Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/115/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508201738 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1508201738.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu a JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci navrhovateľky: S.. F. N., G. G., A. XX, zastúpenej JUDr. Martin Timcsák, advokát, s.r.o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti odporcovi: N.Č. X K., N..V..Q.., K. U. X, G., zastúpenom advokátom JUDr. Rudolfom Adamčíkom, Liptovská 2/A, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného N. G. I., L. O.M. XX.J. XXXX, Č.. H.. XC XX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala uverejnenia ospravedlnenia za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv za tvrdenia uverejnené v týždenníku K. X O. L. O.Ň. XX.XX.XXXX, I. Č. D.. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľka pracovala na S. I. N. Q. X.XX.XXXX O. XX.X.XXXX na základe pracovnej zmluvy. Rozhodnutím zo O. XX.X.XXXX bola navrhovateľka vymenovaná do prípravnej štátnej služby. O. X.X.XXXX bola zaradená do funkcie generálneho štátneho radcu. Q. X.X.XXXX bola na pozícii národnej expertky v Ú. H. D. pre G. N. Y. A.X. N. V. D.. Predtým pracovala ako štandardistka v obchodnom reťazci U., kde pracovala ako administratívna pracovníčka Q. X.X.XXXX O. XX.XX.XXXX. W., že i keď podľa pracovného posudku navrhovateľky zo dňa XX. XX. XXXX u tohto predchádzajúceho zamestnávateľa boli jej pracovnou náplňou aj práce zahrňujúce preklady do francúzskeho jazyka, táto skutočnosť nevyplývala z jej pracovnej náplne, kde sa uvádzalo, že medzi jej pracovné úlohy patrilo tlmočenie poskytovaných informácií a bežných rozhovorov. Na základe uvedeného uzavrel, že z pracovnej náplne nijako nevyplýva, že by sa malo jednať o preklad alebo tlmočenie z cudzieho jazyka. Poukázal na to, že podľa čl.5 Služobného poriadku a podmienok zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev (J..V. XXX/XXXX/EHS I. L. J..V. Č.. XXX/XXXX, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov), podmienka na najnižšiu funkciu v rámci kategórie M. je úroveň vzdelania, ktorá zodpovedá úplnému vysokoškolskému vzdelaniu v dĺžke najmenej tri roky ukončenému diplomom. Dĺžku praxe pre účely vyslania je nutné rátať až od skončenia vysokoškolského štúdia. V tejto súvislosti podotkol, že navrhovateľka ukončila vysokoškolské štúdium v júni XXXX, odkedy možno rátať odbornú prax, a teda do X.X.XXXX jej chýbal 1 mesiac. Navrhovateľka pred prijatím na miesto odborného radcu na S. I. N. pracovala ako štandardistka v spoločnosti U. N., M..N... Podľa Rozhodnutia Rady EÚ (čl. 6 ods. 1, veta prvá) musí PNE spĺňať podmienku aspoň trojročnej praxe na plný pracovný úväzok v oblasti správy, vedeckej, technickej, poradenskej alebo dozornej činnosti, ktoré zodpovedajú činnostiam v triedach M. M. G., ako sú určené Služobným poriadkom úradníkov ES a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Služobný poriadok bol novelizovaný nar. Rady Č.. XXX/XXXX L. XX.X.XXXX, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Článok 5 a príloha č. 1 tohto nariadenia sa venujú kategóriám M. (náhrada za triedy M. M. G.), teda skupinám povolaní, ktoré je možné akceptovať ako prax pre vykonávanie funkcie národného experta. V tomto smere dospel k záveru, že povolanie štandardistka sa v tomto obligatórnom výpočte funkčných zaradení nenachádza. Pokiaľ bola navrhovateľke daná výnimka z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania udelená podľa § 14 ods.9 zák.