Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/176/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201807 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1011201807.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, IČO: 00 179 086, Nám. SNP 19, Banská Bystrica, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, za účasti: 1/ Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, Banská Bystrica, 2/ Duchovná správa Banská Bystrica - Kalvária, Pod Urpínom 29, Banská Bystrica, 3/ Krakovská provincia bosých kamelitánov, Z. Glogera 5, Krakov, Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK 2223/2011-51/10403 zo dňa 06.09.2011, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Pamiatkového úradu SR č. PÚ 11590-7/3815/SKU zo dňa 13.05.2011, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 2 zák. č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „pamiatkový zákon“ alebo ako „zákon“) vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku Kalváriu v Banskej Bystrici, s pamiatkovými objektmi: Kalvársky vrch, parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX kaplnka, 1. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X kaplnka, 2. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX kaplnka, 3. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX kaplnka, 4. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX kaplnka, 5. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/XX kaplnka, 6. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X kaplnka, 7. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X kaplnka, 8. zastavenie krížovej cesty, parc. č. XXXX/X aleja I., parc. č. XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX
aleja II., parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X nachádzajúce sa na pozemkoch v k.ú. Banská Bystrica, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ktoré sú vo vlastníctve Rimskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, Nám. SNP č. 19, 975 90 Banská Bystrica, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ktoré sú vo vlastníctve Duchovnej správy Banská Bystrica - Kalvária, Pod Urpínom 29, 974 01 Banská Bystrica, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX,. ktoré sú vo vlastníctve Krakovskej provincie bosých kamelitánov, Z. Glogera 5, 31222 Krakov, Poľská republika, a bez zápisu na liste vlastníctva (XXXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X). Návrh časti podkladu na vyhlásenie ohradného múra parc. č. XXXX zamietol vzhľadom na skutočnosť, že predmetný objekt je už súčasťou vyhlásenej národnej kultúrnej pamiatky.
Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím, ktoré vyhlásilo objekt „Kalvársky vrch“ za národnú kultúrnu pamiatku. Predovšetkým podmienenia akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutie alebo záväzného stanoviska príslušným pamiatkovým úradom znamená pre žalobcu obmedzenie nad rámec existujúceho právneho stavu založeného územným plánom. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 158/2009 zo dňa 01.12.2009, v ktorom súd vyjadril názor, že podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona si orgán oprávnený schváliť územno-plánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom sa nachádza ochranné pásmo pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu. Z uvedeného ustanovenia ako aj z ustanovení stavebného zákona vyplýva zásada, že územný plán a v ňom definované regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania územia už zohľadnili potrebnú starostlivosť o kultúrnu historickú pamiatku a taktiež rozsudok krajského súdu konštatoval v súvislosti so stupňom ochrany „ochranné pásmo“, že rozsah ochrany zavedený zrušenými rozhodnutiami je neprípustný vzhľadom na aktuálne znenie územného plánu pre danú lokalitu pod Kalváriou. Podklad pre rozhodnutie správneho orgánu v tomto prípade navrhol zaradiť presne tú istú lokalitu pod stupeň ochrany „Národná kultúrna pamiatka“. Stupeň ochrany národná kultúrna pamiatka je prísnejší a znamenal by viac obmedzení ako stupeň ochrany ochranné pásmo. Nakoľko v spomínanom rozsudku krajský súd vyslovil nesúlad návrhu ochranného pásma s územno-plánovacou dokumentáciou, je zrejmé, že zavedenie vyššieho stupňa ochrany vyhlásením Kalvárskeho vrchu za národnú kultúrnu pamiatku by rovnako znamenalo rozhodnutie v rozpore so všeobecne záväzným nariadením Mesta Banská Bystrica. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Banská Bystrica č. 80/2000 určuje pre lokalitu 59 pod Kalváriou, že je určená na polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. Regulatív stanovuje priestor urbanisticky dotvárať ako polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. V čase vydania žalobou napadnutého rozhodnutia bol platný územný plán Mesta Banská Bystrica v znení zmien a doplnkov a v jeho znení je výstavba v lokalite Kalvárie potvrdená. Žalobca sa domnieval, že vyhlásením Kalvárskeho vrchu za národnú kultúrnu pamiatku by sa znemožnila, resp. výrazne obmedzila možná výstavba v lokalite tak, ako ju definuje územný plán a na plochách kalvárskeho vrchu by sa nemohli stavať objekty občianskej vybavenosti, hoci tieto územný plán predpokladá.
Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného o všeobecnosti stavebného zákona a špecialite pamiatkového zákona. Žiaden z uvádzaných právnych predpisov neobsahuje výslovne označenie svojho vzťahu k druhému predpisu. Ich vzájomné postavenie sa podľa názoru žalobcu dá vyvodiť iba implicitne z komplexného posúdenia významu územného plánovania a ochrany kultúrnych pamiatok alebo z podrobnejšej teoreticko-právnej argumentácie. Žalovaný však na podporu svojho názoru po derogácii stavebného zákona neuvádza žiadne teoretické východiská, čo považoval žalobca za výrazný nedostatok rozhodnutia napadnutého žalobou. Poukázal pritom na to, že v danej veci sa nejedná o rozpor medzi dvoma zákonmi, ale o nesúlad individuálneho správneho aktu so všeobecne záväzným nariadením Mesta Banská Bystrica č. 80/2000. Opäť poukázal na argumentáciu vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, že podľa § 8 ods. 2 stavebného zákona územno-plánovaciu dokumentáciu okrem iného tvorí aj územný plán obce, že podľa § 8 ods. 3 stavebného zákona územno- plánovacia dokumentácia je základným nástrojom územného rozvoja starostlivosti o životné prostredie SR, regiónov a obcí a odvetvové koncepcie ústredných orgánov štátnej správy a koncepcie rozvoja obcí a iné programy týkajúce sa hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrneho rozvoja musia byť v súlade so záväznými časťami územno-plánovacej dokumentácie. Ďalej poukázal na znenie § 22 ods. 4, § 140 ods. 1 písm. a/, § 126 ods. 1 stavebného zákona. Územný plán ako jeden z druhov územno-plánovacej dokumentácie je komplexným výsledkom viacerých faktorov. Územné plánovanie vytvára predpoklady pre trvalý súlad všetkých činností v území vrátane trvalo udržateľného rozvoja a náležitej starostlivosti o civilizačné a kultúrne hodnoty. Práve preto sa pri tvorbe a schvaľovaní územného plánu, resp. jeho zmien
a doplnkov, kladie osobitný dôraz na vyjadrenia dotknutých orgánov. Podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona si orgán oprávnený schváliť územno-plánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom sa nachádza ochranné pásmo, pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu. Z tohto ustanovenia a rovnako tak z ďalších vyššie uvedených ustanovení stavebného zákona vyplýva zásada, že územný plán a v ňom definované regulatívy priestorového usporiadania funkčného využívania územia už zohľadnili potrebnú starostlivosť o kultúrne a historické hodnoty. Stavebný zákon tiež v súlade s touto zásadou ukladá povinnosť orgánom štátnej správy pri tvorbe koncepcií a programov a vychádza zo záväzných častí územno-plánovacej dokumentácie. Všeobecne záväzné nariadenie konkrétnej obce, ktorým sa vyhlasuje územný plán, je všeobecne záväzným právnym predpisom a na zmenu práv a povinností, ktoré upravuje, je potrebná rovnaká forma ako pri prijímaní pôvodného predpisu. Tento postup je nevyhnutný k právnej istote dotknutých subjektov. Nečakaný a účastníkom neovplyvnený zásah v podobe zmeny podmienok v území navodzuje stav právnej neistoty. Podľa žalobcu v danom prípade bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce pre posúdenie veci a v konaní správneho orgánu došlo k takej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V správnom konaní vedenom prvostupňovým správnym orgánom nebola vôbec zohľadnená skutočnosť platného územného plánu v danej lokalite.
Žalobca poukázal na čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR a § 46 správneho poriadku, pričom uviedol, že každé subjektívne vlastnícke právo je charakterizované súborom vlastníckych oprávnení patriacich do jeho obsahu. Ide o právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky, právo s vecou disponovať a právo vec držať, ako aj právo na ochranu proti akémukoľvek zásahu do vlastníckeho práva. Pamiatkový zákon v jednotlivých svojich ustanoveniach (§ 27, § 28, § 30) uvádza povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky a dňom právoplatnosti žalobou napadnutého rozhodnutia sa stal žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností týmito povinnosťami viazaný. Povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky vo veľkej miere limitujú možnosti užívania predmetu vlastníctva. Žalobca je po právoplatnosti žalobou napadnutého rozhodnutia značne obmedzený vo výkone svojho práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy SR, osobitne práva predmet vlastníctva užívať. Ústava SR zaručuje všetkým vlastníkom rovnaký obsah ich vlastníckeho práva a rovnakú ochranu tohto práva. Táto ochrana nie je formálna a zahŕňa ochranu reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými atribútmi obsahu tohto práva. Ak je nevyhnutné výkon vlastníckeho práva určitého vlastníka obmedziť, Ústava SR stanovuje podmienky, pri dodržaní ktorých je toto obmedzenie možné. Podľa žalobcu v danom prípade neboli splnené podmienky uvedené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Vyhlásenie celého areálu kalvárie spolu s pozemkami tvoriacimi Kalvársky vrch nerešpektuje princíp zachovania len nevyhnutnej miery. Celý súbor objektov vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku je tvorený kaplnkami, alejami a pozemkami Kalvárskeho vrchu. Podľa žalobcu bol správny orgán povinný minimalizovať mieru zásahu do súboru objektov a nezahrnúť do neho pozemky, na ktorých sa nenachádza žiaden predmetný objekt, resp. ktoré súvisia so stavbou kláštora postaveného v roku 2007. Správny orgán nielenže neminimalizoval nevyhnutnú mieru zásahu, ale pravdepodobne ani nezvažoval prísne dopady narušenia základného práva jednotlivých dotknutých vlastníkov. Správne orgány nepreukázali ani existenciu skutočného verejného záujmu. Ochrana