Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/27/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200375 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200375.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: BESTCENA LLC, so sídlom Barksdale Professional Center 113, 19711 City of Newark, County of New Castle, Spojené štáty americké, zastúpeného advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutí žalovaného č. I/222/1767-137018/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. I/222/1767-137018/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania a to 66 € titulom náhrady súdneho poplatku a sumu 323,52 € titulom trov právneho zastúpenia všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu č.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v R. C. B..K...
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.02.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/1767-137018/2011/993415-r zo dňa 15.12.2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu - dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava I. č. 600/270/54013/11/Zna zo dňa 09.03.2011, ktorým správca dane vyrubil podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní) z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH) žalobcovi rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume XX.XXX,XX € a napadnutý dodatočný platobný výmer ako vecne správne potvrdil. Porušenia zákona sa mal žalobca dopustiť tým, že uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Jedná sa o odpočítanie dane z faktúry číslo 2010027 zo dňa 30. 9. 2010 vystavenej spoločnosťou Ty Bobo tech LLC, organizačná zložka podniku so sídlom na ul. Rozvojová 2, Košice, IČO: 44 635788 zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Košice 1, oddiel: Po, vložka č. 425 / V, predmetom ktorej sú udržiavacie a spravovacie poplatky bestcena.pl a bestcena.cz, právne poradenstvo, registrácia a udržiavacie poplatky pre tendre, preklady odborných materiálov a reklama WIS WAP, kampane, pričom daň uvedená na faktúre predstavuje sumu XX XXX, XX € a tiež z faktúry č. 20100 26 zo dňa 7. 9. 2010 vystavenej spoločnosťou Euro Servis Plus, s.r.o. so sídlom na ul. Hlavná 102, Košice, predmetom ktorej je reklamná kampaň WIS WAP na základe zmluvy o dielo uzavretej s uvedenou spoločnosťou a daň uvedená vo faktúre predstavuje sumu X XXX €. Podľa správcu dane nedošlo pri vyššie poskytnutých službách k daňovej
povinnosti u tuzemského dodávateľa a tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať tieto služby bez slovenskej dane z pridanej hodnoty. Žalobcovi ako zahraničnému platiteľovi registrovanému podľa § 5 zákona o DPH teda nevznikla daňová povinnosť, pretože má miesto dodania týchto služieb tam, kde má žalobca sídlo, t. j. Spojených štátoch amerických. Podkladom pre vydanie rozhodnutí bola daňová kontrola, ktorú správca dane vykonal u žalobcu od 1. 12. 2010 do 3. 3. 2011, pričom predmetom kontroly bola daň z pridanej hodnoty za mesiace január až september 2010. Podľa názoru žalobcu, už samotný dôvod vykonania kontroly bol sporný, pretože jej dôvodom bola skutočnosť, že správca dane v zdaňovacích obdobiach august a september 2010 nezistil akékoľvek nadobudnutie tovaru, ktorý by bol následne dodávaný zákazníkom internetového obchodu prevádzkovaného žalobcom. Predmetom kontroly nebolo nadobudnutie tovaru ale daň z pridanej hodnoty, čo vyplýva aj z oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 16. 11. 2010.
Podľa žalobcu je napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie nezákonné, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže prevádzkareň žalobcu na adrese Rozvojová 2, 040 11 Košice, spĺňa všetky náležitosti, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje zákon o DPH a zároveň spĺňa aj všetky požiadavky, ktoré pre prevádzkareň vyžaduje európska legislatíva. Citoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 15, § 4 ods. 7 zákona o DPH a uviedol, že predmetnú prevádzkareň na uvedenej adrese žalobca zriadil odo dňa 1. 1. 2010 a správcu dane o tom dodatočne informoval oznámením o vzniku prevádzkarne zo dňa 31. 12. 2010. Prevádzkareň je stálym miestom vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu, z ktorej sa dosahuje príjem a je teda z hľadiska personálneho a materiálneho vybavenia schopná poskytovať plnenia samostatne, nakoľko sa v mieste prevádzkarne uzatvárajú a vyhotovujú zmluvy, uskutočňujú sa manažérske rozhodnutia, dojednávajú sa obchody, prijímajú platby a pod. V súvislosti s uvedenou činnosťou prevádzkarne žalobca uvádza aj konkrétne skutočnosti, ktorými preukazuje vykonávanie samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti žalobcu z uvedenej prevádzkarne ako ich preukazoval už aj v administratívnom konaní, a na základe ktorých má za to, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly a sú uvedené v prvostupňovom rozhodnutí bolo tuzemsko, teda Slovenská republika, a nie Spojené štáty americké, ako to tvrdí žalovaný, keď tieto služby boli dodávateľom dodané do prevádzkarne žalobcu a nie do miesta jeho sídla v Spojených štátoch amerických. Vystavené faktúry podľa správcu dane neobsahovali platobné údaje, ktoré sú nevyhnutné pri platbe do zahraničia, takou SWIFT kód a IBAN ale naopak, faktúra číslo 2010026 zo dňa 7. 