Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/504/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510213636 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1510213636.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľky: K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, D., právne zastúpená Consilior Iuris, s.r.o., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, proti odporcovi: D. F., I.. I. W..V.., I. I. Š. XX, D., X.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Falisom, so sídlom Lermontovova 14, Bratislava, o určenie, že záložné právo na nehnuteľnosti zaniklo, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného Bratislava V zo dňa 25. mája 2011 č.k. 16C 56/2010-80, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 77,29 eur k rukám jej právneho zástupcu do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že záložné právo, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. N. na nehnuteľnosti byt č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na parc.č. XXXX, v prospech D. F., I.. I. W..V.. na základe zmluvy o zriadení záložného práva z 11.02.2008, podľa ktorej bol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený pod č. C.-XXXX/XX, zaniklo. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 11.02.2008 bola medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníkom uzatvorená zmluva, označená ako Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok odporcu poskytnúť navrhovateľke peňažné prostriedky formou úveru vo výške 50.000,- Sk, a záväzok navrhovateľky splatiť istinu s úrokom vo výške 5% mesačne z úveru formou mesačných splátok. Poskytnutý úver spolu s úrokom mal byť navrhovateľkou splatený v lehote 6 mesiacov od podpisu predmetnej zmluvy. V prípade omeškania so splatnosťou tej ktorej splátky bola navrhovateľka v zmysle zmluvy povinná zaplatiť odporcovi úrok z omeškania vo výške 2% z dlžnej splátky za každý i začatý deň omeškania. Na zabezpečenie pohľadávky odporcu v zmysle tejto zmluvy bola medzi účastníkmi konania toho istého dňa, t.j. 11.02.2008, uzatvorená Zmluva o zriadení záložného práva, predmetom ktorej bol záloh, a to nehnuteľnosť súpisné číslo XXXX, byt č. XX, nachádzajúci sa na X. posch. bytového domu, ktorý je postavený na parc.č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX-čiastočný, katastrálne územie N., vedeného na I. J. H.. K. D., parcely XXXX pod stavbami sú evidované na LV č. XXXX, prislúchajúci spoluvlastnícky podiel 1/1, podiel priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu XXXX/XXXXXX. Peňažné prostriedky vo výške 50.000,- Sk boli navrhovateľke poskytnuté v hotovosti pri podpise Zmluvy o úvere. Navrhovateľka uhradila odporcovi nasledovné platby: dňa 11.03.2008 sumu 2.500,- Sk (82,98 eur), dňa 11.04.2008 sumu 2.500,- Sk (82,98 eur), dňa 11.05.2008 sumu 2.500,- Sk (82,98 eur), dňa 20.01.2010 sumu 1.410 eur, dňa 09.02.2010 sumu 200,- eur, dňa 09.03.2010 sumu 200,- eur, dňa 15.03.010 sumu 1.260,- eur, spolu uhradila odporcovi sumu 3.318,95 eur. Z výpisu odporcu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I zistil, že predmetom činnosti odporcu je od 28.07.2006 okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom. Skonštatoval, že navrhovateľka v konaní tvrdila, že v danom prípade išlo o spotrebiteľskú zmluvu, uzavretú podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, keď poskytnutý úver použila na zabezpečenie denných potrieb rodiny, a keďže úver riadne splatila, záložné právo k nehnuteľnosti zaniklo a nie je. Odporca zas v konaní argumentoval tým, že zmluva o úvere nespadá pod spotrebiteľské zmluvy, a považoval ju za absolútny obchod, ktorý sa riadi ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a poukázal na to, že pohľadávka navrhovateľky nezanikla v celosti, a teda nezaniklo ani záložné právo. Súd prvého stupňa sa v prvom rade zaoberal Zmluvou o úvere, a to za účelom zistenia, či záložné právo zaniklo zánikom pohľadávky, a čo všetko pohľadávku tvorí. Zmluvu o úvere posúdil po právnej stránke s poukazom na obsah jej jednotlivých článkov podľa ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v rozhodnom čase, t.j v čase uzatvorenia zmluvy (ZoSÚ). Poukázal na to, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bol prijatý v záujme zvýšenia ochrany spotrebiteľov a v súlade so snahou zosúladiť slovenskú právnu úpravu s komunitárnym právom sekundárnym, t.j. so smernicami č. 87/102/EHS v znení smerníc č. 90/88/EHS a č. 98/7/ES. Skonštatoval, že po posúdení obsahu Zmluvy o úvere dospel k záveru, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ, preto aj právny vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania uzatvorením predmetnej zmluvy posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Navrhovateľku posúdil v zmysle § 52 ods. 4 OZ ako spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odporcu posúdil v zmysle § 52 ods. 3 OZ ako dodávateľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z