Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/101/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201233 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1011201233.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: NIKA, spol. s r.o., IČO: 30 228 557, Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, advokát, Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, (ako právny nástupca Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica), o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.: I/226/6244-52888/2011/990600-r zo dňa 06.05.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj len žalovaný) č.: I/226/6244-52888/2011/990600-r zo dňa 06.05.2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č. 670/230/52429/10/Sek zo dňa 16.12.2010, ktorým Daňový úrad Považská Bystrica podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ZSDP) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 121.550,55 eur, rozhodol tak, že tento dodatočný platobný výmer potvrdil. Žalobca žiadal zrušiť tak napadnuté druhostupňové ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že podľa správnych orgánov hodnoverne nepreukázal, že tovar fakturovaný faktúrami č. 813271, 813515, 813534, 814135, 814291 a 814614 bol skutočne dodaný na územie iného členského štátu a preto žalobcovi neuznali oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o dani z pridanej hodnoty alebo zákon o DPH) a dorubili mu daň v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH vo výške 1.750.166,- Sk a tiež, že si mal neoprávnene uplatniť odpočítanie dane z dodávateľských faktúr v sume 1.911.666,- Sk, nakoľko nepreukázal, že mu bol dodaný tovar od dodávateľa FENIX BAU, s.r.o.. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné a vecne nesprávne, pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov nepreskúmateľné a skutkové závery sú vyvodené v rozpore s obsahom dôkazov, ako i v rozpore s dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti. Konkrétne namietal, že: 1. Nebola riadne ukončená daňová kontrola prerokovaním protokolu o daňovej kontrole, pretože neporozumel poučeniu správcu dane. Dôvody neporozumenia sú uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 14.12.2010. K dôvodom neporozumenia daného poučenia správca dane neposkytol žalobcovi vysvetlenie a pokračoval v konaní, čím postupoval v rozpore s § 2 ZSDP. Žalovaný sa snaží tento nedostatok správcu dane zakryť všeobecnými bezvýznamnými frázami a právne irelevantnými výhovorkami. Žalovaný svojim postupom len potvrdil, že žalobca nemohol porozumieť poučeniu o mlčanlivosti. V tejto časti je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 2. Namietal porušenie svojho práva na vyjadrenie sa k protokolu, keďže dňa 14.12.2010 pri prejednaní protokolu u správcu dane mu bol doručený aj dodatok k protokolu. Poukázal na § 15 ods. 10 posledná veta ZSDP, podľa ktorého je dodatok k protokolu súčasťou protokolu. Keďže je teda dodatok k protokolu neoddeliteľnou súčasťou protokolu, vzťahujú sa na tento dodatok všetky ustanovenia týkajúce sa protokolu a preto mal byť dodatok k protokolu žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a na jeho prerokovanie. Mala mu byť poskytnutá lehota 8 pracovných dní na vyjadrenie sa k dodatku. Nedodržaním tohto postupu správcom dane tento postupoval v rozpore s § 2 ods. 1 ZSDP, čím porušil zásadu zákonnosti a postupoval aj v rozpore s § 2 ods. 2, 7 a 8 ZSDP, čím porušil zásady daňového konania a to rovnosť účastníkov konania a práva a povinnosti daňového subjektu na úzku spoluprácu a súčinnosť so správcom dane. 3. V postupe správcu dane došlo k procesnému pochybeniu, keď neprebehlo prvostupňové daňové konanie. Citoval ustanovenia § 1a písm. d/, § 15 ods. 1, 13, § 44 ods. 1 ZSDP, z ktorých vyplýva, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Je obsahovou náplňou správy daní, avšak nie je súčasťou daňového konania. Závery daňovej kontroly obsiahnuté v protokole môžu mať povahu dôkazu v daňovom konaní. Za daňové konanie treba považovať postup správcu dane, iného príslušného orgánu, daňových subjektov a tretích osôb zúčastnených na konaní pri vydávaní, preskúmavaní a realizácii individuálnych daňovo - právnych aktov, ktoré upravujú procesné daňovo - právne normy. Až ukončením daňovej kontroly môže začať vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní malo byť žalobcovi umožnené využiť všetky zákonom priznané procesné práva a malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29 ZSDP. Je vylúčené, aby daňové konanie začínalo doručením rozhodnutia vo veci samej a aby za daňové vyrubovacie konanie bolo možné považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca sa teda nezúčastnil daňového konania, čím mu boli odňaté procesné práva. Postup správcu dane porušil práva žalobcu na spravodlivé konanie s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Neuskutočnenie prvostupňového daňového konania preukazuje aj to, že dôvody rozhodnutia sú totožné s dôvodmi protokolu o daňovej kontrole. Žalovaný túto námietku považoval za nedôvodnú, pretože si žalobca v rámci daňovej kontroly mohol uplatniť všetky svoje práva účastníka konania. Žalovaný sa však nezaoberal podstatou námietky, že vôbec neprebehlo prvostupňové konanie. 4. Žalobca citoval § 29 ods. 4 ZSDP s tým, že podľa § 15 ods. 5 písm. e/ ZSDP má právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Daňová kontrola v danom prípade začala dňa 26.01.2010, avšak žalovaný prevzal do svojich dôvodov dôkazy, z ktorých vychádzal správca dane, ako by boli súčasťou daňovej kontroly, napriek tomu, že vôbec v rámci tejto daňovej kontroly vykonané neboli. Ide o listinné dôkazy, najmä výpovede K. ktoré dôkazy správca dane nevykonal v rámci daňovej kontroly, ale boli vykonávané na iný účel v rámci iného daňového konania. Ak teda správca dane uvádzal tieto dôkazy ako dôkazy vykonané v rámci daňovej kontroly, ide o nezákonný postup. Týmto došlo k porušeniu práv žalobcu uvedených v § 2 ods. 1, 8 a § 15 ods. 5 písm. e/ ZSDP. Tieto dôkazy boli vykonané nezákonne a preto na ne nemožno prihliadať. Správca dane aj tu porušil povinnosť mlčanlivosti v zmysle § 23 ZSDP. Na túto námietku žalovaný vôbec nereagoval a naďalej tieto nezákonne získané dôkazy používal a vychádzal z nich. 5. Namietal nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonaní dôkazu výsluchu svedka K.. Z obsahu zápisnice zo dňa 19.03.2010 je zrejmé, že správca dane viedol výsluch tohto svedka nezákonne. Žalobca poukázal na § 131 a § 132 Trestného poriadku, ktoré upravujú postup pri výsluchu svedka, ktorými sa však správca dane neriadil. Nezistil pomer svedka k veci alebo účastníkom a neumožnil mu, aby najprv súvisle vypovedal všetko, čo o veci vie. Podľa žalobcu správca dane vypočúval svedka na skutočnosti, ktoré nesúvisia s predmetom daňovej kontroly a preto je výpoveď svedka získaná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a nemôže byť ako dôkaz podľa § 29 ods. 4 ZSDP použitá. Ukázaním účtov žalobcu v peňažnom ústave správca dane porušil nielen daňové tajomstvo podľa § 23 ZSDP ale i bankové tajomstvo. S obsahom týchto účtov správca dane oboznámil osobu, ktorá nesmie byť s týmito údajmi oboznámená. Výpoveď svedka Z. je irelevantná, zmätočná, obsahujúca vzájomne si odporujúce tvrdenia a preukazujúca len jeho dohady. Z faktúr je zrejmé, že tieto boli vystavované V., účtovníčkou spoločnosti TERNO s.r.o., ktorá vykonávala účtovníctvo pre spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a preto je nepochybné, že faktúry nemohla vystaviť spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a tieto ani nemohol podpísať svedok Z.. Výpoveď svedka Z. je nulitným dôkazom, pretože svedok nič nepotvrdil ani nič nevyvrátil. Žalobca považoval tento dôkaz za zbytočný a navyše za vykonaný nad rámec oprávnení daňových orgánov. 