Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/185/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201587 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1011201587.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., Brečtanova 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 61 83 22, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, 810 00 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/68/2011 zo dňa 7.6.2011, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.9.2011 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. RL/68/2011 zo dňa 7.6.2011. V žalobe žalobca uviedol, že rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu mu bola v súvislosti s odvysielaním komunikátu pred a po programe „Farmár hľadá ženu“ zo dňa 10.12.2010 o 21.20 hod. o cca 22,42 hod. uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. zákona o vysielaní a retransmisii. Proti tomuto rozhodnutiu podáva žalobca žalobu z dôvodu, že správny orgán pri vydávaní tohto rozhodnutia zasiahol do práva na súdnu a inú ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ďalej že žalobcovi sa nezákonným postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu odňala možnosť konať. Rozhodnutie považuje žalobca za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a tiež upozorňuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odňatie možnosti účastníka správneho orgánu konať je spôsobené nejednoznačnosťou vymedzenia definície „rozoznateľne a zreteľne oddelené“. Z výroku a ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, kedy a podľa akých kritérií Rada považovala komunikáty za oddelené od iných zložiek a kedy nie, pričom je zrejmé, že sa Rade všetky komunikáty podarilo individualizovať. Rada sa tiež nevysporiadala s otázkou priestorového oddelenia komunikátov a nezdôvodnila, prečo považuje priestorové oddelenie komunikátov od iných zložiek televízneho vysielania za výlučne použiteľné pri vysielaní tzv. splitscreenu. Odňatie možnosti predstavuje zásah do práva na súdnu a inú ochranu, garantovaného článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.
Výrok rady rozhodnutia považuje žalobca za nezrozumiteľný pre jeho neurčitosť a nedostatok dôvodov. Dôvodí tým, že rada sa snaží vysporiadať s konštrukciou výroku rozhodnutia, pričom odôvodňuje rozhodnutie o uložení sankcie za údajné neoddelenie od vysielaného komunikátu od
ostatnej programovej služby. Ak by sa aj rada rozhodla, že sa v posudzovanom prípade jedná o odvysielanie reklamného obsahu, nie je možné tvrdiť, že nebol rozoznateľne a zreteľne oddelený od iných častí programovej služby, nakoľko je zrejmé, že rada identifikovala predmetný obsah bez akýchkoľvek problémov. Z uvedeného textu odôvodnenia podľa názoru žalobcu vyplýva, že rada údajne vydala text, ktorý nazvala návrhom „Pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov“. Tento text údajne doručila vysielateľovi. Následne však rada konštatuje, že na vydanie takýchto pravidiel nemá právomoc. Žalobca je toho názoru, že v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona o vysielaní, rada nerealizuje svoju pôsobnosť výlučne retrospektívne prostredníctvom rozhodnutí v správnych konaniach, ale vyjadruje sa k otázkam aktuálnym v oblasti audiovízie. Ako je zrejmé z vyššie citovaného textu rady, údajne vydala v roku 2009 dokument, ktorý sa nazýval „Pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov“. Z priebehu tohto správneho konania nie je zrejmé, čo presne bolo jeho obsahom. Rada v súčasnosti sankcionuje žalobcu pre postup, ktorý, ako bolo uvedené v priebehu správneho konania, je na území SR v oblasti vysielania dlhodobo zaužívaný, pričom tvrdí, že nemôže určiť štandard pre vysielanie sponzorských odkazov. Celá argumentácia Rady je v kontexte výroku a odôvodnenia rozhodnutia rady v napádanej veci zmätočná, neurčitá a nezrozumiteľná. Vysielateľ v dobrej viere podloženej dlhoročnou praxou vysielal sponzorské odkazy v zmysle určitej formy. Rada následne bez upozornenia rozhodla o sankcionovaní tohto postupu, pričom svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnila.