č.312/2001 Z.z., keď jej k XX.X.XXXX bola uznaná odborná prax 1 rok, 6 mesiacov, 14 dní a započítaná prax 1 rok, 7 mesiacov a 13 dní, konštatoval, že udelenie výnimky, ktoré pozná vnútroštátne právo členského štátu sa nemôže vzťahovať zároveň na zarátavanie praxe podľa platného rozhodnutia Rady EÚ. Takto zistený skutkový stav vo veci po právnej stránke posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 Obč. zák.. Konštatoval, že navrhovateľka, keď vstupovala do verejnej funkcie si musela byť vedomá väčšieho záujmu o svoju osobu a aj toho, že bude viac vystavená verejným názorom alebo aj kritike. V tejto súvislosti podotkol, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane zužuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv než vo vzťahu k súkromným osobám. Preto aj v tomto prípade navrhovateľka musela strpieť, keď sa novinári zaujímali o jej vzdelanie, keď zastávala veľmi dôležitý post v rámci EÚ. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka skutočne nesplnila požiadavku trojročnej praxe pre funkciu akú zastávala, keďže na S. N. pracovala dva roky a šesť mesiacov a nemohla jej byť zarátaná prax štandardistky, pretože európske normy, podľa ktorých bola posudzovaná, pracovné zaradenie „pracovník štandardu“ nepoznali a ani nikde neuvádzali. Ohľadne komunikácie navrhovateľky s vysielajúcou krajinou a podávania správ o svojej činnosti, čo bolo v článku kritizované, dospel k záveru, že išlo o pravdivé informácie na základe podkladov - správy S. N., ktoré požadovalo správy o činnosti navrhovateľky v rámci spätnej väzby, a hoci aj navrhovateľka namietala túto svoju povinnosť, táto spätná väzba bola zrejme požadovaná z dôvodu, že sa jednalo o nové funkcie, s ktorými doteraz nemal štát žiadne skúsenosti. Dovodil, že v článku bola publikovaná oprávnená kritika, ktorá nespôsobila a ani nemohla spôsobiť žiadne poškodenie cti a dobrého mena navrhovateľky, ktorá si musela byť vedomá, že podmienky stanovené rozhodnutím Rady EÚ pre post národného experta pre boj s terorizmom nesplnila, nakoľko v oblasti terorizmu nemala žiadne skúsenosti a tejto problematike sa ani odborne a pracovne predtým nevenovala, pričom expert v určitom odbore by mal mať dlhoročné praxou získané skúsenosti a mal by byť odbornou verejnosťou uznávaný. Keďže o navrhovateľke boli odporcom publikované informácie, ktoré boli pravdivé, a ktoré pisateľ článku čerpal z informácií z S. N., návrh ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jej návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozsudok je nepreskúmateľný. Namietala konštatovanie súdu prvého stupňa, že v oblasti terorizmu nemala žiadne skúsenosti a že sa tejto problematike ani odborne a pracovne pred tým nevenovala, keď tento záver je bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že v čase jej vyslanie platila síce novela Služobného poriadku číslo XXX/XXXX L. O. XX. X. XXXX, ktorou došlo k upusteniu od miest v kategórii M. M. O. M. k ich nahradeniu novými kategóriami M. M. M., avšak tieto nové kategórie sa začali uplatňovať až od X. X. XXXX, a v čase medzi X. X. XXXX M. XX.X. XXXX sa uplatňovali osobitné kategórie v zmysle prílohy číslo XIII Služobného poriadku a tieto osobitné - prechodné kategórie vychádzali z predchádzajúcich kategórií M.,G.,U. M. O., navyše keď uvedenou novelou Služobného poriadku nedošlo k zodpovedajúcej novele rozhodnutia Rady číslo XXX/XXXX, v ktorom bol teda v čase jej vyslania v jeho článku 6 uvedený odkaz na miesta kategórie M. M. G.. Z uvedeného podľa nej vyplýva, že akceptovateľnou praxou pre splnenie podmienok jej vyslania X. X. XXXX bola každá jej prax, ktorá obsahovo zodpovedala predchádzajúcim kategóriám služobného poriadku M. M. G.. Podľa nej však nie je rozhodujúce, či medzi týmito kategóriami pracovných miest bola výslovne uvedená aj pracovná pozícia " štandardista", ako to nesprávne uvádza súd prvého stupňa, ale relevantné je, či preukázaná pracovná náplň štandardistu zodpovedala niektorým z kategórií služobného poriadku M. M. G.. S poukazom na to, že pozícia štandardistu má povahu administratívnej sily vykonávajúcej asistentské úlohy, ako aj vzhľadom na to, že predmetom jej činnosti bola aj prekladateľská činnosť, má za to, že jej práca v obchodnom reťazci U. zodpovedala činnostiam M. M. G. v zmysle článku 6 ods. 1 rozhodnutia Rady číslo