Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/586/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411215542 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1411215542.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: E. Š.Y., U.. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XX, R., F..Č.. G. XXX, L., zastúpená doc.JUDr. Vlastou Kovalančíkovou, CSc., AK Mierové námestie 3, Senec proti odporcovi: G. Š.Y., U.. XX.XX.XXXX, bytom M.L. XX, R., zastúpený AK Raslegal, s.r.o., so sídlom Františkánske námestie 3, Bratislava, o určenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 25P 240/2011-180 zo dňa 10.10.2012, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky výživným vo výške XXX eur mesačne odo dňa 05.12.2011. Zročné výživné za obdobie od 05.12.2011 do 10.10.2012 vo výške XXX eur povolil odporcovi splácať v piatich po sebe nasledujúcich splátkach po XX eur spolu s bežným výživným, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky. Súd zároveň do zročného výživného započítal sumu XXXX eur, vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ,,zákon o rodine“), pričom konštatoval, že navrhovateľka začala v septembri 2011 navštevovať vysokú školu, v štúdiu ktorej pokračuje aj v akademickom roku 2012/13, a hoci aktuálny doklad o návšteve školy nepredložila, odporca danú skutočnosť nenamietal. Keďže navrhovateľka sa štúdiom pripravuje na budúce povolanie a nie je teda schopná sama sa živiť, vyživovacia povinnosť rodičov k nej trvá. Súd ďalej uviedol, že navrhovateľka v rámci dokazovania nepreukázala opodstatnenosť svojich výdavkov v uvádzanej výške, pričom výživné požadované od odporcu (v sume XXX eur mesačne) presahuje aj navrhovateľkou vyčíslené náklady v sume XXX,XX eur mesačne. O svojich výdavkoch predložila fotokópie cestovných lístkov, pričom v ostatnom sa odvolávala na všeobecne známe kritériá o nákladoch na stravu, drogériu či bývanie. Navrhovateľka nezaložila do súdneho spisu ani listinné dôkazy spojené so štúdiom, iba niekoľko aktuálnych dokladov z ktorých možno vyvodiť záver, že sú spojené so štúdiom, napr. zadováženie rusko-slovenského slovníka v hodnote X,XX eur. Výdavky na stravu v hodnote XXX eur mesačne posúdil súd ako nadhodnotené, rovnako ako deklarovaný výdavok XX eur mesačne na ošatenie, obuv a drogériu. Súd ďalej konštatoval, že vyčíslené náklady nezohľadňujú ani rozdelenie vyživovacej povinnosti medzi oboch rodičov, vychádzajúc preto z opodstatnených a preukázaných výdavkov navrhovateľky, ako aj zo všeobecných kritérií rozhodných pre určovanie výživného dospel súd k záveru, že výživné v sume XXX eur mesačne je primerané a zodpovedá potrebám navrhovateľky s poukazom na skutočnosť, že voči dieťaťu majú vyživovaciu povinnosť obaja rodičia a teda za predpokladu, že matka navrhovateľky prispeje rovnakou sumou ako odporca a k tejto sume sa pripočítajú aj rodinné prídavky, ktoré matka navrhovateľky poberá v Rakúsku vo výške XXX,XX eur mesačne a na Slovensku vo výške XX,XX eur mesačne, bude mať navrhovateľka k dispozícii sumu XXX,XX eur, ktoré v dostatočnej miere pokryjú jej potreby. Určené výživné zodpovedá i príjmu otca, ktorý inú vyživovaciu povinnosť nemá, pričom súd pri jeho určovaní prihliadol i na skutočnosť, že odporca až doposiaľ sám spláca hypotéku vo výške XXX eur mesačne, ktorá je spoločným záväzkom medzi ním a matkou navrhovateľky a bola použitá na rekonštrukciu domu, v ktorom navrhovateľka býva. Súd prvého stupňa nepoužil ust. § 63 ods. 1, 2 zákona o rodine, nakoľko odporca si dôkaznú povinnosť splnil a na posúdenie svojho príjmu predložil všetky relevantné podklady, pričom pri určení výživného prihliadol i na to, že odporca sa vyživovacej povinnosti nevyhýbal a aj pred podaním návrhu prispieval navrhovateľke sumou XXX eur mesačne. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Povinnosť platiť výživné určil súd odo dňa podania návrhu, pričom vzniknutý dlh na výživnom povolil odporcovi splácať v primeraných mesačných splátkach s prihliadnutím na jeho príjem. Do zročného výživného započítal doteraz zaplatené výživné vo výške XXXX eur a o trovách rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie navrhovateľka, a to z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. s tým, že súd I. stupňa v rozhodnutí konštatoval iba nadhodnotenosť výdavkov navrhovateľky bez riadneho odôvodnenia, nakoľko neuviedol, z čoho pri posudzovaní nákladov vychádzal a ktoré z nich má za opodstatnené a naopak, ani čo považuje za všeobecné kritériá rozhodné pre určovanie výživného. Má za to, že napadnuté rozhodnutie predstavuje subjektívny názor sudkyne a vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia ho považuje za nepreskúmateľné. Poukazujúc na všeobecné kritériá navrhovateľka uviedla, že výživné v sume XXX eur môže postačovať 5 ročnému dieťaťu navštevujúcemu verejnú materskú školu v mieste bydliska, nie však plnoletému dievčaťu študujúcemu na vysokej škole, vzdialenej od miesta bydliska 70 km. Ďalej konštatovala, že súdu prvého stupňa uniklo, že navrhovateľka do spisu doložila okrem cestovných lístkov ďalšie doklady preukazujúce jej výdavky. Prvostupňový súd teda nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň podotkla, že súd sa uspokojil iba s konštatovaním odporcu, že podniká v oblasti výroby reklamy a neskúmal, prečo odporca reálne nevykonáva aj iné predmety činnosti, na ktoré má živnostenské oprávnenie. Súd mal tiež opomenúť fakt, že odporca si posiela podľa vlastných slov na osobný účet z firemného účtu finančné prostriedky, od XXX N. XXX eur mesačne, niekedy aj XXXX eur, čo predstavuje nezrovnalosť s jeho daňovým priznaním. Navrhovateľka má za to, že súd neskúmal aké sú náklady nevyhnutné na živobytie odporcu a ako je možné, že odporca z údajného príjmu XXX eur mesačne dokáže splácať hypotéku, platiť navrhovateľke dobrovoľne výživné a uspokojovať ešte i vlastné potreby, na ktoré by mu ostávalo v priemere XX eur mesačne. Tvrdenie súdu o tom, že pri určení výživného prihliadal i na to, že odporca sa vyživovacej povinnosti nevyhýbal a prispieval aj pred podaním návrhu navrhovateľke sumou 130 eur mesačne považuje na neakceptovateľné, záverom žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Odporca sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu navrhovateľky tak, že s napadnutým rozsudkom sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd podľa neho dostatočne určil, ktoré kritériá sú rozhodné pre určovanie výživného, nakoľko rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, čo sa posudzuje vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami dieťaťa. Tvrdenie navrhovateľky, že z rozhodnutia nie je zrejmé, akými všeobecnými kritériami rozhodnými pre určovanie výživného sa súd riadil považuje za zavádzajúce. Odporca poskytol súdu súčinnosť a predložil požadované dôkazy, pričom na základe zisteného skutkového stavu v korelácii s potrebami navrhovateľky dospel súd k rozhodnutiu. Navrhovateľka nenavrhovala žiadny