Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/325/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608200510 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1608200510.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: A. K., I. M. Č..XX, I., zastúpenom advokátom JUDr. Petrom Keltošom, so sídlom Mickiewiczova č. 2, Bratislava, proti odporcovi: F. Y., S. S. B. Č.. XX, Y., zastúpenom advokátom JUDr. Štefanom Martinkovičom, so sídlom Saratovská č. 2/A, Bratislava, o určenie vlastníctva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného S. A., Y. B. XX.A. XXXX, Č..D.. XC XXX/XXXX-XX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v D.. Ú.. Y., F. Y., Y. na P. Č.. XXXX D. Ú. K. I., S. D. A. W. Z.. Č.. XXX/X - Y. Z. W. E.B. F. K. XX A. a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume XXX,XX C. a trovy právneho zastúpenia v sume XXX,XX C.. S poukazom na ustanovenia § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že navrhovateľ splnil všetky podmienky nevyhnutné pre uplatnenie vlastníckeho práva vydržaním. Kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi navrhovateľom a odporcom datovanú dňa XX.XX.XXXX považoval v časti odpredaja parcely číslo XXX/X odporcom do vlastníctva navrhovateľa ako kupujúceho, za platnú. Konštatoval, že na uzavretí kúpnej zmluvy mal záujem sám odporca, kúpna zmluva bola schválená obecným zastupiteľstvom a mal za to, že návrh na jej vklad mal podať odporca a následne vyzvať navrhovateľa na úhradu poplatku za vklad do katastra nehnuteľností. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že od uzatvorenia kúpnej zmluvy navrhovateľ spornú parcelu riadne užíval, vynaložil finančné prostriedky na odstránenie nepovolenej skládky, nakladal s parcelou ako so svojou v dobrej viere, že mu táto patrí, pričom odporca od roku XXXX nikdy neuplatnil žiadne právo na túto parcelu, nevyzval navrhovateľa na vypratanie parcely a ani nakladal s ňou ako s vlastnou. Až v roku XXXX navrhovateľ zistil, že predmetnú parcelu nemá vlastnícky zapísanú na liste vlastníctva, o čom svedčí doložená korešpondencia účastníkov konania. So zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania preto uzavrel, že navrhovateľ spornú parcelu užíval v dobrej viere, že mu patrí viac ako 10 rokov. Napokon dodal, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi nepriznanie uplatňovaného práva navrhovateľovi, keďže na uzavretí kúpnej zmluvy sa dohodli obaja účastníci a len chybou odporcu nedošlo k jej registrácii. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh v celom rozsahu zamietnutý dôvodiac tým, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nedostatočne, so zreteľom na všetky okolnosti, posúdil otázku dobromyseľnosti navrhovateľa vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti. Zdôraznil, že navrhovateľ vedel a mohol vedieť, že nehnuteľnosť nemá zapísanú v príslušnom katastri nehnuteľností a to už aj preto, že žiadosť o zápis do katastra mal podať navrhovateľ, keďže zmluvou bol zaviazaný k úhrade správneho poplatku a rovnako kedykoľvek si mohol zistiť nazretím do verejnej listiny, či zápis vlastníckeho práva bol alebo nebol vykonaný. Navrhovateľ teda podľa neho nemohol byť v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí a že s ňou nakladá ako so svojou, keď jeho dobrú vieru spochybňuje aj skutočnosť, že až po dvanástich rokoch zistil, že nie je zapísaným vlastníkom. Navrhovateľ mal všetky možnosti overiť si, či je alebo nie je vlastníkom a odvolanie sa na skutočnosť, že platil dane, je formálna a nie je podstatná. Poukázal na to, že aj kúpna zmluva vo svojom obsahu riešila svoju účinnosť tak, že táto nastane až vkladom do príslušného katastra nehnuteľností. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že on mal požiadať kataster o zápis vlastníckeho práva na základe označenej zmluvy, keď platí pravidlo, že kto platí, predkladá návrh. Podľa jeho názoru teda navrhovateľ dobromyseľnosť len predstieral a vedome nechával plynúť lehotu v domnienke, že sa mu podarí nehnuteľnosť vydržať, a navyše ani po rokoch nepredložil príslušnému katastru kúpnu zmluvu na zápis. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal všetko potrebné dokazovanie na posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (§ 120 ods. 1, ods. 