9. 2010 obsahovala konštantný symbol 0308 a faktúra číslo 2010027 zo dňa 30. 9. 2010 tak isto, pričom tieto je možné použiť iba pri vnútroštátnych platbách za služby. Bankový účet žalobcu, z ktorého boli vykonávané platby faktúr a bol využívaný pre podnikateľskú činnosť žalobcu v rámci prevádzkarne na území Slovenskej republiky bol vedený v slovenskom peňažnom ústave ak nie je v štáte sídla žalobcu. Žalovaný mal v priebehu odvolacieho konania k dispozícii zmluvu o podnájme nebytových priestorov. Žalobca preukázal, že v prevádzkarni boli dojednávané a uzatvárané zmluvy pri podnikateľskej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a k odpočítaniu dane z pridanej hodnoty došlo v súlade s ustanovením § 49 ods. 2 písm. a) a ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Je jednoznačné, že žalobca spĺňa predpoklady podľa § 4 ods. 1 zákona o DPH a je zdaniteľnou osobou, ktorá má prevádzkareň v tuzemsku. Prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil existenciu prevádzkarne žalobcu v tuzemsku a z uvedeného dôvodu je prvostupňové rozhodnutie nezákonné. Žalovaný v odvolacom konaní ani neodstránil vytýkané chyby konania pred prvostupňovým orgánom, v dôsledku čoho podľa žalobcu potom aj napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami a je nezákonné. Okrem uvedeného, zistenie skutkového stavu žalovaným, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a pre posúdenie veci nedostatočné.
Žalobca v žalobe citoval ust. § 15 ods. 1, 10 zákona o správe daní. Poukázal na priebeh daňovej kontroly A uviedol, že správca dane konštatoval, že posúdenie skutočnosti, či zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom kontroly existovala prevádzka bolo kľúčové pre stanovenie výšky daňovej povinnosti žalobcu. Žalobca informoval správcu dane po vzniku prevádzkarne listom zo dňa 31. 12. 2010 pričom nie je relevantné, že tak nebolo vykonané už v čase vzniku prevádzkarne ale až dodatočne. Právne predpisy porušenie povinnosti nahlásiť vznik prevádzkarne s určením lehoty na nahlásenie, nesankcionujú. Nemohla takisto vzniknúť fikcia, že prevádzkareň neexistuje. Tvrdenia správcu dane v dodatku o tom, že žalobca k ohláseniu prevádzkarne nedoložil žiadnu dokumentáciu nie sú objektívne, pretože prostredníctvom konajúcich zamestnancov svojím postupom znemožnil žalobcovi predložiť doklady preukazujúce založenie prevádzkarne vzhľadom na okolnosť, že žalobca do skončenia daňovej kontroly
nemohol konať so zamestnancami, u ktorých mal pochybnosti o nezaujatosti. Prvostupňový orgán pri vykonávaní daňovej kontroly nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou a svojim postupom porušil § 29 ods. 2 v spojitosti s § 2 ods. 3 zákona o správe daní, keď nedbal, aby skutočnosti pre správne určenie povinnosti žalobcu boli zistené čo najúplnejšie a neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na existenciu prevádzkarne bol prvostupňový orgán upozornený na základe oznámenia o vzniku prevádzkarne už dňa 21.02.2011. Rovnako na túto skutočnosť upozorňoval žalobca aj vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Napriek tomu prvostupňový orgán existenciu prevádzkarne pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, nedošlo k oprave chýb a iných nesprávností protokolu, čím sa prvostupňový orgán dopustil porušenia viacerých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonného prvostupňového rozhodnutia. Pre pochybenia a subjektívny postoj zamestnancov správcu dane žalobca v administratívnom konaní namietal ich zaujatosť, ktorým námietkam vyhovené nebolo. Prvostupňový orgán však v tomto prípade nevyužil ani viaceré možnosti platnej legislatívy na kontrolu zistených skutočností a nepreskúmal ním deklarované porušenie zákona o dani z pridanej hodnoty u dodávateľov služieb, pričom títo vystavili faktúry v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty, správne za miesto dodania služieb považujúc prevádzkareň žalobcu v tuzemsku Rozvojová 2, Košice. Nedostatočné zistenie skutkového stavu pre posúdenie veci a uvedené chyby konania neodstránil v odvolacom konaní ani žalovaný, výsledky daňového konania v tomto smere nedoplnil, čo napokon vyústilo do vydania nezákonného rozhodnutia. Žalobca poukázal na okolnosť, že správca dane v rovnakých prípadoch v jednom zdaňovacom období rozhodol rozdielnym spôsobom tak, že v prípade faktúr číslo 2010026 zo dňa 7. 9. 2010 a faktúry číslo 2010027 zo dňa 30. 9. 2010 tieto vyhodnotil tak, že žalobca má miesto dodania služieb v Spojených štátoch amerických, zatiaľ čo v prípade ostatných faktúr uplatnených v zdaňovacom období január až apríl 2010 vyhodnotil, že žalobca má miesto dodania služby v tuzemsku. Obdobné skutkové okolnosti v jednotlivých zdaňovacích obdobiach posúdil z hľadiska daňovej povinnosti žalobcu rozdielne.
Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol napadnutým rozhodnutím až takmer po šiestich mesiacoch po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú mu pre rozhodnutie ukladá zákon o správe daní a poplatkov. Žalovaný teda i nedodržaním lehoty na rozhodnutie o odvolaní konal v rozpore so zákonom a aj z uvedeného dôvodu možno postup žalovaného ako aj samotné napadnuté rozhodnutie považovať za nezákonné. O odstúpení odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovanému, bol žalobca informovaný až oznámením, ktoré mu bolo doručené dňa 24. 6. 2011. V uvedený deň správca dane uskutočnil ústne pojednávanie, ktorého predmetom bolo preverenie existencie prevádzkarni žalobcu Slovenskej republike v roku 2010. Podľa názoru žalobcu nemožno úkon ústneho pojednávania stotožňovať s úkonom miestneho zisťovania. Prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní nemohol mať k dispozícii žiadne informácie z miestneho zisťovania v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, pričom posúdenie skutočnosti, či v zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom daňovej kontroly existovala prevádzkareň bolo kľúčové pre stanovenie správnej výšky dane, prvostupňové rozhodnutie bolo vydané ešte pred doručením odpovede Daňového úradu Košice IV, ktorá sa týkala prevádzkarne žalobcu. Prvostupňový orgán, ako aj Daňový úrad Košice IV, podľa žalobcu vykonávali úkony aj po skončení daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a tieto úkony vykonávali bez nariadenia žalovaného. Postup prvostupňového orgánu, ako aj postup žalovaného nemajú podľa žalobcu oporu v žiadnom ustanovení zákona o správe daní a poplatkov, a z tohto dôvodu je potrebné postup žalovaného v dôsledku vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj samotné napadnuté rozhodnutie považovať za nezákonné. V konaní pred prvostupňovým orgánom, tak aj v odvolacom konaní pred žalovaným žalobca riadne preukázal personálne a materiálne vybavenie prevádzkarne potrebné na výkon podnikania a preto subjektívny a ničím nepodložený názor žalovaného na podnájomnú zmluvu je podľa žalobcu pre posúdenie reálnej existencie prevádzkarne irelevantný, pretože žalovaný nemá kompetenciu rozhodovať o tom, či je podnájomná zmluva uzavretá v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. O existencii prevádzkarne žalobcu svedčia i ďalšie dôkazy, a to napr. oznámenie o vzniku prevádzkarne zo dňa 21.2.2011, prehlásenie zástupcu spoločnosti TyBobo tech LLC., tiež fakturačné listiny. Napriek tomu, že žalovaný mal pre svoje rozhodnutie k dispozícii všetky podklady a vyjadrenia žalobcu v súvislosti s prevádzkarňou žalobcu, neprihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, čím konal v rozpore s § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí odmietol žalobcom predložené dôkazné prostriedky a považoval ich za nepresvedčivé z hľadiska dôkazného bremena, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal nepravdivosť týchto dôkazných prostriedkov a zároveň ani neodôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, a to napriek tomu, že boli podľa žalobcu v zásadnom rozpore s existujúcimi dôkazmi. Napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahuje
podľa žalobcu základné náležitosti preskúmateľného rozhodnutia, pretože sa žalovaný v odôvodnení nevysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými proti prvostupňovému rozhodnutiu a v priebehu odvolacieho konania, a tiež neuviedol akými dôkazmi dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom považoval za nesprávne, resp. nepravdivé a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. V kontexte tohto potom i prvostupňové rozhodnutie považuje za celkom nepreskúmateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie a najmä použitie voľnej úvahy žalovaného, ako aj hodnotenie dôkazov je neodôvodnené a nesprávne, a teda že napadnuté rozhodnutie nespĺňa vyššie uvedené náležitosti, a preto ho možno považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a za nezákonné.