taký dôkaz, ktorý by bol spôsobilejší preukázať skutkový stav ako tie, ktoré si súd vyžiadal a vykonal, a ktoré aj sama navrhovateľka požadovala vykonať. Až keď bolo navrhovateľke zrejmé, že takéto dôkazy nesvedčia o oprávnenosti ňou uplatnených nárokov, začala uplatňovať ďalšie dôkazy, ktoré súd správne z dôvodu hospodárnosti už nevykonával. Odporca sa ďalej sa stotožnil s konštatovaním súdu I. stupňa, že navrhovateľka nepreukázala opodstatnenosť výdavkov v sume XXX eur mesačne, a konštatuje, že táto suma predstavuje takmer priemernú mesačnú nominálnu mzdu zamestnanca hospodárstva SR, z ktorého zamestnanec živí celú rodinu a hradí náklady spojené so zabezpečovaním bytových a ostatných potrieb rodiny, navrhovateľka však takúto sumu požaduje výlučne na uspokojovanie svojich potrieb. Odporca ďalej zastáva názor, že opodstatnenosť výdavkov sa nezakladá len na skutočnosti, ktoré výdavky podľa druhu neboli opodstatnené, ale hlavne na skutočnosti, či tieto výdavky boli čo do výšky a charakteru odôvodnené a primerané. Ak navrhovateľka požaduje výživné vo výške, ktorá presahuje to, čo je primerané na základe všeobecnej skúsenosti s každodenným životom, je potrebné, aby túto svoju nadštandardnú požiadavku dostatočne odôvodnila okolnosťami, z ktorých takáto nadštandardnosť vyplýva, obzvlášť v súvislosti so skutočnosťou, že súčasné majetkové pomery a možnosti odporcu mu nedovoľujú vo vyššej miere sa na jej výživnom podieľať. Okrem doloženia zopár dokladov o bežných výdavkoch navrhovateľka predložila doklady, ktoré sú výlučne jednorazového charakteru a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za pravidelné mesačné výdavky (počítač, router, elektronika, daň z nehnuteľnosti, toner a pod.), a nemožno ich hodnotiť ako odôvodnenie potreby nadštandardných výdavkov. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že zo Zákona o rodine jej nevyplýva povinnosť preukazovať odôvodnenosť jej výdavkov, nakoľko dieťa má nárok na rovnakú životnú úroveň ako rodičia, potom si protirečí, keďže od odporcu požaduje viac ako je dvojnásobok jeho príjmu. Odporca toto jej tvrdenie považuje za nesprávne, nakoľko povinnosť preukazovať tvrdené skutočnosti vyplýva priamo z Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa riadi aj konanie o určenie výživného a nie je povinnosťou odporcu jej tvrdenia vyvracať. Odporca ďalej dopĺňa, že ak rodič, ktorý má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti preukazuje súdu výdavky, ktoré má na maloleté dieťa, potom analogicky pri plnoletom dieťati povinnosť preukazovať výdavky nemá rodič, ale samotné dieťa domáhajúce sa určenia výšky výživného. Vo vzťahu k dokladom predloženým navrhovateľkou odporca poukazuje na to, že navrhovateľka predložila súdu doklady z obdobia od 09.12.2009 do 10.05.2012, t.j. cca 18 mesiacov. Manželstvo odporcu s matkou navrhovateľky však bolo rozvedené až rozsudkom zo 14.04.2010, právoplatným dňa 03.05.2010, a teda niektoré z predložených dokladov sú ešte z obdobia, keď odporca s matkou navrhovateľky tvorili manželský pár. Doklady predložené navrhovateľkou zahŕňajú jednak cestovné náklady, náklady na stravu, oblečenie, obuv, drogériu a pod., ale zároveň aj náklady matky navrhovateľky a nie navrhovateľky samotnej (daň z nehnuteľnosti, palivové drevo), ako aj výpisy z účtu matky navrhovateľky, z ktorých nie je zrejmé, aká časť týchto výdavkov bola pre navrhovateľku použitá. Na základe uvedeného má odporca za to, že navrhovateľka sa snažila produkovať dôkazy