Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/53/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200365 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200365.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Majerníkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: BESTCENA LLC, so sídlom Barksdale Professional Center 113, 19711 City of Newark, County of New Castle, Spojené štáty americké, zastúpený: AK SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/10133-136731/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/222/10133-136731/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I. č.: 600/270/54001/11/Zna zo dňa 09.03.2011 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 66,- € titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške 323,52 €, všetko do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.02.2012 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/10133-136731/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I. č. 600/270/54001/11/Zna zo dňa 09.03.2011, ktorým Daňový úrad Bratislava I. vyrubil podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov žalobcovi rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume X XXX,XX eur a napadnutý dodatočný platobný výmer ako vecne správny potvrdil. Žalobca má za to, že napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie, sú nezákonné, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže prevádzkareň žalobcu na adrese E. 2, XXX XX M., spĺňa všetky náležitosti, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje zákon č. 222/2004 Z z. o dani z pridanej hodnoty a zároveň spĺňa aj všetky požiadavky, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje európska legislatíva. Žalobca má za to, že prevádzkareň je stálym miestom vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu, z ktorej sa dosahuje príjem a je teda z hľadiska personálneho a materiálneho vybavenia schopná poskytovať plnenia samostatne, nakoľko sa v mieste prevádzkarne uzatvárajú a vyhotovujú zmluvy, uskutočňujú sa manažérske rozhodnutia, dojednávajú sa obchody, prijímajú platby a pod. V súvislosti s uvedenou činnosťou prevádzkarne žalobca uvádza aj konkrétne skutočnosti, ktorými preukazuje vykonávanie samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu z uvedenej prevádzkarne, ako ich preukazoval už aj v administratívnom konaní, a na základe ktorých má za to, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly a sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí bolo tuzemsko, teda Slovenská republika, a nie Spojené štáty americké, ako to tvrdí žalovaný, keď tieto služby boli dodávateľom dodané do prevádzkarne žalobcu a nie do miesta jeho sídla v Spojených štátoch amerických. Z uvedeného dôvodu potom ani nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ako tvrdí vo svojom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Žalobca má teda za to, že prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil existenciu prevádzkarne žalobcu v tuzemsku, čo je meritum v danej veci, a z uvedeného dôvodu je prvostupňové rozhodnutie nezákonné. Žalovaný v odvolacom konaní ani neodstránil vytýkané chyby konania pred prvostupňovým orgánom, v dôsledku čoho podľa žalobcu potom aj napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami a je nezákonné. Okrem uvedeného má žalobca aj za to, že zistenie skutkového stavu žalovaným, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a pre posúdenie veci nedostatočné. Žalobca má ďalej za to, že prvostupňový orgán pri vykonávaní daňovej kontroly nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou a svojim postupom porušil § 29 ods. 2 v spojitosti s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, keď nedbal, aby skutočnosti pre správne určenie povinnosti žalobcu boli zistené čo najúplnejšie a neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na existenciu prevádzkarne bol prvostupňový orgán upozornený na základe oznámenia o vzniku prevádzkarne už dňa 21.02.2011. Rovnako na túto skutočnosť upozorňoval žalobca aj vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Napriek tomu prvostupňový orgán existenciu prevádzkarne pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nedošlo k oprave chýb a iných nesprávností protokolu, čím sa prvostupňový orgán dopustil porušenia viacerých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonného prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový orgán však v tomto prípade nevyužil ani viaceré možnosti platnej legislatívy na kontrolu zistených skutočností a nepreskúmal ním deklarované porušenie zákona o dani z pridanej hodnoty u dodávateľov služieb, pričom títo vystavili faktúry v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty, správne za miesto dodania služieb považujúc prevádzkareň žalobcu v tuzemsku E.. Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre posúdenie veci a uvedené chyby konania neodstránil v odvolacom konaní ani žalovaný, výsledky daňového konania v tomto smere nedoplnil, čo napokon vyústilo do vydania nezákonného rozhodnutia. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol napadnutým rozhodnutím až takmer po šiestich mesiacoch po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú mu pre rozhodnutie ukladá zákon o správe daní a poplatkov. Žalovaný teda i nedodržaním lehoty na rozhodnutie o odvolaní konal v rozpore so zákonom a aj z uvedeného dôvodu možno postup žalovaného ako aj samotné napadnuté rozhodnutie, považovať za nezákonné. Žalobca má za to, že prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní nemohol mať k dispozícii žiadne informácie z miestneho zisťovania v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, napriek tomu, že posúdenie skutočnosti, či v zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom Daňovej kontroly, existovala prevádzkareň, bolo kľúčové pre stanovenie správnej výšky dane, pretože prvostupňové rozhodnutie bolo vydané ešte pred doručením odpovede Daňového úradu Košice IV, ktorá sa týkala prevádzkarne žalobcu. Prvostupňový orgán, ako aj Daňový úrad Košice IV, podľa žalobcu vykonávali úkony aj po skončení daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, a tieto úkony vykonávali bez nariadenia žalovaného. Postup prvostupňového orgánu, ako aj postup žalovaného nemajú podľa žalobcu oporu v žiadnom ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, a z tohto dôvodu je potrebné postup žalovaného v dôsledku vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj samotné napadnuté rozhodnutie, považovať za nezákonné. Tiež má za to, že ako v konaní pred prvostupňovým orgánom, tak aj v odvolacom konaní pred žalovaným, riadne preukázal personálne a materiálne vybavenie prevádzkarne potrebné na výkon podnikania a potom subjektívny a ničím nepodložený názor žalovaného na podnájomnú zmluvu je podľa žalobcu pre posúdenie reálnej existencie prevádzkarne irelevantný, pretože žalovaný nemá kompetenciu rozhodovať o tom, či je podnájomná zmluva uzavretá v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. O existencií prevádzkarne žalobcu svedčia i ďalšie dôkazy, a to napr. oznámenie o vzniku prevádzkarne zo dňa 21.2.2011, prehlásenie zástupcu spoločnosti TyBobo tech LLC., tiež fakturačné listiny. Napriek tomu, že žalovaný mal pre svoje rozhodnutie k dispozícii všetky podklady a vyjadrenia žalobcu v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, čím konal v rozpore s § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca tiež uvádza, že napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí odmietol žalobcom predložené dôkazné prostriedky a považoval ich za nepresvedčivé z hľadiska dôkazného bremena, žiadnym spôsobom nepreukázal nepravdivosť týchto dôkazných prostriedkov a zároveň ani neodôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, a to napriek tomu, že boli podľa žalobcu v zásadnom rozpore s existujúcimi dôkazmi. Napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahuje podľa žalobcu základné náležitosti preskúmateľného rozhodnutia, pretože sa žalovaný v odôvodnení nevysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými proti prvostupňovému rozhodnutiu a v priebehu odvolacieho konania, a tiež neuviedol akými dôkazmi dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom, považoval za nesprávne, resp. nepravdivé a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. V kontexte tohto potom i prvostupňové rozhodnutie považuje za celkom nepreskúmateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie a najmä použitie voľnej úvahy žalovaného, ako aj hodnotenie dôkazov je neodôvodnené a nesprávne, a teda že napadnuté rozhodnutie nespĺňa vyššie uvedené náležitosti, a preto ho možno považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a za nezákonné. Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby súd napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 26.04.2012 nestotožňujúc sa s argumentáciou žalobcu a so skutočnosťami ako žalobca v podanej žalobe uvádza navrhol, aby súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol. Predovšetkým žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že konajúce správne orgány dokazovaniu vo veci nevenovali dostatočnú pozornosť a má za to, že dokazovanie bolo vykonané dostatočne a riadne a že v rámci voľnej úvahy bol vo veci vyslovený aj správny právny záver a tento správny orgán prvého a druhého stupňa aj riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnil. Žalovaný uvádza, že správny orgán prvého stupňa Daňový úrad Bratislava I. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol 600/321/30970/2011/Orl zo dňa 08.02.2011, tento bol s platiteľom dane z pridanej hodnoty prerokovaný a doručený dňa 03.03.2011. Na základe výsledkov daňovej kontroly potom Daňový úrad Bratislava I. vydal podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer č. 600/270/54001/11/Zna (09.03.2011), ktorým vyrúbil platiteľovi za zdaňovacie obdobie jún 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume X XXX,XX eur. Správca dane kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane z pridanej hodnoty so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a zistil porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Právo na odpočítanie dane žalobca doložil faktúrou č. XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX vyhotovenou spoločnosťou Euro Servis Plus, s.r.o.. Predmetom fakturácie bola kampaň WIS WAP na základe zmluvy o dielo uzatvorenej s vyššie uvedenou spoločnosťou. Daň uvedená na faktúre predstavovala sumu X XXX eur. Žalovaný má za to, že žalobca bol za kontrolované zdaňovacie obdobie a v čase výkonu daňovej kontroly registrovaný len pre účely DPH na Daňovom úrade Bratislava I. v zmysle ust. § 6 zákona o daní z pridanej hodnoty ako zahraničná osoba dodávajúca tovar do tuzemska formou zásielkového predaja a bez evidencie prevádzkarne, ktorej existenciu má za to, že žalobca neosvedčil ani v priebehu výkonu kontroly, ani následne v administratívnom konaní. Pritom správca dane pri hodnotení skutkového stavu vychádzal z údajov, že spoločnosť BESTCENA LLC (žalobca) je platiteľ DPH, ktorý nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, alebo bydlisko, a preto posudzoval vykonané obchodné transakcie a ich vyfakturovanie tak ako keď odberateľom je zahraničná osoba majúca sídlo v zahraničí. Preto správca dane deklarované zdaniteľné obchody vyhodnotil v tom smere, že pri vyššie poskytnutých službách fakturovaných v kontrolovanej spoločnosti nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemských dodávateľov a tuzemské zdaniteľné osoby mali žalobcovi deklarované služby fakturovať bez slovenskej dane z pridanej hodnoty, pretože tento má miesto dodania týchto služieb podľa názoru správcu dane v mieste, kde má svoje sídlo, t.j. v Spojených štátoch amerických. Správca dane ani v doplňujúcom šetrení v rámci odvolacieho konania k inému záveru nedospel. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane a následne aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí opierajú svoju argumentáciu o skutočnosť, že predavačka v predaji označenej logom žalobcu uviedla, že je zamestnancom spoločnosti TyBobo tech LLC., čo tiež vyvracia tvrdenie žalobcu o existencii prevádzky, žalovaný uvádza, že daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä podať potrebné vysvetlenia, čo zo strany daňového subjektu v priebehu miestneho zisťovania má za to, že poskytnuté nebolo. Tiež žalovaný má za to, že doklady a vysvetlenia, ktoré žalobca predložil správcovi dane v priebehu daňového konania nepreukázali zriadenie prevádzky na území SR, keď predloženú Zmluvu o podnájme uzatvorenú medzi nájomcom TyBobo tech LLC., Komenského 17, 040 01 Košice, IČO: 44635788 a podnájomcom spoločnosťou BESTCENA LLC 113 Barksdalew Pro Center 197 11 Newark, Delaware USA, považuje za nekonkrétnu až chaotickú a nemajúcu oporu v platnej legislatíve. A potom v kontexte aj s vyjadrením pracovníčky prítomnej v čase vykonania kontroly dňa 27.03.2011 žalovaný je toho názoru, že predložená zmluva nepreukázala skutočnosť, že by priestory, ktoré sú v nej uvedené a ktoré podľa vyjadrenia žalobcu majú byť prevádzkou daňového subjektu, boli personálne a materiálne vybavené, a že žalobca tieto používa pre účely svojho podnikania. Existenciu prevádzkarne spoločnosti BESTCENA LLC podľa názoru žalovaného neosvedčujú ani ostatné dôkazy predložené žalobcom, údaje vo faktúre (SWIFT kod, IBAN a konštantný symbol XXXX) a ani skutočnosť, že objednávka vytlačená z internetovej stránky S.> obsahuje adresu prevádzky, pretože na stránky internetu je možné podľa jeho názoru uviesť aj údaje nezodpovedajúce skutočnosti. Za osvedčenie zriadenia prevádzkarne na E. ulici X v M. žalovaný nepovažuje ani Oznámenie o zriadení prevádzky, ktoré bolo správcovi dane doručené po výkone daňovej kontroly- 1.6.2011, keď zo strany daňovníka nedošlo k postupu podľa § 31 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., t.j. povinnosť oznámiť správcovi dane do 30 dní zriadenie stálej prevádzkarne a jej umiestnenie na území Slovenskej republiky, ale po jej uplynutí. A potom žalovaný nemá pochybnosť v tom, že daňový subjekt, t.j. žalobca, v priebehu výkonu daňovej kontroly a v priebehu doplňujúceho šetrenia nepreukázal, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach mal zriadenú prevádzkareň - stále miesto podnikania, ktoré by malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. V doplňujúcom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 27.5.2014 žalovaný uviedol, že žalobca bol registrovaný na Daňovom úrade Bratislava ako zahraničná osoba podľa § 6 zákona o Dani z pridanej hodnoty od 30.12.2008 do 28.2.2013. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava číslo 9101 301/5/3966 231/2013 zo dňa 30. januára 2013 mu bola zrušená registrácia dňom 28. februára 2013 z dôvodu nespolupráce (nepredkladanie dokladov na daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2012) so správcom dane. Daňový úrad Bratislava v rámci iných daňových konaní číslo: 9102 401/5/2926 39/2012/Smut zo dňa 9.5.2012 požiadal v zmysle článku 27 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými o zamedzení dvojitého zdanenia o zistenie skutočností, z ktorých vyplýva, že: 1. súčasné záznamy daňovej správy Spojených štátov amerických (IRS) uvádzajú, že príslušná americká spoločnosť BESTCENA LLC nemá žiadne americké daňové identifikačné číslo a nepodáva americké priznania k Dani z príjmov 2. spoločnosť BESTCENA LLC je registrovaná v štáte Delaware a veľa štátov poskytne registráciu spoločnosti s pečaťou, apostilou a atď. Takéto potvrdenia sú ľahko dostupné, avšak akékoľvek potvrdenie štátu alebo samotná štátna apostila neznamenajú americkú rezidenciu pre daňové účely 3. neexistuje žiadny znak, že spoločnosť BESTCENA LLC, alebo nejaký z jej riaditeľov, funkcionárov alebo zástupcov sa fyzicky nachádza v Spojených štátoch na adrese záznamu 4. záznamy získané od registrovaného zástupcu uvádzajú nasledovné kontaktné informácie pre BESTCENA LLC: X. U., P. X - V., M., XXX XX Slovenská republika X. zdá sa, že BESTCENA LLC je schránková spoločnosť. Adresa uvedená v žiadosti ako je používaná subjektom, je adresa registrovaného zástupcu, ktorý je len zástupcom pre účely prijímania a odovzdávania právnych listín, skôr než zástupcom, ktorý vykonáva obchodnú činnosť v mene daňového subjektu 6. náš prieskumu nepriniesol žiadny náznak, že tento subjekt bol niekedy prítomný v Spojených štátoch alebo vykonával akékoľvek obchodné činnosti Spojených štátoch Z informácií, ktoré boli správcovi dane poskytnuté v rámci medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že žalobca - spoločnosť BESTCENA LLC, sa na území Slovenskej republiky zaregistrovala ako podnikateľský subjekt, ktorý má sídlo v Spojených štátoch amerických, ale z odpovede od americkej daňovej správy vyplýva, že žalobca v skutočnosti na území 3. štátu nemá žiadne sídlo a ani nevykonáva žiadne podnikateľské aktivity, tak ako to deklaroval u správcu dane pri registrácii k DPH. Na základe zistených skutočností je evidentné, že jeho podnikateľská činnosť, ktorú deklaroval, napríklad podanými daňovými priznaniami k Dani z pridanej hodnoty na území SR bola v rozpore s platnou legislatívou, pretože tak, ako bolo zistené americkou daňovou správou, menovaná spoločnosť v skutočnosti na území USA neexistuje. Žalovaný zastáva názor, že v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne doplňujúcom šetrení žalobca nepreukázal zriadenie prevádzkarne na území Slovenskej republiky, ktorá by spĺňala kritérium stálosti a mala adekvátne vnútorné usporiadanie, najmä čo sa týka ľudských (zamestnancov) a technických zdrojov, ktorá by bola schopná dodané služby samostatne prijať a využiť. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl. OSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), žalobu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.). Predmetom preskúmania v danom prípade sú rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.12.2011 č. I/222/10133-136731/2011/993415-r a tomuto predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 600/270/54001/11/Zna zo dňa 09.03.2011 v kontexte námietok žalobcu, t.j. či správne orgány vo veci vykonali dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistili riadne a úplne, z tohto vyvodili vecne správny právny záver, či tento riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnili a či rozhodnutie žalovaného bolo vydané v zákonnej lehote. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu správcom dane: Daňový úrad Bratislava I., tento dňa 09.03.2011 vydal podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer č. 600/270/54001/11/Zna a týmto vyrúbil platiteľovi DPH, t.j. žalobcovi, za zdaňovacie obdobie jún 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume X. XXX eur. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán celkom všeobecne a bez dostatku dôvodov odôvodnil porušením ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť a že tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať služby bez slovenskej DPH zahraničnému platiteľovi BESTCENA LLC., pretože tento má miesto dodania služieb tam, kde má táto osoba sídlo, t.j. v Spojených štátoch. Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako právny predchodca žalovaného napadnutým rozhodnutím č. I/222/10133-136731/2011/993415-r ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie potvrdilo plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými. Podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci alebo ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Podľa § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava. Podľa § 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak : a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V danom prípade súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež jemu predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, rovnako preskúmaní postupu správnych orgánov vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým správnym orgánom, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že žalobca v konaní pred prvostupňovým orgánom na základe viacerých skutočností preukázal, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly bola Slovenská republika. Uvedené preukazujú fotokópie zmlúv a objednávok, predložené faktúry, výpisy z elektronického bankovníctva k bankovému účtu žalobcu, zmluva o podnájme nebytových priestorov, prehlásenie spoločnosti TyBobo tech LLC, že žalobca bol jediným podnájomcom priestorov prevádzkarne, ale tiež ďalšie informácie poskytnuté žalobcom na žiadosť daňových úradov. Súd sa tu nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, podľa ktorého žalobca nemal na daňovom úrade evidovanú žiadnu prevádzkareň a taktiež v priebehu daňovej kontroly žiadnym spôsobom nedokazoval existenciu prevádzkarne. Oznámenie žalobcu o vzniku prevádzkarne už skôr avizované prvostupňovému orgánu bolo tomuto doručené dňa 21.02.2011 a táto skutočnosť bola aj predmetom vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, ako aj dodatku k protokolu z daňovej kontroly. Prvostupňový orgán teda mal mať vedomosť o existencii prevádzkarne v priebehu daňovej kontroly, pretože daňová kontrola je podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní a poplatkov ukončená až dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom, čo bolo v prípade žalovaného až 03.03.2011. Z písomných dôkazov predložených žalobcom podľa súdu vyplýva existencia prevádzkarne na adrese E. 2, M., táto spĺňa požiadavky predpokladané ust. § 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty, keď súd sa celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, neprihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom hlavnými argumentmi žalovaného, prečo sa žalobcovi nepodarilo preukázať existenciu prevádzkarne v tuzemsku je skutočnosť, že zmluva o podnájme týkajúca sa priestoru prevádzkarne žalobcu je chaotická, nekonkrétna a takto uzatvorená zmluva nemá oporu v platnej legislatíve, tiež výsledok miestnych zisťovaní, ktorými sa preverovala existencia prevádzkarne na uvedenej adrese. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného súd poukazuje, že žalovaný nie je orgánom, ktorému by bola zverená kompetencia posudzovať súlad právnych úkonov so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rozhodovať o ich platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov, keď toto prináleží len súdu. Neexistencia takéhoto rozhodnutia súdu medzi účastníkmi nie je sporná, keď navyše preskúmavací súd sa s právnym názorom ani nestotožňuje a jeho záver o tom, že predmetná zmluva o podnájme nemá oporu v platnej legislatíve je možno považovať za subjektívny a pre posúdenie reálnej existencie žalobcu nepodstatný. Napokon argumentáciu žalobcu vo vzťahu k osvedčeniu existencie prevádzkarne na adrese E. 2, M. súd považuje za celkom súladnú s usmernením Y. riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2009, č. I/242/65558/2009. Ak v súvislosti s vykonaním miestnych zisťovaní, ktorými daňové orgány preverovali existenciu prevádzkarne na uvedenej adrese existovali rozpory medzi tvrdeniami týkajúcimi sa priebehu miestnych zisťovaní, uvedenými žalobcom v žalobe a tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného k žalobe, súd má za to, že tieto rozpory žalovaný na základe jednostrannej interpretácie obsahu úradného záznamu, ktorý bol spísaný správcom dane dňa 27.09.2011, neodstránil a uvedený úradný záznam neposúdil vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Potom súd má za to, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán nepostupovali v súlade so zásadou daňového konania, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Súd má za to, že prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne posúdil existenciu prevádzkarne žalobcu v Slovenskej republike, ktorej existencia dôkazmi, ako sú vyššie uvádzané bezosporu osvedčená bola a potom, že žalovaný nesprávne vyhodnotil zhromaždené dôkazy a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Ak žalovaný teda v odvolacom konaní neodstránil chyby konania pred prvostupňovým orgánom a bez ďalšieho prvostupňové rozhodnutie potvrdil, potom aj jeho rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami. Súd sa tu celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a pred ním tiež prvostupňový