrenie. Odvolací súd pri rozhodovaní o uplatnených trovách odvolacieho konania vyhodnotil dôvody osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Navrhovateľ sa k otázke náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vyjadril už vo svojom písomnom podaní z 31. 5. 2012, v ktorom zároveň zobral svoju žalobu späť. Pokiaľ sa teda navrhovateľ po tom, čo mu súd prvého stupňa zaslal odvolanie vedľajšieho účastníka na vedomie, opätovne a obsahovo zhodne vyjadril k tejto otázke, bolo by neprimerané a nespravodlivé, aby bol za takýto úkon ich náhradou zaviazaný vedľajší účastník, vystupujúci ako ochranca spotrebiteľa, ktorý „slabšej strane v spore“ poskytuje právnu pomoc. Z tohto dôvodu odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania považuje za plne dôvodnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.