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne zaujal vo veci aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 130 ods. 1, § 134 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu z dôvodu, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, aj náležite v súlade s ust.§ 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, keď uviedol, prečo na ne, pri posudzovaní zákonných podmienok vydržania neprihliadol a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. Obsah odvolania odporcu tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť tohto záveru, na ktorom súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 129 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Vydržanie je osobitný orginárny spôsob nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona (ex lege) za súčasného splnenia zákonných podmienok : a/ oprávnenosť držby po celú vydržaciu dobu b/ nepretržitosť držby počas celej vydržacej doby, ako neprerušovaný stav užívania veci tri roky pri veciach hnuteľných a 10 rokov pri veciach nehnuteľných c/ spôsobilý predmet vydržania Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že mu táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale táto musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje; ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám o sebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania, na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok) a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci. Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí, ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámi so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby, keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že návrh na vklad vlastníckeho práva mal v danom prípade podať odporca, a pokiaľ sa navrhovateľ aj v zmluve zaviazal zaplatiť poplatok za vklad, išlo len o dojednanie vzájomného záväzku medzi účastníkmi zmluvy o tom, kto bude znášať náklady spojené s návrhom na vklad a nevyplývala z neho automaticky aj povinnosť navrhovateľa podať návrh na vklad, keď navrhovateľovi vznikla len povinnosť zaplatiť odporcovi náklady vynaložené na správny poplatok za vklad. Navrhovateľ tak bol v dobrej viere, že odporca si splní svoju povinnosť a návrh na vklad podá, a pokiaľ aj navrhovateľ mohol mať (hoci aj na základe zmluvy) vedomosť o tom, že vlastnícke právo k prevádzanej nehnuteľnosti nadobudne až zápisom vkladu do katastra nehnuteľností, odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na dlhotrvajúcu nečinnosť odporcu, ktorý ho v držbe sporného pozemku nerušil a ani nijako neobmedzoval, mohol sa navrhovateľ dôvodne spoliehať na to, že návrh na vklad odporca podal a vzhľadom na následné správanie sa odporcu, navrhovateľ nemal dôvod pochybovať o nesplní jeho záväzku, keď navyše podľa § 5 ods. 3 zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, účinnom do 31.12.1995, nebolo potrebné doručenie rozhodnutia o povolení vkladu, pretože rozhodnutie, ktorým sa vklad povolil, bolo možné urobiť len zápisom v spise. Odvolací súd sa tak v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ sporný pozemok po dobu viac ako 10 rokov riadne užíval, nakladal s ním s náležitou starostlivosťou, a teda mal ho ako držiteľ vo svojej faktickej moci, a súčasne s ním nakladal v dobrej viere, že mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrí a keďže nebol počas celej doby v užívaní nikým rušený, bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že odporca podal návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a že sa tak aj stal jeho vlastníkom. S poukazom vyššie uvedené možno prisvedčiť správnosti právneho záveru súdu prvého stupňa, že navrhovateľ dostatočne spoľahlivo preukázal splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, a pokiaľ návrhu navrhovateľa vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odvolacom konaní vznikol úspešnému navrhovateľovi, ktorý podal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Nakoľko navrhovateľ v súlade s § 151 ods. 1 vety druhej O.s.p. nevyčíslil v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy odvolacieho konania, pričom zo spisu iné, ako trovy právneho zastúpenia, nevyplývajú, postupoval odvolací súd podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a zmenil v písomnom vyhotovení výrok vyhláseného rozsudku v časti priznania navrhovateľovi náhrady trov odvolacieho konania tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.