Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/65/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200289 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200289.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: W. I. I., prechodný pobyt M. O. XX, Z., štátna príslušnosť: F., zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, pracovisko: Brečtanová 21, 831 01 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-133/2011 zo dňa 07.12.2011, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.02.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.12.2011 č. SLV-OLVS-133/2011, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. ČAS: MU-223-22/PO-Ž-2011 zo dňa 05.09.2011, ktorým bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o azyle) zastavené konanie vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žalobca uvádza, že dňa 08.06.2011 požiadal na Oddelení azylu Policajného zboru Gbely - Adamov opakovane o udelenie azylu z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, ako aj z dôvodu jeho konvertovania k náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia. Prvostupňový správny orgán v rámci konania č. ČAS: MÚ-223/PO-Ž-2011 navrhovateľovu žiadosť preskúmal a rozhodnutím č. ČAS:MÚ-223-22/PO-Ž-2011 žalobcovi konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý žalovaný zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil napadnutým rozhodnutím zo dňa 7.12.2011, č. SLV-OLVS-133/2011. Žalobca má postavenie osoby, ktorej bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR. O poskytnutie azylu alebo doplnkovej ochrany požiadal prvýkrát 13.01.2010. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 13.04.2010, č. ČAS: MÚ-31-24/PO-Ž-2010 žalobcovi neudelil azyl a rozhodol o tom, že sa mu poskytne doplnková ochrana. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa natoľko obáva o svoju bezpečnosť a život, že potenciálny návrat do krajiny jeho pôvodu neprichádza do úvahy a súčasne existujú nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré odôvodňujú podanie žiadosti o udelenie azylu, rozhodol sa opakovane požiadať o azyl. Keďže v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu o jeho prvej žiadosti o azyl boli žalobcove tvrdenia o jeho konvertovaní k náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi vyhodnotené ako nedôveryhodné, predložil do nového konania nové dôkazy preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení o konvertovaní, ako aj dôkazy preukazujúce opodstatnenosť obáv z potencionálneho návratu do krajiny pôvodu. Prvostupňový správny orgán sa však týmito skutočnosťami nezaoberal, a konanie v zmysle § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. svojím rozhodnutím č. ČAS: MÚ-223-22/PO-Ž-2011 zo dňa 04.09.2011 zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad namietal skutočnosť, že prvostupňový správny orgán nerozhodol v kontexte jeho konvertovania, nezvažoval bezpečnosť žiadateľa, neskúmal jeho žiadosť vo svojej podstate, obmedzil sa iba na skonštatovanie, že o prípade sa už rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Žalovaný svojím rozhodnutím č. SLV-OLVS-133/2011 zo dňa 07.12.2011 zamietol rozklad a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. ČAS: MÚ-223-22/PO-Ž-2011 zo dňa 05.09.2011 potvrdil. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie vychádzalo je v rozpore s obsahom spisov a tiež v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí tvrdí, že žalobca v opakovanom konaní o udelenie azylu neuviedol žiadne také nové skutočnosti na základe ktorých by bolo možné vyvodiť podstatnú zmenu skutkového stavu. K tomuto tvrdeniu sa priklonil aj žalovaný pri rozhodovaní o rozklade. Žalobca má za to, že žalovaný sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v predchádzajúcom konaní bol žalobca vyhlásený za nedôveryhodného a preto preukázanie pravdivosti formou priamych dôkazov z krstu, potvrdením náboženskej spoločnosti, či predloženie iných dôkazov predstavuje novú skutočnosť, ktorú prvostupňový správny orgán úrad musel brať do úvahy. Cieľom opakovanej žiadosti žalobcu o azyl bolo presvedčiť prvostupňový správny orgán o tom, že navrhovateľ preukázateľne