Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/12/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512206483 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1512206483.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová, vo veci starostlivosti súdu o maloletú (teraz plnoletú) P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom u otca, zastúpená do plnoletosti kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny v A., dieťa rodičov: matka - P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. Č.. XX, A., zastúpenej usadeným euroadvokátom: Mgr. Luděk Voigt, so sídlom Dlhá 777, Vranov nad Topľou a otec - Ľ. P.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. Č.. XX, A., v konaní o návrhu matky na zníženie výživného, o odvolaní matky (navrhovateľky) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 20P 120/2012-91 zo dňa 9. novembra 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 9. novembra 2012 znížil vyživovaciu povinnosť matky voči vtedy maloletej P. P., nar. XX.XX.XXXX, od 01.10.2012 zo sumy 110,- eur na sumu 70,- eur mesačne a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo výroku rozsudku súd vyslovil, že týmto rozhodnutím sa mení rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 22P 317/2008-210 zo dňa 11.02.2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP 128/10-245 zo dňa 10.08.2010 v rozsahu vyživovacej povinnosti. Súd prvého stupňa rozhodol na základe návrhu matky na zníženie vyživovacej povinnosti voči vtedy maloletej dcére P. od 01.04.2012 zo sumy 110,- eur mesačne na sumu 20,- eur mesačne alebo na sumu 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu z dôvodu, že nastala zmena pomerov na jej strane. Návrh odôvodnila tým, že v čase predchádzajúcej úpravy výživného pracovala na základe pracovnej zmluvy na plný úväzok v spoločnosti R. B., B..T..Y.. a od 16.02.2011 do 13.02.2012 bola práceneschopná a bola liečená v psychiatrickej ambulancii. Po ukončení práceneschopnosti vo februári 2012 sa matka snažila nájsť si zamestnanie a od 23.03.2012 bola evidovaná na úrade práce. Otec maloletej nesúhlasil s návrhom na zníženie výživného a tvrdil, že matka sa o dcéru od roku 2010 nestará, neprejavuje o ňu žiaden záujem, nikdy ju nezobrala na dovolenku, nekupuje jej darčeky. Uviedol, že on okrem finančného príspevku na výživu maloletej plní svoje povinnosti aj vo forme osobnej starostlivosti a to aj zabezpečuje starostlivosť o domácnosť, bývanie, stravovanie, ošatenie, zdravotnú starostlivosť, vecné plnenia a podobne, na ktorých nákladoch sa matka žiadnym spôsobom nepodieľa. Poukázal na zákonnú vyživovaciu povinnosť rodičov a vyčíslil mesačné výdavky na výživu dcéry v sume 432,- eur a okrem toho nepravidelné v sume 1.160,- eur, ako lyžiarsky výcvik, škola v prírode, letný tábor, letná a zimná dovolenka a svoje náklady na bývanie v sume 1.566,80 eur, vrátane hypotéky a výživného na plnoletú dcéru Q., ktoré uhrádza vo výške 132,80 eur. Poukázal na to, že návrh matky na zníženie výživného nezohľadňuje odôvodnené potreby dcéry, primerané jej veku a potrebám dospievajúcej ženy, uviedol, že vzhľadom na súčasnú ekonomickú krízu klesol aj jeho príjem o 20%. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že vyživovacia povinnosť bola upravená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č.k. 22P 317/2010-210 zo dňa 11.02.2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP 128/10-245 zo dňa 10.08.2010, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti otca a matke bolo uložené platiť výživné 110,- eur mesačne. Aj počas predchádzajúceho konania bola matka liečená v psychiatrickej ambulancii s krátkodobými liečeniami jej depresívnych stavov. Obidvaja rodičia boli rozvedení a mali ďalšie dve vyživovacie povinnosť k spoločným deťom C. P. Q.. Príjem otca ako živnostníka podľa daňového priznania za rok 2008 bol v rozsahu podľa jeho príjmov zo živnosti v sume 505.348,- Sk a výdavkov v sume 241.237,- Sk. Matka bola v tom čase zamestnaná v spoločnosti R. B., B..T..Y.., s mesačným čistým príjmom 599,54 eur. Maloletá v tom čase mala 15 rokov a navštevovala základnú školu. Súd mal preukázané, že od poslednej úpravy výživného došlo k zmene pomerov súvisiacich s uplynutím času 2 roky a k zvýšeniu potrieb maloletej v súvislosti s prechodom na vyšší stupeň školského systému, na strednú školu, ako aj v súvislosti s prirodzeným rastom životných nákladov. Obidvom rodičom naďalej trvá vyživovacia povinnosť voči dcére Q., nar. XX.XX.XXXX. Otec v daňovom období za rok 2010 vyčíslil príjmy zo živnosti v sume 19.617,- eur a výdavky 15.711,- eur a v roku 2011 mal príjmy 20.956,61 eur a výdavky 17.125,06 eur. Matka v období od februára 2010 do februára 2011 podľa potvrdenia spoločnosti R. B., B..T..Y.., v ktorej pracovala do 15.02.2011 mala priemerný mesačný príjem 657,- eur. Matka ukončila pracovný pomer dohodou