Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/47/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512200650 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1512200650.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: V. B. P., P..D..G.., so sídlom: Ú. X, Q., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Údernícká ul. č. 5, Bratislava, proti odporcovi: T. C., nar. 27.10.1955, bytom Š. XX, XXX XX Q., zastúpený opatrovníčkou J. M., súdna tajomníčka Okresného súdu Bratislava I, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: S. na G. G. P. W., IČO: XX XXX XXX, M.. C. X, U., zast. advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie istiny 7.665,74 EUR s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 7. septembra 2012, č.k.: 50C 95/2012- 44, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania sa z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie, vrátil navrhovateľovi zaplatený súdny poplatok vo výške 452,87 EUR prostredníctvom Daňového úradu Q. a vyslovil, že žiaden z účastníkom nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 96 O.s.p. a tým, že navrhovateľ vzal návrh pred začatím konania späť a žiadal konanie zastaviť. Vrátenie súdneho poplatku navrhovateľovi odôvodnil ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 zák.č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/, s tým že navrhovateľ zobral návrh späť bez vecného vyriešenia jeho zažalovaného nároku resp. opak ním nebol preukázaný, a teda zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Odporcovi, ktorý by mal právo na náhradu trov konania, trovy konania nevznikli. Čo sa týka trov konania vedľajšieho účastníka, mal za to, že vedľajší účastník by mal byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť spotrebiteľovi právnu pomoc. Vzhľadom na to, že konanie bolo zastavené v procesnom štádiu pred meritórnym pojednávaním, podľa názoru súdu, nemožno trovy vyhodnotiť ako trovy potrebné na účelné uplatnenie a bránenie práva, a preto rozhodol, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznáva. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník z dôvodu, že uznesenie v jeho napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol ho v napadnutej časti zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového konania v sume 587,93 EUR a odvolacieho konania v sume 151,56 EUR na účet právneho zástupcu. Poukázal na to, že pri rozhodovaní o trovách v konaní, ktoré bolo skončené zastavením v dôsledku späťvzatia žaloby, je nevyhnutné posudzovať zásadne len procesné kritéria úspechu. Mal za to, že združenie ako právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľov vstúpilo legitímne v súlade s § 93 ods. 2,3 O.s.p. z vlastného podnetu do predmetného spotrebiteľského sporu v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného spotrebiteľa. Namietal, že už len samotný jeho vstup do konania pôsobil v množstve súdnych sporoch pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Podľa jeho názoru je už samotný vstup do konania Združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočným účinným prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Poukázal na čl. 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a súd by mal podľa neho vychádzať z tohto čl. a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach tým, že Združeniu prizná náhradu trov konania, pretože v opačnom prípade by mohla byť činnosť nemajetného združenia paralyzovaná. Uviedol, že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach navrhovateľa vo vzťahu k späťvzatiu návrhu, keďže navrhovateľ pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie svoje návrhy späť na súdoch, kde Združenie vstupuje do spotrebiteľských konaní. Vytkol súdu prvého stupňa, že pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou praxou a slovenskou právnou realitou, pričom poukázal na č. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Uviedol, že o dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka svedčí aj novelizované znenie ust. § 137 O.s.p. v zmysle ktorého, vedľajšiemu účastníkovi výslovne patrí náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom. Túto úpravu zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22.12.2010, sp.zn. C-279/09. Poukázal na množstvo súdnych rozhodnutí (predovšetkým Krajského súdu v Prešove, v Košiciach v Banskej Bystrici a pod.), v ktorých vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi bolo rozhodnuté tak, že vedľajšiemu účastníkovi bola náhrada trov konania priznaná. Navrhol v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s jeho právnou argumentáciou, konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o týchto prejudiciálnych otázkach: 1. Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou S. M. G. S. P. podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania, 2. a) Či sa má čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie vykladať tak, že S. na G. S. P. patrí náhrada trov konania ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho sporu, ak zmyslom a cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, b), ak je odpoveď na otázku podľa tohto odseku tak, že Združeniu patrí náhrada trov v súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania, alebo sa rozhodlo o späťvzatí žaloby žalobcom po námietke premlčania vznesenej v konaní Združením, 3. Či je porušené základné právo spotrebiteľa a S. M. G. S. P. podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo S. napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevyporiada sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne odôvodnené 4. Či právna úprava podľa § 142 až § 151 slovenského občianskeho súdneho poriadku odporuje právu Európske únie, ak neumožňuje S. priznať plnú náhradu trov konania, napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane dodávateľovi náhradu trov konania priznať umožňuje, 5. Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a články 38 a 47 Charty základných práv EÚ treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného práva, ktoré označuje právne zastúpenie S. za neúčelné napriek tomu, že po vstupe Združenia do konania dodávateľ zobral žalobu späť, pretože s poukazom na dôvody odvolania, ide o otázku existencie a prežitia Združenia. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko má za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Zastával názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej evidencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, pričom podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí majú evidentne právnické vzdelanie. Poukázal na to, že má z vlastných skúseností vedomosť, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Mal za to, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, nemá združenie žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Zastával názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Uviedol, že vedľajší účastník v súvislosti s dôvodnosťou trov konania poukázal na ustanovenie § 137 O.s.p., avšak podľa navrhovateľa združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý odporcu v konaní nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Zastával názor, že ustanovenia Charty základných práv EÚ ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Podľa navrhovateľa konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť súd správne prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho účastníka uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. V zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania preskúmal a potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy konania v odvolacom konaní vo výške 151,56 EUR s DPH pozostávajúce z jednej polovice úkonu právnej služby vo výške 142,40 EUR s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu 9,16 EUR s DPH. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že predmetné uznesenie v napadnutej časti je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravujú ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ a § 146 ods. 2 O.s.p.. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku nemá žiaden z účastníkov, ak konanie bolo zastavené. Pokiaľ však niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., ktorá predpokladá zodpovednosť za zavinenie toho účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto, ak navrhovateľ vezme návrh späť v zásade platí, že zastavenie konania zavinil a je preto povinný hradiť trovy konania odporcovi. Z tejto zásady je stanovená výnimka § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. podľa ktorej, ak dôvodne podaný návrh bol vzatý spať pre správanie odporcu, je tento povinný hradiť trovy konania. Dôvodnosť podania návrhu sa i v tomto prípade posudzuje procesne, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k nároku navrhovateľa. V danej veci sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 7.665,74 Eur s príslušenstvom za zmluvu k úverovému účtu alebo k číslu zákazníka č. XXXXXXXXXX na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 08.12.2006 uzavretej s postupcom - F. Ú. Q., J..P... Vedľajší účastník vstúpil do konania podaním doručeným súdu 29.02.2012, ktorým požiadal o zaslanie návrhu na začatie konania a jeho príloh. Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 31.05.2012 vzal návrh v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, na základe čoho súd prvého stupňa dňa 07.09.2012 uznesením č.k. 50C 95/2012-44 konanie vo veci zastavil. Súd prvého stupňa tento úkon navrhovateľa a dôvody, ktoré ho viedli k späťvzatiu návrhu na začatie konania, pri rozhodovaní o náhrade trov konania nedostatočne vyhodnotil z hľadiska ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. a v rozhodnutí jasne neuviedol, či niektorí z účastníkov konania zavinil zastavenie konania, resp. že žiaden z nich nezavinil zastavenie konania a jeho rozhodnutie o trovách konania zostalo nedostatočne odôvodnené. Prvostupňový súd iba vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konanie, keď konanie bolo zastavené v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vedľajší účastník vo svojom odvolaní zároveň navrhol konanie prerušiť v zmysle citovaného zákonného ustanovenia za účelom rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, špecifikovaných v odvolaní vedľajšieho účastníka. Odvolací súd návrh vedľajšieho na prerušenie konania v zmysle citovaného zákonného ustanovenia zamietol z dôvodu, že cieľom prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu komunitárneho práva a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov a ani posudzovanie súladu vnútroštátneho práva s právom komunitárnym (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 155/2011). Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.