Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/436/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511215730 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1511215730.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti odporkyni: L. T., T. D. R. R. - D., zast. opatrovníčkou Ľubicou Tichou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava IV, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1.243,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. júna 2012, č. k. 24C 69/2012-82, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. júna 2012, č. k. 24C 69/2012-82, v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a rozhodol, že navrhovateľovi bude po právoplatnosti napadnutého uznesenia prostredníctvom Daňového úradu Bratislava V vrátený súdny poplatok vo výške 67,87 eur. Zároveň súd prvého stupňa žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 28.7.2011 domáhal voči odporkyni zaplatenia sumy 1.243,11 eur spolu s príslušným ročným úrokom z omeškania a náhrady trovy konania titulom neuhradenia faktúr za poskytnuté telekomunikačné služby spoločnosťou Telefónica O2 Slovakia, s.r.o. Pohľadávku navrhovateľ získal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 11.12.2008. Ďalej uviedol, že podaním zo dňa 31.5.2012, pred začatím pojednávania a po vydaní platobného rozkazu, navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Na základe uvedeného a s poukazom na ust. § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. súd prvého stupňa konanie zastavil. O vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi súd prvého stupňa rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona o súdnych poplatkoch. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporkyne a napadol ním výrok o trovách konania v časti, ktorou mu súd prvého stupňa nepriznal právo na náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 82,85 eur. Zároveň požadoval aj trovy odvolacieho konania vo výške 46,01 eur. Mal za to, že uznesenie súd prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa vedľajšieho účastníka bolo potrebné výrok o trovách konania medzi hlavnými účastníkmi ako aj medzi navrhovateľom a vedľajším účastníkom odôvodniť ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., pretože z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil navrhovateľ. Uviedol, že môže preukázať, že v množstve súdnych sporov už len jeho vstup do konania spôsobil späťvzatie návrhu navrhovateľom, a teda ho možno považovať za dostatočne účinný prostriedok zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Vedľajší účastník podotkol, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a že Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby aj účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Zároveň poukázal na skutočnosť, že jeho agenda si vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by ju systematicky spracovávali, technické zabezpečenie, pracovné prostriedky a pomôcky ako aj adekvátne kancelárske priestory, pričom samotné združenie nemá vlastný aparát a jedinou možnosťou efektívneho presadzovania práv spotrebiteľov na súdoch je realizácia činnosti združenia prostredníctvom advokátskych kancelárií. Ďalej v dôvodoch svojho odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že nepriznaním trov vedľajšiemu účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Mal za to, že o dôvodnosti priznania jeho trov svedčí aj ust. § 137 O.s.p., podľa ktorého medzi trovy konania patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti vedľajší účastník poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-279/09. Odmietnutím práva nemajetného vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania by podľa jeho názoru bola znemožnená reálna ochrana spotrebiteľov vedľajším účastníkom na súdoch. Účelnosť vynaložených trov na právnu pomoc odvodzoval aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní okrem iného poukázal aj na čl. 7 ods. 1 smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ, komentáre k Občianskemu súdnemu poriadku, na viaceré nálezy Ústavného súdu týkajúce sa práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore, ako aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, Košiciach a v Banskej Bystrici v obdobných veciach, ktoré predložil ako prílohu k odvolaniu. Podľa názoru vedľajšieho účastníka mal súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri rozhodovaní o trovách vedľajšieho účastníka správne aplikovať ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi priznať náhradu trov konania, nakoľko navrhovateľ z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania. V závere svojho odvolania vedľajší účastník navrhol, aby v prípade, že sa odvolací súd nestotožní s jeho právnou argumentáciou, prerušil konanie a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré vo svojom odvolaní presne špecifikoval. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Poukázal na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorou je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Zastával názor, že vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal aj na skutočnosť, že podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie ako aj na ust. § 25 zák. č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého majú združenia na ochranu spotrebiteľa možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom je podľa názoru navrhovateľa možné len bez práva na náhradu trov konania. Inak by vedľajší účastník nevedel naplniť predmet svojej činnosti. