Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/450/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509215018 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1509215018.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: C. T. B..T..Y.., B. B. T. XXXX, F. K., J.: XX XXX XXX, D. Q.. W. K., P.Á. B. B. B. X/XXX, D., proti odporcovi: T. N., N.. XX.XX.XXXX, C. A. T. XX, A., zastúpenému opatrovníčkou F. W., D. Okresného B. A. M., Y. D. XXX,XX Z. B. W., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného B. A. M., Č..K.. XXC X/XXXX-XX D. F. XX. B. XXXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Č..K.. XXC X/XXXX-XX D. F. XX. B. XXXX zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne zo sumy XXX,XX Z. Y. XX.XX.XXXX F. XX.XX.XXXX a náhrady trov konania, a to z titulu neuhradenia záväzku zo zmluvy o nájme č. XXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom pôvodného navrhovateľa a odporcom. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa XX.XX.XXXX uzavrel odporca so spol. F., P..B.. zmluvu o nájme, predmetom ktorej bolo dodanie hnuteľnej veci bližšie špecifikovanej v zmluve v počte 1 kus a v hodnote XX.XXX,- Sk, ktorú sumu sa zaviazal odporca uhrádzať formou mesačných splátok vo výške XXX,- Sk po dobu 24 mesiacov a nultá splátka predstavovala sumu XX,- Sk, pričom odporca sa dostal do omeškania s plnením záväzku vo výške X.XXX,- Sk (XXX,XX Z.) F. XX.XX.XXXX a tento záväzok splnil dňa XX.XX.XXXX. Vykonaným dokazovaním mal ďalej preukázané, že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa XX.X.XXXX bola žalovaná pohľadávka postúpená postupcom Q.. V. C., B. K. W. F., P..B.. "v konkurze" na postupníka Q. S., pričom dodatok č. 1 zo dňa XX.X.XXXX upravil v článku I špecifikáciu postúpených pohľadávok a odkaz na prílohy k zmluve. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa XX.X.XXXX bola žalovaná pohľadávka postúpená postupcom Q. S. na postupníka na spoločnosť V. K., B..T..Y.. a dodatkom č. 1 D. F. XX.X.XXXX bol upravený článok I - úvodné ustanovenia upravujúce predmet postúpenia pohľadávky. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa XX.X.XXXX bola predmetná pohľadávka postúpená zo spoločnosti V. K., B..T..Y.. na B.N. J. E. R.. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa XX.X.XXXX spoločnosť J. E. R. postúpila predmetnú pohľadávku spol. P. Z., B..T..Y.., pričom z výpisu z obchodného registra zistil, že u spoločnosti P. Z., B..T..Y.. došlo k zmene obchodného mena na: K. B., B..T..Y.., ktorá je dňom XX.XX.XXXX v konkurze a za správcu konkurznej podstaty bola ustanovená spol. B., K..B.. - pôvodný navrhovateľ, na miesto ktorého bola pripustená spoločnosť C. T. B..T..Y.. - navrhovateľ. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 524, § 526 ods. 1 veta prvá, § 529 ods. 1, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1, 2, 3, § 14 ods. 1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou, § 14 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), a s poukazom na jeden z účinkov vyhlásenia konkurzu - nemožnosť odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení v dôsledku už poskytnutého plnenia úpadcom, a súčasne vychádzajúc zo zákonnej povinnosti stanoviť odhad hodnoty podstaty konkurznej podstaty, dospel k záveru, že nie je možné pripustiť, aby nárok veriteľa definovaný ako oprávnenie vyúčtovať zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, mohol byť pre omeškanie s platením nájomného vymáhateľný po dátume, kedy nastali účinky konkurzu, pretože v danej veci by povinnosť stanoviť odhad hodnoty konkurznej podstaty bola pre nepredvídateľné okolnosti nevykonateľná. Konštatoval, že podľa obsahu a účelu ZKV; keď dňom vyhlásenia konkurzu sa záväzky týkajúce sa podstaty stávajú splatnými; nie je možné neschopnosť dlžníkov úpadcu vykonať ich bezodkladnú úhradu sankcionovať inak ako zákonom stanoveným spôsobom, a to ani v prípade zmluvne dohodnutej sankcie - zmluvnej pokuty. Vyššie uvedenému zodpovedá obsah bodu 1.3 Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX, uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a prvým postupníkom Q. S., podľa ktorého sa postupujú pohľadávky predstavujúce neuhradené časti kúpnych cien a nájomného - nie zmluvné pokuty, a až Dodatkom č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX sa rozšíril predmet pôvodnej zmluvy o postúpení aj na peňažné pohľadávky predstavujúce zmluvné pokuty. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nespôsobilosť časti predmetu zmluvy (zmluvné pokuty vznikajúce po vyhlásení konkurzu) postihuje v dotknutej časti predmetnú zmluvu (Dodatok č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX) absolútnou neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (§ 14 ods. 1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou ZKV); keď nikto nemôže previesť na iného viac práv (i povinností) ako sám má; a preto sú v dotknutej časti neplatné aj časovo nasledujúce zmluvy o postúpení pohľadávok. Vychádzajúc zo Zmluvy o nájme č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú z právneho hľadiska posúdil ako kúpnu zmluvu s vedľajším dojednaním o výhrade vlastníctva zakotveným v čl. VI Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“), a to aj napriek tomu, že táto je označená ako zmluva o nájme, uviedol, že by neposkytol súdnu ochranu uplatnenému právu, a to pre rozpor jeho výkonu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a pretože v danej veci ide o viacnásobné zabezpečenie záväzku, t.j. výhradou vlastníctva, zákonnými úrokmi z omeškania a zmluvnou pokutou vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy; keď predmetné dojednanie o zmluvnej pokute uvedené v čl. I, bode 4 VOP má povahu neprimeranej zmluvnej podmienky v zmysle § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 310/1999 Z.z., nakoľko zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a z hľadiska jej ekonomického zakotvenia v zmluve nie je ničím iným ako obchádzanie kogentného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil predmetnú dojednanie o zmluvnej pokute v zmysle § 39 v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatné z dôvodu rozporu z vyššie citovaným zákonným ustanovením, a preto nemôže zakladať žiadne právne účinky vo vzťahu zmluvných strán. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške XXX,XX Z.L. vyhovené. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď ním tvrdené skutkové tvrdenia si osvojil len na základe ničím nepodložených a v konaní nepreukázaných domnienok a úvah, čo je neprípustné a jednoznačne v rozpore so zásadou spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Dôvodil, že výklad, ktorý použil súd prvého stupňa, ako aj jeho procesný postup je nesprávny, nakoľko nielenže abstrahuje od platnej právnej úpravy, ale navyše nerešpektuje najzákladnejšiu zásadu konkurzného konania ako aj samotnú úlohu správcu v konkurze, a to uspokojenie veriteľov úpadcu v čo najvyššej miere. Základným predpokladom použitia ust. § 39 Občianskeho zákonníka je existencia zákona vo význame objektívneho práva, t.j. tak zákona, ako aj iných právnych predpisov vydaných na základe zákona, ktoré právny úkon svojím obsahom alebo účelom obchádza, a tak obchádzanie vo svojom výsledku vedie k jeho nedodržaniu, pričom v nadväznosti na uvedené možno súhlasiť s názorom odbornej právnej verejnosti ohľadom výkladu tohto zákonného ustanovenia, podľa ktorého je toto ustanovenie potrebné vždy vykladať veľmi obozretne, aby v systéme platného písaného práva (lex scripta) nedochádzalo k oslabovaniu občianskych práv, ktoré sú zakotvené zákonom, a tým nedochádzalo k nežiaducemu narušovaniu inej významnej právnej zásady ovládajúcej oblasť súkromného práva - zásady právnej istoty. Navyše podľa ustálenej judikatúry ako aj odbornej právnej verejnosti je vo vzťahu k prejednávanej veci významná aj skutočnosť, že naplnenie skutkovej podstaty obchádzania zákona, ako aj na to nadväzujúceho vyslovenia neplatnosti takto identifikovaného právneho úkonu (ktorá skutočnosť musí byť v konaní nesporne preukázaná), sa hodnotí v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo, pričom v tejto súvislosti poukázal na právny názor N. B. B., ktorý vyslovil vo svojom rozsudku, sp. zn XCz XX/XX D. XX.XX.XXXX, a v zmysle ktorého prípadný úmysel obísť právnym úkonom zákon nemožno spájať s dôsledkami neplatnosti právneho úkonu, ak podľa platného práva nemohli byť dosiahnuté také právne dôsledky. Vzhľadom na uvedené sa v celom rozsahu nestotožňuje so závermi súdu prvého stupňa; že nárok veriteľa (úpadcu) definovaný ako oprávnenie