verejného záujmu nie je absolútnou hodnotou a vždy musí byť posudzovaná v porovnaní s chránenými záujmami jednotlivca. Správnymi orgánmi tvrdený verejný záujem spočíval v pamiatkovej hodnote kalvárie, ktorú v podklade pre rozhodnutie spracovala Mgr. R. U.. Je nepochybné, že požiadavka verejného záujmu na jednej strane stojí v takýchto prípadoch oproti ústavným právam jednotlivca. Jednotlivec sa vzdáva časti práv, na ktoré má zákonný a ústavný nárok, v záujme nejakého verejného prospechu, ktorý reálne existuje a je tak dôležitý, že ospravedlní i zásah do jeho základného práva. Žalobca je presvedčený, že správne orgány nepreukázali dostatočne existenciu verejného záujmu na vyhlásení celého Kalvárskeho vrchu za národnú kultúrnu pamiatku a reálnu dôležitosť tohto zásahu. Ospravedlnenie zásahu do práv žalobu je postavené na jedinej štúdii a nie je známe, že by k veci prebehla širšia odborná diskusia. Žalobca súhlasil s vyhlásením 8 kaplniek, ohradného múru, aleje I a aleje II za národnú kultúrnu pamiatku aj s parcelami, ktoré k nim prislúchajú. V rozhodnutiach však absentuje presvedčivosť o potrebe obmedziť práva vlastníka k pozemkom Kalvárskeho vrchu a k pozemku, na ktorom stojí budova kláštora. Žalobca ako vlastník dotknutých pozemkov je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi a v rámci svojho poslania plní pastoračné a duchovné úlohy. Na riadnom plnení úloh cirkvi má záujem aj sám štát. Slovenská republika deklarovala tento záujem napríklad v preambule Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, oznámenie o jej podpísaní bolo publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 326/2001 Z.z.. Katolícka cirkev je reálnym činiteľom pri tvorení spoločného dobra a toto postavenie jej priznáva i štát. Obsah pojmu „verejný záujem“ je v danej lokalite reprezentovaný aj konkrétnym pastoračným zámerom žalobcu s využitím dotknutých pozemkov. Zámery žalobcu však po vyhlásení za národnú
kultúrnu pamiatku budú podliehať prísnej pamiatkovej regulácii a je veľmi pravdepodobné, že ich nebude môcť realizovať. Skutočnosť, že objekty na Kalvárii majú pamiatkovú hodnotu, ešte nenapĺňa celý obsah pojmu verejný záujem. Žalobca sa domnieva, že pamiatková hodnota územia je v tomto prípade majorizovaná a do pojmu verejný záujem nie je zahrnutý napr. verejný záujem na pastoračnom pôsobení Katolíckej cirkvi na danom území. V prípade vyhlasovania kalvárie za národnú kultúrnu pamiatku je žalobca obmedzený na výkone svojho verejno-prospešného cieľa bez akejkoľvek diskusie, iba na základe odbornej štúdie Mgr. Ľubice U..
Žalobca namietal, že mu nebola poskytnutá žiadna náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, pričom opäť poukázal na znenie čl. 20 Ústavy SR a § 28 ods. 1 písm. c/ a § 44 ods. 2 pamiatkového zákona.
Záverom svojej žaloby uviedol, že podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov a taktiež skutkový stav je nedostačujúci na posúdenie veci. Rozhodnutie a postup žalovaného, ktorý mu predchádzal, je tiež v rozpore s § 32, § 46, § 47 ods. 3 a § 59 ods. 1 správneho poriadku. Žalovaný síce vo svojom rozhodnutí zahŕňa základné námietky z odvolania a vyjadruje sa k nim, avšak jeho vyjadrenia vo väčšine kopírujú, alebo preformulávajú vyjadrenia z prvostupňového rozhodnutia. Odôvodneniu žalovaného chýba akákoľvek vysvetľujúca a presvedčovacia hodnota, čo sú základné vlastnosti odôvodnenia. Taktiež je rozhodnutie žalovaného nezrozumiteľné. V zmysle vyššie citovaných ustanovení správneho poriadku je odôvodnenie rozhodnutia považované za podstatnú náležitosť rozhodnutia a jeho účelom je predovšetkým presvedčiť účastníka konania o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Riadne odôvodnenie rozhodnutia smeruje predovšetkým k naplneniu zásady materiálnej pravdy, ako aj zásady hospodárnosti konania, pretože predstavuje významné vodítko pre účastníka konania pri rozhodovaní, či podá resp. nepodá opravný prostriedok voči rozhodnutiu. V ďalšom žalobca citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžs 135/02 a z rozsudku Vrchního soudu v Prahe sp. zn. S27-SP 2/1994.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby súd rozhodnutia správnych orgánov vydaných v oboch stupňoch zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K jednotlivým žalobným námietkam uviedol:
K námietke, že rozhodnutie správnych orgánov o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky je v rozpore s územným plánom aglomerácie Banská Bystrica pre lokalitu 59 Polyfunkčná zóna Pod Kalváriou vyhláseným všeobecne záväzným nariadením Mesta Banská Bystrica č. 8/2000 uviedol, že problematiku záväznosti územného plánu obce, ktorý je spracovaný v zmysle platných ustanovení stavebného zákona vo vzťahu k ochrane pamiatkového fondu chráneného podľa pamiatkového zákona na úrovni legislatívnej úpravy, je potrebné chápať v zmysle právneho princípu platného pre posudzovanie rozporov medzi ustanoveniami dvoch právnych predpisov lex specialis derogat legi generali. Stavebný zákon predstavuje predpis všeobecného charakteru, ktorého ustanovenia vzťahujúce sa k ochrane kultúrneho dedičstva sú spresnené špeciálnym zákonom o ochrane pamiatkového fondu. Na základe tohto posúdenia je potrebné konštatovať, že v prípade relevantného zdokumentovania pamiatkových hodnôt môže prikročiť Pamiatkový úrad SR v zmysle § 15 zákona o ochrane pamiatkového fondu k vyhláseniu veci za národnú kultúrnu pamiatku, pretože týmto postupom plní úlohy na úseku špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu tak, ako mu vyplývajú zo zákona. Orgány územného plánovania sú povinné rešpektovať právoplatné rozhodnutia Pamiatkového úradu SR. Obstarávateľ územno-plánovacej dokumentácie je