na podporu opodstatnenosti jej nárokov aj predkladaním výdavkov, ktoré s jej odôvodnenými potrebami nemajú žiaden súvis. Po odpočítaní cestovných nákladov, ktoré podľa odporcu môžu činiť mesačne maximálne XX eur, a neberúc do úvahy výpis z účtu matky navrhovateľky, náklady, ktoré z predmetného obdobia doložila navrhovateľka predstavujú celkom sumu X.XXX,XX eur, t.j. približne XX eur mesačne. Táto suma zahŕňa i daň z nehnuteľnosti, ktorá je stále majetkom rodičov navrhovateľky. V prípade nákladov na kúpu dreva, počítača s monitorom, routera a unbt nejde o bežné mesačné výdavky, ale o jednorazové vysoké položky za predmety, ktorých trvácnosť je dlhodobejšieho charakteru a periodicita nákupu nepredstavuje 1 mesiac. Odporca taktiež uviedol, že v dokladovaných položkách sa niektoré doklady nachádzajú 2x, t.j. podľa predložených dokladov si vo februári 2012 kúpila navrhovateľka počas po sebe nasledujúcich dvoch dní dve zimné bundy, pričom nie je špecifikované, či ide o dámske či pánske bundy a k jednej z uvedených búnd zakúpila aj pánske spodné prádlo, odporca má preto pochybnosť, či ide o navrhovateľkine výdavky a nejde napríklad o dary pre tretie osoby alebo či doklady neboli poskytnuté tretími osobami. Odporca má za to, že podľa predložených dokladov má navrhovateľka mesačné náklady v rozsahu od 170 eur bez jednorazových vyšších výdavkov do približne XXX eur s jednorazovými vyššími výdavkami, čo je menej ako 1/3 ňou požadovaného výživného. Keďže navrhovateľka ako plnoletá už potrebuje minimálnu osobnú starostlivosť zo strany matky, tak za predpokladu, že by jej prispieval sumou XXX eur mesačne a rovnakou sumou by prispela matka, tak by spolu s prídavkami mala navrhovateľka k dispozícii XXX,XX eur, čo je viac ako 2 násobok sumy preukázanej dokladmi. Rodič v zmysle Zákona o rodine nemá povinnosť zvyšovať životnú úroveň svojich detí, ale zákon vychádza z toho, že životná úroveň rodičov a detí má byť približne rovnaká. Ak teda odporca sám musí prispôsobovať svoje základné potreby nízkemu príjmu, nie je možné, aby sa podieľal na výživnom sumou dvojnásobne prevyšujúcou jeho príjmy. Určenie vyššieho výživného než stanovil súd I. stupňa by ho vystavilo riziku neplnenia vyživovacej povinnosti, pričom je toho názoru, že účelom určenia výživného súdom je zabezpečiť oprávnenému pravidelnosť a istotu plnenia vyživovacej povinnosti a nie vytvorenie stavu, že plnenie výživného bude vylúčené jeho určením v neprimeranej výške. Odporca podotkol, že je bežnou praxou podnikateľov, že pri zabezpečovaní živnostenského oprávnenia si vybavujú oprávnenie na čo najväčší počet voľných živností, aby si tak vytvorili priestor aj na podnikanie v iných oblastiach pre prípad, že by sa takáto príležitosť naskytla, podnikatelia sa však v konečnom dôsledku venujú jednej nosnej činnosti. Vyšší počet predmetov podnikania preto nijakým spôsobom nepodmieňuje výšku príjmov z podnikania, obzvlášť keď jediným reálne vykonávaným predmetom činnosti je reklama. V období hospodárskej krízy klienti prebytočné výdavky neslúžiace k uspokojeniu základných potrieb eliminujú, reklamná činnosť je však jediná, v ktorej má odporca dlhodobú prax a skúsenosti zabezpečujúce základnú klientelu. Ostatné predmety podnikateľskej činnosti si vyžadujú pomerne vysoké náklady na realizáciu, avšak to najdôležitejšie je klientela, vôbec teda nie je zabezpečený úspech takýchto nákladov, pričom všetky výnosy odporcu z doterajšej činnosti by museli byť použité na nákup strojov a