Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/326/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611208452 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611208452.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: I. G. Z., Z..F..P.., Z. Z. Ú. X, N., L.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: O. S., N. F. XXX, za Ú.Č. S. Ú. na Z. odporcu: Z. R. P., Z. Z. T. X, N., L.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie X.XXX,XX I. s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného Z. O., R. W. XX.V. XXXX, Č.. G.. XC/XXX/XXXX-XX, v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd n e p o ž i a d a Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX I., k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Uznesením zo dňa XX.V. XXXX Č.. G.. XC/XXX/XXXX-XX súd prvého stupňa zastavil konanie podľa § 96 O.s.p., odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2, vety prvej O.s.p. v spojení § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil súdny poplatok za návrh. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa poukázal na skutočnosť, že vedľajší účastník je združenia na ochranu spotrebiteľa, ktorého schopnosť ochraňovať za ujmy spotrebiteľa mimo súdu i na súde je daná už cieľom činnosti združenia, vyplývajúcim z jeho stanov, preto trovy právneho zastúpenia advokátom nepovažoval za účelne vynaložené, dokonca ich považoval za nehospodárne. Mal za to, že sám vedľajší účastník, vzhľadom na cieľ svojej činnosti, ktorým je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, ako i ďalšie v stanovách definované ciele, disponuje rozsiahlymi znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá a je inštitúciou spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Navyše účtovaný úkon právnej pomoci - prevzatie a príprava zastúpenia, vyhodnotil ako trovy nepreukázané, keď združenie udelilo právnemu zástupcovi takzvanú generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať bez ďalšieho konkrétneho pokynu úkony právnych služieb. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že trovy, ktoré si advokát za prevzatie a prípravu zastúpenia uplatnil, nie sú trovami účelne vynaloženými. Záverom vyjadril pochybnosti o tom, či hromadné vstupovanie združenia v zastúpení advokátom a uplatňovanie si trov do konaní, o predmete, ktorých združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za právne zastupovanie. Proti tomuto uzneseniu, do výroku o nepriznaní náhrady trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník domáhajúc sa jeho zmeny v napadnutej časti tak, aby mu bola priznaná náhrada trov celého konania, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 2 O.s.p. na rozhodovanie o jeho nároku na náhradu trov konania, keď súd mal o trovách konania rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. a zisťovať, či návrh na začatie konania bol podaný dôvodne a či navrhovateľ svojím nedôvodne podaným návrhom nezavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Tým, že navrhovateľ zobral návrh v celom rozsahu späť, zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, pričom sa tak nestalo pre správanie odporcu. Keďže ako vedľajší účastník na strane odporcu má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, vznikli mu v konaní trovy v súvislosti s vykonávaním úkonov právnej služby jeho právnym zástupcom, a preto mal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobnejšie uviesť dôvody, prečo mu náhradu trov konania nepriznal a poukázal na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. Argumentoval tým, že je občianskym združením založeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa a že jeho činnosť spočíva, okrem iného, v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov v zmysle ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a § 54 Obchodného zákonníka, pričom ochrana spotrebiteľských práv sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, či vstúpení do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p.. Poukázal na článok 169 Zmluvy o fungovaní Európskej umyje, na viaceré smernice EÚ, ako aj na článok 38 Charty základných práv EÚ. Podľa neho výklad, ktorý by z uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť, je absurdný a odporujúci zákonom SR a predpisom EÚ, nakoľko pri jeho aplikovaní by nebolo možné prostredníctvom združenia riadne, účelne a efektívne chrániť a presadzovať práva a oprávnené záujmy spotrebiteľov, a teda ani plniť základnú úlohu spotrebiteľského združenia stanovenú legislatívou SR a EÚ. K vznesenej námietke premlčania zdôraznil, že táto nebola daná zo strany hlavného účastníka a nemohla byť daná ani zo strany súdu. Namietal, že súd prvého stupňa svojím postupom a nepriznaním mu náhrady trov poprel rovnosť podmienok v konkrétnom súdnom konaní, zasiahol do jeho procesných práv garantovaných mu v ustanovení § 93 ods. 4 O.s.p. a znemožnil mu tak reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia vymedzených zákonom a fakticky tak spotrebiteľovi odňal právo na kvalifikovanú pomoc spotrebiteľského združenia v rámci občianskeho súdneho procesu a spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zahrňujúceho okrem iného aj tzv. " princíp rovnosti zbraní". Zdôraznil, že mu nie je možné odoprieť právo dať sa