Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/36/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511207616 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1511207616.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Petrom Pečeným, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: S. R., D.. XX.XX.XXXX, T. XX, XXX XX N., zast. opatrovníčkou W. A., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava V, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, Exekútorský úrad so sídlom Moskovská 18, 811 08 Bratislava, pod č. EX 1049/11, o vymoženie uloženej povinnosti 795,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č.k. 37Er/1929/2011-11 zo dňa 24.08.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 37Er/1929/2011-11 zo dňa 24.08.2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC-UP 88/2010 zo dňa 16.09.2010 vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom. V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. poriadok) a ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZoRK), v zmysle ktorých ex offo skúmal, či exekučný titul nezaväzuje povinného na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol založený Úverovou zmluvou č. 3803192513, uzavretou 28.03.2008, ktorú je potrebné v zmysle ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej ZoSÚ) posudzovať ako spotrebiteľský úver. Keďže na strane veriteľa je právnická osoba, poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a dlžníkom je fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, má ZoSÚ charakter lex specialis vo vzťahu k úprave zmluvy o úvere obsiahnutej v Obchodnom zákonníku (ďalej Obch. zák.). Súd prvého stupňa konštatoval, že subsidiárne je potrebné aplikovať aj ust. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) upravujúce inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutý v ust. § 53 OZ. Súd prvého stupňa uviedol, že zákonom č. 568/2007 Z.z. bola s účinnosťou od 01.01.2008 do nášho poriadku transponovaná Smernica 93/13/EHS. Systém ochrany zavedený Smernicou 93/13/ EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán je stanovené, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný len pozitívnym vonkajším zásahom k samotným účastníkom zmluvy, pričom je stanovené, že vnútroštátny súd ma ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Poukázal takisto na rozsudky Súdneho dvora ES zo dňa 4.6.2009 vo veci C-243/08 Panon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Györfi, zo dňa 26.10.2006 vo veci C-168/05 Mostaza Claro alebo zo dňa 21.11.2002 vo veci C-473/00 Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, v zmysle ktorých vnútroštátny súd musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, ex offo preskúmať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Týmto spôsobom má vnútroštátny súd vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Konajúci súd podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku, ktorá založila právomoc JUDr. Radima Kuchtu prejednať a rozhodnúť spor medzi oprávneným a povinným. Preskúmal Úverovú zmluvu a Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko bráni povinnému (spotrebiteľovi) v uplatnení práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na iný orgán ako arbitrážny, alebo tiež vyžaduje od povinného, aby riešil spory výhradne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a jej zahrnutie do všeobecných obchodných podmienok oprávneného, ktorých obsah bol určený výlučne oprávneným, bez možnosti jeho ovplyvnenia zo strany povinného. Povinný mohol zmluvu buď ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam obsiahnutým vo všeobecných obchodných podmienkach oprávneného, teda aj prípadnému riešeniu sporov v rozhodcovskom konaní. Došlo k zjavnému oslabeniu práva spotrebiteľa, keďže takáto doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého stupňa po preskúmaní všetkých relevantných okolností dospel k záveru, že ustanovenia Hlavy 14 § 19 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktoré tvoria nedeliteľnú súčasť Úverovej zmluvy č. 3803192513, uzavretej 28.03.2008, obsahujúce rozhodcovskú doložku, sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto je toto zmluvné ustanovenie potrebné považovať za absolútne neplatné; teda nie sú splnené predpoklady ustanovené v § 44 ods. 2 Ex. poriadku na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený; konštatoval, že je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal tiež na zmätočnosť rozhodovacej praxe súdu prvého stupňa, keď na jednej strane ku dňu 23.09.2011, vydal 164 poverení na vykonanie exekúcie v obdobných veciach a na strane druhej začal žiadosti o udelenie poverenia bez ďalšieho zamietať. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010 (správne má byť 23 Cdo/1201/2009), v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Oprávnený uviedol, že povinný nemal k návrhu úverovej zmluvy žiadne pripomienky, mohol si zmluvu spolu s jej súčasťami, a teda aj rozhodcovskou doložkou v pokoji prečítať a nechať si čas na rozmyslenie; nebol na neho vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by nemohol pokojne posúdiť, či s oprávneným do právneho vzťahu vstúpi alebo nie. Na základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku ako súčasť úverovej zmluvy č. 3803192513 považovať za súladnú s § 4 ods. 1, 2 ZoRK. Podľa tvrdenia oprávneného povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol povinný podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný. Oprávnený zdôraznil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď ako exekučný súd, ktorý je súdom vykonávacím, nahradil preskúmavanie súdneho rozhodnutia súdom nachádzacím. Porušil svoju nestrannosť, keď substituoval nečinnosť povinného napadnutým uznesením. K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q) prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie Zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008. Oprávnený ďalej konštatoval, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka platne dojednaná a súd by svojím rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odňal oprávnenému možnosť ďalšieho postupu vo veci vymoženia jeho pohľadávky. Na základe uvedených dôvodov žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd poverí výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 28.03.2011 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. poriadok); exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC-UP/88/2010 zo dňa 16.09.2010, s vyznačenou právoplatnosťou dňom 07.10.2010 a vykonateľnosťou 11.10.2010. Uvedeným rozsudkom bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3803192513 zaviazaný na zaplatenie sumy 795,53 eura, spolu s úrokom 103,06 eur a úrokom z omeškania vo výške 0,029 % denne z čiastky 1.223,26 eur odo dňa 23.01.2009 do 31.05.2010 a s úrokom z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 1.223,26 eur od 01.06.2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 321,35 eur, poplatok za upomienku vo výške 3,32 eur a trovy konania vo výške 215,66 eur. Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný požadoval zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jeho návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2010 (správne 23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010), v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy s tým, že i ochrana spotrebiteľa má svoje medze. V uvedenom konaní však žalobkyňa nenamietala neplatnosť rozhodcovskej doložky, zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú dovolací súd nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky, ale že v danej veci ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli obchodné podmienky zakomponované do textu zmluvy v 14-tich bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text „prípadné spory“ a podpis spotrebiteľa sa nachádzal o riadok nižšie. Najvyšší súd Českej republiky vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. K tomuto záveru dospel dovolací súd aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nižších stupňov nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že rozhodcovskú doložku podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009 - i keď naň poukázal odvolateľ - je vlastne na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a prijal skutkové závery z listinných dôkazov predložených oprávneným (úverovej zmluvy spolu s úverovými zmluvnými podmienkami). Na potvrdenie správnosti právneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd konštatuje, že úverová zmluva č. 3803192513 zo dňa 28.03.2008 medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a povinným, je typická adhézna zmluva o úvere poskytnutom spotrebiteľovi, ktorá má všetky vyššie uvedené charakteristické črty, teda že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní k obsahu zmluvy vzniesol nejaké pripomienky. Z obsahu a formy vyhotovenia zmluvy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú aj základné údaje napísané drobným, ťažko čitateľným písmom. Svojím rozsahom (tri husto popísané strany), neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je aj text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinný podpisoval iba prvú stranu zmluvy, dôvodne vyplýva záver, že povinný - v postavení priemerného spotrebiteľa - nemohol dostatočne dobre vedieť, že okrem neprehľadných a ťažko zrozumiteľných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, rovnako neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok a tiež aký je jej obsah a zmysel. Ohľadom rozhodcovských a poplatkových pravidiel a zoznamu rozhodcov jej text odkazuje na internetovú stánku www.iudicium.sk <http://www.iudicium.sk>. Na rozdiel od prípadu riešeného Najvyšším súdom Českej republiky v rozhodnutí 23Cdo/1201/2009, prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka zakotvená v hlave 14 § 19 Úverových zmluvných podmienok - bez akéhokoľvek konkrétneho alebo bližšieho označenia - vôbec neodlišuje od ostatného textu a podpis spotrebiteľa - povinného - sa nenachádza bezprostredne za týmito podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale iba na prvej strane úverovej zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z „nejednoznačného a mätúceho“ prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel Smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v Prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nie je len na základe Smernice Rady 93/13/EHS považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní upozornil oprávnený aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.07.2008 sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky výslovne konštatoval, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného súkromným subjektom, ktorý nie je Stálym rozhodcovským súdom. Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa pri v danej veci aplikoval Smernicu iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 2282/2008 z 31.7.2008 - toto síce rieši otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak v spore medzi podnikateľmi, a nie v spotrebiteľskej veci. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 4 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 5 sú zo zákona neplatné. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2). Uvedené ustanovenia (a aj niektoré ďalšie) v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Argumentácia oprávneného, že rozhodcovská doložka dojednaná v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nemôže byť neplatná, ak rozhodcovské konanie a postavenie rozhodcov v Slovenskej republike upravuje ZoRK, nie je v súlade s účelom právnej úpravy rozhodcovského konania. Rozhodcovská zmluva je podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. ZoRK dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Spory zo spotrebiteľských zmlúv ZoRK zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Pod pojmom „rozhodcovský súd“ sa rozumie podľa § 7 ods. 1 ZoRK jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia, ktorými môžu byť fyzické aj právnické osoby. Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu; rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona). Vzhľadom na uvedené je možné vyvodiť záver, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, je nezávislá od ostatných ustanovení zmluvy, a preto je potrebné posudzovať ju samostatne. Súd sa pri skúmaní vykonateľnosti rozhodnutia navrhovaného na nútený výkon zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku (§ 41 ods. 2), a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3M Cdo 20/2008). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na vývoj judikatúry v Českej republike, napr. Nález IV. ÚS 2735/2011, uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 2227/2011, v zmysle ktorých môže byť otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu skúmaná i v exekučnom konaní, pričom takýto záver platí i bez zreteľa k tomu, že povinný v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy nenamietal. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 (R 46/2012) jednoznačne vyplýva, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Ex. por. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 45 ZoRK musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou doložkou (zmluvou). Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v Hlave 14 § 19 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je treba považovať nulitný právny akt. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C - 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej zo 6.10.2009. Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu, (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že „Smernica Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 5.10.2010 konštatoval, že „pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Odvolací súd dáva v tomto smere oprávnenému do pozornosti tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.3.2012 v obdobnej veci, podľa ktorého skúmaním rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por., t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Najvyšší súd SR judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. K povinnosti spotrebiteľa namietať platnosť rozhodcovskej doložky Najvyšší súd SR doplnil, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. K námietke oprávneného, že zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje, a súd mu v podstate odňal akýkoľvek zákonný postup vo veci jej vymoženia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že oprávnený - konajúci s odbornou starostlivosťou - mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj právne dôsledky ich používania a musí počítať aj s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže akceptovať. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd tým však nijako vecne nespochybňuje existenciu pohľadávky oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto mu podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.