zabezpečenie realizácie týchto činností, čím by sa znížili finančné možnosti odporcu a ohrozilo by to zárobkovú činnosť, ktorú momentálne vykonáva. Odporca konštatuje, že jeho priemerný mesačný príjem predstavuje XXX eur a keď povedal, že si posiela na účet od XXX-XXX a niekedy XXXX eur, spadá to do uvedeného rozmedzia. Pri príležitostnom vyplatení si vyššej čiastky na účet ide o prípad, keď si v predchádzajúcom období odmenu nevyplatí z dôvodu nedostatku prostriedkov na účte, nejde však o pravidelný príjem. Odporca k svojmu živobytiu uviedol, že sa snaží minimalizovať výdavky, býva u matky, počas víkendov sa u nej stravuje, v celom rozsahu platí hypotéku, ktorú si vzal spoločne s matkou navrhovateľky a navrhovateľke od rozvodu dobrovoľne prispieva sumou XXX eur mesačne ( na základe rozsudku súdu I. stupňa XXX eur od októbra 2012 plus zročné výživné v splátkach) a pri príležitosti sviatkov navrhovateľke posielal mimoriadne príspevky XX-XX eur. Odporca nevynakladá žiadne výdavky na nákup oblečenia, elektroniky, prípadne mu na to prispieva matka, navyše na podnikateľskú činnosť využíva 16 rokov staré vozidlo z dôvodu, že si nové nemôže dovoliť. Záverom odporca považuje za zavádzajúce tvrdenie navrhovateľky, že súd I. stupňa rozhodol na základe toho, či sa vyhýbal alebo nevyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti napriek tomu, že o nej nebolo rozhodnuté. Rozhodnutie okresného súdu nepovažuje za subjektívne ani arbitrárne, pričom navrhovateľka mala rovnako ako odporca počas celého prvostupňového konania možnosť preukázať svoje potreby a ich odôvodnenosť. Záverom odporca žiadal rozhodnutie súdu I. stupňa ako vecne správne potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach odvolania navrhovateľky, teda len v zamietajúcej časti vo veci samej, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 o.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu podľa § 120 ods. 1 O.s.p. z hľadiska posúdenia návrhu plnoletej navrhovateľky na určenie výživného, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Vo vzťahu k podanému odvolaniu odvolací súd poznamenáva, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. Základným predpokladom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, je zistenie ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa a zároveň vychádza aj z reálnych možností a schopností rodičov dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvoma kritériami, t.j. medzi odôvodnenými potrebami dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. Odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale zároveň sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, vo vyššej miere zmierňujúce zdravotný hendikep a pod. Rozsah odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné je teda súčasne závislý od reálnych schopností a možností osôb povinných poskytovať výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ustanovenia z § 62 ods. 1, 2, 4, 5, a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, resp. plnoletých detí odkázaných výživou na rodičoch, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov. V posudzovanom prípade odvolací súd poznamenáva, že výživné pre plnoleté dieťa pripravujúce sa štúdiom na budúce povolanie sa v zásade odlišuje od štandardného výživného pre maloleté dieťa najmä v tom, že zohľadnenie miery starostlivosti jedného rodiča o dieťa je minimálne, nakoľko toto je už samostatné, z uvedeného dôvodu by sa na finančných potrebách