Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/402/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608899964 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1608899964.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: B. Q., O. W. B. Č.. XXX, O., zastúpený spoločnosťou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, proti odporcovi: PEPSI-COLA SR, s.r.o., so sídlom Nádražná 534, Malacky, IČO: 31 362 681, zastúpená spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 6C/292/2008-606 zo dňa 20.3.2012 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 6C/292/2008-606 zo dňa 20.3.2012 p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu 106,56 Eur na náhradu trov odvolacieho konania, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že výpoveď odporcu zo dňa 25.04.2003 daná navrhovateľovi je neplatná. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.252,94 Eur. Odporcu ďalej zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy štátu 40,79 Eur. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 02.09.2003 domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 25.04.2003, ktorá mu bola daná zo strany odporcu z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Vo výpovedi odporca uviedol, že nemá v mieste výkonu práce ani v mieste trvalého bydliska pre navrhovateľa inú vhodnú pozíciu. Výpovedná lehota navrhovateľovi plynula od 01.05.2003 do 31.07.2003. Navrhovateľ predmetnú výpoveď prevzal dňa 25.04.2003 s tým, že s výpoveďou nesúhlasí. Dňa 31.07.2003 navrhovateľ odporcovi oznámil, že na ďalšom zamestnávaní trvá a výpoveď považuje za neplatnú. Navrhovateľ u odporcu vykonával funkciu On- Premise Manager SR (ďalej len OPM SR). Po doručení výpovede odporca vypísal dňa 5.5.2003 interné výberové konanie na pozíciu Account Developement Manager On - Premise (ďalej len ADM-OP), pričom pracovná náplň bola takmer identická s pracovnou náplňou OPM SR navrhovateľa. Nová pozícia ADM OP navrhovateľovi nebola ponúknutá, hoci spĺňal podmienky požadované na túto pozíciu. Odporca s návrhom nesúhlasil. Vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ pracoval u odporcu ako OPM SR. Rozhodnutím konateľa spoločnosti bola dňa 23.04.2003 zrušená pozícia OPM SR. Nakoľko odporca nemal pre navrhovateľa žiadne iné vhodné miesto, bola mu daná dňa 25.04.2003 výpoveď z organizačných dôvodov. Výpovedná lehota navrhovateľovi uplynula dňa 31.07.2003, kedy navrhovateľ ukončil pracovný pomer. Zároveň mu bolo v súlade so zákonom vyplatené odstupné vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku. Zákonník práce neukladá povinnosť zamestnávateľa doručiť pracovníkovi rozhodnutie o zrušení pracovného miesta. Novovytvorenej pozície ADM OP nemohla byť navrhovateľovi ponúknutá, pretože v čase výpovede táto pozícia neexistovala. Odporca má za to, že v súlade so zákonom sa ponuka vhodného miesta musí uskutočniť predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu vhodnú prácu podľa Zákonníka práce nemôže svoju ponukovú povinnosť splniť. Z toho vyplýva, že odporca nemohol postupovať tak, ako to tvrdí navrhovateľ. V priebehu konania navrhovateľ so súhlasom súdu rozšíril petit návrhu tak, že okrem neplatnosti výpovede sa domáhal náhrady mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku v sume 156.082,- Sk za mesiac august a september 2003; v sume 230.064,- Sk za mesiac október , november a december 2003; v sume 230.064,- Sk za mesiac január, február a marec 2004; v sume 237.255,- Sk za mesiac apríl, máj a jún 2004; a v sume 77.867,- Sk za mesiac júl 2004 s tým, že odporca je povinný vykonať zákonné odvody zamestnávateľa z takto vykonaných úhrad. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Navrhovateľ pracoval u odporcu naposledy vo funkcii On- Premise Manager SR /OPM SR/ - manažér pre predaj, na mieste Slovenská republika, s pracovnou náplňou: riadenie, predaj, rozvoj a budovanie zákazníckej siete vo všetkých predajných kanáloch „na mieste“ /HOREKA/ s dohodnutou mzdou naposledy 67.600,- Sk a s ročným bonusom 15% z ročného základného platu. Navrhovateľ mal na starosti všetkých cca 3000 kľúčových zákazníkov v rámci SR, nákup zariadení a nákup servisných chladničiek, zodpovedal za predaj a rozvoj obchodu vo všetkých predajných kanáloch v predajoch „na mieste“ /okamžitá spotreba/ t. j. HOREKA, rýchle občerstvenie, školy, výrobné podniky, zodpovednosť za predaj a rozpočet 330 miliónov Sk/rok - tzv. buget peňazí, riadenie 4 podriadených pracovníkov priamo a 50 podriadených nepriamo, príprava a realizácia ročného plánu predaja a pod. Priamo riadil 4 podriadených pracovníkov OP Supervisorov - H. W., I. O., Q. D. a Y. O.. Títo mali rozdelené 4 oblasti na Slovensku - východ, západ, sever, juh a zabezpečovali činnosť pre navrhovateľa so zákazníkmi - v baroch, reštauráciách, hoteloch a pod. Možno ustáliť, že navrhovateľ pracoval v oblasti spotreby nápojov na mieste, ktoré riadil, a mal na starosti celý slovenský trh zákazníkov špecializujúcich sa na konzumentov nealkoholických nápojov v mieste jeho nákupu - hotely, reštaurácie, kaviarne, bary atď. Týchto zákazníkov mal navrhovateľ na starosti v oblasti stratégií: cenotvorba, marketingové podpory, chladiace a výčapné zariadenia, investície, schvaľovanie zmlúv a zákaznícky servis cez svojich podriadených. Na základe výpovedí svedkov A. Č., svedkov I. O., H. W., Y. O., organizačnej štruktúry, a z internetovej komunikácie svedka Č. (č. l. 57 spisu, kde e-mailom už dňa 29.4.2003 dáva do pozornosti zamestnancom organizačnú zmenu v oddelení Market Developement, pod ktorú spadal aj navrhovateľ so zmenami do obchodného oddelenia - Field Sales v mesiaci apríl 2003 do funkcií BDR - Business Developement representative - regionálny zástupca pre rozvoj zákazníkov), že u odporcu už pred daním výpovede navrhovateľovi došlo k rozhodnutiu o organizačných zmenách. Svedok O. uviedol, že na poradách od januára 2003 sa hovorilo, že dôjde k zmene distribúcie, priama distribúcia bude končiť (vykonával ju navrhovateľ) a bude sa prechádzať na nepriamu distribúciu. Svedok O. uviedol, že dospeli k záveru, že nákup zariadení a servisných chladničiek (náplň navrhovateľa) by mohol mať na starosti jeden človek. Svedok Č. uviedol, že v roku 2002 u odporcu začala prebiehať zmena politiky v podnikaní a to hlavne na základe zmeny vlastníckych vzťahov. Začalo sa šetriť a dôraz sa začal dávať nie tak na získavanie zákazníkov ako na návratnosť vynaložených nákladov. Z týchto dôvodov bolo pracovné miesto navrhovateľa zrušené. Súd mal z týchto dôkazov preukázanú skutočnosť, že o zrušení pracovného miesta bolo riadne rozhodnuté dňa 14.04.2003 konateľom odporcu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý z dôvodu reorganizácie spoločnosti v súlade s internými predpismi zrušil dňom 23.04.2003 pracovnú pozíciu OPM SR (Manager pre predaj na mieste SR v Malackách), na ktorej bol zamestnaný navrhovateľ. Zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa musel predchádzať schvaľovací proces, pričom najneskôr od začiatku apríla 2003 musela byť táto organizačná zmena pripravovaná. Z týchto dôvodov bola následne navrhovateľovi doručená výpoveď z organizačných dôvodov. Súd výpoveď odporcu považoval za platnú, odôvodnenú a riadne doručenú navrhovateľovi svedkom A. Č.. Súd vyhodnotil ako nedôvodné tvrdenie navrhovateľa, že výpoveď mu doručil nadriadený Marek Sedlák s tvrdením, že ho ďalej v tíme nechce, keďže toto tvrdenie ničím nepodložil ani nepreukázal. K týmto záverom súd dospel po vyhodnotení dôkazov - ukončenia pracovného pomeru podriadeného pracovníka navrhovateľa I. O. a následne k preradeniu ďalších troch podriadených OP supervisorov (podriadených pracovníkov navrhovateľa) do avizovaného oddelenia - Field Sales od 1.6.2003 do funkcií BDR - Business Developement representative - regionálny zástupca pre rozvoj zákazníkov (dvaja) a do funkcie Business Developement Manager (ďalej len BDM) - manažér pre rozvoj zákazníkov (jeden). Možno konštatovať, že v rámci organizačných zmien došlo k zrušeniu celého tímu v kategórii On-Premise - v spotrebe nápojov na mieste, ktoré riadil navrhovateľ. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že počas plynutia výpovednej lehoty navrhovateľovi odporca vypísal výberové konanie na novovytvorené miesto Accont developement manager OPS - manažér pre rozvoj obchodu. K rozhodnutiu o prijatí na toto miesto, k prijatiu došlo 15.9.2003.Výberového konania sa prijatá pracovníčka zúčastnila v mesiaci august 2003, teda až po uplynutí výpovednej lehoty navrhovateľa. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že už počas výpovednej lehoty s menovanou telefonoval a táto mu uviedla, že vykonáva tú istú prácu ako navrhovateľ a práve na základe tohto telefonátu navrhovateľ doručil odporcovi list o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a výpoveď považuje za neplatnú, súd považoval za nepreukázané a ničím nedoložené tvrdenia. V konaní bolo preukázané výpoveďami svedkov Č. a O., že novoprijatá pracovníčka Q. prebrala od pána Sedláka len časť pracovnej náplne navrhovateľa. Dokazovaním bol preukázané, že počas trvania výpovede nebol na novú pozíciu prijatý žiadny pracovník, a teda navrhovateľ nemohol telefonicky hovoriť so svedkyňou Q. v priebehu výpovednej lehoty, ale až niekedy v septembri 2003. Z pracovných náplní navrhovateľa a svedkyne Q. súd zistil, že ide o diametrálne odlišné pozície. Súd jednoznačne prijal tvrdenie a dôkazy odporcu, ktorý preukázal v konaní, že navrhovateľ pracoval na vysokej riadiacej pozícii so zameraním na odlišnú pracovnú náplň v odlišnej oblasti a s diametrálne odlišným mzdovým ohodnotením. U novo vytvorenej pozície, na ktorú nová pracovníčka nastúpila v septembri 2003, nešlo o riadiacu funkciu. Náplň tejto pracovníčky bola diametrálne odlišná od pracovnej náplne navrhovateľa - neriadila žiadnych pracovníkov, nezodpovedala za zmluvy, nepripravovala a nešifrovala zmluvy, nemala právo na disponovanie s finančnou hotovosťou a pod. Pracovnej náplni tejto funkcii zodpovedalo aj finančné ohodnotenie - dohodnutá mzda, ktorá bola o viac ako polovicu nižšia ako u navrhovateľa. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer ukončí. Aj v prípade, že pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero pracovníkov, o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ. Súd nemá oprávnenie takéto rozhodnutie preskúmavať. Súd taktiež konštatuje, že novovytvorená funkcia, na ktorú nastúpila svedkyňa Q. nebola pozíciou zhodnou s pozíciou navrhovateľa. Námietku navrhovateľa, že rozhodnutie o zrušení jeho pracovného miesta mu nebolo oznámené, súd vyhodnotil za nedôvodnú, pretože rozhodnutie o zrušení pracovného miesta musí byť síce prijaté - vydané písomne, zamestnávateľ ho však nemusí vyhlásiť alebo zverejniť. Musí však byť prijaté pred podaním výpovede a zamestnanec s ním musí byť oboznámený, stačí však , ak sa to stane až vo výpovedi z pracovného pomeru. Druhou hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede odporcu danej navrhovateľovi je preukázanie, či odporca podľa stavu v čase výpovede mal alebo nemal pre navrhovateľa voľné pracovné miesto zodpovedajúce kritériám stanoveným § 55 ZP, ktoré by bol povinný navrhovateľovi ponúknuť. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. V rámci splnenia si ponukovej povinnosti je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto, ktoré má k dispozícii v čase výpovede, ktoré nemusí zodpovedať pôvodnej funkcii ani kvalifikácii a to aj vtedy, ak toto miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca. Záleží len na pracovníkovi, či takúto ponuku príjme alebo ju odmietne. Prvostupňový súd dospel k záveru, že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť riadne a v čase výpovede mal voľné miesta, ktoré mohol ponúknuť navrhovateľovi. Z listinných dôkazov - inzercia odporcu z januára a marca 2003, čestného prehlásenia Q. S., z výpovede U. Y. mal za