Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/45/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899885 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1708899885.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ F. L., R. C. L. Č.. XX, Z., X/ E. L., R. C. L. Č.. XX, Z., obaja zastúpení advokátkou JUDr. Ivetou Balalovou, Ružová dolina č. 10, Bratislava proti odporkyni: B. E. (C.Á.), R. C. Š.. Z. Č.. X, T. C., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kubicová-Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., Záhradnícka č. 68, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 5C 633/2008-147 zo dňa 24. novembra 2011 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovatelia 1/, 2/ sú povinní zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 43,02€ na účet advokátskej kancelárie Kubicová, Benkózci, Baláž - advokáti, s.r.o., Bratislava, Záhradnícka č. 68 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/, ktorým sa domáhali titulom vydržania určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc. č. XXX/X o výmere 476 m2 záhrady a parc.č. XXX/X o výmere 42 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na LV č. XXX, E..Ú.. Z., X. Z., X. K.. Zároveň prvostupňový súd zaviazal navrhovateľov 1/, 2/ k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyni 671,92€ titulom náhrady trov právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z navrhovateľov zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého navrhovateľa. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 130 ,§ 134 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, keď poukázal na zákonom ustanovené podmienky vydržania a to existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a či je na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, ďalej uplynutie stanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe (desaťročná doba pri nehnuteľných veciach) a spôsobilosť predmetu vydržania. Prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie, pri hodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, zastal názor, že navrhovatelia 1/, 2/ neuniesli v konaní dôkazné bremeno a nepreukázali splnenie zákonných podmienok, platných pre inštitút vydržania. Navrhovatelia 1/ a 2/ nepreukázali, že s vecou, s ktorou nakladali ako s vlastnou - pozemkom parc.č. XXX/X E..Ú.. Z. o výmere 518 m2 - boli na všetky okolnosti dobromyseľní, že im vec patrí. Svedčí o tom, jednak výpoveď navrhovateľa 1/ v konaní pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 13C 27/02 na pojednávaní dňa 13.6.2005 kde uviedol, že prepis na geodézii k predmetnému pozemku vybaví p. A. S., teda vedel, že je potrebné prevod vlastníctva registrovať, inak sa nestane vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť je v rozpore s jeho neskorším vyjadrením pred tunajším súdom, že ako jednoduchý dedinský človek o tejto skutočnosti nevedel. Ďalej je to v rozpore s podpismi navrhovateľov 1/ a 2/ na Dotazníku a čestnom vyhlásení zo dňa 4.11.1981, kde podpísali, že vlastníkom nehnuteľnosti je A. S. a má sa uskutočniť prevod dotknutej parcely na nich ako nadobúdateľov, ktorá skutočnosť je v rozpore s ich tvrdeniami v žalobnom návrhu, že sa cítia byť dobromyseľní vlastníci pozemku, ktorá skutočnosť je v rozpore aj s ich tvrdením, že nehnuteľnosť užívali ako svoju vlastnú po dobu od r. 1968 doteraz a plynutie 10 ročnej vydržacej doby im plynulo od roku 1982 do roku 1992 s poukazom na právny inštitút vydržania, ktorý zaviedla novela zákona č. 131/1982 Zb. S poukazom na vyššie uvedené zastal súd názor, že navrhovateľom nemohla plynúť vydržacia doba od uvedeného obdobia, nakoľko nebola splnená podmienka dobromyseľnosti vydržania a v príčinnej súvislosti s tým, im teda ani nemohla začať plynúť vydržacia doba. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedkyne R. D., ktorá uviedla, že neskôr previedla na susedov bezodplatne pozemok, čím nepriamo potvrdila, že neboli vlastníkmi pozemku. Či držiteľ veci je v zmysle § 132a Občianskeho zákonníka (teraz § 130) dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal, resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Navrhovatelia vo svojej výpovedi viackrát uviedli, že prepis nehnuteľnosti na geodézii mala v zariadiť sv. A. S., neustále sa dotazovali u pána N., či prepis vybavila, teda v tejto súvislosti je dôvodné predpokladať, že vedeli, že bez tohto prepisu na nich ako nových prípadných vlastníkov, ako keby sa vlastníkmi nehnuteľnosti ani nestali a následne v budúcnosti mohli mať o tejto skutočnosti prinajmenej pochybnosti, čo následne vzbudzuje pochybnosti o dobromyseľnosti držby. Záverom prvostupňový súd s odkazom na ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka poukázal na princíp ochrany odporkyne, nakoľko je nesporné, že právoplatným rozhodnutím v dedičskom konaní po nebohom Z. N. vedenom na