Na základe uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby súd napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 26.4.2012 uviedol, že nesúhlasí s námietkami žalobcu. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu o výsledku ktorej vyhotovil protokol číslo 600/321/30970/2011/Orl zo dňa 8. 2. 2011. Protokol bol prerokovaný a doručený dňa 3. 3. 2011. Na základe výsledkov kontroly vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume XX XXX, XX €. Správca dane kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie DPH so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona o DPH. Kontrolou zistil porušenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 15 ods. 1 citovaného zákona tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Predmetom fakturácie sú udržiavacie a spravovacie poplatky bestcena.pl a bestcena.cz, právne poradenstvo, registrácia a udržiavacie poplatky, tendre, preklady odborných materiálov a reklama WIS WAP kampaň. Žalobca bol za kontrolované zdaňovacie obdobia ako aj v čase výkonu daňovej kontroly registrovaný len pre účely DPH na Daňovom úrade Bratislava 1 podľa § 6 zákona o DPH ako zahraničná osoba, ktorá dodáva tovar do tuzemska formou zásielkového predaja a nemala na daňovom úrade evidovanú žiadnu prevádzkareň, pričom v priebehu kontroly žiadnym spôsobom nedokázal existenciu prevádzkarne. Správca dane pri hodnotení skutkového stavu vychádzal preto z údajov, že ide o platiteľa DPH, ktorý nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko. Posudzoval vykonané obchodné transakcie a ich fakturovanie tak, ako keď je odberateľom zahraničná osoba, ktorá má sídlo v zahraničí. Na základe predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca nevykonával v kontrolovanom zdaňovacom období zásielkový predaj ale prevádzkoval internetovú stránku pre online kúpu spotrebného tovaru na Slovensku. Predaj poskytoval cez svoju webovú stránku a z tohto dôvodu sa názov tejto spoločnosti nachádza na dokladoch, ktoré sú automaticky vygenerované zákazníkovi pri objednaní tovaru. Udržovanie tejto stránky zabezpečovala spoločnosť TyBobo tech LLC., v organizačná zložka podniku, Komenského 17, Košice, ktorá túto činnosť vyfakturovala žalobcovi. Žalobca nepreukázal, že má stále miesto podnikania, ktoré má materiálne a personálne vybavené. Daňový úrad Bratislava 1 deklarované zdaniteľné obchody vyhodnotil tak, že pri uvedených službách, ktoré boli fakturované žalobcovi, ktorý je zdaniteľnou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemských dodávateľov. Tuzemské zdaniteľné osoby mali teda žalobcovi v služby fakturovať bez slovenskej dane z pridanej hodnoty, pretože tento má miesto dodania služieb tam, kde má sídlo, v Spojených štátoch amerických. Žalovaný preskúmal predložený spisový materiál a uložil Daňovému úradu Bratislava 1 v rámci odvolacieho konania vykonať doplňujúceho šetrenia so zameraním na preverenie podnikateľskej činnosti žalobcu, najmä reálnej existencie jeho prevádzkarne na adrese Rozvojová 2, Košice. Zároveň správca dane vykonával šetrenia v súvislosti aj s inou údajnou prevádzkarňou žalobcu v obci Diakovce, ktorej zriadenie sa nepotvrdilo. Dňa 27. 9. 2011 vykonali zamestnanci Daňového úradu Košice 4 miestne zisťovanie, v priebehu ktorého bolo zistené, že na adrese Rozvojová 2, Košice sa nachádza budova podnikateľského centra, v ktorej majú prenajaté prevádzkové priestory rôzne podnikateľské subjekty a jedna z predajní elektrospotrebičov mala označenie BESTCENA. Predavačka v predmetnej predajni nebola zamestnankyňou žalobcu. Miestneho zisťovania, ktorého sa mal zúčastniť aj zástupca žalobcu, sa žiaden zamestnanec žalobcu nezúčastnil. Pre daný účel boli vykonané 3 miestne zisťovania, ktorými nebolo preukázané, že žalobca má na uvedenej adrese zriadenú prevádzkareň. Žalobca neumožnil zamestnancom správcu dane vykonať miestne zisťovanie v priestoroch, ktoré žalobca označil ako svoju prevádzkareň. Žalovaný k veci uviedol, že v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu vykonala kontrolné vyšetrenie aj Slovenská obchodná inšpekcia na základe podnetu spotrebiteľov. Aj pracovníci inšpekcie zistili, že na adrese Rozvojová 2, Košice sídli spoločnosť TyBobo tech. LLC., ktorá ponúka elektrospotrebiče, spotrebnú elektroniku. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o DPH a uviedol, že splnenie