6. Správne orgány účelovo manipulujú s dôkazmi a tým aj so skutkovým stavom v neprospech žalobcu, keď nespomínajú dôkazy preukazujúce správnosť tvrdení žalobcu. Žalobca mal so svojim odberateľom - spoločnosťou BEIMPEX, s.r.o. Zlín, Česká republika, dohodnuté dodatkom ku kúpnej zmluve, že prepravu si zabezpečí táto spoločnosť, pričom tento dodatok bol dohodnutý práve preto, lebo tovar musel byť prepravovaný mraziarenskými návesmi, ktoré žalobca nemal a tieto zabezpečil kupujúci. V súlade so zmluvou boli zrealizované všetky obchody. Žalobca obchod reálne uskutočnil tým, že tovar dodal prepravcovi, ktorého zabezpečil kupujúci. Žalovaný vôbec neuviedol obsah dodacích listov, na ktorých prepravca - vodič G. písomne potvrdil prevzatie tovaru a prevzatie dokladov k tovaru. Žalobca tiež predložil prehlásenie o prepravovaní tovaru odberateľom do iného členského štátu EÚ podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, ktorým odberateľ potvrdil prepravu i prevzatie tovaru. Ide o priamy dôkaz preukazujúci odovzdanie tovaru kupujúcemu prostredníctvom jeho prepravcu a teda aj priamy dôkaz preukazujúci dodanie tovaru kupujúcemu - odberateľovi a tým i dôkaz preukazujúci dodanie tovaru žalobcovi od jeho dodávateľa. Dodávateľ žalobcu mu na základe ústnej zmluvy - telefonickej objednávky dodával tovar, ktorého prepravu zabezpečoval odberateľ žalobcu - spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. Dodaný tovar mal žalobca v areáli svojej spoločnosti prevziať a odovzdať na ďalšiu prepravu svojmu odberateľovi. Tento postup bol dohodnutý preto, že žalobca nedisponoval chladiarenskými a mraziarenskými kamiónmi a tieto zabezpečil odberateľ. Tento postup bol zvolený aj z dôvodu, aby nemuselo dôjsť k prekládke tovaru, ktorý bol v mrazenej forme alebo vyžadoval chladenie. Za dodaný tovar žalobca zaplatil buď v hotovosti alebo bezhotovostným platobným stykom. Svedkyne - zamestnankyne žalobcu p. O. a p. S. boli vypočúvané na skutočnosti týkajúce sa rôznych predmetov daňového konania a to tak na daň z príjmov ako i na daň z pridanej hodnoty, pričom kritériá pre preukaznosť týchto daní sú odlišné. Týmto svedkyniam boli kladené sugestívne otázky v neprospech žalobcu. Svedkyne boli navyše vypočuté až v odvolacom konaní, čo dokazuje, že správca dane viedol konanie tak, aby znemožnil žalobcovi preukázať dodanie tovaru. Napriek uvedenému svedkyne potvrdili fyzické dodanie tovaru a jeho kontrolu a zaplatenie v priestoroch spoločnosti žalobcu. Spochybňovanie pravdivosti výpovede svedkyne O. žalovaným z dôvodu, že jej mal pri výsluchu šepkať konateľ žalobcu a tým ju navádzať na výpoveď, je klamstvom. Podľa žalobcu konateľ svedkyni O. šepkal, že zamestnankyne správcu dane vzhľadom na námietku právneho zástupcu zjavne nevedeli, ako majú postupovať a konali chaoticky. Žalovaný taktiež nedôvodne bagatelizoval výpoveď svedkyne S., ktorá potvrdila, že k výplate peňažných prostriedkov v hotovosti za tovar p. A. došlo. Správne orgány v súvislosti s výpoveďou svedkyne O. zamlčali priamy písomný dôkaz - protokoly senzorických skúšok vykonané pracovníčkou laboratória p. L. zo vzoriek, ktoré jej odovzdala p. O.. Tieto dôkazy priamo preukazujú prevzatie tovaru, pričom je v rozpore s princípmi logiky, aby žalobca platil za niečo, čo mu dodané nebolo. 7. Žalovaný nereagoval na námietku žalobcu týkajúcu sa výpovede svedka S. A., pričom podľa žalobcu tento svedok potvrdil uzavretie dodatku k zmluve zo dňa 16.05.2008. Správca dane sa zaoberal platnosťou či neplatnosťou tohto dodatku, napriek tomu, aby mal na takéto hodnotenie kompetencie. Na obchod pritom nebol vôbec potrebný písomný právny úkon, ale stačilo ústne poverenie alebo konkludentné konanie. Stačilo, že tovar bol dodaný a prevzatý. Prevzatie tovaru odberateľom žalobcu bolo preukázané podpísanými dodacími listami. Žalovaný skonštatoval, že svedok A. nebol oprávnený konať za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. bez toho, aby zisťoval, či svedok A. nebol poverený štatutárnym zástupcom spoločnosti, pričom takéto poverenie nebolo potrebné v písomnej forme vzhľadom na to, že bol v spoločnosti spoločníkom. Ako spoločník mal právo prikázať konateľovi, aby splnomocnil kohokoľvek v mene spoločnosti, teda aj seba. Žalobca bol navyše dobromyseľný, keďže považoval tohto svedka za splnomocneného zástupcu spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. Aj keby svedok A. prekročil rozsah svojho oprávnenia, spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. je týmto úkonom viazaná, ibaže by žalobcovi bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedela, oznámila prekročenie plnomocenstva. Žalobca tvrdil, že svedok A. bol oprávnený konať v mene tejto spoločnosti vo všetkých obchodoch a všetky úkony sú platné. Tento svedok navyše potvrdil, že terajším konateľom spoločnosti K. G. bol splnomocnený. 8. Svedecká výpoveď svedka G. bola zbytočná a tento dôkaz je nepoužiteľný. Svedok od 15.04.2008 už nebol konateľom spoločnosti a tak nemohol nič vedieť o obchodoch uskutočnených v mesiacoch máj, jún a júl. Podľa žalobcu je nedôvodné sa zaoberať otázkou, či p. A. bol splnomocnený konať za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o., pretože ide o čisto vnútornú záležitosť tejto spoločnosti, ktorá nemá vplyv na posúdenie podstatných skutočností pre správne určenie a vyrubenie dane. Na tento účel je rozhodujúce, že tovar bol žalobcovi dodaný a on tento následne predal. 9. Svedok G. potvrdil prepravu tovaru, predložil aj CMR a tvrdil, že potvrdenia prevzatia tovaru boli zaznamenané na origináloch nachádzajúcich sa v spoločnosti ZEOTOP, s.r.o. Aj svedkyňa V. I. potvrdila realizáciu obchodov so spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. Žalovaný považoval výpoveď svedka G. za nevierohodnú preto, že prepravné doklady poskytnuté žalobcom neobsahovali požadované náležitosti deklarujúce odovzdanie a prevzatie tovaru. Tiež poukazuje na to, že správca dane nemohol preveriť tvrdenia tohto svedka, keďže spoločnosť ZEOTOP, s.r.o. s daňovými orgánmi nespolupracuje. Svedok G. potvrdil, že prepravné doklady si odfotil ešte pred vykonaním prepravy pre vlastnú potrebu a preto nemohli obsahovať údaje o prevzatí tovaru. Podľa žalobcu nie je neštandardné, aby sa za dopravu platilo vopred. Žalovaný sa nezaoberal otázkou, ako sa mohol svedok dostať k dokladom, keby reálne nevykonal prepravu a na čo by mu boli doklady, keby s prepravou nemal nič spoločné. Skutočnosť, že správca dane nemohol preveriť tvrdenia svedka so spoločnosťou ZEOTOP, s.r.o. nie je žiadnym dôkazom a toto nemôže byť vyhodnotené v neprospech žalobcu. 