tohto dôvodu vychádzal pri posudzovaní právneho vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv, obsiahnutej v Občianskom zákonníku, a to najmä z ustanovení, týkajúcich sa neprijateľných zmluvných podmienok, úprava ktorých je obsiahnutá v § 53 OZ, a ktoré poskytujú ochranu pre spotrebiteľa. Zaoberal sa tým, čo všetko bola navrhovateľka povinná v zmysle zmluvy o úvere odporcovi zaplatiť. Zistil, že okrem úveru vo výške 50.000,- Sk sa odporkyňa zaviazala zaplatiť odporcovi aj úrok z úveru a to vo výške 5% mesačne, pričom vyhodnotil, že na tento úrok odporca nemá nárok. K tomuto záveru došiel po tom, čo skonštatoval, že v zmluve o úvere zo dňa 11.02.2008 ako zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola uvedená podstatná náležitosť, a to ročná percentuálna miera nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z tohto obsahového nedostatku zmluvy vyvodil zákonný následok z toho plynúci, a síce, že zmluva je bezúročná, a odporcovi neprináleží žiaden úrok z poskytnutého úveru a už vôbec nie vo výške 5% mesačne, čo predstavuje 60%-ný úrok ročne. Mal však za to, že ak by aj zmluva o úvere obsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako povinnú obsahovú náležitosť, so strany veriteľa nemôže ísť o úžeru, a výška úroku musí byť dojednaná tak, aby sa nedostala do rozporu s dobrými mravmi. V danom prípade zastával názor, že dojednanie účastníkov konania o tom, že dlžník zaplatí v lehote do 6 mesiacov od podpisu zmluvy úrok vo výške 5% mesačne z úveru, čo predstavuje 60%-ný ročný úrok, je práve takým zmluvným ustanovením, ktoré sa prieči dobrým mravom, ktoré je sankcionované neplatnosťou. Taktiež dojednanie o úroku z omeškania 2% z dlžnej čiastky za každý i začatý deň omeškania, ktorý bol v zmluve zakotvený v prípade, že navrhovateľka bude v omeškaní so splatnosťou tej- ktorej splátky, považoval za priečiace sa dobrým mravom, a v zmysle § 39 OZ za absolútne neplatné. Dospel potom k záveru, že v zmysle zmluvy o úvere zo dňa 11.02.2008, ktorú vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, bola navrhovateľka povinná odporcovi uhradiť len poskytnutý úver a to vo výške 50.000,- Sk, t.j. 1.659,69 eur, a to v lehote šesť mesiacov od podpisu predmetnej zmluvy, t.j. do 11.08.2008. Navrhovateľka sa dostala dňom 12.08.2008 do omeškania so zaplatením sumy 1.410,73 eur, keďže do 11.08.2008 uhradila odporcovi sumu vo výške 7.500,- Sk, t.j. 248,95 eur. V tejto súvislosti posúdil nárok odporcu na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení platnom v čase vzniku omeškania, teda vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby. Zákonný úrok omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.410,73 eur za obdobie 12.08.2008 do 20.01.2010 je vo výške 173,13 eur a zo sumy 0,73 eur za obdobie od 21.01.2010 do 09.02.2010 je vo výške 0,01 eur. Úrok z omeškania posúdil v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení platnom v čase vzniku omeškania z dôvodu, že vzťah medzi účastníkmi konania zo zmluvy o úvere považoval za občianskoprávny, aj napriek tomu, že v samotnej zmluve sa uvádza, že bola uzavretá podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Vyhodnotil, že v danej veci sa primárne použije predpis špeciálny (ZoSÚ), a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že ObchZ sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v OZ a vo vykonávacích predpisoch k nemu). Uzavrel, že navrhovateľka bola v zmysle Zmluvy o úvere povinná uhradiť odporcovi sumu vo výške 1.832,83 eur, v skutočnosti uhradila odporcovi sumu vo výške 3.318,97 eur, teda naviac uhradila sumu vo výške 1.486,14 eur. Ostatné odporcom namietané skutočnosti, najmä to, že navrhovateľka použila poskytnuté peňažné prostriedky na zaplatenie dlžného nájomného považoval za irelevantné. Následne posudzoval, či záložné právo zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, uzavretej medzi účastníkmi konania zaniklo. Poukázal na čl. I, bod 1, čl. II, bod 1. a čl. III, bod 1. Zmluvy o zriadení záložného práva, a rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a ust. § 151a, § 151b ods. 1 a 2, § 151mb ods. 1 a § 151md ods. 1, písm. a/ Občianskeho zákonníka. Vyhodnotil, že po závere, že navrhovateľka v zmysle Zmluvy o úvere zo dňa 11.02.2008 uhradila odporcovi celú pohľadávku aj zo zákonným úrokom z omeškania, táto preukázala naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáhala, keďže jej právne postavenie je bez takého určenia neisté. Zhrnul, že ku dňu rozhodovania mal jednoznačne za preukázané, že pohľadávka zabezpečená záložným právom zanikla, preto rozhodol o zániku záložného práva. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal trovy konania, ktoré pozostávali zo súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 335,16 eur. Trovy právneho zastúpenia priznal za päť úkonov právnej služby v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu dôvodiac odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O.s.p. Poukázal na to, že navrhovateľka sa určovacou žalobou domáhala určenia, že záložné právo k presne špecifikovanej nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX neexistuje, pričom podľa jeho názoru je takto formulovaný petit nevykonateľný. Ďalej poukázal na ust. § 153 ods. 1, 2 O.s.p., ktorý je vyjadrením dispozičnej zásady a teda právom aj povinnosťou súdu rozhodnúť iba o tom, čo účastník konania v návrhu žiadal. Mal za to, že tomu, že navrhovateľka žiadala určiť, že záložné právo neexistuje, súd v rozpore s požadovaným petitom vo výroku rozsudku určil, že záložné právo zaniklo. Mal za to, že takýmto rozhodnutím súd prekročil, resp. priznal viac ako navrhovateľka v žalobe žiadala, a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ÚS 2780/08. Namietal tiež neurčitosť rozhodnutia prvostupňového súdu, keďže z výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že záložné právo zaniklo, nie je možné určiť, kedy malo dôjsť k zániku predmetného záložného práva. V odôvodnení rozsudku síce prvostupňový súd uviedol, že pohľadávka zabezpečená záložným právom, zanikla zaplatením, pričom nakoľko čiastočné úhrady pohľadávky sú presne datované, je uvedené možno jednoducho zistiť. Čo sa týka samotnej zmluvy o úvere, zastával názor, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď ju vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, uzatvorenú v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. S poukazom na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka argumentoval, že podľa Obchodného zákonníka sa spravujú záväzkové vzťahy zo Zmluvy o úvere a to bez ohľadu na povahu účastníkov. V danom prípade sa teda jedná o absolútny obchod, z čoho vyplýva, že dojednania v Zmluve o úvere sa riadia výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu mal za to, že všetky dojednania zmluvy sú platné, a pohľadávka odporcu nezanikla. Nestotožnil sa preto so záverom súdu prvého stupňa, že sa jedná o bezúročnú zmluvu, čo súd vyvodil z nedostatku podstatných náležitostí zmluvy o spotrebnom úvere. Navrhovateľka so svojím vyjadrením k odvolaniu odporcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, dôvodiac, že je vecne správny a založený na náležitom zistení skutkového stavu. Tvrdenia odporcu, že zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, uzatvorenou v zmysle zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, považovala za účelové. V tejto súvislosti prezentovala názor, že o tom, že predmetná zmluva o úvere je upravená nielen zákonom o spotrebiteľských úveroch, ale je zmluvou spotrebiteľskou, upravenou v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a súvisiacimi právnymi normami Európskej únie, niet pochýb. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke, a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), a v ďalšom naň poukazuje. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že Zmluva o úvere, uzatvorená medzi účastníkmi konania, je zmluvou spotrebiteľskou, a to konkrétne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že navrhovateľke prináleží status spotrebiteľa, ako i skutočnosť, že predmetom obchodnej či podnikateľskej činnosti odporcu ako právnickej osoby, je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, a že pri uzavretí zmluvy o úvere konal v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti a náleží mu teda status dodávateľa, považuje odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za nesporné. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru, rozhodujúca pre posúdenie veci, je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. (účinného v čase uzavretia zmluvy). Tento právny predpis v ust. § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, a spotrebiteľom podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, teda nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ani ako je zmluva nazvaná, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Úver poskytnutý odporcom túto charakteristiku spĺňa. Odporca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, že by úver navrhovateľke poskytol za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom na tieto skutočnosti je nepochybné, že posudzovaná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, a to zmluvou o spotrebiteľskom úvere, preto sa spravuje režimom zákona č. 258/2001 Z. z. a Občianskym zákonníkom s tým, že použite ustanovení Obchodného zákonníka bude prichádzať do úvahy jedine vtedy, ak nenarazí na obmedzenia podľa Občianskeho zákonníka. Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. je aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). S neuvedením RPMN sa síce nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak zákon č. 258/2001 Z.z. v ust. § 4 ods. 3 poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu a to v tom, že v prípade, ak nie je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak zmluva údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovala, prvostupňový súd správne vyhodnotil, že v danom prípade je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, a že odporcovi z uvedeného dôvodu nárok na zaplatenie úrokov nepatrí. Čo sa týka úrokov z omeškania, ich výšku zákon č. 258/2001 Z.z. neupravoval. Úprava o úrokoch z omeškania bola v čase uzatvorenia zmluvy o úvere obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v ust. § 369 Obchodného zákonníka a v ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Kým Obchodný zákonník v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov pri jej dojednaní zmluvnými stranami neobmedzoval, Občiansky zákonník neumožňoval priznať vyššiu výšku úrokov z omeškania, než ako to vyplývalo z ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., teda maximálne len do výšky dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku bola v tomto smere pre spotrebiteľa výhodnejšia, a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ak súd prvého stupňa priznal odporcovi úrok z omeškania, na ktorý mu vznikol nárok pri aplikácií pre navrhovateľku výhodnejšej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, vec vyhodnotil po právnej stránke správne, a postupoval v súlade zo zákonom. Správne sú i výpočty prvostupňového súdu, týkajúce sa výšky úroku z omeškania, a ustálenia sumy, ktorú bola navrhovateľka povinná odporcovi uhradiť, ako i záver, že pohľadávka zabezpečená záložným právom zanikla, a preto zaniklo i záložné právo, ktoré ju zabezpečovalo. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí námietka odporcu, že zmluvu o úvere mal súd prvého stupňa posudzovať ako absolútny obchod podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Naviac, túto námietku vzniesol odporca už počas konania pred súdom prvého stupňa, ktorý ju nezohľadnil, a v odôvodnení napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil právne posúdenie veci, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Nakoľko odporca v odvolaní namietal len právne posúdenie zmluvy o úvere, z čoho by malo vyplývať, že pohľadávka odporcu je v inej výške, a nezanikla, a nenamietal správnosť výpočtov prvostupňového súdu po posúdení zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd podrobne nerozoberal výpočty súdu prvého stupňa, a obmedzuje sa na konštatovanie o ich správnosti. Čo sa týka námietky odporcu, že súd prvého stupňa tým, že rozhodol, že záložné právo zaniklo, napriek tomu, že navrhovateľka žiadala určiť, že záložné právo neexistuje, prekročil, resp. priznal viac ako navrhovateľka v návrhu žiadala, odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná. Je totiž nepochybné, navrhovateľka sa návrhom domáhala určenia, že záložné právo neexistuje práve z dôvodu, že zaniklo, a takto bol odôvodnený aj jej návrh na začatie konania ako i celá jej argumentácia počas konania pred súdom prvého stupňa. Taktiež odporca zhodne argumentoval v konaní, i odvolaní skutočnosťami a právnym posúdením, z ktorých by malo vyplývať, že záložné právo nezaniklo. V žiadnom prípade teda nejde o rozhodnutie, ktorým by prvostupňový súd prekročil, resp. priznal viac ako navrhovateľka v návrhu žiadala, nakoľko je možné konštatovať, že rozhodnutím, že záložné právo zaniklo, súd prvého stupňa len zosúladil výrok s podaným návrhom, a keď konkretizoval dôvod neexistencie záložného práva, priznal „menej“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že požiadavka, aby z návrhu vyplývalo, čoho sa navrhovateľka domáha, neznamená, že by bola povinná urobiť súdu presný návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak navrhovateľka označila v návrhu presne, určite a zrozumiteľne spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva alebo povinnosti, ktorých sa navrhovateľka domáhala. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia, a prípadným návrhom navrhovateľky na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval z obsahového hľadiska to, čoho sa navrhovateľka návrhom skutočne domáhala. Keďže odporca napadol odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadol i výrok o trovách konania, svoj nesúhlas s týmto výrokom však žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami neodôvodnil. Preto odvolací súd len uvádza, že rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., je vzhľadom na úspech navrhovateľky v spore, správne, a keďže odporca nenapadol výšku navrhovateľke priznaných trov, z tohto pohľadu rozhodnutie súdu prvého stupňa neskúmal, keďže je viazaný dôvodmi odvolania. Je teda možné skonštatovať, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia advokátskou kanceláriou v celkovej výške 77,29 eur, a to za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške tarifnej odmeny 57,- eur podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a režijný paušál vo výške 7,41 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl., zvýšené o daň z pridanej hodnoty 12,88 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.