náležitostí podľa tohto ustanovenia neboli v konaní preukázané. Doklady a vysvetlenia, ktoré žalobca predložil správcovi dane nepreukázali zriadenie prevádzky na území Slovenskej republiky tak, ako to uvádza žalobca. Žalovaný poukázal na znenie zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou TyBobo tech LLC., Košice, pričom nebolo preukázané, kto je prenajímateľom, a či tento súhlasí s podmienkami nájomnej zmluvy. Nie je zrejmé, či sa jedná o prenájom nebytového priestoru alebo bytu a kto je vlastníkom prenajatej nehnuteľnosti. V predloženej zmluve sa podnájomcom mala stať spoločnosť, ktorá je podľa identifikačných údajov nemeckým daňovým subjektom, pričom pod uvedeným číslom nie je evidovaná žiadna spoločnosť. Predložené prehlásenie nepreukazuje zriadenie prevádzkarne žalobcu a splnenie atribútov prevádzky. Podľa názoru žalovaného sa cenné papiere, bankové účty, poštová schránka, mailová adresa nepovažujú za miesto na výkon činnosti a internetová stránka sama osebe nevytvára miesto na výkon činnosti. Oznámenie o zriadení prevádzky, ktoré žalobca doručil správcovi dane v priebehu výkonu daňovej kontroly dňa 21. 2. 2011, nepreukazuje zriadenie prevádzkarne na Rozvojovej ulici 2 v Košiciach. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o správe daní. Ďalej uviedol, že žalovaný podľa platnej legislatívy ako zahraničná osoba môže požiadať dodávateľa fakturovaných služieb o vrátenie dane. Túto aktivitu má vyvinúť daňový subjekt, pretože sa jedná o vzťah medzi dodávateľom a odberateľom a správca dane nie je oprávnený zrejmú nesprávnosť dodávateľov služieb súvisiacu s vyhotovením predmetných faktúr s daňou, odstrániť formou uznania práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. K námietkam ohľadom nedodržania procesných lehôt zo strany správcu dane a žalovaného žalovaný uviedol, že odvolací orgán v danej veci postupoval v súlade so zákonom. Žalovaný poukázal na dokazovanie vykonané v priebehu konania, okolnosť, že žalobca ani v rámci doplňujúceho šetrenia nepredložil žiadne dôkazné prostriedky a nepreukázal zriadenie prevádzkarne na území Slovenskej republiky, ktorá by spĺňala kritérium stálosti a mala adekvátne vnútorné usporiadanie, najmä čo sa týka ľudských a technických zdrojov a zároveň, ktorá by bola schopná dodané služby samostatne prijať a využiť. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. Termín a miesto vyhlásenia rozsudku bolo oznámené zákonom určeným spôsobom na úradnej tabuli a internetovej stránke súdu.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách §244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.).
Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.12.2011 č. I/222/1767-137018/2011/993415-r a tomuto predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 600/270/54013/11/Zna zo dňa 09.03.2011 v kontexte námietok žalobcu, t.j. či správne orgány vo veci vykonali dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistili riadne a úplne, z tohto vyvodili vecne správny právny záver, či tento riadne a dostatočne preskúmateľne odôvodnili a či rozhodnutie žalovaného bolo vydané v zákonnej lehote.
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Zo zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 citovaného zákona).
Podľa § 30 ods. 3 druhá veta zákona o správe daní, v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 16. 11. 2010 prevzal žalobca oznámenie o výkone daňovej kontroly zameranej na daň z pridanej hodnoty za obdobie január až september 2010. Začiatok daňovej kontroly bol určený na deň 1. 12. 2010. V priebehu výkonu kontroly bolo nariadené ústne pojednávanie, v rámci ktorého bol žalobca oboznámený s tým, aké doklady má predložiť. Na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu správcom dane, bol dňa 8. 2. 2011 vyhotovený protokol číslo 600/321/30970/2011/Orl. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu september 2010 správca dane uviedol, že žalobca nepodal za kontrolované obdobie dodatočné daňové priznanie. V daňovom priznaní uviedol základ dane vo výške XXX €, kontrolou bola zistená daň vo výške XX XXX,XX €, pričom rozdiel dane z pridanej hodnoty predstavoval sumu XX XXX,XX €. Správca dane uviedol, že platiteľ si uplatnil odpočítanie dane z faktúry číslo 2010025 zo dňa 30. 9. 2010 vystavenej spoločnosťou TyBobo tech LLC, organizačná zložka podniku, Komenského 17, Košice, IČ DPH SK2022775909. Predmetom fakturácie boli udržiavacie a spravovacie poplatky bestcena.pl a bestcena.cz, právne poradenstvo, registrácia a udržiavacie poplatky pre tendre, preklady odborných materiálov a reklama WIS WAP kampaň. Daň uvedená na faktúre predstavuje sumu XX XXX,XX €. Platiteľ si uplatnil aj odpočítanie dane z faktúry 2010012 zo dňa 7. 9. 