vyúčtovať nájomcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy, nemohol byť pre omeškanie s platením nájomného po dátume, kedy nastali účinky konkurzu, vymáhateľný; pričom neodmieta ani fakt, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sa uzatvárajú účtovné knihy a nesplatné pohľadávky sa stávajú splatnými, avšak uvedená skutočnosť ako taká, nemôže spôsobovať nemožnosť platného postúpenia zmluvnej pokuty dojednanej v podobe opakujúceho sa plnenia určeného ako percento zo sumy základného nároku (iný peňažný nárok) za jednotku času omeškania až do zaplatenia tohto iného peňažného nároku, pretože keď raz dôjde k porušeniu povinnosti dlžníka riadne a včas zaplatiť istinu, ktorú zabezpečuje zmluvná pokuta ako paušalizovaná náhrada škody, tak okamihom porušenia povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a stáva sa z neho samostatné majetkové právo spôsobilé na postúpenie (bez ohľadu na skutočnosť, či sa subjekt, ktorému toto právo patrí, nachádza v konkurze) a trvá až pokým sa nezaplatí istina. Prijatím takéhoto záveru súdom prvého stupňa by dochádzalo k zhoršeniu a ohrozeniu právnej istoty veriteľov (či už títo sú v konkurze alebo nie) a rovnako tak k ukráteniu ich zmluvne dojednaných nárokov a takýmto konaním by súd jednoznačne zvýhodňoval dlžníkov, ktorí by za svoje omeškanie s plnením dlhu v čase po vyhlásení konkurzu neboli už žiadnym spôsobom sankcionovaní hrozbou navyšovania výšky zmluvnej pokuty, ktorá by za iných okolností ďalej plynula. Rovnako tak by akceptovaním záverov súdu prvého stupňa dochádzalo aj k popieraniu ďalšieho zabezpečovacieho inštitútu a to úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávok, kedy by tieto momentom vyhlásenia konkurzu prestali plynúť a tým by ich podstata prinútiť dlžníka uhradiť svoj záväzok v čo najkratšej dobe pod hrozbou navyšovania celkového nároku veriteľa pohľadávky de facto strácala zmysel a v tejto súvislosti nemožno opomenúť aj skutočnosť, že dlžníci postúpených pohľadávok mali možnosť svoje záväzky dobrovoľne plniť od okamihu, kedy im túto skutočnosť pôvodný veriteľ oznámil, čo bolo okrem iného jednou z hlavných zmluvných povinností postupcov v uzatvorených zmluvách o postúpení pohľadávok. V neposlednom rade by akceptovaním záverov súdu prvého stupňa taktiež dochádzalo aj k zmenšeniu majetkovej hodnoty konkurznej podstaty a tým aj k horšiemu uspokojeniu konkurzných veriteľov, čo v žiadnom prípade nebol zámer zákonodarcu a to ani v čase platnosti zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ani v súčasnosti, podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Nemožno taktiež súhlasiť ani so záverom súdu prvého stupňa a síce, že v prípade plynutia zmluvnej pokuty aj po čase vyhlásenia konkurzu by povinnosť stanoviť odhad hodnoty podstaty bola pre nepredvídateľné okolnosti (správanie veľkého počtu dlžníkov úpadcu) nevykonateľná; keď správca úpadcu má predsa zákonom ustanovenú povinnosť speňažovať konkurznú podstatu úpadcu, pričom v rámci tejto činnosti má možnosť pohľadávky nachádzajúce sa v súpise majetku buď uplatniť na súde alebo môže tieto pohľadávky so súhlasom príslušného orgánu postúpiť na iný subjekt, a týmto konaním speňažiť túto časť konkurznej podstaty rýchlo a efektívne kedykoľvek počas konkurzu. Vzhľadom na uvedené dôvody má za to, že percentuálne dojednané zmluvné pokuty vznikajúce po vyhlásení konkurzu nie sú nespôsobilým predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorý by spôsoboval neplatnosť zmluvy o postúpení pre rozpor jej časti zo zákonom, a preto je zmluva o postúpení pohľadávok na navrhovateľa (ako aj všetky predchádzajúce zmluvy) platným prejavom vôle zmluvných strán a nijakým spôsobom sa neprieči dobrým mravom, neobchádza zákon ani zákonu neodporuje; zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré Občiansky zákonník pre tento zmluvný typ vyžaduje; a ide teda o právne perfektný právny úkon, ktorý je ako taký platný a vyvoláva predpokladané právne následky - postúpenie pohľadávok uvedených v zmluve spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými z postupcu na postupníka. Ako neprijateľnú a teda absolútne neplatnú možno v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka považovať len takú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, pričom neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa neposudzuje iba v jednom konkrétnom okamihu trvania zmluvného vzťahu (napr. v okamihu omeškania odporcu), ale počas celého trvania tohto zmluvného vzťahu, pričom za neprijateľnú možno prehlásiť len tú zmluvnú podmienku, ktorá takúto vlastnosť vykazuje počas celej doby takéhoto trvania, a preto má za to, že pokiaľ by dojednanie o zmluvnej pokute spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bez ohľadu na správanie odporcu, potom by takéto ustanovenie bolo možné považovať za neprijateľné, ak však takéto dojednanie samo o sebe tieto znaky nevykazuje (najmä pri riadnom plnení zmluvných záväzkov), nie je ho bez ďalšieho možné označiť za neprijateľnú podmienku a v tejto súvislosti poukázal napríklad na rozhodnutie Krajského súdu M. N., B.. D.. XCo/XX/XXXX D. F. XX.XX.XXXX, P. P. L. K. B. M. A. A., B.. D.. XXCo/XXX/XXXX D. F.P. XX.XX.XXXX P. B.. D.. XXCo/XXX/XXXX D. F. XX.XX.XXXX. V súvislosti s odmietnutím právnej ochrany výkonu práva podľa § 3 OZ uviedol, že v podobných prípadoch sa strana, ktorá je v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti, povinná platiť úroky z omeškania, resp. zmluvnú pokutu, usiluje tejto sankčnej povinnosti zbaviť s poukazom na to, že ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. V týchto prípadoch by predmetné ustanovenie spravidla nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušilo právnu istotu účastníkov záväzkových vzťahov; keď riadne a včasné plnenie záväzkov je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku a taktiež základným predpokladom súladu konania dlžníka s dobrými mravmi; a preto neobstojí záver súdu prvého stupňa o rozpore výkonu uplatneného práva s dobrými mravmi, ak sám odporca mohol zabrániť vzniku uplatneného nároku na zmluvnú pokutu tým, že by svoju zabezpečenú povinnosť zaplatiť dlžnú sumu splnil v čo najkratšej dobe. Inštitút zmluvnej pokuty predstavuje odôvodnenú ochranu veriteľa slúžiacu k zaisteniu pohľadávky tým spôsobom, že pôsobí na dlžníka, aby svoje povinnosti plnil a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu paušalizovanú náhradu škody - za dobu, o ktorú sa prípadne plnenie oneskorilo. V nadväznosti na uvedené má za to, že zmluvná pokuta dojednaná v čI. I, bod 4 VOP, v zmysle ktorého dojednania si uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania, nesporne spĺňa všetky potrebné náležitosti v zmysle ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka, a teda je plne platná a vzhľadom na jej zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom k tomu, že má okrem uvedeného slúžiť aj k úhrade všetkých prípadných škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré je možné v konkrétnom prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti dlžníka plniť riadne a včas. Navyše uplatňovanie predmetnej zmluvnej pokuty je plne v súlade s dobrými mravmi, keď možnosť voľného dojednania zmluvnej pokuty je určitým spôsobom limitované vzniknutou škodou, pričom súd v prípade jej neprimeraného dojednania má samozrejme možnosť aplikovať ustanovenie § 545a a neprimeranú zmluvnú tak znížiť s prihliadnutím práve na výšku škody, ktorá porušením vznikla. V danej veci dlžník - odporca dobrovoľne neplnil svoje splatné peňažné záväzky, a teda sa objektívne dostal do omeškania, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že popri sankciách majetkovej povahy, ktoré Občiansky zákonník ustanovuje pre prípady, keď dlžník svoju povinnosť riadne a včas nesplní a ocitne sa tak v omeškaní (úroky alebo poplatok z omeškania), sa zabezpečenie záväzkov môže uskutočniť aj špeciálnymi zabezpečovacími prostriedkami, ktoré sa v konkrétnom prípade môžu použiť za účelom dosiahnutia väčšej istoty, že právo veriteľa bude uspokojené. Takýmto zabezpečovacím prostriedkom je aj inštitút zmluvnej pokuty. Zákon nevylučuje, aby zmluvné strany uzavreli dohodu o zmluvnej pokute, ktorej predmetom bude záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu, v prípade omeškania so zaplatením peňažného záväzku a dlžník sa povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu nezbaví tým, že zaplatí celý svoj dlh aj s príslušenstvom. Vzhľadom na uvedené má za to, že zákon osobitne nereguluje súbeh úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, a