Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/230/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507227225 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1507227225.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: J.É. K. G., IČO: XX XXX XXX, J. A.. Č.. X, J., zastúpený advokátkou: JUDr. Katarína Kalabová, Krasovského ul. č. 13, Bratislava, proti odporkyni: Ľ. D. - B., IČO: XX XXX XXX, J. A.. Č.. X, J., zastúpená advokátkou: JUDr. Dana Podhradská, Estónska ul. č. 16, Bratislava, o zaplatenie istiny 4. 723, 89 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23. apríla 2012, č. k. 24C/18/2008 - 207, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 118, 70 eur, k rukám právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Kalabovej, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 2. 256, 79 eur s 8, 5 % úrokom z omeškania ročne od 12. 9. 2007 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 37 ods. 1, § 676 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 100, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 5, § 12 ods. 2 veta prvá, § 8 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. a vecne tým, že pri posudzovaní opodstatnenosti nároku uplatneného navrhovateľom v konaní, ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti zmluvy o nájme spoločných častí a zariadení domu, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 2. 4. 1998 s tým, že sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne odporkyne, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania má byť posudzovaný podľa príslušných ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, keďže vydaním kolaudačného rozhodnutia zo dňa 21.5.1993 sa mal zmeniť právny status predmetných priestorov zo spoločných častí a zariadení domu na nebytový priestor. Poukázal na skutočnosť, že zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona č. 262/1992 Zb., platného a účinného ku dňu vydania kolaudačného rozhodnutia stanovuje, že dokončenú stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie, alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia (§ 76); kolaudačným rozhodnutím sa povoľuje užívanie stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania stavby (§ 82 ods. 1), z čoho vyplýva, že kolaudačné rozhodnutie umožňuje stavebníkovi užívať stavbu na účel, ktorý obsahuje kolaudačné rozhodnutie, v žiadnom prípade sa však nemení charakter nehnuteľnosti alebo jej časti, spoločné časti a zariadenia domu sa nemenia na nebytový priestor a preto účastníci na ich zmluvný vzťah, založený zmluvou zo dňa 2. 4. 1998, správne aplikovali zákon č. 182/1993 Zb. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že prenajatý priestor nie je nebytovým priestorom, nakoľko ide o nájom spoločných častí a zariadení obytného domu a preto k uzavretiu zmluvy nebol potrebný ani predchádzajúci súhlas vtedajšieho národného výboru. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že sa nestotožnil s obranou odporkyne tvrdiacej, že Zmluva o nájme uzavretá s navrhovateľom je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže predmetom nájmu bol nebytový priestor, miestnosť s pôvodným určením sušiareň a práčovňa a preto mala byť uzavretá podľa zák. č. 116/1990 Zb., po predchádzajúcom súhlase národného výboru, ako i z dôvodu, že v zmluve nie je riadne špecifikovaný predmet nájmu, keď uzavrel, že navrhovateľ dôvodne od odporkyne požadoval splnenie jej povinnosti platiť mesačné zálohové platby a platby za služby spojené s užívaním prenajatého priestoru, keďže mal v konaní aktívnu legitimáciu navrhovateľa preukázanú zmluvou o výkone správy a ustanoveniami zákona č. 182/1993 Zb., ale aj zápisnicou zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, z ktorej vyplýva, že vlastníci bytov prejavili vôľu, že výkon správy ich bytového domu realizuje navrhovateľ ako správca. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že po preskúmaní obsahu zmluvy o nájme č. XXX/XX zo dňa 2. 4. 1998 dospel k záveru, že zmluva spĺňa zákonom predpokladané náležitosti platného právneho úkonu, nakoľko obsahuje určenie predmetu nájmu ako priestoru, nachádzajúceho sa v objekte J. A.. Č.. X s pôvodným určením sušiareň, práčovňa, s celkovou výmerou 28 m2 s tým, že uvedená identifikácia priestoru je určitou a zrozumiteľnou identifikáciou, nezameniteľnou s iným predmetom nájmu. Námietky odporkyne týkajúce sa nezrozumiteľnosti doby nájmu vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodné z hľadiska platnosti právneho úkonu, keďže ide o zjavnú nepresnosť, ak sa v článku II. uvádza, že zmluva je uzatvorená na dobu určitú tri roky, t.j. do 20. 9. 1999, pričom zmluva nadobúda platnosť dňom podpisu zmluvnými stranami 2. 4. 1998 s poukazom na ustanovenie § 35 Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Uviedol, že zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu na dobu určitú, s účinnosťou od 2. 4. 1998 do 20. 9. 1999, tento prejav vôle podporujú následné úkony samotnej odporkyne, ktorá požiadala o predĺženie prenájmu listami datovanými 18. 5. 2000 a 1. 6. 2001, ktorými mal prvostupňový súd za preukázané, že odporkyňa dohodnutú dobu nájmu do 20. 9. 1999 akceptovala s tým, že ani jedna zo zmluvných strán do prejednávaného súdneho konania nespochybnila určitosť zmluvného vzťahu, ani dohodnutú dobu nájmu na dobu určitú do 20. 9. 1999, strany dohodnuté zmluvné podmienky akceptovali a v zmysle nich plnili, odporkyňa svoje povinnosti nájomcu uhrádzať mesačné zálohové platby a platby za služby spojené s prenajatím priestoru realizovala až do marca 2002, teda svojím faktickým konaním akceptovala dohodnuté zmluvné podmienky a o ich platnosti nepochybovala. K nedostatku vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní, namietanej odporkyňou, súd prvého stupňa uviedol, že daná námietka je neopodstatnená, nakoľko k dátumu uzatvorenia predmetného zmluvného vzťahu podľa evidencie katastra nehnuteľností, navrhovateľ vlastnil z celkového počtu 48 bytov v obytnom dome 38 bytov, 9 bytov odkúpili od navrhovateľa do svojho osobného vlastníctva fyzické osoby, bývalí nájomcovia bytov, z čoho vyplýva, že navrhovateľ bol majoritným vlastníkom nehnuteľnosti, v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. v platnom znení, a ku dňu uzavretia zmluvného vzťahu mal oprávnenie uzavrieť ako prenajímateľ s odporkyňou zmluvu o prenájme spoločných častí a zariadení domu. Poukázal na skutočnosť, že aktívna právna legitimácia navrhovateľa na podanie žaloby na súd je daná ustanovením § 8b ods. 2 písm. e) zákona č. 182/1993 Zb., podľa ktorého je správca pri správe domu povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky, pričom právo vymáhať nedoplatky od dlžníkov vyplýva správcovi bytového objektu priamo zo zákona, skutočnosť, že s vymáhaním súhlasili aj vlastníci bytov nepriamo podporuje aj prejednávanie vypratania spoločného priestoru sušiarne a práčovne, neodovzdaného odporkyňou na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na J. A.. Č.. X E. J. dňa 25. 6. 2008 a úspech navrhovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V, pod. sp. zn. 11C 142/06, v ktorom odporkyňa vecnú aktívnu legitimáciu navrhovateľa ani nenamietala. K trvaniu doby nájmu odporkyňou v daných prenajatých priestoroch súd prvého stupňa uviedol, že uplynutie dojednanej doby trvania nájmu do určitého, v nájomnej zmluve vopred ohraničeného času, má za následok skončenie nájmu ex lege, k obnoveniu nájomnej zmluvy dochádza konkludentnou formou za súčasného splnenia dvoch podmienok - nájomca neprestal vec užívať a prenajímateľ neuplatnil nárok na vypratanie nehnuteľnosti podaním súdneho návrhu do 30 dní od skončenia pôvodne dohodnutého nájmu s tým, že uplynutím dojednanej doby trvania nájmu v zmysle zmluvy č. 247/97 zo dňa 2. 