plnoletého dieťaťa mali obdobnou mierou podieľať obaja rodičia. Navrhovateľka preto nepostupovala správne, keď deklarovala svoje mesačné náklady vo výške XXX,XX eur mesačne a od odporcu, t.j. svojho otca požadovala dokonca výživné vo vyššej sume, t.j. XXX eur mesačne, nakoľko táto čiastka nijako nezohľadňuje výživné prispievané matkou. Podľa ust. § 62 ods. 1 zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ust. § 62 ods. 2 zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Pokiaľ ide o deklarované výdavky plnoletej navrhovateľky, odvolací súd sa v zásade stotožňuje s posúdením súdu I. stupňa a dodáva, že z týchto výdavkov možno uznať najmä náklady spojené s bývaním, t.j. XX,XX eur mesačne a rovnako i cestovné náklady, ktoré navrhovateľka podložila cestovnými lístkami, avšak nie vo výške XXX eur mesačne, nakoľko z priložených cestovných lístkov vyplýva, že cestovné za jeden deň tam i späť ju stojí cca X,XX-X eur, a keďže v priebehu konania uviedla, že vyučovanie má 4 dni v týždni, činí mesačná suma za cestovné maximálne XX eur. Pokiaľ ide o námietky odporcu vyslovené v prvostupňovom konaní, že navrhovateľka by sa mala presťahovať do blízkosti vysokej školy a eliminovať tak výdavky na cestovné, odvolací súd konštatuje, že zvýšené náklady na cestovné z domu v L. zároveň predstavujú nižšie náklady na bývanie v dome s matkou, presťahovanie do miesta v blízkosti vysokej školy by tak síce znížilo náklady na cestovné, ale nepochybne zvýšilo náklady na bývanie vo väčšom meste, hoci aj s ďalšími spolubývajúcimi, a to minimálne na sumu XXX-XXX eur mesačne. Spolu s poplatkami za telefón a internet, ktorého užívanie v škole, ale i v domácom prostredí je nevyhnutnou súčasťou štúdia navrhovateľky, možno v tejto časti považovať výdavky navrhovateľky za vcelku opodstatnené. Pokiaľ sa týka ďalších položiek udávaných navrhovateľkou, nemožno prihliadnuť na lekársku a stomatologickú starostlivosť v sume XX eur mesačne, ktorú navrhovateľka nepodložila lekárskymi správami ani inými skutočnosťami, pričom je evidentné, že takáto starostlivosť nebude realizovaná každý mesiac. Položky označené ako náklady spojené s návštevou vysokej školy v sume XX,XX eur mesačne ani ,,odborná literatúra spojená so štúdiom na vysokej škole v sume XX eur mesačne“, neboli navrhovateľkou podložené nijakými dôkazmi, s výnimkou účtenky preukazujúcej nákup slovníka v hodnote X,XX eur. Možno ďalej súhlasiť s konštatovaním súdu I. stupňa, že deklarovaný výdavok za stravu v sume XXX eur mesačne sa javí ako značne nadhodnotený, nakoľko v prípade, ak by navrhovateľka denne na túto položku minula cca 8 eur, čo možno považovať za adekvátnu sumu pre študenta vysokej školy (z toho 3-4 eurá na obed), činil by jej mesačný výdavok XXX eur. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že mesačný výdavok na ošatenie, obuv a drogériu v sume XX eur je neúmerný, navrhovateľka síce predložila viacero účteniek na nákup oblečenia a pod., avšak aj pri výdavkoch plnoletého dieťaťa a s ním súvisiacej otázky určovania výživného je potrebné prihliadať na životnú úroveň oboch rodičov, a preto v tejto súvislosti nemožno vynakladať zo strany plnoletého dieťaťa také náklady, ktoré túto životnú úroveň presahujú, ale naopak je potrebné prispôsobiť výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, možnostiam svojich rodičov. K odvolacím námietkam navrhovateľky týkajúcim príjmu odporcu vo vzťahu k doloženým daňovým priznaniam za roky 2010 a 2011 je potrebné uviesť, že