Žalobca tvrdí, že rozhodnutie rady vychádza z nekonzistentného a nezrozumiteľného odôvodnenia, v ktorom rada naznačuje absenciu predvídateľnosť rozhodovania a teda pripúšťa rozpor s princípom právnej istoty ako aj so základnými ústavnými princípmi platnými v Slovenskej republike. Predmetom správneho konania je napriek vyššie uvedenému otázka oddelenia od vysielaného komunikátu od iných zložiek vysielania. Podľa názoru žalobcu z odvysielaného obsahu je zrejmé, že vo vysielaní došlo k oddeleniu predmetných komunikátov priestorovými prostriedkami, čo je zrejmé tiež z tej skutočnosti, že rada nemala žiaden problém identifikovať predmetné komunikáty ako samostatné zložky programu. Nie je zrejmé, z akého dôvodu rada považuje priestorové oddelenie za jediné možné v prípade tzv. splitscreenu. Odvysielané komunikáty boli jednoznačne priestorovo oddelené od iného vysielania, boli vysielané samostatne a nezasahovali do iných zložiek programovej služby. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalobca názoru, že rada nesprávne právne vec posúdila, keď tvrdí, že priestorové oddelenie je prípustné výlučne len vo výške v uvedenom prípade splitscreen a nie je možné ho použiť pre skutkový priebeh, ktorý je predmetom tohto konania. Žalobca navrhuje, aby súd zrušil rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RL/68/2011 zo dňa 7.6.2011 a vec vrátil Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.
II.
Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 7.11.2011 uviedol, že vo výroku napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k porušeniu ust. § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. podľa jeho názoru presne a nezameniteľne špecifikoval, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Žalovaný následne v rámci odôvodnenia rozhodnutia podrobne odôvodnil, prečo tieto komunikáty naplnili definíciu reklamy a zároveň vlastnej propagácie podľa § 32 ods. 1 a § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. a tiež zdôvodnil, na základe akých úvah dospel k záveru, že tieto komunikáty neboli rozoznateľne a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby. Z tohto dôvodu považuje žalovaný argument žalobcu o odňatí možnosti konania pred správnym orgánom, ktoré malo byť spôsobené skutočnosťou, že „z výroku ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, kedy a podľa akých kritérií rada považovala komunikáty za oddelené od iných zložiek a kedy nie....“ za zjavne nepravdivý a zavádzajúci. V danom prípade žalobca podľa názoru žalovaného nepoužil na oddelenie predmetných komunikátov od bezprostredne predchádzajúceho, resp. nasledujúceho programu zvukovoobrazové prostriedky a teda jednoznačne porušil ust. § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.
Kancelária rady vyhotovila pracovný dokument pre potreby stretnutia s vysielateľmi ohľadom vysielania sponzorských odkazov, ktorý nazvala „Pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov“. Tento dokument sumarizoval hlavné tézy, ktoré obsahovala analýza vysielania sponzorských odkazov, ktorá bola vyhotovená na objednávku Európskej komisie. Kancelária rady zaslala tento návrh na pripomienkovanie vysielateľom pred stretnutím. Žalovaný nevidí žiadnu spojitosť medzi vydaním právne nezáväzného
konzultačného materiálu kancelárie rady pre vysielanie a retransmisiu vytvoreného pre účely predmetného stretnutia so zákonnosťou konkrétneho rozhodnutia žalovaného. Žalovaný uvádza, že nemá kompetenciu na pozitívnu tvorbu práva a teda akýkoľvek materiál, ktorý aj vydá na svojej internetovej stránke, nie je a nemôže byť právne záväzný.
Rada je v zmysle ust. § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku povinná rozhodovať tak, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Je teda zrejmé, že rada svojimi individuálnymi právoplatnými rozhodnutiami stanoví určitý štandard, ktorý je záväzný pre radu a zároveň poskytne vysielateľom určitý všeobecný návod, ako v obdobných veciach postupovať.