povinný vyžiadať si spracované podklady, ktorými sú v zmysle § 7a písm. d/ stavebného zákona aj programy ochrany kultúrneho a historického dedičstva. Z ustanovení stavebného zákona vyplýva, že územno-plánovacia dokumentácia musí rešpektovať podmienky ochrany pamiatkového fondu tak, ako sú ustanovené pamiatkovým zákonom, a v zmysle tohto zákona vydanými individuálnymi právnymi aktmi. V zmysle § 11 ods. 5 písm. d/ stavebného zákona územný plán obce ustanovuje najmä zásady a regulatívy ochrany a využívania prírodných zdrojov, kultúrno-historických hodnôt a významných krajinných prvkov. Vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku nie je vylúčená možnosť následných stavebných zásahov a aktivít na jej území. Každá takáto činnosť je regulovaná ustanovením § 32 pamiatkového zákona a podlieha procesu schvaľovania pamiatkových úradov tak, aby bolo možné dodržať podmienky základnej ochrany národnej kultúrnej pamiatky v zmysle § 27 pamiatkového zákona. Presadzovanie zámerov obnovy
národnej kultúrnej pamiatky je individuálny proces, ktorý rešpektuje osobitné pamiatkové hodnoty národnej kultúrnej pamiatky. Práva a povinnosti vlastníkov národných kultúrnych pamiatok sú presne vymedzené v § 28 zákona a z jeho znenia vyplývajú aj zákonné obmedzenia pri nakladaní s národnou kultúrnou pamiatkou. V prípade ak pred vydaním rozhodnutia o vyhlásení nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku bolo vydané iné rozhodnutie týkajúce sa dotknutej nehnuteľnosti v zmysle ustanovení stavebného zákona, je správny orgán povinný prihliadať na dobromyseľné nadobudnutie práva účastníka konania pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona. Tvrdenie žalobcu, že vyhlásenie kalvárie za národnú kultúrnu pamiatku a podmienenie akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutia alebo záväzného stanoviska príslušným pamiatkovým úradom znamená obmedzenie činnosti účastníka konania na danom území nad rámec existujúceho právneho stavu založeného územným plánom, považoval za tendenčné tvrdenie smerujúce proti samému zmyslu špecializovanej štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorá vychádza z povinností každej osoby na území SR chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo tak, ako je táto povinnosť uvedená v čl. 44 ods. 2 Ústavy SR.
K námietke žalobcu, že v rozhodnutí žalovaného sa na podporu jeho názoru o derogácii stavebného zákona neuvádzajú žiadne teoretické východiská, žalovaný poukázal na publikáciu stavebný zákon, veľká novela s komentárom, úplné znenie zákona v úprave platnej od 01.11.2005 od autorov Z., D. Styková, M. T. a Ž. E. (viď. Unica 2005). Teoretické východiská o derogácii vymedzených oblastí všeobecne upravených stavebným zákonom vychádzajú v prvom rade z požiadaviek stavebného zákona uvedených priamo v ustanovení § 7a a v § 13 ods. 3, na základe ktorých je povinný obstarávateľ územno-plánovacej dokumentácie v tejto zohľadniť požiadavky špecializovanej štátnej správy cieľom dosiahnuť jej aktuálny stav. Obstarávateľ územno-plánovacej dokumentácie je povinný podľa § 30 ods. 4 stavebného zákona aktualizovať schválený územný plán každé 4 roky.
Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že vyhlásenie dotknutých nehnuteľností nerešpektuje princíp zachovania nevyhnutnej miery zásahu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje zdôvodnenie zásahu a nie je jasné, v akej miere je vlastnícke právo obmedzené, ďalej tiež, že pamiatkový úrad v napadnutom rozhodnutí nepreukázal existenciu skutočného verejného záujmu a súčasne postupoval v rozpore so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, pričom porušil časť, v ktorej sa uvádza významné postavenie katolíckej cirkvi v dejinách Slovenska, ako aj jej aktuálnu úlohu v sociálnej, morálnej a kultúrnej oblasti a zároveň Slovenská republika spolu s katolíckou cirkvou deklaruje vôľu prispievať k celkovému duchovnému materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru, žalovaný uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 pamiatkového zákona pamiatkový úrad vyhlasuje za národnú kultúrnu pamiatku hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu. Za národnú kultúrnu pamiatku môže vyhlásiť aj súbor takýchto vecí. Pamiatkové hodnoty predmetného objektu sú presne špecifikované v zmysle § 2 ods. 2 zákona na strane 4 v časti Špecifikácia pamiatkových hodnôt podkladu na vyhlásenie predmetnej národnej kultúrnej pamiatky spracovanom Mgr. R. U. v roku 2010, ktorý bol doručený účastníkom konania vrátane žalobcu. Verejný záujem zameraný na ochranu predmetnej nehnuteľnosti ako národnej kultúrnej pamiatky je deklarovaný dokumentáciou a presným vymedzením existencie pamiatkových hodnôt objektu. Vyhlásenie nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku sleduje všeobecný spoločenský záujem, t.j. ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná zákonom, pričom tým nenarúša vlastnícke právo ako základné ľudské právo chránené Ústavou SR. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom. Taktiež vlastnícke právo nemožno zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Ústava SR v čl. 44 ods. 2 ukladá povinnosť každému chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Vo vzťahu k spomínanej Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou je potrebné uviesť, že preskúmaním spisového materiálu vo veci vyhlásenia nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku nebolo zistené, že by mohlo prísť k porušeniu osobitnej úlohy katolíckej cirkvi pri plnení jej kultúrnej úlohy, pretože zákon podporuje ochranu kultúrneho dedičstva ako kultúrnu úlohu tak, ako vyplýva táto povinnosť pre všetkých obyvateľov SR s Ústavy SR.