konvertoval, preukázateľne je platným členom náboženskej spoločnosti v kontexte hrozieb, ktoré by mu po návrate do krajiny pôvodu mohli hroziť. Žalobca získal a predložil nové dôkazy, ktoré uvedený fakt preukazujú. Prvostupňový správny orgán spoločne so žalovaným postupovali akoby o uvedených skutočnostiach už rozhodovali. Toto sa však nestalo, nakoľko všetky informácie týkajúce sa konvertovania vtedy vyhlásil za nehodnoverné. Žalobca má za to, že v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom preukázal, že má opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, pričom pôvodcovia prenasledovania sú tak štátne, ako aj neštátne zložky. Naplnil tak ust. § 8 zákona o azyle a tento by mu preto mal byť udelený. Prvostupňový správny orgán však rozhodol v rozpore s obsahom spisu. Dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu sa vôbec nezaoberal, a to ani v pôvodnom ani v opakovanom konaní. Žalobca tvrdí, predloženie dôkazov o konvertovaní v kontexte predchádzajúceho neakceptovania jeho tvrdení o konvertovaní mení posudzovaný skutkový stav takým spôsobom, že zakladá jeho právo na získanie azylu. Žalovaný podľa žalobcu vôbec nezobral do úvahy namietanú skutočnosť, že prvostupňový správny orgán sa v prvom konaní nezaoberal konvertovaním žalobcu a hrozbami vyplývajúcimi z takéhoto jeho počinu, resp. nepovažoval ich za relevantné pre posúdenie jeho žiadosti, rozhodol preto v rozpore s obsahom spisov. Prvostupňový správny orgán vypočul žalobcu v azylovom konaní, pri samotnom rozhodovaní sa však ním predloženými dôkazmi žiadnym spôsobom nezaoberal, bez ďalšieho ich vyhlásil za irelevantné. Hodnotenie dôkazov takýmto spôsobom hlboko narušuje princíp rovnosti účastníkov konania. Správny orgán nie je oprávnený rozhodovať výlučne na základe dôkazov, ktoré si sám vyberie, pričom ostatné, predkladané druhým účastníkom ignoruje. Na základe týchto argumentov potom žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a navrhuje ho ako také zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že žalobca v opakovanom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti. Nepreukázal žiadnym spôsobom podstatnú zmenu skutkového stavu. Predložil síce nové dôkazy, avšak tieto mali iba podporiť skutočnosti, ktoré tvrdil už v predchádzajúcom konaní. Nové dôkazy neznamenajú automaticky aj zmenený skutkový stav. Takúto zmenu môžu, avšak aj nemusia zakladať. Záleží od toho, čo je ich obsahom. Obsahom dôkazných prostriedkov, ktoré predložil žalobca, boli skutočnosti, ktoré mali potvrdiť jeho náboženskú príslušnosť k Jehovovým svedkom. Prvostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí s týmito novými dôkazmi vysporiadal. V rozhodnutí je tiež uvedené, na základe akých skutočností bolo rozhodnuté, ako aj správna úvaha, že navrhovateľ svoju opakovanú žiadosť o udelenie azylu na území SR zakladá na tých istých dôvodoch, ktoré v minulosti boli predmetom správneho konania, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. Vzhľadom na to, že bol splnený predpoklad právoplatne rozhodnutej veci a skutkový stav vyhodnotil prvostupňový správny orgán ako nezmenený, rozhodol tento o zastavení konania. Žalobca namieta porušenie princípu rovnosti účastníkov konania. Žalovaný však poukazuje na to, že účastníkom konania o udelenie azylu je len žiadateľ. Nie je teda možné, aby došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 308/2011-90 zo dňa 25.01.2012, ktorý sa zaoberal právom na rovnosť účastníkov a zásadou kontradiktórnosti v správnom súdnictve a konštatoval, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním, rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania ako aj správneho súdnictva v danom prípade Ústavný súd SR dospel k záveru, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní nepreukázal. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p. a nasl.