preukázané, že odporca pred doručením výpovede navrhovateľovi vykonával výber nových pracovníkov podľa predložených požiadaviek na obsadenie voľných pozícii a týchto pracovníkov aj prijal do pracovného pomeru. Jedným z týchto pracovných voľných miest bola funkcia manažéra skladového hospodárstva. Na túto funkciu bol pohovor vykonaný v mesiaci apríl 2003, t.j. predtým, než odporca doručil navrhovateľovi výpoveď. Na tvrdenie odporcu, že k schváleniu tohto pracovného miesta došlo až po doručení výpovede navrhovateľovi t. j. 28.04.2003 (pondelok), pričom výpoveď bola navrhovateľovi doručená 25.04.2003 (piatok), súd neprihliadol. Toto tvrdenie považoval za účelové, pretože odporca funkciu skladového manažéra vytváral v rámci vykonávaných organizačných zmien (zlúčenie dvoch skladov a ušetrenie dvoch pracovníkov - výpoveď A. Č.) a v čase doručovania výpovede navrhovateľovi musel mať odporca túto organizačnú zmenu schválenú. Musel tak vedieť o potrebe zamestnať na túto funkciu nového pracovníka (išlo o trvalý pracovný pomer na dobu neurčitú). Odporca mal možnosť túto pripravovanú funkciu už 25.04.2003 ponúknuť navrhovateľovi. Skutočnosť, že odporca túto funkciu schválil v nasledujúci pracovný deň po doručení výpovede navrhovateľovi súd vyhodnotil ako obchádzanie ustanovení Zákonníka práce. Prihliadol pritom na to, že u odporcu sa uprednostňoval interný výber pracovníkov (zvlášť THP pracovníkov). Súd konštatoval, že v danom prípade reálne existovala potreba odporcu, aby činnosť manažéra skladového hospodárstva bola vykonávaná a túto funkciu mohol navrhovateľ vykonávať vzhľadom na svoje schopnosti, kvalifikáciu či zdravotný stav (THP riadiaci pracovník). Bola tak pre navrhovateľa vhodnou prácou. Súd dospel taktiež k záveru, že odporca mal aj iné voľné miesto v rozhodnom čase. Išlo o miesto typovač objednávok, na ktorú odporca prijal Q. S.. Ako vyplynulo z čestného prehlásenia Q. S., táto bola na pohovore v mesiaci apríl 2003, t.j. pred doručením výpovede navrhovateľovi, keďže jej pozícia bola schválená podľa „požiadavky na obsadenie voľnej pozície“ dňa 30.04.2003, t. j. opäť bezprostredne po doručení výpovede navrhovateľovi. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že odporca si v danom prípade nesplnil ponukovú povinnosť napriek tomu, že mal voľné miesta, ktoré existovali v čase doručovania výpovede navrhovateľovi . Aj keď u odporcu existoval istý schvaľovací proces pri vytváraní nových pracovných miest a prijímaní pracovníkov, ktorý sa však nie vždy dodržiaval (niektoré „požiadavky na voľnú pozíciu boli podpisované bez dátumového označenia), tento proces by však nemal prebiehať v rozpore so zákonnými ustanovenia Zákonníka práce. Súd preto vyhovel návrhu navrhovateľa a medzitýmnym rozsudkom určil, že výpoveď, ktorá mu bola daná odporcom je neplatná. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd priznal náhradu trov konania. Trovy predstavujú odmenu advokátskej spoločnosti - právneho zástupcu navrhovateľa v celkovej sume 3.252,94 Eur. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a v spore neúspešného odporcu zaviazal na trovy, ktoré platil štát. Trovy predstavujú vyplatené svedočné v sume 40,79 Eur. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca podaním doručeným súdu 12.6.2012. Namietol nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ktoré je extrémne nevyvážené, a súd sa takmer vôbec nevenoval opisu vlastných úvah pri informovaní o najdôležitejšej skutočnosti, ktorá zostala medzi účastníkmi sporná až do konca prvostupňového konania, t.j. či existovalo alebo neexistovalo v čase výpovede navrhovateľovi k 25.4.2003 voľné pracovné miesto, ktoré bol odporca povinný ponúknuť navrhovateľovi. V rozsudku súd uviedol, že už v čase doručovania výpovede navrhovateľovi musel mať odporca schválenú voľnú pracovnú pozíciu, pričom ako obchádzanie zákona súd posúdil fakt, že súhlas generálneho riaditeľa na obsadenie pozície manažéra skladového hospodárstva bol udelený v