K námietke, že vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku budú vlastnícke práva žalobcu obmedzené v rozpore s čl. 20 Ústavy SR a že žalobcovi ako účastníkovi konania nebola poskytnutá žiadna náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, uviedol, že vlastník kultúrnej pamiatky má právo na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo
rozhodnutím podľa zákona (§ 28 ods. 1 písm. c/). Z právnych predpisov vyplýva požiadavka na preukázanie ujmy, ktorá už vznikla a ktorej náhradu si môže vlastník národnej kultúrnej pamiatky uplatňovať u štátnych orgánov na úseku ochrany pamiatkového fondu. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka pomenúva pojmové znaky vzniku práva na náhradu škody. Vlastník kultúrnej pamiatky má právo za účelom dosiahnuť dobrý stav a primerané využitie kultúrnej pamiatky požiadať obec a ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky. Pomoc štátu a obce pri obnove a reštaurovaní kultúrnych pamiatok vychádza z potreby zachovania kultúrneho dedičstva, čo je záujem celospoločenský.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že v mesiaci september až november 2010 vypracoval Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica (Z.. R. U.) podklad na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky v k.ú. Banská Bystrica týkajúci sa predmetných nehnuteľností so zaužívaným názvom „Areál Kalvárie“.
Listom zo dňa 14.03.2011 prvostupňový správny orgán - Pamiatkový úrad SR, oznámil účastníkom konania (uvedeným v záhlaví tohto rozsudku) začatie správneho konania vo veci vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky. Žalobca súhlasil s vyhlásením objektov 8 zastavení krížovej cesty, ohradného múru, aleje I a aleje II za národnú kultúrnu pamiatku aj s parcelami, ktoré k nim prislúchajú, avšak nesúhlasil s vyhlásením objektu „Kalvársky kopec“ za národnú kultúrnu pamiatku. Mesto Banská Bystrica vo svojom vyjadrení doručenom správnemu orgánu dňa 28.03.2011 so zámerom vyhlásenia súboru objektov kalvárie súhlasilo. Poukázalo na to, že objekt č. 9 ohradný múr na parc. č. XXXX je už súčasťou vyhlásenej národnej kultúrnej pamiatky.
Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PÚ-11/590-7/3815/SKÚ zo dňa 13.05.2011 vyhlásil v úvode odôvodnenia tohto rozsudku opísané nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku a v časti podkladu na vyhlásenie ohradného múru na parc. č. XXXX návrh zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že vychádzal zo skutočnosti, že Kalvária v Banskej Bystrici pozostávajúca z kostola Povýšenia sv. Kríža s ohradným múrom, z ôsmich kaplniek zastavení krížovej cesty zvýraznenej alejami, tvorí spolu s územím kalvárskeho vrchu jednotný areál, nachádzajúci sa na východnom svahu Urpína. Vznik kalvárie súvisí s príchodom jezuitov do Banskej Bystrice a protireformačným hnutím, pričom jej samotná výstavba bola začatá v roku 1712, keď dal páter Jozef Mayr postaviť na vrchu Urpín tri kríže a boli založené základy kaplnky Kristovho hrobu. Nasledujúci rok bolo dokončených 7 zastavení umučenia Ježiša Krista. Kaplnky vo forme stĺpovej blokovej architektúry boli postavené v pravidelných rozostupoch na prístupovej pešej komunikácii, na čelnej stene s nikami pre umiestnenie jednotlivých pašiových výjavov a v roku 1722 boli po stranách krížovej cesty vysadené jednoradové jednostranné alebo obojstranné lipové aleje, ktoré v súčasnosti tvorí niekoľko desiatok druhovo rozličných stromov, prevažne líp veľkolistých a pagaštanov konských.