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.12.2011 č. SLV-OLVS-133/2011 je v súlade so zákonom a preto je potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že dňa 08.06.2011 žalobca na Oddelení azylu Policajného zboru Gbely - Adamov po druhý raz požiadal o udelenie azylu na území SR. Žiadosť odôvodnil zlou bezpečnostnou situáciou v Afganistane a tým, že jeho bezpečnosť a život je ohrozený z dôvodu jeho viery. Podľa islamského práva šaríja hrozí každému konvertitovi trest smrti. Ako svedok Jehovov žalobca musí túto vieru šíriť, čo nie je v Afganistane možné a bezpečné. Prvýkrát žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR 13.01.2010 pred pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a to z dôvodu, že na Slovensku sa mu páči a chce tu zostať žiť. So žalobcom bol dňa 19.01.2010 spísaný dotazník zo vstupného pohovoru konaného za účelom odôvodnenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Dňa 10.02.2010 bola so žalobcom spísaná zápisnica z doplňujúceho pohovoru. Počas vykonaných pohovorov uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy členom žiadnej politickej strany či organizácie. Zároveň vyhlásil, že nikdy nebol trestne stíhaný a so žiadnymi štátnymi orgánmi ani bezpečnostnými zložkami problémy nemal. Žalobca sa v období od 01.10.2003 do 29.08.2008 zdržiaval v Nórskom kráľovstve. Tu požiadal o udelenie azylu. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené a následne bol vyhostený do krajiny pôvodu. Po príchode do Afganistanu žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi v Kábule, avšak z dôvodu nezamestnanosti vycestoval do Spojených Arabských Emirátov, odtiaľ v roku 2010 vycestoval na falošný belgický pas do Varšavy, odkiaľ sa s pomocou prevádzačov dostal na územie SR. Krajinu pôvodu žalobca opustil legálne, pričom pri vycestovaní nečelil žiadnym problémom. V čase svojho pobytu v Nórsku v roku 2004 konvertoval a stal sa členom náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových. Po vyhostení do krajiny pôvodu sa teda cítil ohrozený a obával sa o život, nakoľko bol konvertita. Poukázal na dva prípady, kedy v čase jeho pobytu v Afganistane boli odsúdení dvaja konvertiti na 15 a 20 rokov väzenia. Napriek tomu, že sám nečelil žiadnym problémom, rozhodol sa vycestovať do zahraničia a to preto, lebo jeho známi a príbuzní mu povedali, že ľudia vedia, že konvertoval na kresťanstvo a odsudzujú to. Taktiež rodičia nesúhlasili so zmenou jeho viery a povedali mu, aby sa postaral o svoju bezpečnosť. Dňa 13.04.2010 žalobcovi prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. ČAS: MÚ-31-24/PO-Ž-2010 podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl a podľa ust. § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na území SR na dobu jedného roka. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca v zákonnej lehote nepodal opravný prostriedok, preto nadobudlo právoplatnosť dňa 17.05.2010. Dňa 21.02.2011 žalobca požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR. Dňa 04.04.2011 prvostupňový správny orgán žalobcovej žiadosti vyhovel a doplnková ochrana bola žalobcovi predĺžená na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o predĺžení doplnkovej ochrany, t.j. odo dňa 26.04.2011. Dňa 08.06.2011 žalobca podal opätovnú žiadosť o udelenie azylu na území SR. Na podporu svojej žiadosti predložil žalobca prvostupňovému správnemu orgámu potvrdenie z náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia o tom, že je pokrsteným členom zboru Jehovových svedkov. Ďalej predložil na CD nosiči fotky a video zo svojho krstu uskutočneného počas jeho pobytu v Nórsko, ako aj video zachytávajúce popravu ôsmich mužov. Rozhodnutím č. ČAS: MÚ-223-22/PO-Ž-2011 zo dňa 05.09.2011 prvostupňový správny orgán konanie o žiadosti žalobcu o udelenie azylu podľa ust. § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol napadnutým rozhodnutím zo dňa 07.12.2011 č. SLV-OLVS-133/2011 zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Podľa čl. 32 Smernice Rady 2005/85/ES z 01. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (tzv. procedurálna smernica) 1. Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o azyl, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát môže tieto ďalšie vyhlásenia alebo prvky následnej žiadosti preskúmať v rámci preskúmania predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky prvky, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo o ktoré sa v tomto rámci opierala táto následná žiadosť. 