orgán, bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu odmietli a dospeli k nesprávnym skutkovým aj právnym zisteniam, že miestom dodania služieb žalobcovi nebola Slovenská republika, ale Spojené štáty americké. Z uvedených dôvodov súd nemôže súhlasiť so záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že záver prvostupňového orgánu zodpovedá zásadám správneho uváženia a že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Súd má za to, že prvostupňový orgán sa pri použití správneho uváženia zameral predovšetkým na zistenie skutočností odôvodňujúcich dodatočné vyrubenie dane, pričom na základe svojvoľného použitia voľnej úvahy dospel k záverom, že žalobca nepreukázal existenciu prevádzkarne, a teda oprávnenosť s tým súvisiaceho odpočtu dane z pridanej hodnoty, a z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správca dane právo, ale aj povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, ale to všetko len za použitia zásad logického myslenia. Pritom je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V napadnutom rozhodnutí však žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu za nepresvedčivé bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich dôkazov alebo odôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, prečo svoj právny záver založil de facto na výpovedi zamestnankyne, čo treba skonštatovať, že bolo v zásadnom rozpore s ostatnými existujúcimi dôkazmi. Z uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto bolo potrebné, aby súd napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom sa však súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány vo veci nevykonali dostatočné dokazovanie, ale má za to, že skutkový stav veci bol zistený dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené. Súd sa celkom stotožnil i s ďalšou námietkou žalobcu a to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keď prvostupňový správny orgán len celkom všeobecne skonštatoval (v rozsahu dvoch viet), že v danom prípade pre kontrolovanú spoločnosť nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa a vôbec sa bližšie s rozsiahlou písomnou dokumentáciou získanou v administratívnom konaní nevysporiadal. Je treba priznať žalobcovi aj v tom, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia celkom dostatočne s odvolacími námietkami žalobcu nevysporiadal a neuviedol, na základe akých dôkazov dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom, považoval za nepravdivé, ani akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Z týchto uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto bolo potrebné obidve napadnuté rozhodnutia správnych orgánov trpiace vadami nepreskúmateľnosti zrušiť aj pre dôvod uvedený v ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu nezachovania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 47 zákona o správe daní a poplatkov, k tomu súd uvádza, že sa jedná o lehotu poriadkovú, ktorej nezachovanie samo osebe nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, a preto predmetnú námietku považuje za neopodstatnenú. Na posúdení zákonnosti napadnutých rozhodnutí nič nemení ani dodatočné vyjadrenie žalovaného doručené tunajšiemu súdu 27.5.2014. Pre súd bol rozhodujúci skutkový stav zistený správnym orgánom v čase rozhodnutia. Žalobca so skutočnosťami uvedenými v tomto dodatočnom vyjadrení žalovaného nebol oboznámený a nemal ani možnosť sa k týmto zisteným skutočnostiam vyjadriť. Ani samotný správny orgán z predložených skutočností v napadnutom rozhodnutí nevychádzal, a preto súd na tieto skutočnosti neprihliadol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že vo veci úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na ich úplnú náhradu celkom vo výške 389,52 eur podľa nasledovnej špecifikácie: A/ náhrada súdneho poplatku vo výške ......................................................................66,00 eur B/ náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 323,52 eur podľa vyčíslenia náhrady trov konania doručenej tunajšiemu súdu dňa 4.4.2012: - odmena advokáta za 2 úkony právnej služby á 127,17.................................254,34 eur (prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 13.01.2012, písomná žaloba zo dňa 23.02.2012) - režijný paušál k 2 úkonom právnej služby, t.j. 2x 7,63 eur..........................15,26 eur - DPH 20%.........................................................................................................53,92 eur Trovy právneho zastúpenia spolu 323,52 eur, k zaplateniu ktorých súd zaviazal neúspešného žalovaného v lehote 30 dní na účet právneho zástupcu žalobcu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3/ uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. /§ 205 ods.1 O.s.p./ Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. /§ 42 ods. 3 O.s.p./ Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 O.s.p./.