XXX/XXXX, a preto aj táto prax sa započítava do trojročnej práce na plný úväzok na účely splnenia podmienky pre pridelenie do pozície národného experta, a keďže túto prax vykonávala počas jedného roka a štyroch mesiacov, je zrejmé, že spolu s vykonanou prácou na S. I. v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, spĺňala podmienku trojročnej praxe na pridelenie J.E. D. na A. N. V.. Pokiaľ by aj jej prax v obchodnom reťazci nebola dostatočná pre účely splnenia podmienok pre vyslanie, zdôraznila, že tento nedostatok bol odstránený S. I., ktoré jej odbornú prax uznalo, a teda v čase jej vyslania bolo potrebné na ňu prihliadnuť, a teda jej odborná prax trvala 3 roky, 9 mesiacov a 29 dní. Namietala, že by podmienkou vyslania národného experta bolo vysokoškolské vzdelanie počas celého obdobia výkonu praxe predchádzajúceho vyslaniu, keď toto vzdelanie bolo relevantné v čase jej vyslania, a preto opačný záver súdu prvého stupňa považuje za nesprávny. V tejto súvislosti preto zdôraznila, že pre výkon trojročnej praxe zodpovedajúcej kategórii M. u uchádzača na člena národného experta je nevyhnutné, aby počas celého obdobia práce mal uchádzač vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď z neho nie je zrejmé, či vychádzal z názoru, že pri jej vyslaní bolo potrebné, aby vykonávala trojročnú prax v pracovnej kategórii M., alebo v niektorej z pracovných kategórií M. M. G., že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s nepravdivosťou tvrdenia o tom, že jej prax uznaná nebola, hoci opak bol pravdou, že nezaujal žiadny právny názor k tomu, či uznanie jej praxe v obchodnom reťazci malo alebo nemalo za následok splnenie podmienky trojročnej praxe potrebnej na jej vyslanie za národného experta. Ďalej zdôraznila, že jej pracovnou náplňou boli aj preklady do francúzskeho jazyka, a preto opačný názor súdu prvého stupňa nie je správny a ani zákonný. Poukazovala na to, že nemala žiadnu právnu povinnosť poskytovať S. I. N. akúkoľvek spätnú väzbu zo svojej pozície národného experta, bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti, nebola oprávnená pri vykonávaní svojich úloh prijímať žiadne pokyny od svojho zamestnávateľa alebo od národnej vlády, bola povinná zdržať sa akýchkoľvek činností v prospech svojho zamestnávateľa, vlády alebo akejkoľvek inej osoby, súkromnej spoločnosti alebo verejnej inštitúcie, a teda jej konanie pri komunikácii s S.F. I. bolo počas jej vyslania plne v súlade s pravidlami, ktoré sa naň vzťahovali a opačný záver súdu prvého stupňa v tejto súvislosti preto podľa nej nie je správny, keď navyše súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, na základe akého právneho podkladu mala povinnosť spätnej väzby voči S. I. N. a neuvádza ani, ktoré ustanovenia európskej legislatívy umožňovali jej spätnú väzbu a ani sa nevysporiadal s ustanoveniami rozhodnutia Rady, ktoré možnosti spätnej väzby vylučovali a záver súdu prvého stupňa o potrebe spätnej väzby odôvodnený tým, že sa jednalo o nové funkcie, s ktorými štát nemal žiadané skúsenosti, je podľa nej právne absolútne irelevantný. Namietala, že z hľadiska ochrany osobnosti bola osobou verejného záujmu, keďže funkcia národného experta nepredstavuje volenú a ani inú politickú funkciu, a preto sa na ňu vzťahuje ochrana proti neoprávneným zásahom do osobnostných práva v rozsahu platnom pre súkromné fyzické osoby. Vykonaným dokazovaním podľa nej bolo preukázané, že publikovaný článok bol nielen spôsobilý privodiť jej ujmu, ale že jej aj nemajetkovú ujmu privodil. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu navrhovateľky, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv navrhovateľky podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach navrhovateľky, a svoje závery aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po stránke právnej a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje slobodu prejavu, vrátane slobody zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky, konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom ochrany podľa článku 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne, priaznivo či ľahostajne alebo sú považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú, urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Článok 10 Dohovoru chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Článok 10 Dohovoru tiež zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva článok 10 Dohovoru len malý priestor. Tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, môže sa v rozumnej miere spoliehať na obsah oficiálnych správ, bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum či vlastné šetrenie o skutkových okolnostiach v nej uvedených. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiadúce javy. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. So zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu možno konštatovať, že odporcovi prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných otázkach týkajúcich sa neštandardnosti postupu orgánov štátu pri vysielaní národných expertov do inštitúcií EÚ, reprezentujúcich v nich členský štát EÚ a o pochybnostiach o odbornej kvalifikácii vyslaného zamestnanca na zastávanie významnej funkcie v rámci orgánov EÚ. S ohľadom na uvedené možno dovodiť, že v danej veci odporca sledoval legitímny záujem informovať o záležitostiach verejného záujmu a keďže ide o post národného experta vysielaného štátom do inštitúcií EÚ, prináleží navrhovateľke status osoby verejného záujmu v súvislosti s výkonom tejto reprezentatívnej funkcie, a preto možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že navrhovateľka musí znášať väčšiu mieru kritiky pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých došlo k obsadeniu postu národného experta, ako aj spôsobu výkonu tejto funkcie. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali zlému úmyslu pisateľa článku navrhovateľku poškodiť, znevážiť či uraziť. Odporca spracoval tému na základe informácií, ktoré získal od S. I.Y. N. (tlačová správa hovorcu a stanovisko sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov), a treba osobitne zdôrazniť, že na ich pravdivosť a dôveryhodnosť, ako oficiálnych správ štátneho orgánu, poskytnutých v rámci jeho kompetencie, mal právo sa spoliehať, a preto nebolo potrebné, vykonať na ich preverenie ešte vlastný prieskum a nezávislé šetrenie. V danom prípade bolo tak potrebné posúdiť, či verejný záujem na tomto informovaní prevažoval nad legitímnym cieľom ochrany osobnosti. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené Ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojmu účelu. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka nespĺňala základnú podmienku nominácie na pozíciu národného experta pre boj s terorizmom v podobe minimálnej trojročnej odbornej praxe v zmysle článku 6 ods. 1, vety prvej rozhodnutia Rady L. XX.Z. XXXX o pravidlách prideľovania národných expertov a I. K. na A.X. N. V., nakoľko prax v obchodnom reťazci U., jej nemohla byť do tejto odbornej praxe započítaná, pretože ju nebolo možné zaradiť do žiadnej z pracovných kategórií M. uvedených v článku 5, v prílohe č. 1 Služobného poriadku (J. V. Č..XXX/XXXX/EHS I. L. J.. V. XXX/XXXX), ktoré nahradili triedy M. M. G., a predstavujú tak skupiny povolaní, ktoré je možné akceptovať ako prax pre vykonávanie funkcie národného experta. V tomto smere možno zhodne so súdom prvého stupňa konštatovať, že povolanie „štandardistka“ sa v tomto obligatórnom výpočte funkčných zaradení nenachádza, pričom ani podľa obsahu pracovnej náplne štandardistky, nemožno túto pracovnú pozíciu podriadiť pod žiadnu z pracovných kategórií riadiacich pracovníkov M., keď ani úroveň tlmočenia a prekladov v pracovnom zaradení štandardistky, v súvislosti s výkonom asistentskej práce, nebolo možné považovať za odbornú prax prekladateľa/ tlmočníka. Opodstatnené je aj konštatovanie súdu prvého