Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/533/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611209528 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1611209528.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: D. H. N., N..V..Q.., N. N. Ú. X, G., F.: XX XXX XXX, zastúpený: advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: V. K., J.. XX.XX.XXXX, G. I. Č.. XXXX, S., za účasti vedľajšieho účastníka: N. L. Q., N. N.O. P. X, G., F.: XX XXX XXX, zastúpený: advokátska kancelária HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie 1.804,81 € príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Malacky zo dňa 23.8.2012, č.k. 4C/177/2011-46 v časti náhrady trov konania, r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 23. 8. 2012, č.k. 4C/177/2011-46 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd konanie vo veci zastavil. Odporcovi a ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľovi vrátil súdny poplatok v sume 101,37 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava. Z odôvodnenie uznesenia vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 17.10.2011 domáhal zaplatenia sumy 1.804,81 € s príslušenstvom titulom neuhradenej pôžičky. Podaním zo dňa 10.08.2012 vzal navrhovateľ návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť bez uvedenia dôvodu. Súd poukázal na ustanovenia §§ 96 ods. 1, 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) a konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, pričom neskúmal, či odporca so späťvzatím súhlasí, nakoľko k späťvzatiu prišlo pred začatím pojednávania vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p.. Konštatoval, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ, keďže návrh vzal späť bez uvedenia dôvodu. Odporca si žiadne trovy konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu trov konania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.. a uviedol, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, pretože ako dôvod hodný osobitného zreteľa vyhodnotil skutočnosť, že vedľajší účastník je združenie na ochranu občana spotrebiteľa OSA, ktorého schopnosť ochraňovať záujmy spotrebiteľa mimo súdu i na súde je daná už cieľom činnosti združenia, vyplývajúcim z jeho stanov. Trovy právneho zastúpenia advokátom nepovažoval súd ako účelne vynaložené. Sám vedľajší účastník, vzhľadom na cieľ jeho činnosti, ktorým je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka ako i ďalšie v stanovách definované ciele, disponuje rozsiahlymi znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá. Je inštitúciou spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Ak si na zastupovanie združenie splnomocnilo advokáta, má súd za to, že jeho trovy má hradiť z vlastných finančných prostriedkov. Súd poukázal aj na to, že právny zástupca vedľajšieho účastníka si vyúčtoval odmenu za jeden úkon právnej pomoci - prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, čo súd vyhodnotil, ako trovy nepreukázané. Je totiž nepochybné, že združenie udelilo právnemu zástupcovi tzv. generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že sám advokát má vykonávať bez ďalšieho konkrétneho pokynu úkony právnych služieb. Advokát zrejme považoval za potrebné oznámiť vstup združenia do tohto konania, o predmete ktorého nemal žiadnu vedomosť a zároveň oznámiť, že si uplatňuje trovy konania (súdu nie je známe, či združenie malo vedomosť o tom, že do konania vstupuje). V oznámení o vstupe do konania žiadal doručiť návrh na začatie konania s prílohami. Z uvedených skutočností vyplýva pre súd záver, že ani úkon prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, nie je úkonom v tomto konaní preukázaným a trovy, ktoré si advokát za tento úkon uplatnil, nie sú trovami účelne vynaloženými. Ďalej poukázal na to, že právny zástupca združenia spolu s oznámením o vstupe združenia do konania (vymení len číslo konania a účastníkov), a žiadosťou o zaslanie žaloby a podal hneď návrh na priznanie trov konania, čo súd vyhodnotil ako neobvyklé. Tento vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní, o čom má súd vedomosť z jeho rozhodovacej činnosti. Súd má preto pochybnosti, či hromadné vstupovanie združenia v zastúpení advokátom a zároveň uplatňovanie si trov, do konaní, o predmete ktorých združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za právne zastupovanie. Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane odporcu (ďalej len „VÚ“) prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 17.9.2012. Namietol, že ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. možno aplikovať len v celkom výnimočných prípadoch. Takýto názor zaujal aj NS SR v rozhodnutí č. 3Mcdo/5/2006. Napadnuté uznesenie však takéto dôvody neobsahuje. Ak by svoj právny názor chcel prvostupňový súd aplikovať na všetky prípady, potom by nemohol priznať trovy ani navrhovateľovi, ktorý je obchodnou spoločnosťou a skupuje pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv, pričom aj on je zastúpený advokátom. Navrhovateľovi sú však trovy v obdobných veciach priznávané. VÚ si pritom uplatnil nárok len za 2 úkony právnej pomoci. Navrhovateľ vzal žalobný návrh späť bez uvedenia dôvodu. Pritom návrh nebol podaný dôvodne, resp. bol premlčaný. Jeho späťvzatím navrhovateľ zavinil zastavenie konania. Skutočným dôvodom späťvzatia podľa názoru VÚ je skutočnosť, že on uplatnil vo veci námietku premlčania. Činnosť VÚ spočíva okrem iného v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v súdnych konaniach. Práva spotrebiteľov na vytváranie združení na ochranu ich záujmov upravuje viaceré smernice EÚ a čl. 38 Charty základných práv EÚ. Stanovisko súd popierajúce význam právneho zastupovania VÚ považuje za účelové, zjavne nesprávne a pri jeho aplikovaní by nebolo možné účelne chrániť a presadzovať práva spotrebiteľov. Bez právneho posúdenia veci a bez vznesenia námietky premlčania zo strany VÚ by v konaní nemohlo byť na premlčanie zo strany súdu prihliadnuté, a odporca by bol v spore neúspešný tak, ako v mnohých ďalších obdobných veciach. Nepriznaním trov VÚ súd poprel rovnosť podmienok v konaní, čím zasiahol do procesných práv VÚ a znemožnil mu reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia. Keďže on vo veci vystupoval na strane odporcu, ktorý bol v spore úspešný, mal mu súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznať náhradu účelne vynaložených trov, pričom mu nie je možné uprieť právo dať sa zastúpiť advokátom. Tieto tvrdenia podporujú aj viaceré rozsudky krajských súdov, ktoré konkretizoval v odvolaní. Právo na právne zastúpenie VÚ jasne deklaruje aj Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22.12.2010, podľa ktorého právnické osoby musia mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať zastupovať. Domáha sa, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zmenil a navrhovateľa zaviazal nahradiť mu trovy konania. Alternatívne navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentmi uvedenými v odvolaní , navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, pričom navrhol aj znenie otázok. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu, čo značne oslabilo postavenie navrhovateľa v spore. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že práve jeho konaním v prospech odporcu došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu a vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p.. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, však nemožno opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní Na druhej strane však nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez vyzvania odporcu. V konaní sa VÚ vyjadril k návrhu, vzniesol námietku premlčania a podal odvolanie voči nepriznaniu náhrady trov konania. Všetky tieto úkony po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Všetky tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K návrhu vedľajšieho účastníka, aby súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke, odvolací súd uvádza, že nie je pre súd záväzný v tom zmysle, že by bol povinný z iniciácie účastníka konania konanie prerušiť a požiadať o rozhodnutie o predbežnej otázke. To, či súd podá návrh na Súdny dvor Európskych spoločenstiev závisí od úvahy súdu, či navrhovaná otázka súvisí s okolnosťami, ktoré môžu viesť k vzniku pochybností o správnom výklade a aplikácii komunitárneho práva. Keďže odvolací súd nedospel k takému záveru, nie je potrebné ani realizovať postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní proti VÚ úspešný si náhradu trov konania neuplatnil, resp. mu žiadne trovy nevznikli. Súd mu preto takýto nárok nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.