Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/485/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412200820 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1412200820.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: R. D., V.: U. U. X, V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 667,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. júla 2012, č. k. 23C/14/2012-52, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 13. júla 2012, č. k. 23C/14/2012-52 v napadnutej časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal a zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi v sume 33,37 eur prostredníctvom Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti napadnutého uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.1.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 667,64 eur s príslušenstvom titulom neuhradených platieb, ktoré vznikli na základe zmluvy k úverovému účtu zo dňa 1.12.1992. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.6.2012 zobral navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Na základe uvedeného súd prvého stupňa v zmysle § 96 ods. 1, 3 konanie zastavil. O náhrade trov konania odporcu a vedľajšieho účastníka súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Mal za to, že navrhovateľ, ktorý procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, by bol povinný nahradiť trovy konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi. Vzhľadom na skutočnosť, že odporcovi trovy konania nevznikli, súd prvého stupňa mu ich náhradu nepriznal. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vedľajší účastník písomným podaním doručeným súdu dňa 8.6.2012 vzniesol námietku premlčania, na základe ktorej žiadal, aby súd návrh zamietol a priznal mu voči navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 141,79 eur. Podľa súdu prvého stupňa však trovy vedľajšieho účastníka nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, a preto mu s poukazom na ust. § 150 O.s.p. ich náhradu nepriznal. Podotkol, že z ust. § 25 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že vedľajší účastník bol zriadený okrem iného za účelom podávania návrhov, účasti v konaní ako aj zastupovanie v konaniach pred štátnymi orgánmi, teda za účelom ochrany spotrebiteľa. V zmysle uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nemožno považovať za účelne vynaložené. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi súd prvého stupňa rozhodol podľa § 11 ods. 3 prvá veta a ods. 4 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok krátený o sumu 6,63 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu a napadol ním výrok, ktorým mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania. Vedľajší účastník mal za to, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že neuviedol, podľa ktorého odseku ust. § 150 O.s.p. postupoval (predpokladal, že podľa ods. 1, nakoľko nejde o drobný spor) ani neodôvodnil v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa názoru vedľajšieho účastníka správanie sa navrhovateľa v spore, ale najmä okolnosti, za ktorých navrhovateľ na celom Slovensku po použití nekalých obchodných praktík uplatňuje pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok a premlčané pohľadávky, nedávajú predpoklad pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Zároveň uviedol, že v množstve súdnych sporov už len samotný vstup vedľajšieho účastníka do konania spôsobil späťvzatie žaloby navrhovateľom a teda ho možno považovať za dostatočne účinný prostriedok zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Nakoľko prejednávaná vec bola pôvodne vedená v registri Ro, vedľajší účastník predpokladal, že bol vydaný platobný rozkaz, v ktorom súd prvého stupňa zaviazal odporcu na úhradu celej žalovanej sumy s príslušenstvom ako aj na náhradu trov konania navrhovateľa. Vedľajší účastník podotkol, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a že Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby aj účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Zároveň poukázal na skutočnosť, že jeho agenda si vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by ju systematicky spracovávali, technické zabezpečenie, pracovné prostriedky a pomôcky ako aj adekvátne kancelárske priestory, pričom samotné združenie nemá vlastný aparát a jedinou možnosťou efektívneho presadzovania práv spotrebiteľov na súdoch je realizácia činnosti združenia prostredníctvom advokátskych kancelárií. Uviedol, že vstupuje do konaní voči dodávateľom, ktorí podľa skúseností vedľajšieho účastníka najviac porušujú práva spotrebiteľov, po doručení žaloby a príloh právnu vec analyzuje a v konaní náležite právne argumentuje. Ďalej v dôvodoch svojho odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že nepriznaním trov vedľajšiemu účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Mal za to, že o dôvodnosti priznania jeho trov svedčí aj ust. § 137 O.s.p., podľa ktorého medzi trovy konania patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti vedľajší účastník poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-279/09. Odmietnutím práva vedľajšieho účastníka na plnú náhradu trov konania by podľa jeho názoru bola znemožnená reálna ochrana práv spotrebiteľov vedľajším účastníkom na súdoch. Účelnosť vynaložených trov na právnu pomoc odvodzoval aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní okrem iného poukázal aj na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, komentáre k Občianskemu súdnemu poriadku, na viaceré nálezy Ústavného súdu týkajúce sa práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore, ako aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, Košiciach a v Banskej Bystrici v obdobných veciach, ktoré predložil ako prílohu k odvolaniu. Podľa názoru vedľajšieho účastníka mal súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne aplikovať ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., vylúčiť aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi priznať náhradu trov konania, nakoľko navrhovateľ z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania. V závere svojho odvolania vedľajší účastník navrhol, aby v prípade pochybností odvolací súd prerušil konanie a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré vo svojom odvolaní presne špecifikoval. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Mal za to, že v predmetnej veci nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, a preto sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Navrhovateľ poukázal na úlohu vedľajšieho účastníka, ktorou je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, a preto nevidel význam v jeho právnom zastúpení. V danom prípade nemožno podľa navrhovateľa prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez právneho zastúpenia. Zastával názor, že vedľajší účastník v prípade, že sa rozhodne využiť pomoc advokáta, je povinný znášať trovy právneho zastúpenia z vlastných prostriedkov. Právnym zastúpením vedľajšieho účastníka dochádza podľa navrhovateľa k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania a na túto skutočnosť by mali súdy prihliadať a vedľajšiemu účastníkovi aplikáciou ust. § 150 O.s.p. náhradu trov konania nepriznať. Zároveň mal za to, že vyjadrenia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v konaní sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach (ide len o vpisovanie do kontextu) a takéto úkony by mal vykonávať sám vedľajší účastník. Uviedol, že pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania nemožno argumentovať ust. § 137 O.s.p., nakoľko toto ust. priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osobe, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, pričom predmetné združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý ho v konaní nezastupuje. Vo vzťahu k ustanoveniam Charty základných práv EÚ a rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukazoval vedľajší účastník, navrhovateľ uviedol, že tieto sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. V prejednávanej veci podľa navrhovateľa nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť združenie bez právneho zastúpenia. Za nedôvodný a účelový považoval navrhovateľ aj návrh vedľajšieho účastníka na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom zastával názor, že posúdenie priznania náhrady trov konania v každom jednotlivom prípade patrí do právomoci vnútroštátneho súdu a Súdny dvor Európskej únie by preskúmaním vnútroštátneho práva prekročil svoje právomoci. Odporca sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal návrhom vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach špecifikovaných v odvolaní. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: V dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy od 1.12.2009 oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie; názov Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa používal do 30.11.2009.) Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na cieľ prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov či posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s komunitárnym právom. Vnútroštátny súd môže Súdnemu dvoru EÚ ako prejudiciálnu otázku položiť len takú otázku, ktorá sa týka výkladu či hraníc aplikácie úniového práva, konkrétne výkladu primárneho práva a platnosti a výkladu sekundárneho úniového práva, ak má pochybnosti o jeho platnosti. Musí pritom preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre jeho konkrétne rozhodnutie vo veci. Súdnemu dvoru EÚ neprislúcha rozhodovať o konkrétnych skutkových a právnych okolnostiach prípadu prejednávaného vnútroštátnym súdom ani o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych predpisov. (Števček, Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie, C. H. Beck, 2012, s. 392 - 393.) V predmetnej právnej veci vedľajší účastník vo svojom odvolaní sformuloval otázky týkajúce sa výkladu vnútroštátneho práva. Podstatou týchto otázok bolo zodpovedanie, či vedľajšiemu účastníkovi patria trovy konania. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že rozhodnutie v prejednávanej veci nezáviselo od posúdenia žiadnej prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom EÚ, a preto nebol dôvod na prerušenie konania a predloženie veci tomuto súdnemu orgánu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Ďalej sa odvolací súd zaoberal samotnými dôvodmi odvolania vedľajšieho účastníka. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O.s.p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne právo na náhradu trov konania, môže byť náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu účastníkovi. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa zastavil konanie, z dôvodu, že navrhovateľ vzal pred začatím pojednávania vo veci samej podaním zo dňa 11.6.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.6.2012 žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý do konania vstúpil podaním zo dňa 9.2.2012 (č. l. 25). Podľa ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, môže sa aj vedľajší účastník dať v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by súd prvého stupňa popieral toto právo vedľajšieho účastníka resp. ústavné právo každého, a teda aj vedľajšieho účastníka, na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Avšak v prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Je pravdou, že v prejednávanej veci vzniklo v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, súd však pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania musí vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených účastníkom, ako to v prejednávanej veci správne posudzoval aj súd prvého stupňa. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť pri každom úkone právnej služby samostatne. Odvolací súd sa vo vzťahu k trovám vedľajšieho účastníka stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník oznámil svoj vstup do konania podaním zo dňa 9.2.2012 (č. l. 25), ktorým zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a uplatnil si náhradu trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu si v podaní zo dňa 6.6.2012 (č. l. 46) označenom ako vyjadrenie vedľajšieho účastníka k žalobe uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie zo dňa 6.6.2012 spolu vo výške 141,79 eur. Odvolaciemu súdu však nie je jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že odporcom je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Trovy, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi za uvedený úkon právnej služby, teda nemožno považovať za účelne vynaložené. Rovnako neboli účelne vynaložené ani trovy vedľajšieho účastníka za druhý úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 6.6.2012, nakoľko tento úkon nebol nevyhnutný pre úspech odporcu vo veci. Vedľajší účastník neposkytol odporcovi v konaní žiadne služby, ktorých vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolacia námietka vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ mnohokrát už len na základe jeho vstupu do konania vezme žalobu späť, je podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatnená. Je pravdou, že v prejednávanej veci vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 6.6.2012 vzniesol námietku premlčania, nemožno však dospieť k záveru, že navrhovateľ vzal žalobu späť na základe tohto úkonu vedľajšieho účastníka. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že predmetné podanie nebolo navrhovateľovi do späťvzatia žaloby ani následne doručované. Navrhovateľ teda v prejednávanej veci nemohol mať vedomosť o vznesení námietky premlčania vedľajším účastníkom a domnienky vedľajšieho účastníka vo vzťahu k dôvodom späťvzatia žaloby nie sú ničím podložené. Odvolací súd poznamená, že jedine navrhovateľ ako pán sporu má právo disponovať so žalobou, čo zahŕňa aj jej späťvzatie či už s uvedením dôvodu alebo bez. Súd pritom v prípade späťvzatia žaloby bez uvedenia dôvodu, neskúma aké dôvody navrhovateľa k späťvzatiu žaloby viedli. Odvolací súd v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní a vyjadrení k žalobe - vznesenie námietky premlčania, kde ide o identické typizované úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Vo vzťahu k odvolacím námietkam vedľajšieho účastníka odvolací súd uvádza, že za dôvodnú považoval jedine odvolaciu námietku, ktorou vedľajší účastník vytýkal súdu prvého stupňa aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi správne odôvodňuje ich neúčelnosťou, avšak s nesprávnym odkazom na ust. § 150 O.s.p., pričom správne mal odkázať na ust. § 146 ods. 2 prvá veta v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. Okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. totiž nemožno zamieňať s účelnosťou vynaložených trov v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Uvedené však podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Nedôvodný je však predpoklad vedľajšieho účastníka, že v prejednávanej veci bol vydaný platobný rozkaz, v ktorom súd prvého stupňa zaviazal odporcu na úhradu celej žalovanej sumy s príslušenstvom ako aj na náhradu trov konania navrhovateľa. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v prejednávanej veci bol vydaný platobný rozkaz. Avšak aj v prípade ak by vydaný bol, podľa názoru odvolacieho súdu priznanie náhrady účelne vynaložených trov konania navrhovateľovi nemôže byť porušením rovnosti prístupu k účastníkom konania. Ako bolo uvedené vyššie odvolací súd má za to, že pri splnení zákonných predpokladov aj vedľajšiemu účastníkovi môže vzniknúť právo na náhradu trov konania. Táto mu však v prejednávanej veci nebola priznaná, nakoľko trovy vynaložené vedľajším účastníkom odvolací súd nepovažoval za účelné. Nedôvodná je aj odvolacia námietka vedľajšieho účastníka, že názor súdu prvého stupňa je v rozpore s § 137 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia medzi trovy konania okrem iného patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvého stupňa túto skutočnosť nejakým spôsobom popieral resp. že by rozhodol v rozpore s týmto ustanovením. V prípade, že by bol názor vedľajšieho účastníka správny, tak by nepriznanie trov konania v každom jednom prípade znamenalo porušenie ust. § 137 O.s.p. Toto ustanovenie pritom len exemplifikatívne vymenúva jednotlivé druhy trov konania, pričom na ich priznanie je potrebné splnenie podmienok vyžadovaných § 142 a nasl. O.s.p., medzi ktoré patrí aj účelnosť vynaložených trov konania. Navyše vedľajší účastník na strane odporcu ako združenie na ochranu práv spotrebiteľa nie je v prejednávanej veci právnickou osobu oprávnenou zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Vystupuje len v pozícii vedľajšieho účastníka a v zmysle § 93 ods. 4 druhá veta O.s.p. koná sám za seba. Ako právnická osoba oprávnená zastupovať v konaní by vystupovalo len v prípade, že by mu účastník konania udelil plnomocenstvo na zastupovanie, čo však v prejednávanej veci nebolo preukázané a vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu. K predloženému rozsudku Súdneho dvora EÚ odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ v tomto rozsudku ustálil, že zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 charty, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania a/alebo zastupovanie advokátom. Z uvedeného rozsudku však nevyplýva, že by vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej na ochranu práv spotrebiteľa, mala byť vo všetkých konaniach, do ktorých vstúpi, priznaná náhrada trov právneho zastúpenia bez splnenia podmienok vyžadovaných Občianskym súdnym poriadkom, a teda okrem iného aj účelnosti vynaložených trov konania. Odvolací súd vo vzťahu k ostatným predloženým rozhodnutiam dodáva, že nie je viazaný rozhodnutiami iných krajských súdov v obdobných veciach. Aj po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí zotrváva na svojom právnom názore, že trovy vedľajšieho účastníka v prejednávanej veci neboli účelne vynaložené, a preto mu ich náhradu nepriznal. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd prvého stupňa nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Výroky napadnutého uznesenia, ktorými súd prvého stupňa zastavil konanie, odporcovi nepriznal náhradu trov konania voči navrhovateľovi a rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní úspech. Napriek tomu mu odvolací súd nemohol priznať náhradu trov voči vedľajšiemu účastníkovi. Povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania by totiž bolo možné uložiť vedľajšiemu účastníkovi iba spolu s odporcom. Odvolací súd však nevidí žiadny dôvod uložiť odporcovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania za situácie, keď vznik týchto trov zavinil vedľajší účastník nedôvodným odvolaním, ktoré navyše podal bez vedomia a súhlasu odporcu (§ 150 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.