Predmetné komunikáty svojím obsahom naplnili definíciu podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom žalovaný riadne a logicky zdôvodnil, na základe akých skutočností k tomuto záveru dospel. Žalovaný tak v rozhodnutí ako aj v tomto vyjadrení už niekoľkokrát uviedol, že fakt, že to, že Rada rozpoznala predmetné komunikáty ako samostatné zložky, nie je pre predmet správneho konania rozhodujúci. Rozoznateľnosť je len jednou zo zložiek povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Žalobca je v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. povinný odvysielať reklamu takým spôsobom, aby bola rozoznateľne a zreteľne oddelená od iných častí programovej služby. Zákon č. 308/2000 Z.z. explicitne stanovuje, že na oddelenie reklamy od ostatných zložiek programovej služby sa vo vysielaní televíznej programovej služby použijú zvukovo obrazové prostriedky alebo priestorové prostriedky. Ako jednoznačne vyplýva zo záznamu vysielania predmetného programu, komunikáty neboli od tohto programu oddelené žiadnymi zvukovoobrazovými prostriedkami. Skutočnosť, že otázka priestorového oddelenia prichádza do úvahy iba v prípade reklamy a inej programovej zložky vysielaných, súčasne potvrdzuje aj legislatívny vývoj príslušného článku smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, ktorý je do slovenského právneho poriadku transformovaný práve ust. § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Smernica č. 89/552 EHS v čl. 10 ustanovovala pre oddelenie reklamy od ostatných programových zložiek - zvukové alebo obrazové prostriedky. Následne v roku 2004 vydala európska komisia interpretačnú komunikáciu o určitých aspektoch ustanovení o televíznej reklame v rámci smernice č. 89/552 EHS. Tento dokument okrem iného pojednával aj o prípadoch priestorového oddelenia pri používaní tzv. splitscreenu. V rámci tohto dokumentu bolo skonštatované, že priestorové oddelenie v rámci splitscreenu nie je apriori v rozpore s ustanoveniami smernice č. 89/552 EHS. Nakoľko však táto otázka nebola jednoznačne zodpovedateľná priamo z ustanovení smernice 89/552 EHS pri jej novelizácii sa možnosť priestorového oddelenia dostala priamo do legislatívneho textu AVMS Smernice a pri jej transpozícii aj do § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Podľa názoru žalovaného vyššie uvedené v skutočnosti jednoznačne potvrdzuje, že otázka priestorového oddelenia prichádza do úvahy iba v prípade odvysielania reklamy a inej programovej zložky súčasne, napr. v prípade tzv. splitscreenu.
Žalovaný jednoznačne trvá na svojom závere, že predmetné komunikáty neboli od nasledujúceho alebo bezprostredne predchádzajúceho programu podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. rozoznateľne a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby. Navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave predmetnú žalobu zamietol.
O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S 185/2011-30 zo dňa 6.12.2012 tak, že zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej uvedenej v záhlaví tohto rozsudku. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa ust. § 221 ods. 1 a § 205 ods. 2 písm. b) a f) OSP a žiadal jeho zmenu tak, aby rozhodnutie žalovanej NSSR zrušil a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel, prípadne, aby zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesením NSSR č. 5Sžo 16/2013 zo dňa 17.12.2013 Najvyšší súd SR predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je možné vecne prejednať vzhľadom na vady konania pred krajským súdom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V tomto prípade NSSR po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu zistil, že v konaní pred krajským súdom nebolo v plnej miere zabezpečené obligatórne právne zastúpenie žalobcu advokátom podľa § 250a OSP, keď zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 6.12.2012 vyplynulo, že za advokáta G.. C. R., povereného zastupovaním žalobkyne podľa platnej plnej moci, bol na pojednávaní prítomný koncipient G.. D. M.. Z týchto dôvodov NSSR podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
OSP a § 221 písm. c), f) OSP rozsudok Krajského súdu č.k. 1S 185/2011-30 zo dňa 6.12.2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie, v ktorom krajský súd vytknutú vadu konania odstráni a znova vo veci rozhodne, vysporiadajúc sa zároveň aj s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
III.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 250g ods. 1 OSP dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ust. § 250j ods. 1 OSP.
Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RL/68/2011 zo dňa 7.6.2011, ktorým Rada pre vysielanie a retransmisiu ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 - 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 10.12.2010 o cca 21.20 hod. a o cca 22.42 hod. odvysielal pred a po programe „Farmár hľadá ženu“ komunikát označujúci za sponzora programu službu T., ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. a zároveň vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. bez jeho oddelenia zvukovo obrazovými prostriedkami od tohto programu, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Uložil mu podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) citovaného zákona sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.