Krížová cesta umiestnená na kalvárskom vrchu je tvorená 8 kaplnkami jednotlivých zastavení hranolovitého tvaru, situovaných popri chodníku, ktorý začína na hranici zastavaného územia obce, nad miestnou komunikáciou Pod Urpínom. Chodník v tvare písmena V má mierne stúpanie a je lemovaný lipovou alejou. Kalvársky vrch ako prírodná vyvýšenina, situovaná mimo historicky osídleného územia, bol základným predpokladom pre vznik kalvárie s krížovou cestou, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť architektonicko-urbanistickej a ideové kompozície kalvárií. Návršie symbolizovalo vrch Golgotu v Jeruzaleme, kde bol ukrižovaný Kristus. Duchovný rozmer prostredia, kde Kristus obetoval život za vykúpenie hriechov, niesla nielen vyvýšená terasa s kaplnkou Povýšenia sv. Kríža so skupinou kalvárie, ale aj samotná krížová cesta, zosobňujúca cestu Kristovho utrpenia, ktorej dej veriaci znovu prežívali a pri jednotlivých zastaveniach si pripomínali veľkosť jeho utrpenia. Kalvária v Banskej Bystrici predstavuje typ kalvárií, ktoré vznikli na území Slovenska od 17. storočia na prirodzených krajinných vyvýšeninách na okraji sídiel, kde svojim architektonicko-urbanistickým riešením a kompozíciou vytvárali pôsobivé dominanty, vnímateľné v diaľkových pohľadoch. Medzi najvýznamnejšie pamiatkové hodnoty okrem architektonického riešenia, jedinečnosti kompozície celého predmetného areálu ako aj najvýznamnejších objektov v závere krížovej cesty a miery autenticity jednotlivých objektov, patrí hlavne výrazná prírodná architektonicko-urbanistická dominantnosť, vnímateľná v širšom krajinnom prostredí. Urbanistické hodnoty kalvárie ako kultúrnej krajiny návršia sú tvorené predovšetkým základnou kompozičnou osou krížovej cesty s ťažiskom pri jej päte a s akcentom na vrchole kopca. Architektonické hodnoty prezentuje stavebné stvárnenie kaplniek jednotlivých zastavení, ktoré v spojení s výtvarnou a umeleckou- historickou hodnotou umiestnených reliéfov umučenia Ježiša Krista napĺňajú pôvodný funkčný zámer kalvárie. Kalvária v Banskej Bystrici predstavuje typického reprezentanta kalvárií, resp. krížových ciest budovaných v priebehu 17. -19. storočia takmer vo všetkých významnejších mestách Slovenska. Jej hodnota spočíva v jednoduchom avšak pôsobivom architektonicko-urbanistickom riešení. Rad zastavení vedúcich návrším ústrednej kaplnke dotvoril prirodzenú kultúrnu- prírodnú dominantu, čím sa vytvorila jedna z najpôsobivejších dominánt mesta s výraznou hodnotou jedinečnosti. Kalvária vytvára charakteristické diaľkové pohľady a je zároveň vžitým symbolom s hodnotou emocionálnej pôsobnosti pamiatky a súvsťažnosti pamiatky s prostredím. Disponuje architektonickou, urbanistickou, krajinnou, umelecko-historickou, výtvarnou a historickou pamiatkovou hodnotou a vzhľadom k stavu a miere zachovania jednotlivých pamiatkových objektov má výraznú hodnotu autenticity. Dosiaľ si zachovala svoju funkčnú hodnotu ako miesto konania príležitostných pobožností, čo podporuje spoločenský záujem na jej zachovaní a napĺňa kritériá pre jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 06.09.2011 rozhodnutím č. MK 223/2011-5110403 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil žalovaný obdobne ako vyjadrenie k žalobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 44 ods. 2 Ústavy SR každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. pamiatkový úrad vyhlasuje za kultúrnu pamiatku hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu. Za kultúrnu pamiatku môže vyhlásiť aj súbor takých vecí.
Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu sa vyžaduje ku všetkým rozhodnutiam iných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými môžu byť dotknuté záujmy chránené týmto zákonom.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. orgán oprávnený schváliť územnoplánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom sa nachádza pamiatková rezervácia, pamiatková zóna, nehnuteľná kultúrna pamiatka, ochranné pásmo, archeologický nález alebo archeologické nálezisko evidované podľa § 41, si pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu.
Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. na konanie vo veciach ochrany pamiatkového fondu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak je v správnom konaní väčší počet účastníkov konania, správny orgán doručuje účastníkom konania verejnou vyhláškou.
Podľa § 7a ods. 1 stavebného zákona v územnoplánovacej činnosti sa využívajú existujúce dokumenty a súbory informácií, ktoré obsahujú informácie o území (ďalej len "ostatné podklady").
Podľa § 7a ods. 2 písm. d/ stavebného zákona z dokumentov uvedených v odseku 1 sa povinne využívajú programy ochrany kultúrneho a historického dedičstva.
Podľa § 8 ods. 3 stavebného zákona územnoplánovacia dokumentácia je základným nástrojom územného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie Slovenskej republiky, regiónov a obcí. Odvetvové koncepcie ústredných orgánov štátnej správy a koncepcie rozvoja obcí a iné programy týkajúce sa hospodárskeho, sociálneho alebo kultúrneho rozvoja musia byť v súlade so záväznými časťami územnoplánovacej dokumentácie.
Podľa § 22 ods. 4 stavebného zákona orgán územného plánovania, ktorý obstaráva územnoplánovaciu dokumentáciu, dohodne návrh územnoplánovacej dokumentácie s dotknutými orgánmi.
Podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o ochrane zdravia ľudu, o utváraní a ochrane zdravých životných podmienok, vodách, o ochrane prírodných liečebných kúpeľov a prírodných liečivých zdrojov, o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o lesoch a lesnom hospodárstve, o opatreniach na ochranu ovzdušia, o ochrane a využití nerastného bohatstva, o kultúrnych pamiatkach, o štátnej ochrane prírody, o požiarnej ochrane, o zákaze biologických zbraní, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, o odpadoch, o veterinárnej starostlivosti, o vplyvoch na životné prostredie, o jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení, o prevencii závažných priemyselných havárií, o správe štátnych hraníc, o pozemných komunikáciách, o dráhach a o doprave na dráhach, o civilnom letectve, o vnútrozemskej plavbe, o energetike, o tepelnej energetike, o elektronických komunikáciách, o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, o civilnej ochrane, o inšpekcii práce a o štátnej geologickej správe, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa § 140a, ktorý uplatňuje požiadavky podľa osobitných predpisov.