10. Je nezmyselné tvrdenie žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil dôkazy preukazujúce dodanie tovaru. Nie je pravdou, že by okrem účtovných dokladov žalobca nepredložil iné dôkazy preukazujúce uskutočnenie dodávky tovaru spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o.. Boli preukázané nielen výpoveďami žalobcu ale i výpoveďami svedkov G., A. a I., listinnými dôkazmi ako aj dokladmi o zaplatení tovaru v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom. Dodanie tovaru potvrdili aj svedkyne O. a S.. Správcovi dane sa nepodarilo preukázať, že tovar dodávaný spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. v skutočnosti nebol dodaný. Ak mal správca dane pochybnosti, mal tieto uviesť a vyzvať žalobcu na vyjadrenie, prípadne predloženie dôkazov a nie svojvoľne, bez akejkoľvek vedomosti žalobcu, zisťovať všelijakými dožiadaniami skutočnosti, ktoré vôbec nebolo potrebné zisťovať. Správca dane teda postupoval nezákonne a úplne zbytočne spôsobil prieťahy v konaní. Dôkazom toho je, že sám vykonával dokazovanie a z odpovedí na dožiadania správcu dane vyplýva, že sa mu nič nepodarilo zistiť. Ak iný daňový subjekt je nezistiteľný, je takýto dôkaz nulový. Žalobca prevzal tovar dodaný spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. od prepravcu a vôbec nebolo potrebné, aby bol v priamom kontakte so zástupcom dodávateľa. Pri obchodných transakciách je bežnou praxou, že sa uskutočňujú tzv. traťové dodávky, t.j. tovar sa fyzicky prepravuje od dodávateľa priamo ku konečnému odberateľovi. Takýto tovar neprechádza skladom obchodníka, resp. ide cez jeho priestor len za účelom jeho prevzatia a odovzdania na ďalšiu prepravu alebo napríklad na test kvality, námatkové prepočítanie množstva a podobne. U obchodníka teda prebehnú dva obchody s tým istým tovarom, a to nákup a predaj bez pohybu tovaru cez jeho sklad, len na základe faktúr, pričom fyzická dodávka ide priamo od dodávateľa ku konečnému odberateľovi. Podmienky dodania sa dohodnú s dodávateľom aj odberateľom. Keďže sa teda tovar fyzicky nenachádza u obchodníka, neúčtuje sa v majetku na sklad, ale účtuje sa na priebežný účet obstarania tovaru. Neexistujú príjemky na sklad ani výdajky zo skladu, ktorými sa preukazuje skutočné fyzické prevzatie na sklad pri nákupe a skutočné fyzické vydanie zo skladu pri predaji. Vzápätí po nákupe sa účtuje v momente predaja naraz vyskladnenie za účelom predaja a súvisiace tržby z predaja tovaru. Takto obchody prebehli aj u žalobcu. Ak spoločnosť, ktorá uskutočnila obchod formou traťovej dodávky, má faktúry od dodávateľa a kópie svojich vystavených faktúr pre odberateľa na ten istý tovar a má doklad o splnení dodacej podmienky, potom skutočný obchod (nákup aj predaj) preukázala. Ďalším dôkazom podporujúcim realizáciu dodávok je aj úhrada ceny. Takto postupoval aj žalobca. Opätovne zdôraznil, že preukázal riadne dodanie tovaru, čoho dôkazom je aj to, že žalobca tento následne predal a za tovar získal príjem. Bez výdavkov za dodanie tovaru by žalobca nemohol mať žiadne príjmy z následného predaja tovaru. Daňové orgány nepredložili žiaden dôkaz opaku, ktorý by vyvrátil správnosť, úplnosť a pravdivosť tvrdení a dôkazov žalobcu, ale len bez logiky účelovo spochybňujú skutkový stav. Ak má správca dane pochybnosti o dôkaznej hodnote žalobcom predložených dôkazov, prenáša sa dôkazné bremeno z daňového subjektu na správcu dane. Nestačia len pochybnosti o tvrdení daňového subjektu a správnosti predložených dôkazov, pretože správca dane musí vierohodnosť, preukaznosť, správnosť, či úplnosť dôkazných prostriedkov inými dôkaznými prostriedkami vyvrátiť. Žalobca nespochybňuje oprávnenia správcu dane preverovať tvrdené skutočnosti, avšak tento musí rešpektovať práva daňového subjektu a všetky dôkazy, ktoré vykonáva, mu musí vopred oznámiť i s dôvodmi, prečo ich vykonáva, aby mal daňový subjekt možnosť sa vyjadriť k týmto pochybnostiam, ako i k spôsobu vykonania týchto dôkazov a k nevyhnutnosti potreby vykonať tieto dôkazy. Dokazovanie nemôže byť tajné, pretože daňový subjekt musí mať kontrolu, či správca dane vykonáva dôkazy zákonne, musí mať teda i vedomosť o tom, že vykonáva dožiadania, z akých dôvodov a aký je obsah dožiadaní. Rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok, nezrozumiteľnosť a zmätočnosť dôvodov, keďže nedáva odpoveď na námietky žalobcu a je v rozpore s § 30 ods. 3 ZSDP. 11. Námietky žalobcu uvádzané v súvislosti so spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. sa týkajú aj dodávky tovaru od spoločnosti FENIX BAU, s.r.o.. Svedok Z. N. nebol pred výsluchom poučený a postup pri jeho výsluchu bol v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a preto na tento dôkaz nemožno prihliadať. Žalobca navyše nikdy netvrdil, že by pri obchodoch so spoločnosťou FENIX BAU, s.r.o. konal a rokoval s Z. N.. Žalobca rokoval s pánom S., ktorý preberal aj financie v hotovosti a ktorý bol prítomný vždy spolu s S. A.. Je úplne irelevantné, či Z. N. mal akúkoľvek vedomosť o obchodoch, pričom i pri týchto obchodoch žalobca postupoval úplne bežným spôsobom a považoval dobromyseľne S. N. za osobu konajúcu v mene spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., keďže mal pečiatku spoločnosti a originál osvedčenia o registrácii DPH a DIČ. 12. Priebeh konania preukazuje účelový zámer daňových orgánov preukázať žalobcovi, že mu tovar nebol dodaný, čo sa mu však nepodarilo preukázaním dôkazu opaku. Žalobca predložil všetky dôkazy, a ak mal správca dane pochybnosti o jeho tvrdeniach, mal ho vyzvať, čo konkrétne má žalobca preukázať. Uviedol, že všetky vykonané dožiadania boli vykonané nezákonne, ako dôkazy ich nemožno použiť, pretože o ich vykonávaní vôbec nevedel a nemohol sa ani vyjadriť, či takýto dôkaz je vôbec potrebné vykonať, k spôsobu vykonania dôkazu a k obsahu zisťovaných skutočností. O týchto dôkazoch bol informovaný až po ich uskutočnení, čím bolo porušené jeho právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 1 a 8 ZSDP. Správca dane nezákonným postupom znemožnil žalobcovi preukázať skutočnosti podľa § 29 ods. 8 ZSDP. Nezákonným postupom správca dane použil len dôkazy, ktoré mu vyhovujú a vopred určil obsah týchto dôkazov. Takýmto postupom správca dane znemožnil žalobcovi mať vedomosti o tom, aké všetky dôkazy vo veci vykonal. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Zotrval na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí a uviedol, že v prípade poučenia správca dane postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Správcovi dane túto povinnosť ukladá § 23 ods. 3 ZSDP a tiež podľa § 11 ods. 2 ZSDP musí zápisnica o ústnom pojednávaní obsahovať aj poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Správca dane v zmysle zákona poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní, zaznamenal ich vyjadrenie do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní, ktorého predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu. Daňová kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 ZSDP. Správca dane postupoval v súlade s § 2 ods. 1 a § 29 ods. 1, 2 ZSDP a keďže spoločnosť ZEOTOP, s.r.o. mala prepravovať tovar, ktorý bol predmetom daňovej kontroly, preverované skutočnosti v súvislosti s touto spoločnosťou súviseli s daňovou kontrolou. Dodatok k protokolu nenahrádza už doručený a prerokovaný protokol a preto sa na dodatok nevzťahujú ani procesné úkony platiace pre protokol z daňovej kontroly. Poukázal na § 15 ods. 5 písm. c/, ods. 6 písm. e/ ZSDP, podľa ktorých je zákonná lehota na vyjadrenie k protokolu poslednou lehotou, kedy má daňový subjekt právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Túto lehotu nemožno ani predĺžiť ani odpustiť jej zmeškanie. Žalobca mal v rámci vykonávanej daňovej kontroly celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 15 ZSDP. Protokol je výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu a tiež interpretácie daňových a iných právnych predpisov a preto vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti žalobcu. Žalobca nebol počas daňovej kontroly obmedzený vo svojich procesných právach podľa § 2 ods. 1, 2 a 8 ZSDP. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu tak, ako to je ustanovené v § 48 ods. 6 ZSDP. Zákon umožňuje použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a správca dane nie je viazaný iba na dôkazy, ktoré mu predloží daňový subjekt, ale má právo v súlade s § 29 ods. 2 ZSDP a z dôvodu čo najobjektívnejšieho zistenia skutkového stavu aj povinnosť komplexným zisťovaním, t.j. aj vlastným šetrením, dožiadaním na iného správcu dane, resp. z iných daňových konaní zistiť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane preveroval sporné obchody v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričom Jozefovi N., ktorý bol jediným konateľom spoločnosti FENIX BAU, s.r.o. boli dôvodne predložené aj faktúry č. 2008/09/001, 2008/09/006, 2008/09/007, 2008/09/014, 2008/09/018 a 2008/09/039. Tento svedok sa tak vyjadroval k sporným faktúram spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., v ktorej bol v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov konateľom. K námietkam žalobcu uvedeným v bodoch 6,7,8,9 a 10 žaloby žalovaný uviedol, že žalobca na tomto mieste uvádza námietky voči neuznaniu odpočítania dane z faktúr od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o., hoci v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o neuznanie odpočítania dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľa FENIX BAU, s.r.o.. Keďže nebolo preukázané, že žalobcovi tovar dodala táto spoločnosť, správca dane neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Svedok S. A. potvrdil, že dodatok k zmluve zo dňa 16.05.2008 uzatvorený medzi spoločnosťami BUNDÁŠ, s.r.o. a žalobcom, v zmysle ktorého sa mal tovar prepravovať, podpísal ale nevedel sa vyjadriť k samotnej zmluve, ktorá správcovi dane nebola predložená. Tvrdenie svedka A., že mal plnú moc na zastupovanie tejto spoločnosti od Mgr. K. G., je v rozpore s výpoveďou svedka Mgr. K. G., ktorý uviedol, že on ho nesplnomocnil. Tohto svedka predvolal správca dane práve z dôvodu, že jeho meno uviedol p. S. A. tvrdiac, že ním bol splnomocnený na zastupovanie spoločnosti. Zároveň tohto svedka spomenul aj svedok K. Z.. S. A. nebol oprávnený konať za spoločnosť, nakoľko nebol konateľom tejto spoločnosti a ani nebol nikým splnomocnený alebo poverený na to, aby ju zastupoval. Za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. bol oprávnený konať konateľ spoločnosti, resp. ním poverený osoba, avšak konateľ spoločnosti K. Jurčo poprel dodanie tovaru a tiež odmietol, že by niekoho splnomocnil na konanie v mene spoločnosti. Podľa žalovaného svedok G. nepotvrdil, že by prepravoval tovar od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. žalobcovi. Svedok uviedol, že tovar vozil pre spoločnosť ZEOTOP, s.r.o. ale kde sa tovar nakladal, nevedel uviesť. Predložené CMR nepreukazujú, že by bol žalobcovi dodaný tovar od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o., nakoľko neobsahujú predpísané náležitosti. Z týchto vyplýva len to, že odosielateľom tovaru - kuracích pŕs, je spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o., dopravu pre spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. mal vykonať prepravca ZEOTOP, s.r.o. a miesto vykládky by mali byť H.. Správca dane sa pokúšal preveriť tvrdenia svedka G. súvisiace s prepravou tovaru, avšak neúspešne, nakoľko spoločnosť ZEOTOP, s.r.o. už na svojej adrese sídla nesídli, nový konateľ spoločnosti zásielky nepreberá a bývalý konateľ doklady nemá. Pani V. I. sa nezúčastnila obchodov a potvrdila len to, že vystavovala doklady, takže nemôže ani preukázať reálne dodanie tovaru. Ani výpovede svedkýň O. a S. nepreukázali, že tovar bol žalobcovi reálne dodaný od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o.. Správne orgány nemajú vedomosť o protokoloch senzorických skúšok, ktoré mala vykonať pracovníčka laboratória pani L., keďže žiadne protokoly neboli do spisu nikdy doložené. Ďalej žalovaný uviedol, že bolo preverované aj dodanie tovaru spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. z Českej republiky a bol vypočutý svedok Z. G., ktorý bol v čase uskutočnenia obchodných prípadov konateľom tejto spoločnosti. Tento svedok potvrdil, že podpísal zmluvu so žalobcom a potvrdil s ním aj obchodnú spoluprácu, avšak poprel dodanie tovaru v takom objeme a množstve, ako je uvedené na preverovaných faktúrach. Svedok uviedol aj to, že podpisy na preverovaných dokladoch, t.j. aj na dodacích listoch a prehláseniach o preprave tovaru, nie sú jeho a spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. mala inú formu pečiatky ako je na dokladoch. Vyjadrenia žalobcu sú sporné aj v tom, že žalobca tvrdí, že prepravu tovaru si zabezpečoval odberateľ BEIMPEX, s.r.o. s odvolávkou na zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a touto spoločnosťou a na druhej strane tvrdí, že tovar bol prepravovaný spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. až k odberateľovi BEIMPEX, s.r.o. a odvoláva sa na dodatok uzatvorený medzi žalobcom a touto spoločnosťou. Žalovaný poukázal na § 43 ods. 1, 5 zákona o DPH a tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-409/04, podľa ktorého k nadobudnutiu tovaru vnútri Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia vnútri Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník, prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Podmienky na oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 5 písm. a/ zákona o DPH mal preukazovať žalobca, ktorý mal predložiť aj medzinárodné prepravné doklady (CMR), ktoré by preukazovali, že dodávateľom tovaru je žalobca, že tovar bol prepravený a odovzdaný v Českej republike a obsahovali by predpísané náležitosti. Navyše nadobudnutie tovaru v Českej republike nebolo spoločnosťou BEIMPEX, s.r.o. priznané, a teda ani daň z tovaru nebola odvedená, čo zistil správca dane od českej daňovej správy v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby daňový subjekt mohol (ale nemusel) v konaní uplatniť nároky na daňové výdavky, zníženie daňovej povinnosti a podobne. Základnou úlohou správcu dane v daňovom dokazovaní je uplatniť zásadu prejednávaciu, tzn. zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a to aj bez súčinnosti s daňovým subjektom. Daňový subjekt by mal mať dostatok dôkazov na preukázanie reálneho uskutočnenia dodania tovaru, keďže je zaťažený dôkaznou povinnosťou uloženou mu v § 29 ods. 8 ZSDP. Aj výsluch svedka Jozefa N. bol v súlade s právnymi predpismi a tento svedok ako jediný konateľ spoločnosti FENIX BAU, s.r.o. okrem iného uviedol, že táto spoločnosť sa zaoberala stavebnou činnosťou, vystavovala iný typ faktúr, má inú pečiatku, podpisy nie sú jeho a žalobcu ani nepozná. K osobe Michala N., ktorého žalobca uvádzal ako osobu, s ktorou konal, žalovaný uviedol, že táto osoba nebola oprávnená konať v mene spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., nakoľko nebola štatutárnym zástupcom tejto spoločnosti a ani ním nebola splnomocnená. Záverom žalovaný poukázal na § 16 ods. 1 ZSDP, podľa ktorého správca dane môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov ako aj o poskytnutie informácií iného miestne príslušného správcu dane a v súlade s týmto ustanovením správca dane preveroval skutočnosti ohľadom dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o., FENIX BAU, s.r.o. a prepravcu ZEOTOP, s.r.o. prostredníctvom dožiadaní, pričom žalobca bol so všetkými zisteniami oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je podľa § 250j ods. 1 O.s.p. potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žalobných dôvodov boli v súlade so zákonom. Pôvodne súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.), keďže boli pre tento postup splnené podmienky a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 09.01.2013. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžf 45/2013 z 19.03.2014 zrušil rozsudok krajského súdu výlučne z dôvodu, že súd mal vo veci nariadiť pojednávanie, keďže údajne žalobca nesúhlasil s postupom podľa § 250f ods. 1,2 O.s.p., čo preukazoval kópiou listu z 13.09.2011 a podacím lístkom z 14.09.2011. Odhliadnuc od toho, že tento účastník viedol na krajskom súde v relevantnej dobe viacero sporov a teda jeho podací lístok mohol súvisieť aj s inou vecou, zostáva faktom, že v tejto veci súdu jeho nesúhlasné stanovisko doručené nebolo. Z dôvodu viazanosti krajského súdu názorom najvyššieho súdu o potrebe nariadiť pojednávanie bolo toto nariadené, pričom sa však na neho účastníci nedostavili a právny zástupca žalobcu oznámil, že súhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Súd v celom rozsahu zotrval na názore vyslovenom už v rozsudku zo dňa 09.01.2013. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. IV. Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov súd zistil, že dňa 26.01.2010 začal správca dane u žalobcu kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2008. Predmetná vec sa týka kontroly DPH za zdaňovacie obdobie september 2008, o výsledku ktorej správca dane vyhotovil protokol č. 670/320/41647/2010/Va zo dňa 22.09.2010 a dodatok k protokolu zo dňa 30.11.2010. Protokol spolu s dodatkom bol prerokovaný so splnomocneným zástupcom žalobcu a doručený dňa 14.12.2010. Na základe kontroly správca dane zistil, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 2008/09/001, 2008/09/006, 2008/09/007, 2008/09/014, 2008/09/018 a 2008/09/039 v celkovej výške 1.911.666,- Sk za dodávku tovaru - kuracích pŕs od dodávateľa - spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., nakoľko nebolo preukázané, že táto spoločnosť mu tovar skutočne dodala. Zároveň žalobca porušil § 19 ods. 1 zákona o DPH tým, že neodviedol DPH vo výške 1.750.166,- Sk z odberateľských faktúr č. 813271, 813515, 813534, 814135, 814291 a 814614 za dodávku tovaru, ktoré boli vystavené pre odberateľa - spoločnosť BEIMPEX, s.r.o., Česká republika, nakoľko v zmysle § 43 zákona o DPH nepreukázal intrakomunitárne dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Správca dane vydal dňa 16.12.2010 pod č.: 670/230/52429/10/Sek dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 ZSDP vyrubil za zdaňovacie obdobie september 2008 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 121.550,55 eur. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie s obsahom takmer totožným s obsahom žaloby a preto súd na tomto mieste už dôvody odvolania opakovať nebude. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 06.05.2011 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že správne orgány (najmä správca dane) vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom preverenia, či k deklarovaným obchodom skutočne došlo. Ako svedok bol vypočutý Jozef N., ktorý bol v relevantnom čase konateľom spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., a tento poprel, že by niekedy obchodoval so žalobcom, že by vystavil predmetné faktúry, že by prijal akúkoľvek hotovosť od žalobcu a spoločnosť žalobcu ani nepozná. Taktiež uviedol, že v čase, keď bol konateľom spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., táto sa zaoberala stavebnou činnosťou v Bratislave a on sa v Trenčíne nezdržiaval. Ním vystavené faktúry mali inú štruktúru, podpisy nie sú jeho a pečiatka nie je totožná s tou, ktorú spoločnosť používala v roku 2008. Spoločnosť nemala ani mraziarenské vozidlá, Mariána A. nepozná a spoločnosť predal V. H., ktorému odovzdal aj doklady spoločnosti. V súvislosti s faktúrami vystavenými pre spoločnosť BEIMPEX, s.r.o., Česká republika, správca dane v rámci medzinárodnej výmeny informácií zistil, že táto spoločnosť nepriznala vo svojom daňovom priznaní nadobudnutie tovaru z iného členského štátu od žalobcu, pričom správca dane vypočul ako svedka konateľa tejto spoločnosti - Z. G., ktorý uviedol, že síce podpísal so žalobcom kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 14.05.2008, ale malo sa jednať o sortiment sušené mlieko, maslo a syry. Nepamätal si, že by sa nakupoval syr eidam a kuracie prsia. Podpisy na faktúrach ne sú jeho, pečiatka taktiež nepatrí jeho spoločnosti, nakoľko spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. mala pečiatky číslované a nebolo na nich označenie Českej republiky. Nevystavil a nepodpísal ani predložené výdavkové pokladničné doklady a spoločnosť zaplatila len tie faktúry, na základe ktorých tovar skutočne nakúpila. Ďalej uviedol, že nevie o tovare, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, pričom spoločnosť nenakupovala tovar od žalobcu v takom množstve, ako je uvedené na faktúrach. V roku 2008 išlo o tovar asi v objeme 500.000 - 600.000 Sk. K preprave tovaru uviedol, že túto vykonával p. H., ktorý disponoval s nákladným chladiarenským vozidlom a prepravné doklady potvrdzoval buď on, alebo vodič prepravnej spoločnosti. Keď mu aj nejaké faktúry boli žalobcom zaslané, telefonicky preveroval u žalobcu, z akého dôvodu, nakoľko obchody už boli ukončené a on ani jeho účtovníčka tieto faktúry nepodpísali, len ich vrátili naspäť. O platbách za predmetné faktúry nič nevedel a on ani jeho účtovníčka úhrady faktúr nerobili. Správca dane zistil, že niektoré úhrady za spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. boli realizované prostredníctvom hotovostného vkladu na účet žalobcu, pričom pri vklade bolo uvedené meno V. V., ktorého sa správca dane pokúšal vypočuť ako svedka, ale tento využil svoje právo odoprieť výpoveď a vo veci nevypovedal. Za účelom preverenia hodnovernosti výpovede Z. G. sa správca dane pokúšal vypočuť ako svedka aj Z. H., ktorý mal skutočne dodaný tovar prepravovať, ale tohto sa nepodarilo predviesť ani políciou. Z dôvodu doručenia čestných prehlásení zamestnancov žalobcu - S.. O. a p. S. boli tieto svedkyne vypočuté, pričom p. S. potvrdila čestné prehlásenie, v ktorom uviedla, že vystavila výdavkové pokladničné doklady, vyplatila z pokladne platby za tovar p. A. za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a p. S. N. za spoločnosť FENIX BAU, s.r.o.. Uviedla, že obchod prebiehal v ten istý deň, pričom najskôr zaplatil za tovar odberateľ a potom ona vyplácala dodávateľa. S.. O. uviedla, že odoberala vzorky mäsa, ktoré žalobcovi dodávala spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a spoločnosť FENIX BAU, s.r.o. ale nevedela povedať, či sa jednalo o chladený alebo mrazený tovar a nevedela, či sa výsledky z laboratórnych skúšok vzoriek nachádzajú k dispozícii v podobe nejakého protokolu. Konateľ žalobcu F.. H. uviedol, že dopravu podľa dohody zabezpečil dodávateľ, kamión s tovarom bol pristavený v ich areáli, kde ho námatkovo skontrolovali, šoférovi dali doklady a dokumentáciu, aby ich odovzdal na mieste určenia. Nevedel uviesť, kde tovar dodávateľ nakladal, adresa vykládky bola v H., všetky doklady preberal p. H. a úhrady zo strany odberateľa BEIMPEX, s.r.o. boli buď bezhotovostné alebo hotovostné, úhrady robil p. H. alebo ním poverený šofér. Tovar od dodávateľov prepravoval len p. G.. Správca dane vypočul ako svedka tiež S. A., S.. K. G., K. Z., vodiča G. ako aj ďalšie osoby a vykonal aj iné dôkazy za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, na základe ktorého dospel k správnemu záveru, keď žalobcovi neuznal odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľa FENIX BAU, s.r.o. a taktiež správne vyrubil žalobcovi daň z vyššie uvedených odberateľských faktúr vystavených pre spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. V. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l ZSDP. Podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak preukáže splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody tak, ako sú deklarované v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, prijal, čo v uvedenom prípade nebolo žalobcom ako platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. Je nesporné, že za intrakomunitárnu dodávku v rámci ES sa považuje len taká, ktorá je spojená s prepravou. V danom prípade nebolo preukázané, že žalobca dodal českému odberateľovi tovar a že vôbec bola preprava fakturovaného tovaru uskutočnená. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH je oslobodené od dane dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa názoru súdu je zrejmé, že žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 43 ods. 1 zákona DPH, keďže nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo tovar bude prepravený inou osobou. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH je platiteľ povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa ods. 1 až 4 cit. zákonného ustanovenia. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto doručenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d/ inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.09.2007, C-409/04-Teleos, z ktorého vyplýva nutnosť kvalifikácie dodávky tovaru alebo nadobudnutie tovaru vnútri Spoločenstva na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Keďže dodávka tovaru vnútri Spoločenstva a jeho nadobudnutie vnútri Spoločenstva predstavujú jeden zdaniteľný obchod, akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. Súdny dvor skonštatoval, že na to, aby dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať alebo prepraviť z jedného členského štátu do druhého členského štátu. Dodávateľ musí riadne a dôveryhodne preukázať splnenie základných podmienok nevyhnutných na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty a prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa a tovar bol skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že fyzické dodanie - premiestnenie tovaru na územie ČR nebolo preukázané a podľa českej daňovej správy odberateľ z ČR - spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. nadobudnutie tovaru nedeklarovala ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali dôsledne v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre oslobodenie od dane správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie september 2008. Treba dodať, že žalobca samotnú výšku dorubenej DPH nespochybňoval a preto sa s ňou ani súd bližšie nezaoberal. Keďže žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu, vznikla mu daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru súdu správne orgány postupovali v súlade s § 29 ods. 2, 4, a § 2 ZSDP. V zmysle § 2 ods. 3 ZSDP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V zmysle § 2 ods. 6 ZSDP pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 29 ods. 2 ZSDP správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 ZSDP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa názoru súdu správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočné zrealizovanie obchodu s kuracími prsiami nepotvrdil ani dodávateľ žalobcu a ani jeho deklarovaný odberateľ. Skutočným obsahom v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. Na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere, je súd názoru, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15 a § 16 ZSDP v nadväznosti na súčinnosť iných osôb v súlade s § 32 ods. l ZSDP a prijal záver v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l ZSDP. Správca dane v daňovom konaní postupuje podľa § 2 ods. 2 ZSDP v nadväznosti na § 29 ods. l ZSDP, vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka) platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak, ako ich deklaruje v podaných daňových priznaniach. Svedecká výpoveď je dôležitým dôkazom v daňovom konaní, ktorý je správca dane oprávnený využívať v procese dokazovania v rámci správy daní v záujme zabezpečenia komplexného zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti. Svedeckú výpoveď hodnotí správca dane podľa svojej úvahy samostatne, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Správca dane je povinný prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré vyšli pri výsluchu svedka najavo. K námietkam žalobcu ešte súd uvádza, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.670/320/51933/2010/Va zo dňa 14.12.2010, ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti F.. Z. H., U.. a splnomocneného zástupcu Z.. G. J. vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 ZSDP poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane túto povinnosť ukladá § 23 ods. 3 ZSDP. Aj § 11 ods. 2 ZSDP stanovuje, že zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním (§ 23 ods. 1 ZSDP). Protokol aj dodatok k protokolu obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru (spoločnosť ZEOTOP, s.r.o.), o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť. Správca dane v súlade so zákonom poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní, zaznamenal ich vyjadrenie do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. Z obsahu poučenia je pritom celkom zrejmé, čo je predmetom poučenia - zachovávať daňové tajomstvo. Tvrdenie, že konateľ žalobcu a splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a že správca dane im k tomuto žiadne vysvetlenie neposkytol, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole bol so splnomocneným zástupcom žalobcu riadne prerokovaný a doručený a kontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10,11,12 a 13 ZSDP. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, nenahrádza už doručený a prerokovaný protokol a preto nemá ani evidenčné číslo. Na dodatok k protokolu sa nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly. Podľa § 15 ods. 10 ZSDP je daňový subjekt oprávnený sa vyjadriť len k protokolu a nie k dodatku. To, že k dodatku k protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony podľa § 15 ods. 10 prvej a druhej vety ZSDP, vyplýva aj z § 15 ods. 5 písm. c) a ods.6 písm. e) ZSDP, nakoľko v zmysle týchto ustanovení je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly poslednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predĺžiť a ani odpustiť jej zmeškanie. Žalobca predložil v zákonnej lehote vyjadrenie k protokolu a správca dane postupoval v zmysle zákona, keď len vyhodnotil vyjadrenia žalobcu k protokolu, zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Na daňovú kontrolu sa vzťahuje § 15 ZSDP a podľa odseku 16 tohto paragrafu sa na daňovú kontrolu primerane použijú aj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41. V rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca možnosť využiť celý rad zákonom zaručených práv, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení § 15 ZSDP a to právo predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, nahliadať do spisového materiálu v súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. V rámci daňovej kontroly mal žalobca možnosť využiť všetky svoje práva. Protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, tzn. že v prípade protokolu sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada hodnotenia dôkazov správcom dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti platiteľa resp. jeho splnomocneného zástupcu. Výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Rozhodnutie správcu dane obsahuje hodnotenie skutkového stavu ako i právne predpisy a informácie, na základe akých dôkazov správca dane rozhodoval. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 a v práve na úzku súčinnosť podľa § 2 ods. 2 a 8 ZSDP, nebol nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a taktiež mu nebolo upreté ani právo priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré namietal žalobca v odvolacom konaní. ZSDP v § 29 ods. 4 umožňuje použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom ako príklad sú ako použiteľné dôkazné prostriedky uvedené priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane, svedecké výpovede, verejné listiny, znalecké posudky, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní, povinné záznamy daňových subjektov a doklady k nim a pod. Správca dane pri svojom rozhodovaní vo veci nie je viazaný iba na dôkazy, ktoré mu predloží daňový subjekt, ale má právo v súlade s § 29 ods. 2 ZSDP a z dôvodu čo najobjektívnejšieho zistenia skutkového stavu aj povinnosť komplexným zisťovaním, t.j. aj vlastným šetrením, dožiadaním na iného správcu dane respektíve z iných daňových konaní, zistiť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Pri svojom rozhodovaní prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti, ak tieto nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Námietku porušenia daňového tajomstva by mohla účinne podať iba poškodená strana. Žalobca bol účastníkom daňového konania a ako taký je viazaný mlčanlivosťou o veciach, ktoré sa v rámci daňového konania dozvedel a ktoré svojím obsahom sú daňovým tajomstvom (§ 23 ZSDP). Správne orgány vo svojich rozhodnutiach popísali pôvod jednotlivých dôkazov, čím je zrejmé, ktoré dôkazy boli vykonané v inom konaní, ktoré boli vykonané na základe dožiadania a ktoré vykonal správca dane. Správca dane v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií preveroval sporné obchody. Konateľovi Jozefovi N. boli k nahliadnutiu predložené aj faktúry č. 2008/09/001, č. 2008/09/006, č. 2008/09/007, č. 2008/09/014, č. 2008/09/018 a č. 2008/09/039. Nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že tento svedok bol vypočúvaný na skutočnosti, ktoré netvrdil. Svedok sa vyjadroval k sporným faktúram spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., v ktorej bol v relevantnom čase konateľom. Vypočutie svedka Z. N. bolo dôležité, nakoľko práve on bol v čase tvrdeného uskutočnenia sporných obchodov jediným konateľom spoločnosti FENIX BAU, s.r.o., a preto mal mať vedomosti o preverovaných obchodoch. Žalobca v bode 5 a nasl. žaloby uvádza námietky voči neuznaniu odpočítania dane z faktúr od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o., hoci v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr č. 2008/09/001, č. 2008/09/006, č. 2008/09/007, č. 2008/09/014, č. 2008/09/018 a č. 2008/09/039 od dodávateľa FENIX BAU, s.r.o. Napriek uvedenému súd uvádza, že dodatok k obchodnej zmluve zo dňa 16.05.2008 uzatvorený medzi spoločnosťami BUNDÁŠ, s.r.o. a žalobcom, v zmysle ktorého sa mal tovar prepravovať, podpísal pán S. A., čo tento potvrdil. K prvotnej zmluve, ktorá správcovi dane predložená nebola, sa však vyjadriť nevedel. Taktiež potvrdil, že podpisoval aj niektoré faktúry a príjmové pokladničné doklady a že obchody medzi spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. a žalobcom boli reálne uskutočnené. Tvrdenie svedka S. A., že mal plnú moc na zastupovanie spoločnosti, ktorú mu dal S.. K. G., je však v rozpore s výpoveďou svedka Mgr. K. G., ktorý uviedol, že mu nedal žiadne splnomocnenie. Správca dane predvolal Mgr. K. G. dôvodne. Z dokazovania vyplynulo, že S. A. nebol oprávnený konať za spoločnosť, nakoľko nebol konateľom spoločnosti a ani nebol nikým splnomocnený a ani poverený na to, aby zastupoval túto spoločnosť. Žalobca teda konal s osobou, ktorá nebola oprávnená konať za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o.. V odvolacom konaní žalobca tvrdil, že si preveruje nových obchodných partnerov a že v prípade spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. im doklady predkladal pán A.. Keby si žalobca preveroval dodávateľa BUNDÁŠ, s.r.o., nemal by dôvod konať s S. A., nakoľko S. A. nebol v danom čase konateľom spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a ani nebol nikým splnomocnený. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne výpovede svedka S. A.. Žalobca predložil dodatok k obchodnej zmluve podpísaný pánom A. a správca dane sa týmto dôkazom zaoberal a overoval skutočnosti vyplývajúce z tohto dôkazu. Správca dane pri posudzovaní, či bol S. A. oprávnený konať v mene spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. vychádzal z údajov uvedených v obchodnom registri a z výpovede bývalého konateľa spoločnosti S.. K. G., ktorý vypovedal, že nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti a aj z výpovede súčasného konateľa spoločnosti K. Z., ktorý taktiež nespomenul, že niekoho splnomocnil na konanie v mene spoločnosti. Konateľ spoločnosti K. Z. poprel dodanie tovaru a nespomenul, že niekoho splnomocnil, aby konal v mene spoločnosti. Svedok G. na otázku, či vozil kuracie prsia do spoločnosti NIKA spol. s r.o. uviedol, že väčšinou vozil kuracie prsia do H. v ČR a uviedol, že tovar vozil pre spoločnosť ZEOTOP. To, kde sa tovar nakladal, nevedel uviesť. Síce pána A. a pána H. pozná a prostredníctvom nich pozná aj spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a NIKA, spol. s r.o., avšak nepotvrdil, že by prepravoval tovar od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. do spoločnosti NIKA spol. s r.o. Svedok sa vo svojej výpovedi nezmienil, že tovar, ktorý prepravoval z Trenčína od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. najskôr dopravil do Považskej Bystrice do areálu spoločnosti NIKA spol. s r.o., kde bol prevzatý pánom Ing. H., respektíve pani O., ktorá mala odoberať z tovaru vzorky. Ani medzinárodné nákladné listy (CMR) nepreukazujú, že by bol žalobcovi dodaný tovar od spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o., nakoľko neobsahujú predpísané náležitosti. Z týchto vyplýva len to, že odosielateľom kuracích pŕs je spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. (zmienka o spoločnosti NIKA spol. s r.o. na nich nie je), dopravu pre spoločnosť BEIMPEX s.r.o. mal vykonať prepravca ZEOTOP, s.r.o. a miesto vykládky by mali byť H.. CMR obsahujú iba pečiatku spoločnosti ZEOTOP, s.r.o. bez podpisu prepravnej spoločnosti, bez údajov o EČV vozidla, mena šoféra, dátumu a potvrdenia o prevzatí tovaru a pod. Svedok G. sa síce vyjadril, že predložené CMR neobsahujú potvrdenia o prevzatí a odovzdaní tovaru, lebo si ich fotil len pre svoju vlastnú potrebu, ak by mu nebolo za prepravu zaplatené, ale takéto doklady potom tvrdenia žalobcu nepreukazujú. Správca dane sa pokúšal preveriť tvrdenia svedka ohľadom prepravy tovaru v spoločnosti ZEOTOP, s.r.o., ale nebolo to možné z dôvodu, že spoločnosť na adrese sídla spoločnosti už nesídli, nový konateľ spoločnosti A. N., Budapešť zásielky nepreberá a bývalý konateľ už nemá doklady spoločnosti. Svedkyňa V. I. potvrdila, že vystavovala doklady, ale pri obchodoch nebola. Nakoľko sa obchodov nezúčastnila, nemôže ani preukázať reálne uskutočnenie dodania preverovaného tovaru. Žalobca v odvolacom konaní predložil čestné vyhlásenia svojich zamestnankýň pani S.. X. O. a Y. S.. K. O. vypovedala dňa 19.03.2011 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 670/320/12597/2011/Šar) a pani S. dňa 29.03.2011 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 670/320/12639/2011/Šar). Pri obidvoch výpovediach bol splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj konateľ spoločnosti F.. Z. H., U.., z čoho vyplýva, že sa žalobca nemohol o výpovediach dozvedieť až z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Ani výpovede týchto svedkýň podľa názoru súdu nepreukázali, že tovar bol žalobcovi skutočne dodaný dodávateľom BUNDÁŠ s.r.o. (S.. X. O. nevedela, či odoberala vzorky z chladeného alebo mrazeného mäsa, Y. S. len vystavila výdavkové pokladničné doklady a vyplatila z pokladne platby za dodaný tovar pánovi A. za spoločnosť BUNDÁŠ, spol. s r.o. a pánovi S. N. za spoločnosť FENIX BAU, s.r.o.). Žalobca dal návrh na vypočutie týchto svedkýň v odvolacom konaní. Aj keď správca dane postúpil odvolanie odvolaciemu orgánu bez