preto hodnotiť neprimeranosť zmluvnej pokuty (ako zmluvne dohodnutej sankcie) vo vzťahu k úrokom z omeškania (na ktoré vzniká nárok zo zákona) možno považovať za právne irelevantné a takého hodnotenie podľa jeho názoru nevychádza zo zmyslu zákona. Ďalej uviedol, že odporca bol po celú dobu súdneho konania neaktívny, keď počas celého súdneho konania nenamietal uplatnené právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, a teda uvedenú skutočnosť nepovažoval v konaní za spornú a v tejto súvislosti poukázal na nevyhnutnosť dodržiavania zásady kontradiktórnosti konania, podľa ktorej nič, čo môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nesmie byť vylúčené z možnosti kontradiktórneho prerokovania stranami a súdne rozhodnutie by malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v spore. Záverom si uplatnil trovy konania. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach a z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (ust. § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné. V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom zmluvnej pokuty, v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania, t.j. aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o absolútnej neplatnosti Dodatku č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX z dôvodu jeho rozporu so zákonom, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 524, § 526 ods. 1 veta prvá, § 529 ods. 1, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (§ 6 ods. 1, 2, 3, § 14 ods. 1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou, § 14 ods. 2), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti už len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ a f/, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, plne sa stotožňujúc s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplne skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkmi navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že nesprávnym právnym posúdením veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Presnejšie pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Podľa § 14 ods. 1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou ZKV, vyhlásením konkurzu sa nesplatené pohľadávky a záväzky týkajúce sa podstaty stávajú splatnými. V preskúmavanej veci je predmetom konania navrhovateľom uplatňovaný nárok voči odporcovi na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1% denne zo sumy XXX,XX Z. z dôvodu nezaplatenia splátky kúpnej ceny zo zmluvy o nájme zo dňa XX.XX.XXXX, s úhradou ktorej sa mal odporca dostať do omeškania od XX.XX.XXXX F. XX.XX.XXXX. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa, správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na ust. § 14 ods.1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou ZKV, a správne v tomto smere konštatoval; že navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatňovaného nároku, keď tento špecifikoval obdobím od XX.XX.XXXX F. XX.XX.XXXX, t.j. časovým ohraničením rozhodujúcim pre výpočet zmluvnej pokuty, ktoré nastalo až po vyhlásení konkurzu na majetok pôvodného veriteľa F. P..B..; keď splatnosť nárokov pôvodného veriteľa (úpadcu) vrátane zmluvných pokút nastala dňom vyhlásenia konkurzu, t.j. XX.XX.XXXX; v dôsledku čoho nárok navrhovateľa ako veriteľa, definovaný ako oprávnenie vyúčtovať odporcovi ako dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, nie je možné vymáhať pre omeškanie odporcu s platením nájomného po dátume, kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu, a keďže ten Dodatkom č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX rozšíril predmet pôvodnej zmluvy o postúpení aj na peňažné pohľadávky predstavujúce zmluvné pokuty, tak nespôsobilosť tejto časti predmetu zmluvy (zmluvné pokuty vznikajúce po vyhlásení konkurzu) postihuje v dotknutej časti predmetnú zmluvu absolútnou neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (§ 14 ods. 1 písm. g/ veta pred bodkočiarkou ZKV), keď nikto nemôže previesť na iného viac práv či povinností ako má sám. Podľa § 544 ods. 1 Obč. zákonníka, ak si strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvná pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, ktorou si zmluvné strany dojednajú určité plnenie pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, ktoré je povinný poskytnúť ten, kto zabezpečenú povinnosť poruší. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať obligatórne písomnú formu. Zmluvná pokuta ako zabezpečovací záväzok má povahu vedľajšieho (akcesorického) záväzku, a preto je čo do vzniku a trvania v zásade závislá od zabezpečovaného (hlavného) záväzku, z ktorého plnenie sa zmluvnou pokutou zabezpečuje. Z uvedeného potom vyplýva, že bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku, nemôže platne vzniknúť ani vedľajší (zabezpečovací) záväzok, keďže nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti, ktorá je obsahom neplatného hlavného záväzku. Zabezpečovací význam zmluvnej pokuty spočíva v tom, že núti toho, kto sa zaviazal splniť zabezpečenú povinnosť, nielen pripraviť sa na jej plnenie, ale ju aj v súlade s právom splniť. Sankčný charakter zmluvnej pokuty spočíva v tom, že viaže povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na porušenie zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta plní aj funkciu paušalizovanej náhrady škody, nakoľko právo na zmluvnú pokutu vzniká bez ohľadu na to, či veriteľovi porušením zabezpečovanej povinnosti vznikla škoda, a súčasne tak vylučuje uplatnenie náhrady škody, a to bez ohľadu na to, či výška zmluvnej pokuty kryje vzniknutú škodu; veriteľovi tak uľahčuje pozíciu v prípadnom spore, pretože nemusí preukazovať výšku škody a právo na pokutu má, aj keď mu žiadna škoda nevznikla. Odvolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou súdu prvého stupňa ohľadne neposkytnutia súdnej ochrany uplatnenému právu aj v prípade, ak by predmetná zmluva netrpela vyššie uvedenou vadou spôsobujúcou jej absolútnu neplatnosť; a to pre rozpor jeho výkonu s dobrými mravmi a z dôvodu, že dojednanie o zmluvnej pokute upravené v čl. 1 bod 4 VOP má povahu neprimeranej zmluvnej podmienky. Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa za to; keď tento nad rámec uviedol, že by uplatnenému právu neposkytol súdnu ochranu aj v prípade, ak by predmetná zmluva netrpela vyššie uvedenou vadou spôsobujúcou jej absolútnu neplatnosť, a to pre rozpor jeho výkonu s dobrými mravmi a z dôvodu, že dojednanie o zmluvnej pokute upravené v čl. 1 bod 4 VOP má povahu neprimeranej zmluvnej podmienky; že nijako nelimitovaná zmluvná pokuta 0,1 % denne spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, ak zabezpečuje pohľadávku dodávateľa na zaplatenie kúpnej ceny pri súčasnom dojednaní výhrady vlastníctva k predávanému tovaru aj spolu so zákonnými úrokmi z omeškania. V jednom okamihu tak zvýhodňuje dodávateľa, ktorý má vlastníctvo k tovaru, popritom prijíma ekvivalent hodnoty tovaru v podobe peňažných prostriedkov, ktoré môže ďalej investovať a pri omeškaní má právo aj na zákonné úroky z omeškania, pričom podľa uzatvorenej zmluvy si právny predchodca žalobcu vyhradil prevod vlastníctva nielen zaplatením splátok dohodnutej ceny, ale aj zmluvnej pokuty. Poistil si tak svoje postavenie vlastníka aj zmluvnou pokutou, a to bez ohľadu na jej výšku, pričom tak vysoká zmluvná pokuta pre nezaplatenie splátky kúpnej ceny je pri výhrade vlastníctva a zákonných úrokoch z omeškania neprimeraná. Navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol a nepreukázal ani žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie otázky dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku, resp. neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok, a závery súdu prvého stupňa sú v tomto smere dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd ďalším posudzovaním odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý z ich hľadiska vo veci rozhodol v súlade so zákonnou úpravou. So zreteľom na uvedené možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver, že navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť ním uplatňovaného nároku, založil na správnom právnom posúdení veci. Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že odporca nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., pričom v tomto konaní úspešnému odporcovi však ich náhradu nepriznal, keďže si ich náhradu neuplatnil riadnym návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní mu žiadne ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.