vtedajšom ŠN Bratislava-vidiek sp.zn. D 585/78 nadobudla predmetný pozemok Juliana Pokrývková ako právny predchodca odporkyne, pričom následne tento v roku 1999 na základe darovacej zmluvy (vklad do KN povolený vtedajším katastrálnym odborom OÚ v Senci pod V- 182/1999) nadobudla odporkyňa. V danom prípade ide o výnimku zo všeobecnej zásady občianskeho práva, že vlastníctvo k veci alebo právo môže previesť iba ten, komu vec alebo právo patrí a kto je oprávnený na takúto dispozíciu. Ochranu zákon poskytuje iba za podmienky, že nadobúdateľ bol dobromyseľný, čo znamená, že nevedel a ani nemohol vedieť, že ten, od koho predmet dedičstva nadobudol, nie je pravým dedičom, ktorú skutočnosť musí v spore preukazovať dedič, ktorý by chcel od nadobúdateľa získať vec alebo právo. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd návrh navrhovateľov 1/, 2/ v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia jej právneho zástupcu vyúčtovaných v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov v celkovej výške 671,92€. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, ktorým žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a ich návrhu v celom rozsahu vyhovel. Vo svojom odvolaní uviedli, že ako manželia, spolu s ďalšími dvomi susedmi odkúpili od Z. N. v roku 1968 parcelu č. 106/3 o výmere 518m2 v katastrálnom území Malinovo. Z. N. dal rozparcelovať svoj pozemok na tri časti a ponúkol ho rodinám D., L. B. Š. na odkúpenie. Dohodli sa na kúpnej cene a dcéra Z. N. prišla zobrať kúpnu cenu o čom boli spísané potvrdenia. Pri rokovaní o odkúpení pozemkov sa dcéra Z. N., A. S. zaviazala, že ona vybaví prepis vlastnícka na geodézii. Po zaplatení kúpnej ceny boli navrhovatelia presvedčení, že kúpený pozemok je ich vlastníctvom, lebo ostatné záležitosti na geodézii sa zaviazala vybaviť dcéra Z. N. a sám predávajúci im povedal, že pozemok je už ich vlastníctvom a môžu ho nerušene užívať. V zmysle toho, že navrhovatelia sa dohodli na všetkých náležitostiach kúpnej zmluvy, zaplatili kúpnu cenu a dcéra predávajúceho sa zaviazala, že vybaví prepis na geodézii, oplotili si pozemok a nerušene ho užívali. Predávajúci Z. N. zomrel v roku 1978, ale nikto neoznámil navrhovateľom, že pozemok, na kúpe ktorého sa v roku 1968 dohodli a zaplatili kúpnu cenu, je predmetom dedičstva po zomrelom. Oni preto boli presvedčení, že sú vlastníkmi pozemku, ktorý kúpili od Z. N., a za ktorý mu aj zaplatili, a ktorí nerušene užívali až do polovice 90 rokov. V roku 1981 bol podpísaný dotazník a čestné vyhlásenie na účely prevodu pozemku, ale navrhovatelia mali za to, že všetky skutočnosti, ktoré sa v týchto dokladoch nachádzajú zodpovedajú tomu, že oni odkúpili pozemok a sú jeho vlastníkmi, a preto nemôže byť z týchto dokladov preukázané, že nie sú vlastníkmi pozemku, ktorý kúpili. Síce si nepamätajú, že takýto dotazník podpísali, ale považovali to za formalitu, ktorá nič nemenila na veci, lebo ich nevyzval, aby vypratali pozemok, alebo vrátili vlastníkovi. Aj v tomto dotazníku je uvedená kúpna cena 2072 Kčs, pričom zaplatili pôvodnému vlastníkovi pozemku pred 13 rokmi sumu 2000 Kčs, keď toto potvrdila sama A. S., a preto aj keď nemajú navrhovatelia doklad o zaplatení kúpnej sumy, tak to, že kúpnu cenu zaplatili, nebolo nikdy spochybnené. Navrhovatelia namietali, že prvostupňový súd nesprávne právne vyhodnotil vykonané dokazovanie, lebo tú skutočnosť, že v roku 1981 bol podpísaný dotazník a čestné prehlásenie vyhodnotil tak, že oni neboli v dobrej viere, že sú držiteľmi a vlastníkmi predmetného pozemku. Podľa ich názoru je preukázané, že A. S. konala po celý čas účelovo. Aby mohli navrhovatelia uvedený pozemok vydržať, tak je potrebné, aby mali oprávnenú držbu pozemku, uplynula 10 ročná vydržacia doba a bol spôsobilý predmet vydržania. Trvali na tom že od roku 1968 až do polovice 90 rokov im nebolo spochybnené ich vlastníctvo predmetného pozemku. V dotazníku a čestnom prehlásení, sa uvádza skutočný stav, ktorý bol a to, že oni sú vlastníkmi pozemku. No v žiadnom prípade týmto nebola prerušená ich oprávnená držba pozemku, lebo A. S. nepreukázala, že by im oznámila, že pozemok nie je ich vlastníctvom, ale patrí jej a buď jej ho majú vydať, alebo doplatiť kúpnu cenu, ktorú vraj chcela, i keď sama nevedela akú. Celé konanie A. S. odporuje dobrým mravom, a preto nemá požívať žiadnu ochranu, tak ako ani nadobudnutie pozemku jej vnučkou. Odporkyňa vedela, že nadobúda pozemok od A. S., že prebieha súdny spor o vydržanie pozemku, a preto považujú takého jej konanie za konanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu, lebo nie je dobromyseľné a v súlade s dobrými mravmi. K odvolaniu navrhovatelia pripojili Čestné prehlásenie U. U., R. D., Q.. N. zo dňa 7.12.2011 a Čestné prehlásenie U. K. zo dňa 21.11.2011. K odvolaniu navrhovateľov 1./, 2./ sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť a zaviazať navrhovateľov na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, keď v roku 1968 bolo možné tzv. osobné vlastníctvo k veci nadobudnúť najmä kúpou, darom, inou zmluvou, dedením a rozhodnutím štátneho orgánu (§ 133 v tom čase platného a účinného Občianskeho zákonníka); vtedajšia právna úprava vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva nepoznala. Navrhovatelia podľa jeho názoru v priebehu konania nepreukázali existenciu zákonných predpokladov na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Pokiaľ ide o dobromyseľnú držbu navrhovateľov, tejto otázke sa nemožno stotožniť s právnym názorom navrhovateľov, ktorý prezentujú v podanom odvolaní a teda nepreukázali minimálne jednu zákonnú podmienku vydržania, a to existenciu dobromyseľnej držby veci podľa § 132a ods. 1. v tom čase platného a účinného Občianskeho zákonníka. Avšak, aj v prípade preukázania všetkých zákonných predpokladov na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane navrhovateľov, títo by vlastnícke právo mohli vydržať, ale iba v prospech štátu. Ak by totiž aj preukázali, že v ich prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, vlastnícke právo k sporným pozemkom by síce vydržali, ale iba v prospech štátu; navrhovatelia pritom nadobudli nie vlastnícke právo, ale len právo, aby sa s nimi uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku. S poukazom na ustanovenia § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka danej veci navrhovatelia do dňa 31.12. 1991 dohodu o osobnom užívaní pozemkov neuzavreli, preto im ex lege vyniklo právo na uzavretie kúpnej zmluvy k sporným pozemkom a keďže si toto právo v prekluzívnej jednoročnej lehote neuplatnili, i toto právo im zaniklo. Záverom odporca uviedol, že pokiaľ ide o nové dôkazy, ktoré navrhovatelia pripojili k odvolaniu a ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, tieto nie sú prípustným odvolacím dôvodom (§205a Občianskeho súdneho poriadku). Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ proti rozsudku nie je dôvodné. V predmetnej veci sa navrhovatelia 1/, 2/ domáhali titulom vydržania určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc.č. XXX/X o výmere 476 m2 záhrady a parc.č. 106/4 o výmere 42 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na LV č. XXX, E..Ú.. Z., X. Z., X. K. /. S.. Č.. XXX/X o výmere 518 m2 zapísaná na LV č. XXX/. V prejednávanej veci ide o posúdenie splnenia jednej z kumulatívnych podmienok držby, ktorou je dobromyseľnosť navrhovateľov pri nastúpení do držby. Podľa § 135a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č. 131/1981 Zb. účinnej od 1. apríla 1983 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2). Podľa § 135 ods. 2 citovaného Občianskeho zákonníka, ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania. Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983 § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa. Vychádzajúc z navrhovateľmi tvrdenej skutočnosti, že do držby nehnuteľnosti nastúpili v r. 1968, bolo potrebným zaoberať sa prejednávanou vecou z hľadiska právnej úpravy vydržania podľa novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 1983. Uvedený postup vyplýva zo skutočnosti, že Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.) nepripúšťal vydržanie ako osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva. Možnosť vydržania k hnuteľným veciam a niektorým nehnuteľnostiam bola zavedená do nášho právneho poriadku opätovne až novelou z roku 1982. Ustanovenie § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení novely do vydržacej doby uvedenej v § 135a započítava aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983. Aktuálnym sa však stalo vydržanie vecí podľa novely až od 1. apríla 1984, pretože aj keď sa započítavajú vydržacie doby, ktoré uplynuli ešte pred účinnosťou novely, neskončia sa tieto doby skôr než uplynutím jedného roku od účinnosti novely Občianskeho zákonníka (§ 507a ods. 3 druhá veta). Spätné pôsobenie novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 sa vzťahuje iba na občianskoprávne vzťahy vzniknuté v dobe od 1. apríla 1983. Preto možno aj započítanie vydržacej doby podľa novely vzťahovať iba na dobu od účinnosti Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1964 do účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t.j. od 1. apríla 1983. Z uvedeného vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. nastúpenie navrhovateľov do držby spornej nehnuteľnosti bolo v roku 197968 prípustným. Nastúpenie do oprávnenej držby však predpokladalo dobromyseľnosť navrhovateľov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (to, že môže ísť o omyl skutkový, je možné považovať za nepochybné). Podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vychádzal pri posúdení otázky dobrej viery navrhovateľov o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, správne v súlade s uvedenými zásadami, z právne významných okolností, ktoré vyšli v konaní najavo, a prihliadol na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých bolo možné usúdiť o neoprávnenosti ich držby. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Z týchto okolností, ktoré prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol (odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje), správne vyvodil, že navrhovatelia nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. Pri posudzovaní existencie presvedčenia navrhovateľov, že im vlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, bolo totiž potrebné tak, ako to správne urobil prvostupňový súd, prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých malo prísť k uzavretiu kúpnej zmluvy vzhľadom k tomu, že práve táto bola navrhovateľmi označená (domnelým) nadobúdacím titulom. Z obsahu Dotazníka a čestného vyhlásenia z zo dňa 4.11.1981 vyplýva, že údaje v ňom uvedené mali slúžiť podkladom na napísanie zmluvy alebo zo zmluvy už napísanej, a nie pre prevod vlastníctva nehnuteľností. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné očakávať od každého, t.j. aj od navrhovateľov, si museli byť vedomí, že tento listinný dôkaz nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti. Z obsahu uvedenej listiny nemožno dovodiť iný záver, než že mala slúžiť podkladom pre napísanie kúpnej zmluvy alebo údaje v nej uvedené mali pochádzať z už uzavretej kúpnej zmluvy. Uzavretie inej kúpnej zmluvy z vykonaného dokazovania nevyplynulo a samotný Dotazník mal byť len podkladom na jej napísanie. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od každého, navrhovatelia nemohli nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že im vec patrí. Pokiaľ takéto vnútorné presvedčenie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do vlastníctva vyvodili nezakladalo u nich potrebnú dobromyseľnosť. Ich vnútorné psychické presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva pri vstupe do držby bolo bez právneho významu, t.j. nemohlo spôsobiť dobromyseľnosť o tom, že im sporný pozemok vlastnícky patrí, pretože všetky okolnosti prípadu svedčili o tom, že k čo aj len domnelému prevodu vlastníctva nemohlo dôjsť. Navrhovateľmi tvrdené nadobudnutie presvedčenia o vlastníctve spornej nehnuteľnosti neguje tiež skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa 1./ v konaní pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 13C 27/02 na pojednávaní dňa 13.6.2005 kde uviedol, že prepis na geodézii k predmetnému pozemku vybaví p. A. S.. , teda vedel, že je potrebné prevod vlastníctva registrovať, inak sa nestane vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť je v rozpore s jeho neskorším vyjadrením pred tunajším súdom. Samotné faktické nerušené užívanie spornej nehnuteľnosti bez splnenia aj kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že prvostupňový súd správne právne posúdil otázku dobromyseľnosti vstupu navrhovateľov do držby a vyvodil aj správny právny záver o nenadobudnutí vlastníctva spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi vydržaním. Odvolanie podané navrhovateľmi je v plnom rozsahu nedôvodné, keď námietky v ňom uvedené sú právne irelevantné. V tomto odvolaní neboli uvedené žiadne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal (205a ods. 1 O.s.p.). Listinné dôkazy založené navrhovateľmi k odvolaniu (Čestné prehlásenie U. U., R. D., Q.. N. zo dňa 7.12.2011 a Čestné prehlásenie U. K. zo dňa 21.11.2011), nie sú dôkazmi v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p., keď tieto dôkazy objektívne existujú od roku 198v týchto dôkazoch menovaní osvedčujú skutočnosti známe od roku 19675 a právny zástupca navrhovateľov žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň odvolací súd poukazuje i na to, že účastníci boli riadne súdom prvého stupňa poučení (§ 120 ods. 4 O.s.p.) na povinnosť predloženia a oznámenia všetkých dôkazov a skutočností najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej a to spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 13.11.2008 (č.l. 49 spisu). Z vyššie uvedeného dôvodu potom odvolací súd na tieto listinné dôkazy, predložené až v odvolacom konaní, neprihliadol. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Odporkyni , ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní vo výške 43,02€, ktoré zaviazal navrhovateľov 1./, 2./ s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi odporkyne do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.1.2012, keď odmena advokáta za úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 28,22€. Odmena potom aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 35,85€ / 28,22€ + 1 x 7,63€ režijný paušál /, pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 7,17 € / 35,85€ x 20% /. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.