2. Okrem toho, ak niektorá osoba podá následnú žiadosť o azyl, členské štáty môžu uplatniť osobitné konanie, ako je uvedené v odseku 3: a/ po tom, ako bola predchádzajúca žiadosť späť vzatá alebo bolo od nej odstúpené podľa článku 19 alebo 20; b/ po tom, ako sa prijalo rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti. Okrem toho sa členské štáty môžu rozhodnúť, že uplatnia toto konanie až po prijatí konečného rozhodnutia. 3. Následná žiadosť o azyl najprv podlieha predbežnému preskúmaniu, či sa po zamietnutí predchádzajúcej žiadosti alebo po prijatí rozhodnutia o tejto žiadosti uvedenom v odseku 2 písm. b/ tohto článku objavili nové prvky alebo nálezy týkajúce sa preskúmania alebo ich žiadateľ predložil, alebo či žiadateľ spĺňa podmienky na utečenca podľa Smernice 2004/83/ES. 4. Ak po predbežnom preskúmaní uvedenom v odseku 3 tohto článku objavili takéto nové prvky alebo nálezy, alebo ich žiadateľ predložil, a ak takéto nové prvky alebo nálezy významne zvyšujú pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa požiadavky na utečenca podľa Smernice 2004/83/ES, žiadosť sa bude ďalej skúmať podľa kapitoly II. 5. Členské štáty môžu podľa svojho vnútroštátnych právnych predpisov následnú žiadosť skúmať ďalej, ak existujú iné dôvody na opätovné otvorenie konania. 6. Členské štáty sa môžu rozhodnúť o ďalšom preskúmaní žiadosti, len ak bol žiadateľ bez vlastnej viny neschopný preukázať situáciu uvedenú v odsekoch 3, 4 a 5 tohto článku už v predchádzajúcom konaní, najmä uplatnením svojho práva na účinný opravný prostriedok podľa článku 39. 7. Konanie uvedené v tomto článku môže byť uplatniteľné aj v prípade závislej osoby, ktorá predložila žiadosť po tom, ako podľa článku 6 ods. 3 súhlasila s tým, aby bol jej prípad súčasťou žiadosti podanej v jej mene. V tomto prípade bude predbežné preskúmanie uvedené v odseku 3 tohto článku pozostávať z preskúmania toho, či skutočnosti súvisiace so žiadateľovou situáciou odôvodňujú podanie osobitnej žiadosti. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Vychádzajúc zo zistení súdu tak, ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného tak napadnuté rozhodnutie ako i jeho vydaniu predchádzajúci postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom, preto bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Rozhodnutie o neudelení azylu, rovnako ako ktorékoľvek rozhodnutie v správnom konaní, po splnení zákonom predpokladaných náležitostí, nadobudne právoplatnosť i vykonateľnosť a teda nie je možné podať proti nemu riadny opravný prostriedok a nadobudne právne účinky, ktoré sú štátom vynútiteľné. O žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky prvýkrát rozhodol prvostupňový správny orgán dňa 13.04.2010 rozhodnutím č. ČAS: MÚ-31-24/PO-Ž-2010 tak, že žalobcovi podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl a zároveň mu podľa ust. § 13 a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok napriek tomu, že mu to právny poriadok Slovenskej republiky umožňoval. Toto po uplynutí 30 dňovej odvolacej lehoty nadobudlo právoplatnosť. Prvostupňový správny orgán sa v ňom vysporadúval aj s otázkou prenasledovania Svedkov Jehovových v Afganistane a uzavrel to tým, že o perzekúcií len z dôvodov konvertovania z moslimského na jehovistické vierovyznanie neexistujú žiadne priame dôkazy a nemá s ním skúsenosť ani sám žalobca, ktorý napriek tomu, že sa ako konvertita zdržoval v krajine pôvodu, nečelil žiadnej forme perzekúcie a tiež jeho vycestovanie z Afganistanu bolo legálne. Uvádzal ďalej, že zo všetkých vykonaných dôkazov má za to, že jeho akt konvertovania bol účelový a v krajine pôvodu nemanifestoval svoju religiozitu. Pokiaľ žalobca nesúhlasil so správnou úvahou prvostupňového správneho orgánu, hodnotením dôkazov, či právnym posúdením veci, čo súd opätovne zdôrazňuje, mal možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok. Toto právo však žalobca nevyužil, preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Na tomto mieste súd považuje za potrebné zdôrazniť starú rímsko-právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" , teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Pokiaľ žalobca z vlastnej vôle nevyužil opravný prostriedok, ktorého použitie mu umožňovalo objektívne právo, táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu správneho orgánu, ale len samotného žalobcu. Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 08.06.2011 druhýkrát. Konanie o opätovných žiadostiach o udelenie azylu upravuje zákon o azyle, ktorý je transpozíciou procedurálnej smernice - nástroja spoločného azylového systému EU. S odkazom na uvedené právne normy potom správny orgán o opätovných žiadostiach o udelenie azylu meritórne rozhodne iba v prípadoch, ak došlo k podstatnej zmene skutkového stavu. K otázke podstatnej zmeny skutkového stavu je ďalej dôležité uviesť, že v každom správnom konaní existujú dve základné právne povinnosti - a to dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, toto v azylovom konaní do určitej miery znáša správny orgán (vzhľadom na špecifickosť azylového konania a na nenáležitosť predstavy, že by osoba, trpiaca opodstatnenými obavami z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov systematicky a cieľavedome zhromažďovala o opodstatnenosti týchto obáv dôkazy, čím by mohla zvýšiť riziko prenasledovania), avšak bremeno tvrdenia, od ktorého sa následne bremeno dôkazné odvodzuje, zaťažuje vždy a za každých okolností žiadateľa. Iba tento totiž vie, z akých dôvodov opustil krajinu pôvodu a požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Žiadateľ, v tomto prípade žalobca, tak musí predovšetkým tvrdiť, že došlo k podstatnej zmene skutkového stavu tak, že na rozdiel od skutkového stavu ku dňu vydania predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia, spĺňa hmotnoprávne podmienky udelenia azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle. Tunajší súd sa stotožňuje s názorom Nejvyššího správního soudu ČR, vyjadreným v rozsudku č.k. 9 Azs 5/2009 - 65 z 11. júla 2009, kde o.i. uviedol, „že inštitút opakovanej žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany neslúži k upresňovaniu či skutkovému doplňovaniu predchádzajúcej žiadosti (čo by koniec - koncov bolo popretím zákazu ďalšieho konania vo veci už právoplatne rozhodnutej). Jeho hlavným zmyslom a účelom je postihnúť prípady, kedy sa objavia také závažné skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť postavenie žiadateľa a ktoré tento nemohol nie vlastnou vinou počas predchádzajúceho konania uplatniť. Spravidla pritom môže ísť o také skutočnosti, ku ktorým došlo plynutím času, najmä o zmenu situácie v krajine pôvodu alebo zmenu pomerov vo vzťahu k osobe žiadateľa, napr. udelenie azylu matke neplnoletého žiadateľa atď“. Žalobca však v opätovnom konaní o udelenie azylu na území Slovenskej republiky netvrdil takúto zmenu skutkového stavu, odvolával sa iba na skutočnosti, už uplatnené v predchádzajúcej žiadosti, s ktorými sa správny orgán vo svojom právoplatnom rozhodnutí aj vysporiadal (t.j. na konvertovanie k náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových). Žalobca síce predložil nové dôkazy o svojom konvertovaní, tieto však nezakladajú a ani nemôžu zakladať podstatnú zmenu skutkového stavu, keďže v tomto prípade by šlo iba o dopĺňanie predchádzajúcej žiadosti, čo za podstatnú zmenu skutkového stavu v žiadnom prípade nemožno považovať. Keďže teda boli kumulatívne naplnené podmienky ust. § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle, a to predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o neudelení azylu a tiež nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu, postupoval potom prvostupňový správny orgán v súlade so zákonom, keď konanie o udelenie azylu žalobcovi zastavil a žalovaný následne žalobcov rozklad zamietol. Súd teda uzavrel, že správne orgány v tomto prípade zistili presne a úplne skutočný stav veci, aplikovali naň adekvátnu právnu úpravu, pri použití správnej úvahy postupovali v súlade s pravidlami formálnej logiky, pričom svoje rozhodnutia aj dostatočne a v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku odôvodnili a preto je nevyhnutné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho vecný neúspech náhradu trov konania nepriznal, keďže základnou podmienkou náhrady je čo i len čiastočný úspech v konaní. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.