Z administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný dňa 1.3.2011 prijal uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia ust. § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že tento dňa 10.12.2010 cca o 21.20 hod. a o 22.42 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby JOJ pred a po programe Farmár hľadá ženu komunikát označujúci za sponzora programu službu huste.tv, ktorý mohol naplniť definíciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., čím mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby. Oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi správneho konania (žalobcovi) doručené dňa 16.3.2011. Žalobca sa k nemu vyjadril písomne dňa 7.4.2011, pričom požiadal o nariadenie ústneho pojednávania. Dňa 7.6.2011 sa na žiadosť žalobcu uskutočnilo ústne pojednávanie. Podkladmi pre preskúmavané rozhodnutie boli :
- záznam z vysielania programu Farmár hľadá ženu, odvysielaného dňa 10.12.2010,
- prepis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu oznámenia o začatí správneho konania
- vyjadrenia účastníka konania zo dňa 7.4.2011 a zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 7.6.2011
IV.
Z ust. § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že žalovaný je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom citovaným zákonom. Do jeho pôsobnosti patrí aj ukladanie sankcií vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie stanovených v § 64 a 67 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom na konanie podľa tohto zákona sa podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. vzťahuje správny poriadok s výnimkou ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 a 68 správneho poriadku.
Podľa ust. § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
Podľa § 34 ods. 1 citovaného zákona, vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby, vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.
Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, alebo tento program vyrobila.
Podľa § 38 ods. 2 citovaného zákona, ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu obchodným menom alebo menom a priezviskom. Ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie môže na začiatku programu a na konci programu na miesto označenia podľa prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrok alebo službu sponzora.
Súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že rozhodnutím č. RL/68/2011 zo dňa 7.6.2011 žalovaný rozhodol o uložení sankcie - upozornenie na porušenie zákona za to, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 10.12.2010 o cca 21.20 hod. a o cca 22.42 hod. odvysielal pred a po programe „Farmár hľadá ženu“ komunikát označujúci za sponzora programu službu T., ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. a zároveň vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. bez jeho oddelenia zvukovo-obrazovými prostriedkami od tohto programu, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od tých častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby.
Podľa ust. § 37a ods. 2 citovaného zákona vlastná propagácia na účely tohto zákona je činnosť vysielateľa určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby priamo spojené s vysielaním a programami, za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe.
Súd po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného ako aj rozhodnutia opätovne dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade komunikát označujúci za sponzora programu huste.tv naplnil definíciu reklamy podľa ust. § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby a zároveň vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 citovaného zákona. Podľa názoru súdu
odvysielané komunikáty svojím obsahom naplnili definíciu reklamy podľa ust. § 32 ods. 1 zákona, čiže nešlo o sponzorské odkazy a keďže reklama musí byť rozoznateľne a zreteľne oddelená od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona, za čo žalovaný správne uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona.
Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 38 ods. 1 druhá veta zákona č. 308/2000 Z.z. „sponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila“. Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek plnenie na priame alebo nepriame financovanie daného programu, poskytnuté účastníkom konania, ktorý je zároveň prevádzkovateľom služby huste.tv nemôže byť sponzorovaním. Predmetný program teda nebol sponzorovaným programom a predmetný komunikát nemohol byť označením sponzora podľa ust. § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.
Komunikát T. obsahoval verbálnu zložku „exkluzívny náhľad do zákulisia reality show Farmár hľadá ženu, vám prináša internetová televízia T.“ a vizuálnu zložku na zeleno-modro-žltom pozadí na ploche tmavého obdĺžnika je zobrazená webová stránka, na ktorej veľký kurzor v tvare šípky spustí video. Ide o zábery z vysielania reality show Farmár hľadá ženu aj s autentickým zvukom. Následne sa na obrazovke vytvorilo logo T. a pod ním nápis huste.tv a nápis X. <.. Takýto komunikát podľa názoru súdu upriamuje pozornosť recipienta na audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie - huste.tv. Prevádzkovateľom tejto služby je zároveň vysielateľ, ktorý tento komunikát odvysielal. Vzhľadom na uvedené ide o komunikát, ktorý je verejným oznamom odvysielaným na účel vlastnej propagácie. Jeho zámerom je podporiť návštevnosť audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorou je T.. Z tohto možno podľa názoru súdu usúdiť, že daný komunikát napĺňa definíciu reklamy podľa ust. § 32 ods. 1 citovaného zákona a zároveň vlastnej propagácie.