4. 1998 do 20. 9. 1999 zo zákona skončil uzavretý nájomný vzťah, navrhovateľ ako prenajímateľ sa s odporkyňou ako nájomcom mali možnosť dohodnúť pre skončením doby nájmu o zmene dĺžky trvania nájomného vzťahu, prípadne mohli zmeniť dobu nájmu z určitej na neurčitú a nakoľko odporkyňa neprestala predmet nájmu naďalej užívať, prenajímateľ si neuplatnil súdnou cestou nárok na vypratanie nehnuteľnosti, uplynutím 30 dní od skončenia nájmu zo zákona konkludentne neprišlo k obnoveniu nájmu, vzhľadom na pôvodne dohodnutú dĺžku nájmu, na dobu jedného roka. Súd prvého stupňa tak ustálil trvanie nájomného vzťahu v nadväznosti na skutočnosť, že počas zákonom stanovenej jednoročnej doby obnoveného nájmu mali možnosť zmluvné strany upraviť svoj zmluvný vzťah novou nájomnou zmluvou, prípadne vzťah ukončiť, pre nečinnosť obidvoch zúčastnených strán sa tak nestalo a uplynutím doby obnoveného nájmu nájomný vzťah tak zanikol ku dňu 20. 10. 2000. Za čiastočne dôvodnú posúdil súd prvého stupňa odporkyňou vznesenú námietku premlčania pohľadávky uplatnenej navrhovateľom v konaní s tým, že neprijal stanovisko navrhovateľa tvrdiaceho, že v prípade odporkyne ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, podliehajúce desaťročnej premlčacej dobe, nakoľko nie je možné hovoriť o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, keďže odporkyňa plnila dohodnuté platobné podmienky po skončení nájomného vzťahu, domnievajúc sa, že nájomný vzťah trvá, nájomnú zmluvu mala úmysel ukončiť až výpoveďou, listom datovaným 4. 3. 2005, doručeným navrhovateľovi dňa 8. 3. 2005 s tým, že pre posúdenie premlčania žalovaného nároku plynie subjektívna dvojročná premlčacia doba, pre ktorú je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh na súd dňa 12. 9. 2007, pri uplatnení dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, nepremlčaný nárok na bezdôvodné obohatenie si navrhovateľ mohol oprávnene uplatniť za čas od 12. 9. 2005 až do konca žalovaného obdobia - 31. 3. 2008 s tým, že účastníci si dohodli realizovať platby mesačného nájomného dopredu, najneskôr do 5. dňa bežného mesiaca spolu s úhradami za služby spojené s užívaním priestoru, prenajímateľ ročne vyhotoví vyúčtovanie nákladov za poskytnuté služby, ktoré nájomca uhradí do 15 dní od obdržania vyúčtovania. Nepremlčaný a teda dôvodný nárok navrhovateľa ustálil prvostupňový súd na mesačné zálohové platby zodpovedajúce platbám nájomného a služieb od októbra 2005 do marca 2008, pri mesačných predpisoch za obdobie október až december 2005 vo výške 1. 961,-Sk /3 x 1.961,-Sk/, január až august 2006 vo výške 2. 218,-Sk /8 x 2. 290,-Sk/, september 2006 až september 2007 vo výške 2. 290,-Sk /13 x 2. 290,-Sk/, október 2007 až marec 2008 vo výške 1. 911,-Sk /6 x 1. 911,-Sk/ a ročné vyúčtovania za rok 2005 vo výške 1. 300,-Sk a za rok 2006 vo výške 1. 825,-Sk, spolu 2. 256,79 eur /67. 988,-Sk/. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k žalovanej istine odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Zb. a vecne omeškaním odporkyne s plnením od podania návrhu na súd, ako prvého dňa jej omeškania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom navrhovateľa v konaní predstavujúcim 47, 77 % priznaného nároku zo žalovanej istiny, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že spravodlivým riešením náhrady trov konania bude nepriznať trovy ani jednému z účastníkov. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 od. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ právny základ vymáhanej čiastky odvodzoval zo Zmluvy o nájme spoločných častí a zariadení domu č. XXX/XX, uzavretej dňa 2. 4. 1998, ako neuhradených mesačných úhrad a ročného vyúčtovania s tým, že uvedenú zmluvu považuje za absolútne neplatnú. Uviedla, že v konaní bolo potrebné predovšetkým vyriešiť otázku, kto je prenajímateľom daných priestorov s tým, že navrhovateľ v čl. I. zmluvy uviedol, že vlastníci prenajímajú spoločné priestory, avšak, ktorí vlastníci splnomocnili navrhovateľa na prenajatie daných priestorov odporkyni, v konaní preukázané nebolo. Uviedla, že predmetom nájmu mali byť priestory bývalej sušiarne a práčovne v bytovom dome na J. X E. J., ktoré odporkyňa (priestor sušiarne o rozlohe 16 m2) na príkaz navrhovateľa v roku 1993 prerobila tak, že sa zmenil ich účel užívania na predajňu textilu a textilnej galantérie, pričom na stavbu bolo vydané stavebné povolenie Obvodným úradom životného prostredia J. E. zn.: Š. XXX-XXX/XX- T.-XX zo dňa 2. 3. 1993, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 3. 1993 a stavba bola kolaudovaná kolaudačným rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia J. E. zn.: Š. XXX-XXX/XX-T.-XX zo dňa 21. 5. 1993. Mala za to, že v danom prípade je predmetom nájmu nebytový priestor s poukazom na jeho zmenu, minimálne pokiaľ išlo o sušiareň a nájomný vzťah sa mal riadiť zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov s tým, že v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania nie je predmet nájmu riadne identifikovaný, nie je identifikovaný ako nebytový priestor o príslušnej rozlohe a s príslušným podielom na spoločných častiach a zariadeniach a jeho určenie ulicou J. X, sušiareň, práčovňa s celkovou výmerou 16 m2 a 12 m2 je nedostatočný a nespĺňa v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka požiadavku určitosti právneho úkonu, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Za nezrozumiteľnú vyhodnotila aj formuláciu uvedenú v čl. II. zmluvy, týkajúcu sa doby, na ktorú bola predmetná zmluva uzavretá. Odporkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že spochybnila, resp. žiadala vysvetliť dobu nájmu uvedenú v zmluve č. XXX/XX s tým, že inú možnosť ako plniť podmienky zmluvy nemala, keďže vykonávanie obchodnej činnosti bolo zdrojom obživy jej rodiny, okrem toho do vytvorenia priestoru vložila cca. 200 000,- Sk a poukázala na skutočnosť, že nakoľko stavebné úpravy vykonala na pokyn navrhovateľa, mala dôvod sa domnievať, že bude môcť ňou vytvorený priestor za nezmenených podmienok aj užívať aspoň po dobu, kým sa jej vrátia vynaložené náklady. K sume vyčíslenej a požadovanej navrhovateľom v konaní uviedla, že podaním zo dňa 22. 4. 2008 navrhovateľ žiadal priznať žalovanú sumu 142. 312,- Sk, pričom sčítaním súm v podaní zo dňa 20. 2. 2012 získala súčet 141. 991,-Sk, t. j. 4. 713,23 eur a nakoľko prestala v priestoroch aktívne pôsobiť od apríla 2001, navrhovateľ neoprávnene požaduje doplatok za služby, nakoľko tieto odporkyni po apríli 2001 neposkytoval. Namietla, že navrhovateľ jej nikdy nezabezpečoval služby OLO a nakoľko pre predmetný nebytový priestor nevyčlenil samostatný podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach za dodávku tepla požaduje od nej duplicitné platby, keďže tieto platby už boli rozpočítané všetkým vlastníkom bytov v dome. Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ napriek tomu, že odporkyňa mala v priestore vodovod s vodomerom na ňom neurobil odpočet, neoprávnene zvyšoval odporkyni mesačnú platbu nájomného, odvolávajúc sa na absolútne neplatnú zmluvu. Opätovne poukázala na nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní a nestotožnila sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ je nositeľom vecnej aktívnej legitimácie, keďže ku dňu uzavretia spornej zmluvy medzi účastníkmi konania (2. 