Podľa § 126 ods. 2 stavebného zákona ak tento zákon ustanovuje postup pri preskúmaní záujmov chránených osobitnými predpismi a pri uplatňovaní stanovísk alebo obdobných opatrení dotknutých orgánov štátnej správy, postupujú podľa neho dotknuté orgány uvedené v odseku 1. Právo týchto správnych orgánov vydať samostatné rozhodnutie zostáva nedotknuté, ak to predpisy na ochranu nimi sledovaných záujmov ustanovujú.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Po preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu.
K jednotlivým námietkam uvedeným v žalobe súd zaujal nasledovné stanovisko:
Žalobca namietal, že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného je spôsobená rozporom s územným plánom Mesta Banská Bystrica. Zároveň namietal, že vyhlásenie kalvárie za národnú kultúrnu pamiatku a podmienenie akejkoľvek stavebnej činnosti vydaním rozhodnutia alebo záväzného stanoviska príslušným pamiatkovým úradom znamená obmedzenie jeho činnosti účastníka konania na danom území nad rámec existujúceho právneho stavu založeného územným plánom.
Územný plán týkajúci sa predmetnej lokality (lokalita 59 Polyfunkčná zóna Pod Kalváriou), a tiež vo všeobecnosti ako prejav oprávnenia samosprávy, bol spracovaný a vyhlásený na základe stavebného zákona a súvisiacich právnych predpisov. Naproti tomuto Pamiatkový úrad Slovenskej republiky plní úlohy na úseku špecializovanej štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu tak, ako mu tieto vyplývajú z pamiatkového zákona. Oba právne predpisy (stavebný zákon a pamiatkový zákon) v kontexte okolností posudzovaného prípadu nemožno chápať vo vyjadrení vzájomného vzťahu. Určite nemožno stavebný zákon považovať za lex specialis k pamiatkovému zákonu. Oba zákony pôsobia v pretínajúcom sa prostredí (oblasť úpravy) avšak toto riešia vo vlastnom právnom režime autonómne. Pokiaľ sa stavebný zákon zaoberá územným plánovaním riešiacim komplexne priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, pamiatkový zákona upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk. Vo vzťahu k tomuto je potrebné zdôrazniť, že stavebný zákon vyžaduje pri tvorbe a úpravách územného plánu rešpektovanie rozhodnutia týkajúceho sa ochrany kultúrneho a historického dedičstva a podmienky ochrany pamiatkového fondu stanovené práve pamiatkovým zákonom, pričom však pamiatkový zákon neobsahuje ustanovenie vylučujúce vyhlásenie nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku pre prekážku existujúceho územného plánu.
Súd podotýka, že ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu. Rozhodovať o tomto prislúcha len orgánom špecializovanej štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorými sú Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Pamiatkový úrad SR a krajské pamiatkové úrady. Orgán (napr. aj Mesto Banská Bystrica) oprávnený schváliť územnoplánovaciu dokumentáciu územia, v ktorom sa nachádza nehnuteľná kultúrna pamiatka, si pred jej schválením vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu (§ 29 ods. 4 pamiatkového zákona). Zároveň platí, že obec a samosprávny kraj sú povinné pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán (§ 30 ods. 4 stavebného zákona). Záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu sa vyžaduje ku všetkým rozhodnutiam iných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými môžu byť dotknuté záujmy chránené týmto zákonom (§ 30 ods. 4 pamiatkového zákona). Dikcia vyššie uvedených zákonných ustanovení vyvracia žalobcovo tvrdenie, že pri existencii územného plánu je vylúčené rozhodnúť o vyhlásení nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku proti obsahu územného plánu. Pamiatkový úrad vyhlasuje za kultúrnu pamiatku nehnuteľnú vec alebo súbor takých vecí bez ohľadu na územný plán. Súladné s touto argumentáciou je aj ustanovenie § 126 ods. 1, 2 stavebného zákona. Ak sa konanie podľa tohto zákona dotýka záujmov chránených predpismi o kultúrnych pamiatkach, rozhodne stavebný úrad na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu (na úseku ochrany pamiatkového fondu) podľa osobitného predpisu (pamiatkový zákon). Právo tohto správneho orgánu vydať samostatné rozhodnutie zostáva nedotknuté, ak to predpisy na ochranu ním sledovaného záujmu ustanovujú. Súd je na základe uvedeného názoru, že existencia územného plánu k predmetnej časti územia nebránila vydaniu napadnutého rozhodnutia.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že nenamieta vyhlásenie budov a nadväzujúcich pozemkov v danej lokalite za národné kultúrne pamiatky, avšak nesúhlasí, aby sa toto rozhodnutie týkalo celej lokality Kalvárskeho vrchu, súd dospel k záveru, vychádzajúc jednak z obsahu podkladu pre rozhodnutie spracovaného v roku 2010 Z. a tiež z obsahu a významu ochrany kultúrnych pamiatok a kultúrneho dedičstva (súhrnu významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt), že treba zdôrazniť neprípustnosť takého stavu, kedy by sa na území (lokalite) pomedzi pamiatky (8 zastavení krížovej cesty, ohradný múr, alej I a alej II) vyskytovali plochy, ktoré by mohli byť zastavané bez toho, aby k tomu nemohol zaujať stanovisko pamiatkový úrad. Keby nemal v danej lokalite pamiatkový úrad možnosť žiadnej ingerencie, mohlo by dôjsť k nezvratným škodám na kultúrnom odkaze z minulosti, ktorý je potrebné chrániť a zachovať.