a to z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, stále mávala depresie a pracovné povinnosti si nemohla plniť v potrebnom rozsahu a tak napriek upozorneniam zamestnávateľa následne ukončila pracovný pomer dohodou. Matka bola práceneschopná od 16.02.2011 do 28.01.2012 a od marca 2011 jej boli vyplácané nemocenské dávky od 605,90 eur do 622,10 eur za jednotlivé mesiace. Od marca 2012 do septembra 2012 matka poberala dávky nezamestnanosti a od apríla 2012 do augusta 2012 jej bola vyplácaná dávka v nezamestnanosti vo výške 444,20 eur až 459,- eur. Rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 27.07.2012 bol matke od 13.02.2012 priznaný invalidný dôchodok v sume 106,60 eur mesačne a bola jej uznaná invalidita z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Súd mal preukázané, že počas konania rodičia maloletej predali štvorizbový byt, ktorý mali v spoluvlastníctve a z ktorého matke bola vyplatená kúpna cena 46.000,- eur, z ktorej si matka kúpila jednoizbový byt pre zabezpečenie vlastného bývania v sume 45.000,- eur. Súd prvého stupňa posúdil právne vec podľa § 62 Zákona o rodine, § 78 Zákona o rodine a dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný, pretože došlo k zvýšeniu potrieb maloletej, ale tiež bolo potrebné prihliadnuť na možnosti a schopnosti matky plniť si vyživovaciu povinnosť v doterajšom rozsahu, keď jej bol 13.02.2012 priznaný čiastočný invalidný dôchodok. V dôsledku uznaného poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, na čo súd pri rozhodnutí prihliadol a zároveň aj na to, že rodičom zanikla vyživovacia povinnosť na syna Tomáša, súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že matka má zachovanú 60% schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť a preto nevyhovel návrhu matky v celom rozsahu. Prihliadol tiež na to, že otec už vzhľadom na vek maloletej si neplní vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou o maloletú, teraz plnoletú dcéru. Súd preto znížil výživné zo sumy 110,- eur mesačne na sumu 70,- eur mesačne od 01.10.2012 a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa návrh na zníženie výživného v časti zamietol podala odvolanie matka maloletej, teraz plnoletej odporkyne, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a znížil vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima. Poukázala na to, že dávky v nezamestnanosti boli jej jediným príjmom, z ktorého bola nútená platiť energiu a poplatky spojené s užívaním štvorizbového bytu, ktorý mala v tom čase v spoluvlastníctve s bývalým manželom a tiež musela uhrádzať náklady spoločnej domácnosti, v ktorej žila so svojou dcérou Q., študentkou vysokej školy a synom C.. Sociálna poisťovňa uznala odporkyňu za invalidnú s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav. Posudkový lekár síce odporučil vykonávať prácu v prostredí bez psychicky namáhavej práce na skrátený úväzok, čo však je značne sťažené pre chorobné depresívne návaly, ekonomickú krízu spojenú so zvyšovaním nárokov zamestnávateľov voči zamestnancom a neschopnosti sa navrátiť k zamestnaniu vo farmaceutických firmách, kde bola relatívne úspešne etablovaná, pred zhoršením svojho zdravia. V odvolaní navrhovateľka ďalej uviedla, že predala byt, z ktorého peniaze použila na zakúpenie nového bytu, v ktorom v súčasnosti býva s deťmi a na úhradu starých dlhov súvisiacich s nákladmi na pôvodný byt. Uviedla, že od 13.02.2012 má priznaný invalidný dôchodok v sume 106,60 eur, čo predstavuje od októbra 2012 jej jediný príjem, ktorý jej nepostačuje ani na základné výdavky a preto je odkázaná na príležitostnú pomoc dcéry a syna, naďalej je nezamestnaná a vzhľadom na jej nepriaznivý zdravotný stav nemá možnosť nájsť si nové zamestnanie. Z uvedených dôvodov preto žiadala odvolaniu vyhovieť. K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril opatrovník vtedy maloletej, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny A., ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť s tým, že v možnostiach a schopnostiach matky je uhrádzať súdom určené výživné. I keď bola uznaná za invalidnú s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45% a s odporúčaním vykonávať prácu na skrátený úväzok v prostredí bez psychicky namáhavej práce, je potrebné prihliadnuť na to, že o dcéru neprejavuje žiadny záujem a nepodieľa sa na zabezpečovaní jej potrieb. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. bez nariadanie pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Súd prvého stupňa pri určení výšky výživného vychádzal z ustanovenia § 62 Zákona o rodine, v zmysle ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samá sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Kritériá na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne, na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna. Závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, schopnosti, zdravotného stavu, záujmov, nadania, talentu, vzdelania, od formy budúcej prípravy na povolanie. Nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú vyspelosť dieťaťa, potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať, súčasne závisí od schopností a možností rodičov. Podľa § 78 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. K zmene pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa okolností konkrétneho prípadu môže ísť o subjektívne ako aj objektívne skutočnosti, o zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi sa najčastejšie uplatňujú dôvody ako zmena potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky, prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmena zdravotných pomerov, strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej vyživovacej povinnosti a podobne. Súd prvého stupňa v danej veci dospel k záveru, že došlo k zmene pomerov na strane maloletej, ktorá nastúpila na strednú školu, čo odôvodňuje v zmysle ustanovenia § 78 Zákona o rodine zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená predchádzajúca vyživovacia povinnosť. Zmena pomerov predpokladaná v ustanovení § 78 Zákona o rodine vzniká nástupom na strednú školu, teda prechodom do vyššieho stupňa školského systému zo základnej školy na strednú školu, čím dochádza k zvýšeniu nákladov na maloleté dieťa, keď náklady na výživu a výchovu v súvislosti s nástupom na vyšší stupeň školského systému sú iné a to vyššie, najmä v oblasti nákladov na vzdelanie a na školské potreby, športové potreby, stravu, ošatenie, mimoškolskú činnosť a pod. a preto jednoznačne dochádza k zvyšovaniu nákladov maloletého dieťaťa. Správne preto súd prvého stupňa zistil, že došlo k zmene pomerov na strane maloletej a to vyšším vekom a prechodom do vyššieho stupňa školského systému, čo nepochybne odôvodňuje zmenu predchádzajúcej vyživovacej povinnosti a to najmä zvýšenie výživného. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a pre určenie výšky výživného nie je vôbec rozhodujúce koľko rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. V prejednávanej veci bola naposledy určená vyživovacia povinnosť rozsudkom zo dňa 11.02.2010, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 10.08.2010, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti otca a matke bola uložená povinnosť platiť výživné v sume 110,- eur mesačne. V čase rozhodovania súdu bola matka liečená v psychiatrickej ambulancii a obaja rodičia mali dve vyživovacie povinnosti k spoločným deťom C. a Q.. Otec bol živnostník a matka bola zamestnaná v spoločnosti R. B., B..T..Y.. Maloletá mala v tom čase 15 rokov a navštevovala základnú školu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa zistil, že nastala zmena pomerov a to na strane maloletej tým, že je staršia o dva roky a zvýšili sa jej odôvodnené potreby a to najmä v súvislosti s postupom na vyšší stupeň školského systému, teda na strednú školu, čím sa maloletej nepochybne zvýšili náklady. V súčasnej dobe rodičom zanikla vyživovacia povinnosť k synovi C., čo odôvodňuje zmenu pomerov na ich strane, keď syn C., ako vyplýva z vykonaného dokazovania žije s matkou, ktorá uviedla, že čiastočne jej finančne prispieva na domácnosť. Pokiaľ matka tvrdí, že v súčasnej dobe jej schopnosť zamestnať sa je minimálna a nikto ju nechce zamestnať, túto skutočnosť v priebehu konania nepreukázala a nepredložila doklad o tom, kde si hľadala prácu, u akého zamestnávateľa a aká odpoveď jej bola oznámená, prípadne, že bola jej žiadosť zamietnutá. Takýto dôkaz sa v spise nenachádza. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti výroku, že nie sú splnené podmienky na zníženie vyživovacej povinnosti tak, ako to žiadala matka maloletej. Je potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že matka má zákonnú vyživovaciu povinnosť a preto jej povinnosťou je živiť svoje dieťa i na vlastný úkor. Z vykonaného dokazovania okrem uvedeného vyplýva, že matka sa o maloletú nezaujíma, nezabezpečuje jej žiadne potreby, nekupuje darčeky a nestretáva sa s ňou a tak všetka starostlivosť a zodpovednosť zostala na otcovi, ktorý sa o maloletú, teraz už plnoletú doteraz riadne staral a poskytoval jej všetky potreby, v predchádzajúcom období aj osobnú starostlivosť a aj finančne zabezpečoval jej výživu a preto nie je možné, aby všetka zodpovednosť a starostlivosť, i vo finančnej oblasti zostala iba na otcovi. Matka má zníženú schopnosť pracovať o 45%, ale je nepochybné, že v zostávajúcom rozsahu je povinná zabezpečovať vyživovaciu povinnosť pre svoju dcéru a snažiť sa zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov, aby si matka mohla zákonnú vyživovaciu povinnosť riade plniť. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, ktorá bola napadnutá odvolaním zo strany matky, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.