4. 1998), už nebol väčšinovým vlastníkom bytového domu na J. A.. Č.. X E. J.. Namietla, že zo zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na J. A.. Č.. X v J. zo dňa 14. 3. 2007, ktorá bola spísaná dňa 15. 3. 2007 vôbec nevyplýva konkrétne prejavená vôľa vlastníkov bytov, keďže z nej vyplýva žiadosť vlastníkov o vypratanie odporkyne a nie vymáhanie peňažného plnenia. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Nestotožnil sa s tvrdením odporkyne v otázke neplatnosti zmluvy o nájme, uzavretej medzi účastníkmi konania z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu národného výboru, keďže ku dňu podpisu predmetnej zmluvy podľa § 1 zák. č. 116/1990 Zb. nebytovými priestormi nie je príslušenstvo bytu, ani spoločné priestory domu a podľa § 2 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. zariadenia určené na spoločné užívanie a slúžiace výlučne tomuto domu, nie sú nebytovými priestormi s tým, že takýmito zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolne, sušiarne, kočikárne a pod., z dôvodu ktorého sa na daný vzťah zák. č. 116/1990 Zb., aplikovať nemôže. Skutočnosť, že odporkyni bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým jej bolo povolené užívanie stavby na určený účel neznamená, že sa zmenil právny status nehnuteľností zo spoločných častí a zariadení domu na nebytový priestor, nakoľko kolaudačné rozhodnutie umožňuje stavebníkovi užívať stavbu na účel, v ňom uvedený. Navrhovateľ namietol i ďalší dôvod uvádzaný odporkyňou a odôvodňujúci neplatnosť zmluvy a to jej nezrozumiteľnosť v časti, v ktorej bola dohodnutá doba nájmu, nakoľko zmluva bola uzavretá na dobu určitú, túto vôľu prejavili obe sporové strany pri uzavretí zmluvy (od 2. 4. 1998 do 20. 8. 1999), ako i ďalšie žiadosti odporkyne o predĺženie prenájmu zo dňa 18. 5. 2000, 31. 5. 2001, a aj samotná výpoveď nájomnej zmluvy zo dňa 4. 3. 2005. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že ku dňu uzavretia zmluvy bol väčšinovým vlastníkom spoločných častí a zariadení domu na J. A.. Č.. X, tak ako to vyplýva z Listu vlastníctva č. XXXX, keďže k prevodu vlastníckych práv bytov došlo vo väčšine prípadov až po dni podpísania tejto zmluvy, t. j. po 2. 4. 1998 s tým, že aktívna legitimácia mu vyplýva aj z ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z.. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. októbra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. V posudzovanej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 15. apríla 2009, č. k. 24C/18/2008 - 136 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. októbra 2011, č. k. 2Co/137/2009 - 160 zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec vracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto je súd povinný sa v ďalšom konaní nielen riadiť intenciami zrušujúceho uznesenia, ale je zároveň povinný naďalej postupovať podľa procesných predpisov. V konaní odstraňuje vytýkané nedostatky ale aj také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe zistí a po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania, rozhodne znovu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa po zrušení v poradí jeho prvého rozhodnutia dôsledne napadnutým rozsudkom odstránil nedostatky vytýkané odvolacím súdom, riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrhu navrhovateľa čiastočne vyhovel. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ odporkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že navrhovateľovi úspešnému v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov za jeden úkon právnej služby á 91, 29 eur, 1 á 7, 63 eur režijný paušál, 20% DPH. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.