Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/108/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412219409 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1412219409.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Márie Hajdínovej v právnej veci navrhovateľa: W. Š., nar. XX. X. XXXX, bytom D. A.. Č.. XX, J., proti odporcovi: T. Š., nar. X. X. XXXX, bytom V. A.. Č.. XX, J., o zníženie vyživovacej povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12. júna 2013, č. k. 25P/293/2012 - 64, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal (podaným návrhom) znížiť jeho vyživovaciu povinnosť voči plnoletému odporcovi zo sumy 150 eur mesačne na sumu 26, 65 eur mesačne, ktorú v priebehu konania upravil na sumu 50 eur mesačne, od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vecne tým, že na strane navrhovateľa, napriek tomu, že mu bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne priznaná invalidita vo výške 50 %, nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by mala zásadný vplyv na výšku jeho vyživovacej povinnosti, nakoľko pre posúdenie zmeny je potrebné zohľadňovať aj ďalšie okolnosti a to majetkové pomery, možnosti a schopnosti na strane povinného rodiča. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa bola percentuálne upravená na 50 % z čoho vyplýva, že navrhovateľ je naďalej schopný sa zamestnať, s ohľadom na jeho zdravotný stav a jeho povinnosťou je nájsť si prácu aspoň na čiastočný úväzok, prípadne brigádnické zamestnanie s tým, že majetkové pomery navrhovateľa mu umožňujú určené výživné platiť, keďže je spoluvlastníkom rodinného domu, ktorý nevyužíva na bývanie a ktorý zakúpil v čase, keď prebiehalo predošlé konanie o zvýšenie výživného. Poukázal na skutočnosť, že výživné na odporcu bolo určené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18. apríla 2011, č. k. 25P/289/2010 - 107, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. októbra 2011, č. k. 11CoP/182/2011 - 120 nadobudol právoplatnosť dňa 10. 11. 2011 je primerané veku odporcu, ako i skutočnosti, že nastúpi do posledného ročníka strednej školy, aktívne sa venuje športu a preto je povinnosťou navrhovateľa vyvinúť maximálne úsilie na to, aby dosahoval taký príjem, z ktorého by bol schopný určené výživné platiť a aby aj takýmto spôsobom prispel k možnosti odporcu ukončiť stredoškolské vzdelanie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. (správne § 142 ods. 1 O. s. p.) a vecne tým, že nakoľko úspešnému odporcovi v konaní žiadne trovy nevznikli, právo na ich náhradu mu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti na sumu 50 eur mesačne na odporcu vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že jeho súčasným príjmom je suma čiastočného invalidného dôchodku vo výške 148,70 eur, pričom jeho vyživovacia povinnosť na odporcu a na maloletého B. predstavuje spolu sumu 280 eur mesačne a príjem jeho manželky je od marca 2013 cca. 400 eur brutto za roznos reklamných materiálov, z ktorého je povinná uhradiť mesačne odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne vo výške 185,29 eur a preto ich spoločný mesačný príjem predstavuje cca. sumu 363,41 eur. Uviedol, že jeho mesačné náklady na bývanie sú cca. vo výške 200 eur, mimo stravy, ošatenia, hygienických a čistiacich potrieb. Poukázal na skutočnosť, že prácu na čiastočný úväzok, prípadne brigádnické zamestnanie sa mu aj napriek vynaloženiu maximálneho úsilia nedarí nájsť, čo je zapríčinené jednak jeho vekom (53 rokov), vzdelaním (učňovské), ako aj skutočnosťou, že súčasná legislatíva zaviazala zamestnávateľov povinne odvádzať odvody aj za brigádnikov a pracujúcich na dohodu, okrem študentov denného štúdia, čo by mohol podľa jeho názoru využiť odporca, aby zlepšil finančnú situáciu svojej matky. Namietol, že napriek uvedenému, odporca pravidelne navštevuje posilňovňu za 30 eur mesačne, tvrdí, že sa aktívne venuje zápaseniu mimo školy a dokonca je v reprezentácii s tým, že mu záleží na ukončení stredoškolského vzdelania odporcu, ktorý keby sa štúdiu venoval, vzdelanie by už mal ukončené. Namietol, že odporca školy strieda, momentálne študuje na súkromnej škole, kde je potrebné platiť mesačné školné v sume 60 eur, pričom v minulosti mu zabezpečil platené doučovanie z matematiky a keď štúdium na športovom gymnáziu nezvládol, riešil to prestupom na inú školu, ktorú takisto neukončil a v súčasnej dobe opäť študuje na športovom gymnáziu, ale súkromnom, čím sa jeho stredoškolské štúdium neustále predlžuje. Navrhovateľ k svojim majetkovým pomerom uviedol, že je síce pravdou, že s manželkou kúpili starý rodinný dom za sumu 5. 