2010 vystavenej spoločnosťou Euro Servis Plus, s.r.o., IČ DPH SK2022800472. Predmetom fakturácie je reklamná kampaň WIS WAP na základe zmluvy o dielo uzatvorenej s predmetnou spoločnosťou, pričom daň predstavuje sumu X XXX €. Správca dane poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH pričom podľa jeho názoru u žalobcu nedošlo k daňovej povinnosti od tuzemského dodávateľa. Tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať tieto služby bez slovenskej DPH zahraničnému platiteľovi - žalobcovi, pretože tento má miesto dodania služieb v mieste svojho sídla, v Spojených štátoch amerických. Podaním zo dňa 8. 2. 2011 bol žalobca vyzvaný na prerokovanie protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly a zároveň mu dňa 16. 2. 2011 bol predmetný protokol doručený. K tomuto protokolu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote podľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. písomné vyjadrenie z 24. februára 2011 (došlé na Daňový úrad Bratislava I dňa 25. februára 2011), v ktorom v časti týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia september uviedol, že zásadne nesúhlasí s tvrdením, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Správca dane nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou. Spoločnosť žalobcu od jej zaregistrovania podľa § 4 ods. 1 zákona o DPH od 1. januára 2010 ako zdaniteľná osoba podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH ako miesto podnikania
využívala priestory na ul. Komenského v Košiciach od konca roku 2009 a od 1. januára 2010 využívala miesto podnikania na ulici Rozvojová 2, Košice. Vo vyjadrení uviedol, že v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH spoločnosť podala oznámenie na Daňový úrad Bratislava I o vzniku prevádzkarne žalobcu od 1. januára 2010, ktoré v rámci príloh k tomuto vyjadreniu pripojil. Žalobca uviedol, že v zmysle § 15 ods.1 zákona o DPH je teda miestom dodania služby tuzemsko, nakoľko jeho spoločnosť má miesto podnikania a prevádzkareň v tuzemsku. Spoločnosť TyBobo tech LLC, organizačná zložka podniku, IČ DPH SK2022775909 fakturovala spoločnosti žalobcu dodávku služieb s DPH, vyčíslila základ dane a s použitím aktuálne platnej sadzby DPH vyčíslila DPH vo výške XX.XXX,XX € v súlade so znením zákona o DPH. Spoločnosť žalobcu mala v zmysle platnej legislatívy právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Obdobne postupoval aj v prípade spoločnosti Euro Servis Plus, s.r.o., IČ DPH SK2022800472. Predmetom jej fakturácie bola reklamná kampaň WIS WAP na základe zmluvy o dielo uzatvorenej s predmetnou spoločnosťou, pričom daň predstavuje sumu X XXX €. Žalobca namietal, že zamestnanci správcu dane nepreviedli v prípade daňovej kontroly na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 600/321/235221/2010/Orl zo dňa 16. novembra 2010 žiadne miestne zisťovanie v mieste podnikania alebo v mieste prevádzkarne žalobcu, účelovo nezisťovali skutkový stav, nepreverovali miesto podnikania, miesto prevádzkarne.
Dňa 21. 2. 2011 žalobca oznámil správcovi dane okolnosť, že má miesto podnikania na základe nájomnej zmluvy na Rozvojovej ulici č. 2 v Košiciach odo dňa 1. 1. 2010.
Na základe písomného vyjadrenia žalobcu Daňový úrad Bratislava I vypracoval 2. marca 2011 DODATOK k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 600/321/30970/2011/Orl zo dňa 8. februára 2011 v ktorom sa v časti týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia za mesiac september uvádza, že v čase výkonu daňovej kontroly, spísania protokolu o kontrole č. 600/321/30970/2011/Orl a jeho následného zaslania splnomocnenému zástupcovi platiteľa v prílohe výzvy na prerokovanie protokolu, správca dane nemal informáciu o tom, že by spoločnosť BESTCENA LLC. mala na území Slovenskej republiky prevádzkareň. Daňový úrad Bratislava I neevidoval žiadnu informáciu, ktorou by túto zmenu spoločnosť oznámila a po doručení výsledkov kontroly platiteľovi dňa 16. februára 2011 spolu s predmetnou výzvou na prerokovanie protokolu platiteľ doručil dňa 21. februára 2011 Daňovému úradu Bratislava I Oznámenie vzniku prevádzkarne na ulici Rozvojová 2, 040 11 Košice od 1. januára 2010. K uvedenému ohláseniu prevádzkarne platiteľ nedoložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by jeho tvrdenia o existencii potvrdzovala, zvlášť keď už na základe výsledku kontroly vedel, že posúdenie uvedenej informácie je kľúčové ku stanoveniu správnej výšky dane po kontrole.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní spísanej dňa 3. marca 2011 Daňovým úradom Bratislava I vo veci prerokovania protokolu č. 600/321/30970/2011/Orl o výsledku zistenia z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu vyplýva, že protokol o daňovej kontrole DPH č. 600/321/30970/2011/Orl spolu s Dodatkom k tomuto protokolu zo dňa 2. marca 2011 bol prerokovaný, doručený a podpísaný všetkými zúčastnenými stranami na Daňovom úrade Bratislava I v deň uvedený vo výzve na prerokovanie protokolu, t. j. 3. marca 2011.