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka preto považoval za neúčelné, nadbytočne navyšujúce trovy konania a nehospodárnosť konania. Navrhovateľ ďalej uviedol, že z vlastných skúseností má vedomosť o vstupe vedľajšieho účastníka do množstva konaní bez ohľadu na ich stav a vôľu odporcu, pričom vedľajší účastník pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Mal za to, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Navrhovateľ zároveň upozornil na skutočnosť, že vzhľadom na neúčelnosť vynaloženia trov konania a na absenciu ich príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi nedochádza k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania nemožno podľa navrhovateľa argumentovať ani ustanovením § 137 O.s.p., nakoľko toto priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osobe oprávnenej zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, kým združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne, ktorý ju v konaní nezastupuje. Za nedôvodný a účelový považoval navrhovateľ aj návrh vedľajšieho účastníka na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom zastával názor, že posúdenie priznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu a Súdny dvor Európskej únie by preskúmaním vnútroštátneho práva prekročil svoje právomoci. Navrhovateľ k svojmu vyjadreniu priložil aj niekoľko rozhodnutí ostatných krajských súdov v obdobných veciach. Opatrovníčka odporkyne sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a zároveň, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne správne. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal návrhom vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach špecifikovaných v odvolaní. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: V dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy od 1.12.2009 oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie; názov Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa používal do 30.11.2009.) Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na cieľ prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom ES podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov či posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s komunitárnym právom. Vnútroštátny súd môže Súdnemu dvoru EÚ ako prejudiciálnu otázku položiť len takú otázku, ktorá sa týka výkladu či hraníc aplikácie úniového práva, konkrétne výkladu primárneho práva a platnosti a výkladu sekundárneho úniového práva, ak má pochybnosti o jeho platnosti. Musí pritom preukázať, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre jeho konkrétne rozhodnutie vo veci. Súdnemu dvoru EÚ neprislúcha rozhodovať o konkrétnych skutkových a právnych okolnostiach prípadu prejednávaného vnútroštátnym súdom ani o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatnenie vnútroštátnych právnych predpisov. (Števček, Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie, C. H. Beck, 2012, s. 392 - 393.) V predmetnej právnej veci vedľajší účastník vo svojom odvolaní sformuloval otázky, podstatou ktorých bolo zodpovedanie, či vedľajšiemu účastníkovi patria trovy konania ako aj otázky týkajúce sa rozporu vnútroštátneho práva s právom EÚ. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že rozhodnutie v prejednávanej veci nezáviselo od posúdenia žiadnej prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom EÚ, a preto nebol dôvod na prerušenie konania a predloženie veci tomuto súdnemu orgánu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Ďalej sa odvolací súd zaoberal samotnými dôvodmi odvolania vedľajšieho účastníka. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O.s.p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne právo na náhradu trov konania, môže by náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu účastníkovi. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa zastavil konanie, pretože navrhovateľ vzal podaním zo dňa 25.5.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 31.5.2012, návrh na začatie konania v celom rozsahu späť. V prípade, ak súd zastavuje konanie (napr. z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, pre nedostatok podmienky konania a pod.) musí sa podľa § 146 ods. 2 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie môže spočívať napríklad v tom, že účastník podal návrh na začatie konania vo veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté alebo o ktorej už prebieha iné konanie, že návrh podal proti niekomu, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, že vzal návrh späť a pod. Zavinenie je potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska (podľa procesného výsledku). Ak zastavenie konania bolo účastníkom zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (protistrane) náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. V predmetnej právnej veci vzal navrhovateľ návrh na začatie konania späť bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, avšak nie pre správanie odporkyne. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Nakoľko navrhovateľ späťvzatím návrhu na začatie konania z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, správne mal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. V zmysle tohto ust. vzniklo právo na náhradu trov konania odporkyni a súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že napadnutý výrok súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nie je vecne správny. Aplikáciou ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania súd prvého stupňa vec v tejto časti nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd prvého stupňa vo vzťahu medzi navrhovateľom a vedľajším účastníkom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v napadnutej časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Súd prvého stupňa bude musieť správne rozhodnúť o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi priznať voči navrhovateľovi náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva odporkyne alebo vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať, ak zistí, že trovy konania vedľajšieho účastníka neboli vynaložené účelne prípadne, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania. V takom prípade bude výrok o trovách konania znieť tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Výroky napadnutého uznesenia, ktorými súd prvého stupňa zastavil konanie, rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi ako aj výrok o trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.