nasledujúci pracovný deň po daní výpovede navrhovateľovi. Z rozsudku pritom nie je zistiteľné, či absenciu súhlasu generálneho riaditeľa v deň dania výpovede súd vyhodnotil ako právne irelevantnú skutočnosť, alebo právne relevantnú, ale zo strany odporcu len predstieranú. Súd sa dopustil aj ďalšieho závažného omylu vo svojom skutkovom závere, keď tvrdil, že pohovor s adeptkou na zamestnanie pani S. sa uskutočnil zjavne pred daním výpovede navrhovateľovi. Vychádzal pritom z čestného vyhlásenia tejto pracovníčky, ktorá uviedla, že pohovor s ňou sa uskutočnil v priebehu mesiaca apríl 2003. Z tohto dôkazu sa však uvedený záver prvostupňového súdu nedá vyvodiť. Odporca v priebehu prvostupňového konania dostatočne preukázal, že v čase dania výpovede navrhovateľovi neexistovala v spoločnosti žiadna voľná pracovná pozícia. V priebehu sledovaného obdobia odporca len vykonával prieskum trhu voľných pracovných síl za účelom, aby v prípade neskoršieho zriadenia nového miesta spoločnosť disponovala zoznamom vhodných kandidátov. Ide o opodstatnenú agendu každej veľkej spoločnosti. Nového zamestnanca však bolo možné vziať do pracovného pomeru jedine, ak tomu predchádzalo písomné rozhodnutie o vytvorení nového pracovného miesta, t.j. až po podpísaní príslušných dokumentov generálnym riaditeľom. Predtým nie je možné hovoriť o reálnej potrebe zamestnania. Celá komunikácia odporcu s potencionálnymi zamestnancami len deklarovala jeho zámer založiť v prípade potreby, resp. zriadenia nového pracovného miesta, pracovný pomer s týmto adeptom. Vykonané dôkazy pritom nepreukázali existenciu ani jedného voľného pracovného miesta ku dňu 25.4.2003. Jediným kompetentným rozhodnúť o vytvorení a obsadení voľného pracovného miesta bol v tomto čase generálny riaditeľ. Žiadna skutočnosť nepotvrdila záver súdu, že odporca svojim postupom obchádzal zákon. Schvaľovací akt riaditeľa o vytvorení nového miesta a úkon výpovede odporcovi, neboli žiadnym spôsobom koordinované. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil okresnému súdu. Pre prípad potvrdenia rozsudku žiada pripustiť vo veci dovolanie na zodpovedanie otázky, či ustanovenie § 63 ods. 2 ZP možno aplikovať na prípady, kedy zamestnávateľ v rámci svojej činnosti vykonáva prieskumy trhu práce, kontaktuje a zbiera informácie o potencionálnych voľných pracovných silách. Ide po právnej stránke o rozhodnutie zásadného právneho významu. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ podaním doručeným súdu 10.8.2012. Podľa jeho názoru odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky náležitosti riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/2005, podľa ktorého povinnosťou súdu nie je uvádzať v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka. Dokazovanie na súde prvého stupňa bolo skončené dňa 20.3.2012, kedy žiadny z účastníkov nemal ďalšie návrhy na jeho doplnenie. Preto návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie považuje za účelové. V odôvodnení rozsudku súd rozobral otázku splnenia ponukovej povinnosti odporcom a svoje závery náležite odôvodnil. Konštatoval, že v čase dania výpovede reálne existovala potreba odporcu na vykonávanie činnosti manažéra skladového hospodárstva, a táto pozícia mala byť ponúknutá navrhovateľovi. V tomto čase už bola schválená organizačná zmena súvisiaca so spojením dvoch skladov a vznikla potreba obsadiť miesto manažéra skladového hospodárstva. Túto pozíciu odporca inzeroval už v mesiacoch január a marec 2003 a generálny riaditeľ udelil súhlas na jej vytvorenie hneď v nasledujúci pracovný deň po doručení výpovede navrhovateľovi. Pritom bolo len na rozhodnutí personálneho manažéra kedy predloží interný formulár o súhlase na podpis generálnemu riaditeľovi. To správne evokovalo záver súdu, že išlo o obchádzanie zákona. Rovnako aj v súvislosti s pracovným pohovorom so svedkyňou Q. S. koncom mesiaca apríl 2003 platí, že odporca musel vedieť o potrebe vytvorenia nového pracovného miesta ešte pred týmto pohovorom, ktorému logicky predchádzalo hľadanie vhodného kandidáta a samotný proces vzniku nového pracovného miesta. Navrhuje preto napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 O.s.p. ), a po tom, čo sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s odvolacími námietkami odporcu, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého čiastočného rozsudku, nakoľko žiadna z odvolacích námietok odporcu neobstojí. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho súdu odporca ako zamestnávateľ svoju ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 ZP nesplnil. Po formálnej stránke síce skutočne k 25.4.2003 nebolo v spoločnosti odporcu voľné pracovné miesto, ale v tento deň bolo všetko pripravené na jeho oficiálne vytvorenie, k čomu došlo hneď v nasledujúci pracovný deň po daní výpovede navrhovateľovi. Je pritom irelevantné, že pozícia manažéra ADM OP bola pracovnou pozíciou s oveľa menšími kompetenciami a mzdovým ohodnotením, pretože bolo vecou navrhovateľa či by takúto pozíciu prijal alebo nie. Z hľadisku princípu ochrany zamestnancov pred stratou práce je dôležité, aby mohol byť prepustený len pri absencii akéhokoľvek miesta, ktorého výkon mu dovoľuje jeho zdravotný stav, s výnimkou miest vyžadujúcich osobitnú kvalifikáciu (aj tu treba skúmať možnosť rekvalifikácie). Prvostupňový súd svoje závery o nesplnení ponukovej povinnosti odporcu jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Aj odvolací súd je toho názoru, že v čase dania výpovede odporcovi bola možnosť ponúknuť mu minimálne dve pripravené pracovné pozície, ktoré na základe výberového konania potom obsadili nové pracovníčky Anna Mutkovičová a Michaela Kľačanová. Na oficiálne vytvorenie týchto pozícií sa síce vyžadoval súhlas generálneho riaditeľa, čo súd nespochybňuje, avšak vzhľadom na zistený skutkový stav je zjavné, že v rámci interného procesu vytvorenia nového voľného miesta v spoločnosti odporcu, bolo len vecou jeho personálneho oddelenia a samotného generálneho riaditeľa kedy písomný súhlas na už pripravené miesto udelí. A keďže na pozíciu manažéra ADM OP ho udelil hneď v nasledujúci pracovný deň po výpovedi navrhovateľovi, je nesporné, že ho rovnako mohol udeliť v deň výpovede, resp. v čase pred ňou. Aj podľa odvolacieho súdu šlo v tomto prípade o účelové obchádzanie zákona. Odvolací súd tak dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd nezistil ani dôvody na pripustenie dovolania vo veci. Dôvodom úspešnosti žaloby navrhovateľa nebola skutočnosť, že súdy posúdili skúmanie trhu voľných pracovných miest zamestnávateľom pred daním výpovede ako fakt, že mal voľné pracovné miesta. Dôvodom bol záver, že odporca ich už mal v internom procese pripravené na vytvorenie, a hneď po daní výpovede ich aj oficiálne zriadil, čo súdy vyhodnotili ako zámer odporcu obísť svoju ponukovú povinnosť voči odporcovi v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) ZP. Preto dovolenia vo veci odvolací súd nepripustil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov odvolacieho konania za 2 úkony právnej služby podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. - vyjadrenie k odvolaniu odporcu a účasť na pojednávaní dňa 22.1.2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Právny zástupca navrhovateľa vyčíslil trovy konania v podaní zo dňa 22.1.2013 za prvostupňové aj odvolacie konanie v celkovej výške 3 507,20 Eur. Náhrada trov prvostupňového konania už bola navrhovateľovi priznaná napadnutým rozsudkom v čiastke 3 252,94 Eur. Odvolací súd mu priznal náhradu len za odvolacie konanie za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.8.2012 vo výške odmeny 79,58 Eur ( tarifná odmena 58,69 Eur, s režijným paušálom 7,63 Eur a 20%-tnou DPH) a za účasť na pojednávaní dňa 22.1.2013 vo výške 1 úkonu, t.j. 26,96 Eur (tarifná odmena 14,67 Eur, s režijným paušálom 7,81 Eur a 20%-tnou DPH). Spolu v čiastke 106,56 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.