vypočutia uvedených svedkýň, odvolací orgán tento nedostatok v súlade s § 48 ods. 2 ZSDP napravil, vyhovel návrhu žalobcu a svedkyne boli vypočuté. Správne orgány postupovali v prípade výsluchov svedkov počas kontroly a aj v odvolacom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa na výsluch svedka vzťahujú a svedkovia boli riadne poučení. Každý zo svedkov mal možnosť sa vyjadriť. Aj keď boli svedkyne O. a S. vypočúvané na skutočnosti týkajúce sa rôznych druhov daní, je táto námietka žalobcu bezpredmetná, nakoľko sa jednalo o tie isté obchody a tie isté predložené doklady. K protokolom o senzorických skúškach, ktoré mala vykonať pracovníčka laboratória pani L. zo vzoriek, ktoré jej odovzdala pani O. a mali byť predložené správcovi dane, treba uviesť, že žiadne protokoly neboli správnym orgánom predložené. Správca dane dôvodne preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií aj dodanie tovaru spoločnosti BEIMPEX, s.r.o.. V tejto súvislosti bol vypočutý za účasti splnomocneného zástupcu žalobcu ako svedok Z. G., ktorý bol v čase tvrdeného uskutočnenia obchodných prípadov konateľom spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. Tento síce potvrdil, že podpísal kúpno-predajnú zmluvu so spoločnosťou NIKA spol. s r.o. a potvrdil aj obchodnú spoluprácu so spoločnosťou NIKA spol. s r.o., avšak vo svojej výpovedi jednoznačne poprel dodanie tovaru v takom objeme, ako je uvedené na predmetných faktúrach. Ani na jednom z dodacích listov, ktoré sú súčasťou faktúr vystavených pre spoločnosť BEIMPEX s.r.o., nie je podpis vodiča, je tam iba podpis a pečiatka toho, kto vydal dodací list v mene spoločnosti NIKA spol. s r.o. a podpis a pečiatka príjemcu (pečiatka BEIMPEX, s.r.o. a podpis). Okrem prehlásenia o prepravení tovaru k faktúre č. 809209, nie je ani v jednom prípade uvedené meno vodiča. Zároveň pán G. uviedol aj to, že podpisy na preverovaných dokladoch, t.j. aj na dodacích listoch a prehláseniach o preprave tovaru, nie sú jeho a spoločnosť BEIMPEX s.r.o. nemala takú formu pečiatky, aká je na týchto dokladoch. Vyjadrenia žalobcu vo veci dodania tovaru sú sporné aj v tom, že žalobca na jednej strane tvrdí, že prepravu tovaru si zabezpečoval odberateľ, t.j. spoločnosť BEIMPEX, s.r.o., pričom sa odvoláva na zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou BEIMPEX, s.r.o. a NIKA, spol. s r.o. a na druhej strane tvrdí, že preverovaný tovar bol prepravovaný spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. až do spoločnosti BEIMPEX, s.r.o., a odvoláva sa na dodatok uzatvorený so spoločnosťou NIKA, spol. s r.o. Ak mal prepravu tovaru zabezpečiť odberateľ BEIMPEX s.r.o., žalobca nemal dôvod uzatvárať dodatok so spoločnosťou BUNDÁŠ s.r.o.. Žalobca preukazoval intrakomunitárne dodanie tovaru do Českej republiky odberateľskými faktúrami vystavenými pre spoločnosť BEIMPEX s.r.o., ktorými fakturoval tovar s oslobodením od dane, dodacími listami a prehlásením odberateľa o prepravení tovaru do iného členského štátu. Tieto doklady však boli spochybnené konateľom spoločnosti BEIMPEX s.r.o. Z. G. (podpisy nie sú jeho, spoločnosť mala iný typ pečiatky....). Podmienky na oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH mal preukazovať žalobca, ktorý mal predložiť aj medzinárodné prepravné doklady (CMR), ktoré by preukazovali, že dodávateľom tovaru je spoločnosť NIKA spol. s r.o., že tovar bol prepravený a odovzdaný v Českej republike, a obsahovali by prepísané náležitosti. V tom prípade by sa nemusel odvolávať na CMR, ktoré predkladal svedok G. a ktoré neobsahovali predpísané náležitosti. Okrem toho nadobudnutie tovaru v Českej republike nebolo spoločnosťou BEIMPEX s.r.o. ani priznané, teda ani daň odvedená nebola, čo správca dane zistil od českej daňovej správy. Zo skutočností, ktoré uviedol správca dane v protokole k daňovej kontrole je zrejmé, že žalobca dostatočne nepreukázal dodanie tovaru. Správca dane nemá povinnosť uviesť, aké dôkazy má daňový subjekt predložiť a taktiež nie je povinný zisťovať, či nejaké dôkazy existujú. Malo by byť v záujme daňového subjektu, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru a to z toho dôvodu, že je zaťažený dôkaznou povinnosťou, ktorú mu ukladá § 29 ods. 8 ZSDP. Správca dane postupoval aj v prípade výsluchu svedka Z.a N. v súlade s právnymi predpismi, ktoré sa na výsluch svedka v daňovom konaní vzťahujú a svedok bol riadne poučený. Jozef N. bol v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov jediným, kto bol oprávnený konať za spoločnosť FENIX BAU, s.r.o. a preto ako konateľ aj mal vedomosti o tom, čím sa spoločnosť FENIX BAU, s.r.o. zaoberala (podľa jeho vyjadrenia sa zaoberala stavebnou činnosťou, vystavovala iný typ faktúr, mala inú pečiatku, podpisy nie sú jeho, spoločnosť NIKA, spol. s r.o. nepozná). S. N., ktorého uvádza žalobca ako osobu, s ktorou konal, nebol oprávnený konať v mene spoločnosti FENIX BAU s.r.o., nakoľko na takéto konanie nebol štatutárnym zástupcom spoločnosti ani splnomocnený ani poverený. V zmysle § 29 ods. 1 ZSDP dokazovanie vedie správca dane, ktorý v zmysle § 16 ods. 1 ZSDP môže požiadať o vykonanie jednotlivých úkonov, ako aj o poskytnutie informácií, iného miestne príslušného správcu dane. Správca dane preveroval skutočnosti ohľadom dodávateľov BUNDÁŠ, s.r.o., FENIX BAU, s.r.o. a prepravcu ZEOTOP, s.r.o. prostredníctvom dožiadaní, pričom žalobca bol so všetkými zisteniami oboznámený a mal právo sa k nim vyjadriť. Dožiadania boli vykonané v súlade s ustanoveniami ZSDP a správca dane nemá povinnosť dopredu žalobcovi oznamovať ich vykonanie. V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo 6. apríla 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ. Zákon o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov ES a EÚ). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Podľa Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok, vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal zrealizovanie deklarovaných obchodov a súd sa s týmto názorom stotožnil. Smernica 2006/112/ES v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012 Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007 Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011 Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (pozri napr. rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Aj z rozsudku SD EÚ vo veciach C-255/02 a C-110/99 vyplýva, že šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. V daných obchodných transakciách aktivity daňového subjektu nesmerovali k dosiahnutiu cieľa podnikania, t.j. dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok na čerpanie daňovej výhody, odpočtu DPH. Správca dane v procese daňovej kontroly preukázal, že zámerom žalobcu bolo uplatniť si odpočítanie DPH z fiktívnych obchodov. Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov. Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď „obchodoval“ s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že nebolo zistené žiadne porušenie zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a prihliadli na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Správne tiež poukázali na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v súlade s ktorou aj rozhodli. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Pre úplnosť súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/57/2013 z 28.05.2014, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu v súvisiacej veci (týkajúcej sa rozdielu dane z príjmov PO za rok 2008). Logické a precízne odôvodnenie záverov rozsudku sa vzťahuje aj na túto vec a je nadbytočné ich na tomto mieste opakovať, keďže sú účastníkom dobre známe. VI. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.