Komunikát huste.tv naplnil teda definíciu vlastnej propagácie, ktorá je osobitným inštitútom ku všeobecnému inštitútu reklamy.
K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení predmetného rozhodnutia súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť, nakoľko podľa názoru súdu, žalovaný riadne a logicky zdôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záverom uvedeným vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Žalovaný hlavne opieral svoju argumentáciu o skutočnosť, že fakt, či Rada rozpoznala predmetné komunikáty ako samostatné zložky, nie je pre predmet správneho konania rozhodujúci. Rozoznateľnosť je len jednou zložkou povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Žalobca je podľa tohto ustanovenia povinný odvysielať reklamu takým spôsobom, aby bola zreteľne a rozoznateľne oddelená od iných častí programovej služby. Na oddelenie reklamy od ostatných zložiek programovej služby sa vo vysielaní televíznej programovej služby použijú zvukovo-obrazové prostriedky alebo priestorové prostriedky. Ako v tomto prípade vyplýva zo záznamu vysielania predmetného programu, komunikáty neboli od tohto programu oddelené žiadnymi zvukovo-obrazovými prostriedkami.
K ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa „pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov“ súd uvádza, že sa taktiež stotožňuje s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí a zdôrazňuje, že išlo o výlučne pracovný dokument pre potreby stretnutia žalovaného s vysielateľmi ohľadom vysielania sponzorských odkazov. Tento sumarizoval hlavné tézy, ktoré obsahovala analýza vysielania sponzorských odkazov, ktorá bola vyhotovená na objednávku Európskej komisie. Uvedený dokument však nikdy nebol záväzným stanoviskom žalovaného. Žalovaná podľa názoru súdu v tomto prípade správne poukazuje na absenciu svojej kompetencie v danom smere, a preto vytvoril iba pracovný dokument slúžiaci pre diskusiu k tejto otázke.
K ďalšej námietke žalobcu o porušení jeho práva na súdnu a inú ochranu garantovanú mu čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, súd uvádza, že podľa jeho názoru, žalovaná svojím procesným postupom nijakým spôsobom neporušil právo žalobcu na súdnu a inú ochranu garantovanú mu čl. 46 ústavy a tiež konštatoval, že žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom.
Výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa podľa názoru súdu všetky zákonné náležitosti, je presný a nezameniteľný, špecifikuje, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona a tiež žalovaný v ňom zrozumiteľne uviedol, že konaním žalobcu došlo k odvysielaniu reklamy bez jej
rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Podľa názoru súdu výrok rozhodnutia je zrozumiteľne a podrobne odôvodnený. Súd konštatuje, že odvysielané komunikáty svojím obsahom naplnili definíciu reklamy podľa ust. § 32 ods. 1 zákona, čím došlo k porušeniu povinností ustanovených v § 34 ods. 1 zákona, za čo žalovaný uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zhode s názorom žalovanej konštatuje, že žalobca nepochybne porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 10.12.2010 cca o 21.20 hod. a o 22.42 hod. odvysielal pred a po programe „Farmár hľadá ženu“ komunikát označujúci za sponzora programu službu T. čím naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. a zároveň vlastnej propagácie podľa § 37a citovaného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 OSP, keďže preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.
Z odvolania žalobcu vyplýva, že voči napadnutému rozsudku uplatňuje tieto odvolacie dôvody:
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP - nesprávne právne posúdenie veci
Z odvolania vyplýva, že podľa názoru žalobcu pochybil Krajský súd v Bratislave, nakoľko na skutkový stav neaplikoval právny názor NSSR ohľadne správneho trestania a postup žalovanej pokladal za zákonný a ani na základe rozhodovacej praxe prvostupňového súdu nespojil existujúce konania pred prvostupňovým súdom. Takýmto postupom žalovanej mal byť zároveň nesprávnym právnym posúdením veci a zásah do práva žalobcu na inú právnu ochranu. Pochybenie má spočívať v tom, že vo veciach, ktoré boli podľa žalobcu čiastkovými útokmi, vydala viacero rozhodnutí, teda, že jednotlivé čiastkové útoky posúdila ako samostatné skutky a nielen jedno rozhodnutie. Rovnako krajský súd pochybil v tom, že takéto konanie žalovanej aproboval a zároveň jednotlivé konania vedené pred ním nespojil za účelom vydania jedného rozsudku.