stupňa o oprávnenosti kritiky navrhovateľky v súvislosti s jej odbornými kvalitami na obsadenie postu, keďže v konaní nevyšlo najavo, že by sa navrhovateľka problematike terorizmu aktívne (pracovne či odborne) venovala a ani že by mala v tejto oblasti nejaké skúsenosti, hoci účelom, za ktorým dochádzalo k prideľovaniu národných expertov na A. N. V., bolo umožnenie využívania ich vysokého stupňa vedomostí a odborných skúseností, najmä v oblastiach, v ktorých takého odborného znalosti nie sú bežne dostupné. Navrhovateľka však dôvodne namieta, že by podmienkou vyslania národného experta bolo vysokoškolské vzdelanie počas celého obdobia výkonu praxe predchádzajúceho vyslaniu, a dôvodne argumentuje tým, že toto vzdelanie bolo relevantné v čase jej vyslania, kedy túto požiadavku spĺňala. Hoci záver súdu prvého stupňa, že ako základnú podmienku nominácie na pozíciu národného experta navrhovateľka nespĺňala požiadavku ukončeného vysokoškolského vzdelania, nie je správny, nemá to vplyv na správnosť jeho záveru o nesplnení podmienky trojročnej odbornej praxe, ktorá bola potrebná pre nomináciu na pozíciu národného experta. Súdu prvého stupňa možno dať za pravdu aj v tom, že výnimku danú navrhovateľke z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania podľa zákona o štátnej službe, nemožno považovať za splnenie podmienky trojročnej odbornej praxe požadovanej normami európskeho práva. Pokiaľ preto aj nebolo v článku pri demonštratívnom výpočte pracovných činností uvedené, ako súčasť pracovnej náplne navrhovateľky na poste štandardistky, aj prekladanie z a do francúzskeho jazyka, nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky neuvedením takej jej činnosti, ktorá sa jej do odbornej praxe nezapočítavala a ktorá tak nebola, z hľadiska splnenia odborných predpokladov pre zastávanie funkcie národnej expertky, významná. Nedôvodná je aj argumentácia navrhovateľky v tom, že v čase jej vyslania nebola účinná novela N.X. K. Č. XXX/XXXX L. O. XX. X. XXXX. Treba prisvedčiť navrhovateľke v tom, že v čase jej vyslania X.X.XXXX došlo novelou Služobného poriadku číslo XXX/XXXX L. O. XX. X. XXXX, Ú. Q. X.X.XXXX, k upusteniu od miest v kategórii M. M. O. M. H. F. J. J. H. M. M. M., avšak tieto nové kategórie sa podľa názoru odvolacieho súdu nezačali uplatňovať až od X. X. XXXX, ale pre potreby započítania odbornej praxe platili účinnosťou novely od X.X.XXXX už nové pracovné kategórie M. (namiesto M. M. G.) M. I. Č. S. X. X. XXXX M. XX.X. XXXX sa síce uplatňovali osobitné kategórie v zmysle prílohy číslo XIII Služobného poriadku, vychádzajúce z predchádzajúcich kategórií M.,G.,U. M. O., ale išlo o prechodné opatrenia, uplatniteľné len pre zamestnancov spoločenstiev k 1.5.2004. Podľa názoru odvolacieho súdu sa tak novelou Služobného poriadku č. XXX/XXXX nepriamo novelizoval aj čl. 6 ods. 1 rozhodnutia Rady z XX.Z. XXXX nadobudnutím jej účinnosti k 1.5.2004. Pokiaľ aj boli tvrdenia o tom, že navrhovateľka s S. nekomunikuje a že za dva a pol roka poskytla až jednu správu, pravdivé, bez uverejnenia tej skutočnosti, že takúto povinnosť navrhovateľka nemala, neboli tieto spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky ohrozením jej dobrého mena, cti a vážnosti, a hoci by aj mohli viesť ku skreslenému informovaniu verejnosti o tom, že navrhovateľka si v tomto smere neplnila svoje povinnosti, neboli samé o sebe spôsobilé vyvolať u verejnosti negatívny dojem o osobe navrhovateľky, resp. zneváženie jej osoby. S poukazom na vyššie uvedené závery dospel odvolací súd ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný, keďže sporné časti článkov neobsahovali také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné údaje, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno navrhovateľky na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jej súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad na jej ďalšie profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.