zastúpiť advokátom a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Z. W. I. S. S. Y. - XXX/XX R. W. XX. XX. XXXX, ktorý deklaruje právo na právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom, a teda právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať, a postup súdu, ktorým v prípade preukázateľného úspechu vo veci odoprie zákonný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vynaložených v konaní proti účastníkovi, ktorý právne zastúpenie má, a ktorému je táto náhrada priznávaná, je priamym popretím tohto základného práva, osobitne v prípade účastníka, ktorým je spotrebiteľské združenie, zo zákona založené na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý v súdnom konaní svoje právne zastúpenie nemá. Záverom poznamenal, že nahradenie trov právneho zastúpenia zo strany navrhovateľa považuje za spravodlivé, nakoľko mu jednak s bránením práv spotrebiteľov vznikli reálne náklady a jednak ako prevenciu pred konaním navrhovateľa, ktorý zneužíva nízke právne vedomie spotrebiteľov tým, že skupuje premlčané pohľadávky a tie následne žaluje, spoliehajúc sa na to, že spotrebitelia nevedia o možnosti vznesenia námietky premlčania a právne služby advokáta si nemôžu dovoliť. Napokon, v prípade pochybností, navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom a svoje stanovisko rovnako podložil viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné. Zastáva názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach a ak by predsa len bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený v konaní advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania, inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho účastníka do konania, keďže združenie ako vedľajší účastník, by nevedelo naplniť predmet svojej činnosti. Zdôraznil, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, v mnohých prípadoch svoje procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania. Poukázal na to, že uvedenú činnosť by malo byť schopné účelne zabezpečiť aj samotné združenie a jeho paušálny vstup do konania v zastúpení advokátom, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Zdôraznil, že nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi nedôjde k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania (nález Ú. Z. Z. Z..G. R.. L.. Ú. XX/XX). Podľa neho konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, na čo je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať. Argumentoval aj tým, že žiadne z ustanovení Charty základných práv EÚ nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky uviedol, že v zmysle práva Európskej únie, je z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor Európskej únie nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom Európskej únie, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.). Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a keďže posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, ktorý ju posudzuje individuálne vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam každej jednotlivej veci, v danom prípade neprichádza do úvahy položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Vedľajší účastník vystupujúci na strane odporcu, má tak zásadne právo na náhradu trov konania. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., teda v danom prípade účelne vynaložené vedľajším účastníkom na procesnú obranu odporcu proti navrhovateľom tvrdenému nároku. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť, má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym obsadením (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe čoho môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa nadbytočným nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ú. Z.W. Z. F. L.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Z. W. I. Y.- XXX/XX R. W. XX.XX.XXXX, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že vedľajšiemu účastníkovi nevznikol nárok na náhradu trov konania, vynaložených na trovy právneho zastúpenia, z dôvodu, že neboli účelne vynaložené. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z úradnej činnosti je známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú.É. Z. Z. F. L.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Uvedené závery, tak nie sú v rozpore s čl. 47 Charty základných práv EÚ zaručujúceho každému právo na poskytnutie právnej pomoci a ani s citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, keďže tieto nijako nepopierajú právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, teda jeho právo nechať sa zastúpiť v konaní advokátom a nijako neobmedzujú tak jeho prístup k súdu a ani právo na spravodlivý súdny proces. Záverom odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie ust. § 137 O.s.p. (účinné od 01.01.2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Odvolací súd po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po vyhodnotení odvolacích námietok považuje uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške XX,XX I. (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pozostávajúcich z odmeny vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny v sume XX,XX I., z režijného paušálu vo výške X,XX I., ku ktorým priznal 20% DPH. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.