Zo žaloby žalobcu je zrejmé, že pred krajským súdom nenamietal vadu konania a právneho posúdenia, ktoré mali spočívať vo vydaní samostatných rozhodnutí v konaniach, v ktorých žalovaná mala rozhodovať o čiastkových útokoch žalobcu. Nakoľko konanie podľa piatej hlavy druhej časti OSP je ovládané dispozičnou zásadou, bolo povinnosťou žalobcu uviesť všetky žalobné dôvody, ktoré mali byť rozhodnutím žalovanej naplnené. Žalobca nemôže rozširovať žalobné dôvody v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku prvostupňového súdu. Takýto postup je vzhľadom na koncentračnú zásadu, ktorá sa uplatňuje v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti OSP neprípustný.
Ďalej žalobca v odvolaní namietal postup krajského súdu, keď tento nespojil veci, ktoré prejednávali aj iné senáty tohto súdu. Žalobca sa však takéhoto spojenia žalôb nedomáhal. Navyše je potrebné zdôrazniť, že v prípadoch, na ktoré poukazuje žalobca, žalovaná neposudzovala čiastkové útoky ale samostatné konania. Keďže jednotlivé konania v niektorých prípadoch delil značne časový úsek, nebolo reálne možné hovoriť o pokračujúcich správnych deliktoch, nakoľko v tomto prípade chýbala hlavne objektívna súvislosť v čase spáchania správneho deliktu.
Ďalej žalobca namietal výrok napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že hoci pred krajským súdom argumentoval ustálenou judikatúrou NSSR, tento považoval napadnuté rozhodnutie za právne bezvadné, aj keď podľa jeho názoru výrok napadnutého rozhodnutia neposkytuje žalobcovi jednoznačnú odpoveď na to, akým spôsobom má v budúcnosti sa vyhnúť porušeniu povinnosti, ani to, aké konanie žalovaná sankcionovala. Tým, že krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru súdu vo výroku napadnutého rozhodnutia je presne uvedené, ktoré ustanovenia zákona boli porušené, na ktorej programovej službe došlo k porušeniu týchto ustanovení zákona, je presne určený čas odvysielania komunikátov - reklám, ktoré neboli oddelené od ostatného vysielania v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Z výroku napadnutého rozhodnutia je podľa názoru súdu ďalej
zrejmý aj spôsob porušenia predmetnej povinnosti, ktorá bola porušená tým, že komunikát informujúci o sponzorovi programu napĺňajúci definíciu vlastnej propagácie, bol odvysielaný bez toho, aby bol od vysielania rozoznateľne a zreteľne oddelený. Výroku napadnutého rozhodnutia podľa názoru súdu dostatočne zodpovedá podrobné odôvodnenie.
Ďalej žalobca v odvolaní vymedzuje rozdiel medzi reklamou a vlastnou propagáciou. V tomto prípade žalovaná vyhodnotila podľa názoru súdu správne daný komunikát ako reklamu, konkrétne špecifický druh reklamy - vlastnú propagáciu. Vlastná propagácia je v zákone č. 308/2000 Z.z. definovaná v ust. § 37a ods. 2. Jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či sa na daný komunikát vzťahuje povinnosť podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., je teda fakt, či komunikát naplnil definíciu vlastnej reklamy. Ako jednoznačne vyplýva z predmetného záznamu vysielania, daný komunikát bol odvysielaný pred a po danom programe. Komunikát a program boli oddelené časovo ale nie zvukovými alebo obrazovými prípadne priestorovými prostriedkami podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorých účelom by bolo oddeliť reklamu od ostatných zložiek programovej služby. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že žalovaná v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona.
Na základe vyššie uvedených skutočností rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.