Súd ako dôvodné nemohol vyhodnotiť ani námietky žalobcu, ktoré v súhrne poukazovali na neústavný a nezákonný zásah do jeho vlastníckych práv.
Žalobca tvrdil, že vyhlásením nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku budú jeho vlastnícke práva obmedzené v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, že mu nebola poskytnutá žiadna náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, že vyhlásenie dotknutých nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku nerešpektuje princíp zachovania nevyhnutnej miery zásahu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje zdôvodnenie zásahu, že nie je jasné v akej miere je vlastnícke právo obmedzené, že pamiatkový úrad v napadnutom rozhodnutí nepreukázal existenciu skutočného verejného záujmu a že súčasne postupoval v rozpore so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
Súd v prvom rade konštatuje, že žalobou napadnuté rozhodnutie neporušilo žiadne ustanovenie Ústavy SR. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Všetky uvedené podmienky ústavnosti postupu pri obmedzení vlastníckeho práva boli v danom prípade splnené. Podľa čl. 44 ods. 2 Ústavy SR každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Ochrana pamiatkového fondu je upravená zákonom (zákon č. 49/2002 Z.z.). Verejný záujem na ochrane kultúrneho dedičstva v predmetnej lokalite vyplýva predovšetkým z podkladu na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky vypracovaného v mesiaci september až november 2010 Krajským pamiatkovým úradom Banská Bystrica (Z.. R. U.), ktorý spolu so zisteniami prvostupňového správneho orgánu je podrobne opísaný aj v tomto rozsudku. Súd nemá dôvod pochybovať o správnosti odborného posúdenia uvedenej lokality z hľadiska hodnotenia jej pamiatkovej hodnoty a ani žalobca v tomto smere podklad rozhodnutia nespochybnil, resp. nevyvrátil právne relevantnými dôkazmi či tvrdeniami. Zároveň správne orgány svoje rozhodnutie vyhlásiť dotknutú lokalitu za národnú kultúrnu pamiatku vecne správne a dostatočne zrozumiteľne odôvodnili tak, že súd mohol zákonnosť rozhodnutí preskúmať. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že verejný záujem zameraný na ochranu predmetnej nehnuteľnosti ako národnej kultúrnej pamiatky je deklarovaný dokumentáciou a presným vymedzením existencie pamiatkových hodnôt objektu a že vyhlásenie predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku sleduje všeobecný spoločenský záujem, ktorou je ochrana pamiatkového fondu tak, ako je definovaná zákonom, pričom tým nenarúša vlastnícke právo ako základné ľudské právo chránené Ústavou SR. Súd je presvedčený o tom, že výkon vlastníckeho práva nesmie byť bezbrehý a indiferentný k okoliu. Nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom.
Vo vzťahu k námietkam žalobcu o porušení Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou súd nezistil, že by k niečomu takémuto došlo. V zhode s názorom žalovaného súd v zákonnej podpore ochrany kultúrneho dedičstva nevidí zásah do práv žalobcu a možnosti plniť jeho duchovné, kultúrne a spoločenské úlohy.
Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené neprimerané obmedzenie jeho vlastníckych práv a že mu za toto obmedzenie nebola poskytnutá žiadna protihodnota (náhrada), dáva súd do pozornosti ustanovenia pamiatkového zákona, predovšetkým § 28, § 29 a § 30 zákona, upravujúce práva a povinnosti vlastníka nehnuteľnosti, ktorá je kultúrnou pamiatkou. Vlastník kultúrnej pamiatky má právo požiadať o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci vo veciach ochrany kultúrnej pamiatky, o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky a na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona. Taktiež nie je pravdou, že žalobou napadnuté rozhodnutie znemožní, resp. výrazne
obmedzí možnú výstavba v lokalite. Vlastník kultúrnej pamiatky je povinný užívať kultúrnu pamiatku v súlade s jej pamiatkovou hodnotou, umožniť zamestnancom orgánu na ochranu pamiatkového fondu a oprávneným osobám po predložení služobného preukazu vstupovať do priestorov nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, ak nie sú obydlím, alebo im predložiť hnuteľnú kultúrnu pamiatku na dokumentačné účely, výskumné účely alebo s cieľom zabrániť poškodeniu alebo zničeniu kultúrnej pamiatky, strpieť označenie kultúrnej pamiatky, strpieť sprístupnenie kultúrnej pamiatky, ak nie je obydlím, pre verejnosť podľa vopred určených podmienok, na určený čas a za náhradu, ak tak rozhodol krajský pamiatkový úrad, oznámiť pamiatkovému úradu a obci bezodkladne každé ohrozenie, poškodenie, odcudzenie alebo zničenie kultúrnej pamiatky, každú zamýšľanú zmenu využitia kultúrnej pamiatky, a ak ide o nehnuteľnú kultúrnu pamiatku, aj jej vypratanie a každú uskutočnenú zmenu vlastníctva kultúrnej pamiatky a tiež je povinný s nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. Popri už spomenutej náhrade, aby mohol plniť vyššie uvedené povinnosti, má vlastník kultúrnej pamiatky právo požiadať pamiatkový úrad o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci. Obmedzenie, ktorého sa žalobcu obáva, nespočíva v bránení jeho investičnej činnosti v danej lokalite, ale v tom, že takáto jeho činnosť musí byť vopred prejednaná správnym orgánom práve z hľadiska špecifík ochrany pamiatkového fondu. V takomto obmedzení nevidel súd nezákonnosť ani protiústavnosť.
Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.