odporca nie je výlučným vlastníkom nijakej nehnuteľnosti, s matkou navrhovateľky majú dom v Kopčanoch, v ktorom v súčasnosti býva navrhovateľka s matkou. Okrem toho vlastní spolu matkou navrhovateľky ešte 2- izbový byt v Bratislave, z ktorého sa však rámci šetrenia výdavkov odsťahoval, prenechal jeho užívanie staršej sestre navrhovateľky a sám sa nasťahoval k svojej matke. Odporca s výnimkou auta r.v. 1996 žiaden iný hodnotnejší majetok nemá. Z uvedeného je zrejmé, že ak by príjmy odporcu skutočne vo významnej miere prevyšovali údaje v daňovom priznaní, nepochybne by sa to na životnej úrovni odporcu v majetkovej sfére odrazilo. K námietkam navrhovateľky, že odporca má v živnostenskom liste deklarovaných 21 predmetov podnikania možno dať za pravdu argumentu odporcu, že zapísanie viacerých predmetov podnikania predstavuje bežnú podnikateľskú prax, pričom fakticky je nosnou jedna z činností, ak však podľa daňového priznania predstavoval v roku 2010 zdaniteľný príjem odporcu z tejto činnosti X.XXX,XX eur (t.j. XXX,XX eur mesačne), a v roku 2011 už len X.XXX eur, t.j. mesačný príjem na úrovni minimálnej mzdy (XXX eur mesačne), je odporca povinný vyvinúť i na vlastný úkor maximálne úsilie smerujúce k tomu, aby dokázal plniť vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktoré je na neho odkázané výživou v takej miere, aby zabezpečil jeho základné životné potreby. Súd I. stupňa preto výšku výživného pre odporcu správne stanovil z dobrovoľne platenej sumy XXX eur na XXX eur mesačne, ktorá zohľadňuje možnosti odporcu a rovnako i fakt, že odporca v celom rozsahu spláca hypotéku, ktorú si vzal spolu s matkou navrhovateľky na opravu domu, kde navrhovateľka v súčasnosti žije. Odvolací súd na margo výšky výživného podotýka, že navrhovateľka sama na pojednávaní zo dňa 18.06.2012 (čl.101) uviedla, že sa s odporcom pred podaním návrhu snažila dohodnúť a navštívila právničku, aby spísala dohodu o výživnom na XXX eur mesačne, s čím však odporca nesúhlasil, preto podala návrh na súd. Skutočnosť, že v návrhu doručenom súdu dňa 05.12.2011 už žiadala navrhovateľka od odporcu výživné vo výške XXX eur mesačne svedčí o účelovom charaktere tohto podania a nadhodnotených mesačných výdavkoch. Odvolací súd konštatuje, že matkou poberané rodinné prídavky spolu v sume XXX,XX eur sú už príjmom plnoletého dieťaťa a teda ich nemožno odrátať z výšky výživného, ktorým má na dieťa prispievať matka. Súd I. stupňa preto v danej súvislosti vychádzal zo správneho predpokladu, že výživné navrhovateľky bude predstavovať súčet rodinných prídavkov v spojení s výživným od oboch rodičov, t.j. XXX eur mesačne od odporcu a porovnateľná suma od navrhovateľkinej matky, čo činí výslednú čiastku XXX,XX eur mesačne, zohľadňujúcu i podľa názoru odvolacieho súdu tak jednorazový výdavok navrhovateľky, napríklad v podobe nákupu počítača, slúžiaceho prakticky na celú dobu jej štúdia, ako i spôsobilú pokryť navrhovateľkou objektívne vynaložené mesačné výdavky. Výrokom o zročnom výživnom sa odvolací súd nezaoberal, lebo tento bol závislým len na rozhodnutí o bežnom výživnom, ktoré súd I. stupňa priznal (nie aj na tom, ktoré nepriznal) a k potrebe jeho zmeny by došlo len ak by odvolací súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľky ako sčasti či celkom dôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko odporca mal v odvolacom konaní plný úspech, avšak nepodal návrh na priznanie náhrady podľa § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.