Listom č. 600/270/52391/11/Záh zo 7. marca 2011 Daňový úrad Bratislava I požiadal podľa § 16 ods. 1 zák. č. 511/1992 Z. z. Daňový úrad Košice IV o preverenie tvrdenia žalobcu o vzniku prevádzkarne pre účely DPH na ul. Rozvojová 2, 040 11 Košice od 1. januára 2010. Z uvedeného listu vyplýva, že požiadal ho „o preverenie, či prevádzkareň na ulici Rozvojová 2, 040 11 Košice spĺňa od 1. januára 2010 kritériá prevádzkarne podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH.“
Daňový úrad Bratislava I. dňa 09.03.2011 vydal podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer č. 600/270/54013/11/Zna a týmto vyrubil platiteľovi DPH, t.j. žalobcovi, za zdaňovacie obdobie september 2010 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX €. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán celkom všeobecne a bez dostatku dôvodov odôvodnil porušením ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty tým, že platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť a že tuzemská zdaniteľná osoba mala fakturovať služby bez slovenskej DPH zahraničnému platiteľovi BESTCENA LLC., pretože tento má miesto dodania služieb tam, kde má táto osoba sídlo, t.j. v Spojených štátoch.
Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako právny predchodca žalovaného po doplnení šetrenia dňa 15.12.2011 svojím rozhodnutím č. I/222/1767-137018/2011/993415-r ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie potvrdilo plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s dôvodmi v ňom uvedenými.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava.
Podľa § 4 ods. 7 zákona o dani z pridanej hodnoty na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, vyplýva, že žalobca predstavuje daňový subjekt, ktorý sa zaregistroval v zmysle § 5 zákona č. 222/2004 Z. z. od 1. januára 2009 na Daňovom úrade Bratislava I ako mesačný platiteľ dane a bolo mu pridelené IČ DPH SK4020241995.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu dokazovania podľa zákona o správe daní. Zákon č. 222/2004 Z. z. z dôvodov náročnosti a zložitosti pri kontrole dane z pridanej hodnoty stanovil pre dokazovanie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri nárokoch z iných daní. Na splnenie podmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty nestačí preukázať zdaniteľné plnenie len po formálnej stránke, ale je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia.
Podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane.
Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať všetky skutočnosti súvisiace so vznikom daňovej povinnosti.
Z podkladov spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi v posudzovanej veci bola spornou otázka existencie prevádzky žalobcu na uvedenej adrese.
Podľa ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.
Za týmto účelom bolo potrebné vykonať zo strany správnych orgánov dostatočné dokazovanie.
Zo žaloby vyplýva, že žalobca ako jeden zo žalobných dôvodov uviedol nedostatočné zistenie skutkového stavu, pričom opakovane poukázal na to, že existencia prevádzkarne žalobcu nebola preverovaná s náležitou starostlivosťou.
Z podkladov administratívneho spisu žalovaného, ktorého súčasťou je aj prvostupňový spis, vyplýva, že správca dane rozhodol bez preverenia tvrdenia žalobcu, predčasne a na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Žalovaný, ako odvolací správny orgán prostredníctvom dožiadaného Daňového úradu Košice IV už doplnil dokazovanie, avšak podľa názoru súdu nie v dostatočnom rozsahu.
V preskúmavanej veci v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného - ktorý v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. je pre posúdenie veci rozhodujúci - nebolo vykonané riadne šetrenie ohľadne existencie prevádzky žalobcu. V tomto smere sa javí ako potrebné vypočuť zamestnancov spoločnosti TyBobo tech. LLC, za účelom zistenia, s kým mali uzatvorené pracovné zmluvy, či sa v obchodných priestoroch zdržiaval pán Ď., o aké priestory šlo a ako často sa tam zdržiaval. Na uvedené okolnosti v procesnom postavení svedkov je potrebné predovšetkým vypočuť aj pani D. a tiež majiteľku nehnuteľnosti, za účelom podania vysvetlenia a preukázania (predloženie nájomnej zmluvy - originál, resp. overenej kópie), komu prenajala obchodné priestory, s kým konkrétne podpísala zmluvu, kto s ňou jednal, či mal plnú moc a zároveň nech, či sa vie vyjadriť k osobe pána Ď., či mal zriadenú prevádzku v objekte, ktorého je vlastníčkou, ako často tam bol, aké priestory mal k dispozícii, aké tam mal materiálne vybavenie a pod. O termíne výsluchu svedkov je potrebné informovať splnomocneného zástupcu žalobcu a dôsledne zachovať pri tomto úkone zákonný postup.
