Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/464/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411212486 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1411212486.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: I. G. Č. F., Z..F..P.., Z. Z. D. XXX, A., Č. F., L.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: O. B., N. C. XX, N., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: R. na P. P.V. Z. C., Z. Z. S. XX, A., zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie XXX,XX I. s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného Z. N. L., R. W.V. XX. M. XXXX, Č.. G.. XC/XXX/XXXX-XXX, v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX I., k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Uznesením zo dňa XX. M.U. XXXX Č.. G.. XC/XXX/XXXX-XXX súd prvého stupňa zastavil konanie podľa § 96 O.s.p., odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2, vety prvej O.s.p. v spojení § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. Konštatoval, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v konaní vystupoval na strane odporcu, vzniklo právo na náhradu trov konania. Poukázal na to, že síce združenie na ochranu spotrebiteľa, ktoré vzniklo práve na to, aby predovšetkým poskytovalo spotrebiteľom právnu pomoc, má právo dať sa zastúpiť v konaní advokátom, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov za takéto zastúpenie, je potrebné skúmať nutnosť a účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože účelnosť trov nemôže bez ďalšieho vyplývať len z toho, že konanie bolo zastavené z dôvodu procesného zavinenia navrhovateľa. Uviedol, že základnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch a pre jej naplnenie sa predpokladá personálne a materiálne zabezpečenie, aby združenie bolo samo spôsobilé na zastupovanie účastníka - spotrebiteľa v konaní a na poskytnutie aktívnej pomoci spotrebiteľovi, vrátane kvalifikovanej právnej pomoci bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom. Poznamenal, že podľa zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, okrem iného, jednou z požiadaviek podmieňujúcich zápis je aj aktívne pôsobenie združenia v oblasti ochrany spotrebiteľa po dobu najmenej dvoch rokov (§ 25 ods. 3). S ohľadom na uvedené uzavrel, že náhradu za takéto zastúpenie subjektu, ktorý jednak vznikol práve z dôvodu, aby účastníka konania (spotrebiteľa) v konaní sám zastupoval, a jednak, že už v danej oblasti sám dlhší čas pôsobí, nemožno považovať za účelne vynaložené náklady pre úspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania. Ďalej poukázal aj na to, že z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci predmetný spor nie je sporom, ktorý by si vyžadoval náročnú a zložitú právnu analýzu, keď prejednávaná vec je jednoduchým sporom a ako mu je známe z úradnej činnosti, vedľajší účastník sa v rovnakých alebo obdobných sporoch zúčastňuje v mnohých iných prípadoch, v ktorých jeho jediná konkrétna obrana spočíva vo vznesení námietky premlčania, a je preto celkom zrejmé, že z pohľadu vedľajšieho účastníka, je účasť v tomto konaní celkom bežnou až rutinnou záležitosťou a za týchto okolností nemožno považovať trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom v tomto konaní, za účelne vynaložené. Túto skutočnosť tak posúdil ako dôvod osobitného zreteľa, na základe ktorého vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, hoci mu tento nárok vznikol. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu, do výroku o nepriznaní náhrady trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník domáhajúc sa jeho zmeny v napadnutej časti tak, aby mu bola priznaná náhrada trov celého konania dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve jeho vstup do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Poukázal na svoje postavenie ako neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením ani materiálnym zabezpečením, aby mohla zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak, ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Argumentoval aj princípom "rovnosti zbraní", kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Citoval čl. 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom uviedol, že odmietnutie priznania mu plnej náhrady trov konania, by de facto znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov z jeho strany v konaniach na súdoch. Namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 2 O.s.p. na rozhodovanie o jeho nároku na náhradu trov konania. Podotkol, že súd prvého stupňa pri nepriznaní trov postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, ako aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Do pozornosti dal aj novelizované ustanovenie § 137 O.s.p., ktoré umožňuje s účinnosťou od 1.1.12012 považovať za trovy konania aj náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Argumentoval tiež článkom 38 a 47 Charty základných práv EÚ a F. Z. W. I. Y.-XXX/XX, z ktorých vyplýva možnosť právnickej osoby dovolávať sa účinnej súdnej ochrany, pričom pomoc môže zahŕňať aj zastupovanie advokátom. V nadväznosti na svoje argumenty odkázal na viaceré rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach. Napokon, v prípade pochybností, navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, pričom navrhol aj okruh otázok. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom a svoje stanovisko rovnako podložil viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné. Zastáva názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach a ak by predsa len bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený v konaní advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania, inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho účastníka do konania, keďže združenie ako vedľajší účastník, by nevedelo naplniť predmet svojej činnosti. Zdôraznil, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, v mnohých prípadoch svoje procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania. Poukázal na to, že uvedenú činnosť by malo byť schopné účelne zabezpečiť aj samotné združenie a jeho paušálny vstup do konania v zastúpení advokátom, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zdôraznil, že nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi nedôjde k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania (nález Ú. Z. Z. Z..G. R.. L.. Ú. XX/XX ). Podľa neho konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať. Argumentoval aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.) Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a keďže posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, ktorý ju posudzuje individuálne vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam každej jednotlivej veci, v danom prípade neprichádza do úvahy položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil , že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Vedľajší účastník vystupujúci na strane odporcu má tak zásadne právo na náhradu trov konania. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., teda v danom prípade účelne vynaložené vedľajším účastníkom na procesnú obranu odporcu proti navrhovateľom tvrdenému nároku. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym obsadením (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe čoho môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa nadbytočným nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ú. Z. Z. F. L.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Z.W. W. I. Y.- XXX/XX R. W. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. S ohľadom na uvedené nie sú závery súdu prvého stupňa v rozpore s čl. 47 Charty základných práv EÚ, zaručujúceho každému právo na poskytnutie právnej pomoci, a ani s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, keďže tieto nijako nepopierajú právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, teda jeho právo nechať sa zastúpiť v konaní advokátom a nijako neobmedzujú tak jeho prístup k súdu a ani právo na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z úradnej činnosti je známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Okrem toho, z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú. Z. Z. F. L.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. K námietke vedľajšieho účastníka odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie ust. § 137 O.s.p. (účinné od 01. 01. 2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, odvolací súd uznesenie vo výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške XX,XX I. (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pozostávajúcich z odmeny vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny v sume XX,XX I., z režijného paušálu vo výške X,XX I. a ku ktorým priznal 20% DPH. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.