000 eur, avšak vtedy nepredpokladal také zhoršenie jeho zdravotného stavu s tým, že celú rekonštrukciu financuje manželka, ktorá zdedila peniaze po neočakávanom úmrtí obidvoch rodičov, pričom uvedený rodinný dom bude v budúcnosti slúžiť na rekreačné účely pre všetkých členov rodiny a bude súčasťou dedičstva pre odporcu. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. septembra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti a to sú schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Rozsah vyživovacej povinnosti musí byť určený tak, aby zodpovedal príjmom a majetkovým pomerom oboch rodičov, pričom je nutné vziať do úvahy i zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov a na strane oprávneného - dieťaťa zase zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom životná úroveň oboch má byť približne rovnaká. Rozdielnosť životnej úrovne oboch rodičov sa teda musí premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti toho z nich, s ktorým dieťa nežije v spoločnej domácnosti a súd je zároveň povinný zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na druhej strane však je nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Právne bezvýznamné je tvrdenie navrhovateľa, že nie je schopný prispievať na výživu svojho plnoletého syna vo výške, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18. apríla 2011, č. k. 25P289/2010 - 107, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. októbra 2011, č. k. 11CoP/182/2011 - 120 nadobudol právoplatnosť dňa 10. 11. 2011 a ktorým bola jeho vyživovacia povinnosť zvýšená na sumu 150 eur mesačne. Z odôvodnenie tohto rozsudku vyplýva, že v čase zvýšenia vyživovacej povinnosti otca vtedy k maloletým deťom (B., nar. XX. XX. XXXX a T., nar. X. X. XXXX), bol otec živnostníkom a v rámci živnosti sa venoval rozvážaniu reklamných letákov a distribúcii reklamných materiálov s tým, že pracoval 3 krát prípadne 4 krát do týždňa a zároveň už v tomto období si podľa jeho tvrdenia neúspešne hľadal aj rôzne brigády tvrdiac, že dôvodom, pre ktorý si brigádnickú činnosť nezabezpečil bol jeho vek, vtedy 50 rokov. Uvedenú argumentáciu použil navrhovateľ aj v priebehu prvostupňového a odvolacieho konania s tým, že neúspešnosť možnosti zamestnať sa brigádnicky odôvodňoval vekom 53 rokov a zmenou legislatívy v neprospech zamestnávateľa. Z vyššie uvedeného výkladu však vyplýva, že navrhovateľ je povinný prispievať na výživu odporcu (a svojich detí) v takej výške, ktorá zodpovedá nielen jeho majetkovým a zárobkovým schopnostiam ale najmä, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby dieťaťa. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ síce ku dňu 31. 1. 2013 ukončil podnikanie a rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 22. 11. 2012, číslo XXX XXX XXXX mu bol priznaný invalidný dôchodok v sume 142, 80 eur mesačne, avšak z odborného posudku o invalidite zo dňa 9. 8. 2012 jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa na trhu práce môže uplatniť s tým, že prácu môže vykonávať iba v prostredí bez nadmernej fyzickej a psychickej záťaže, zdvíhania ťažkých bremien a môže vykonávať prácu primeranú vzdelaniu, na skrátený pracovný úväzok. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb a preto pokiaľ navrhovateľ spolu so svojou manželkou sú schopní financovať rekonštrukciu ich nehnuteľnosti, domu (ktorú nadobudli do podielového spoluvlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22. 8. 2011 za kúpnu cenu 5. 000 eur) a zároveň uhrádzať náklady na bývanie za byt, v ktorom žijú, pričom navrhovateľ je vlastníkom dvoch motorových vozidiel (i keď nízkej predajnej hodnoty), je predovšetkým povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa sumou, ktorá zabezpečí jeho odôvodnené potreby. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s .p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine ( ust. § 120 ods.1, § 153 ods. 1 O. s. p.), rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto, v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 písm. O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.