Vo veci je potrebné ďalej zistiť, kto podpísal zmluvu o podnájme z 31. decembra 2009 so žalobcom, kto bol štatutárnym zástupcom TyBobo tech LLC, spolu s preukázaním svojej legitimácie a dokladu o právnej subjektivite tejto právnickej osoby.
V spise sa nenachádza doklad, resp. overená kópia originálneho vyhotovenia pracovnej zmluvy (vrátane jej oficiálneho prekladu) pána Ď., ktorý vystupuje ako riaditeľ žalobcu. V spise je založený len neformálny text pracovnej zmluvy nemajúci žiadnu výpovednú hodnotu. Z tohto dôvodu je ho potrebné vyzvať na predloženie originálu, resp. overenej kópie pracovnej zmluvy s úradným prekladom. V spise sa nenachádza žiadne splnomocnenie pre pána Ď. za účelom jeho pôsobenia ako štatutárneho orgánu na území Slovenskej republiky, okrem toho tento subjekt nebol pre účely konania riadne vypočutý. Jeho vypočutie ako účastníka konania sa javí potrebné za účelom preukázania činnosti prevádzky, kedy sa tam zdržiaval, systém fungovania spoločnosti, kde boli priestory (pretože nákres je nepostačujúci), aké tam mal materiálne vybavenie. Je potrebné tiež aby sa vyjadril ohľadne šetrení zo strany SOI a ohľadom prevádzky, ktorú mal mať zriadenú v Diakovciach.
Iba formálne doklady na preukázanie existencie prevádzky nemožno považovať za dostačujúce, pričom však žalovaný mal právo poukázať na evidentne rozporuplné údaje uvádzané v zmluve o podnájme. Ak v súvislosti s vykonaním miestnych zisťovaní, ktorými daňové orgány preverovali existenciu prevádzkarne na uvedenej adrese existovali rozpory medzi tvrdeniami týkajúcimi sa priebehu miestnych zisťovaní, uvedenými žalobcom v žalobe a tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozhodnutí a vo vyjadrení žalovaného k žalobe, tieto rozpory žalovaný neodstránil. Podľa názoru súdu, prvostupňový orgán pri daňovej kontrole a následne v prvostupňovom rozhodnutí predčasne a bez existencie nespochybniteľných dôkazov posúdil existenciu prevádzkarne žalobcu v Slovenskej republike. Ak žalovaný v odvolacom konaní neodstránil chyby konania pred prvostupňovým orgánom a bez ďalšieho prvostupňové rozhodnutie potvrdil, potom aj jeho rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správca dane právo, ale aj povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, ale to všetko len za použitia zásad logického myslenia. Pritom je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V napadnutom rozhodnutí však žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu za nepresvedčivé bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich dôkazov alebo odôvodnil svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí. Súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, a to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, keď prvostupňový správny orgán len celkom všeobecne skonštatoval (v rozsahu dvoch viet), že v danom prípade pre kontrolovanú spoločnosť nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa a vôbec sa bližšie s rozsiahlou písomnou dokumentáciou získanou v administratívnom konaní nevysporiadal. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne s odvolacími námietkami žalobcu nevysporiadal a neuviedol na základe akých dôkazov dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré boli tvrdené žalobcom považoval za nepravdivé, ani akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov.
Súd v danom prípade v zhode s názorom tunajšieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5S/78/2012 v spojení s názorom Najvyššieho súdu SR prezentovanom v jeho rozhodnutí sp. zn. 6Sžf 68/2012 v skutkovo zhodnej veci vedenej pre iné daňové konanie dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, a preto bolo potrebné obidve napadnuté rozhodnutia správnych orgánov trpiace vyššie popísanými vadami zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.
V ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane postupovať v naznačenom smere, doplniť dokazovanie a len po zadovážení dostatočných podkladov vo veci opätovne rozhodnúť.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že vo veci úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na ich úplnú náhradu celkom vo výške 389,52 eur podľa nasledovnej špecifikácie: A/ náhrada súdneho poplatku vo výške ......................................................................66,00 eur
B/ náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 323,52 eur podľa vyčíslenia náhrady trov konania doručenej tunajšiemu súdu dňa 4.4.2012:
- odmena advokáta za 2 úkony právnej služby á 127,17.................................254,34 eur (prevzatie veci a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 13.01.2012, písomná žaloba zo dňa 27.02.2012)
- režijný paušál k 2 úkonom právnej služby, t.j. 2x 7,63 eur..........................15,26 eur - DPH 20%.........................................................................................................53,92 eur
Trovy právneho zastúpenia spolu 323,52 eur,
k zaplateniu ktorých súd zaviazal neúspešného žalovaného v lehote 3 dní na účet právneho zástupcu žalobcu tak ako je to uvedené vo výrokovej časti.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.