Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/135/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200662 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200662.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SLV- OLVS-5/2012 zo dňa 25.01.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Žiadosťou zo dňa 29.09.2011, doručenou povinnej osobe dňa 04.10.2011, žalobca požiadal podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj len „ZSI“) o „oznámenie, či František Sailer, ktorý bol v roku 2008 vyšetrovateľom Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava, je v súčasnosti príslušníkom PZ a ak áno, aké je jeho súčasné služobné zaradenie“. Povinná osoba rozhodnutím č. KM-920-007/SI-2011 zo dňa 06.12.2011 čiastočne nevyhovela žiadosti žalobcu v časti sprístupnenia služobného zaradenia príslušníka PZ. To, že František Sailer je príslušníkom PZ oznámila povinná osoba žalobcovi listom zo dňa 07.10.2011. Čiastočné nesprístupnenie informácie povinná osoba odôvodnila s poukazom na § 9 ods. 1, 2, 3 ZSI a stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov. Dotknutá fyzická osoba nesúhlasila so sprístupnením svojich osobných údajov z dôvodu ochrany týchto údajov. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol zamietnutý napadnutým rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.01.2012 a prvostupňové rozhodnutie bolo zároveň potvrdené. Žalovaný uviedol, že požadovaná informácia bola sprístupnená v takom rozsahu, ako to umožňuje ZSI, pričom dotknutá osoba nepatrí do žiadnej kategórie osôb uvedených v § 9 ods. 3 ZSI a keďže nesúhlasila so sprístupnením osobných údajov (služobného zaradenia v súvislosti s menom a priezviskom tejto osoby), bolo potrebné informáciu čiastočne nesprístupniť. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca citoval ustanovenia § 9 ods. 1, 2 ZSI, § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR ako aj nálezy ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 a II. ÚS 44/00, ďalej rozhodnutie ESĽP vo veci Brüggemann a Scheuten v. Spolková republika Nemecko zo dňa 12.07.1977. Podľa žalobcu meno, priezvisko príslušníka PZ a údaj o služobnom útvare, na ktorom je zaradený, nie sú takými trvalými identifikátormi, ktoré by fyzickú osobu nezameniteľne identifikovali spomedzi množstva iných fyzických osôb, napr. obyvateľov Bratislavy, či občanov SR. Nejde teda o osobné údaje spĺňajúce definičné znaky § 3 zákona č. 428/2002 Z.z.. Žalovaný mal tiež vykladať ustanovenia ZSI a zákona č. 428/2002 Z.z. ústavne súladným spôsobom. Napokon poukázal na znenie § 19 ods. 3 ZSI a rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž 131/03 zo dňa 31.05.2004 s tým, že povinná osoba je iba organizačnou zložkou žalovaného, a preto v oboch stupňoch rozhoduje ten istý správny orgán a zákonná lehota na rozhodnutie o opravnom prostriedku v zmysle § 19 ods. 3 ZSI začína plynúť už podaním opravného prostriedku. Zákonná lehota na rozhodnutie o rozklade v danom prípade uplynula dňa 08.11.2011, čo znamená, že vzniklo fiktívne rozhodnutie, ktorým bol rozklad zamietnutý, a preto následne vydané napadnuté rozhodnutie zo dňa 25.01.2012 je nezákonné a nadbytočné. III. Vyjadrenie žalovaného Vo vyjadrení k žalobe žalovaný túto navrhol zamietnuť. Uviedol, že nesúhlasí s počítaním lehôt, ako to uvádza žalobca a že vo veci nebolo vydané fiktívne rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal na počítanie lehôt v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012. V danom prípade bol rozklad doručený povinnej osobe dňa 15.12.2011 a povinnou osobou bol doručený osobitnej komisii ministra vnútra SR dňa 11.01.2012, teda v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote. Odvolací orgán rozhodol v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote napadnutým rozhodnutím. Podľa žalovaného je údaj o služobnom zaradení príslušníka PZ v spojení s jeho menom a priezviskom osobným údajom a v tejto súvislosti poukázal na stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalobou napadnuté rozhodnutie je nadbytočné, keďže bolo skôr vydané tzv. fiktívne rozhodnutie, ktorým bol rozklad žalobcu zamietnutý, avšak bez odôvodnenia a ďalších formálnych náležitostí vyžadovaných zákonom, súd poukazuje na stanovisko žalovaného, ktoré korešponduje s právnym názorom vyjadreným Najvyšším súdom SR vo viacerých obdobných veciach (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Sži/7/2011 alebo sp. zn. 3Sži/19/2012). Keďže ZSI nemá osobitnú úpravu na štádium konania od podania odvolania (rozkladu) prvostupňovému správnemu orgánu, postupuje sa podľa § 57 správneho poriadku. Preto pokiaľ proti rozhodnutiu, ktorým povinná osoba nesprístupnila informáciu, bol podaný opravný prostriedok, je v zmysle ustanovení správneho poriadku povinnosťou povinnej osoby vec opätovne preskúmať a v prípade uznania nároku odvolateľa vyhovieť jeho žiadosti o sprístupnenie informácie. V opačnom prípade povinná osoba predloží opravný prostriedok spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď jej odvolanie došlo. Rozhodnutie žalovaného napadnuté touto žalobou nebolo vydané po lehote stanovenej § 19 ZSI v spojení s § 57 správneho poriadku. Na tomto mieste treba spomenúť, že žalobca podal žalobu aj o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia v danej veci. Konanie o tejto žalobe však bolo uznesením č.k. 5S/2/2012-28 zo dňa 22.10.2013 právoplatne zastavené z dôvodu neexistencie fiktívneho rozhodnutia s poukazom na vyššie uvedené počítanie lehôt. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. Podľa § 3 ods. 1 ZSI každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 9 ods. 2 ZSI informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Žalovaný rozhodol o čiastočnom odmietnutí sprístupnenia žalobcom požadovaných informácií s poukazom na § 9 ods. 2 ZSI. Podľa tohto ustanovenia zákona povinná osoba informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby... Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06). Pokiaľ povinná osoba má podľa ZSI na výber informáciu nesprístupniť alebo jej sprístupnenie iba obmedziť, je povinná zvážiť, do akej miery, úplne či čiastočne, je nevyhnutné brániť osobe oprávnenej požadovanú informáciu dostať. Má pritom zvážiť možné ohrozenie právneho postavenia iných osôb, verejného poriadku a bezpečnosti a po zvážení všetkých okolností sa rozhodnúť pre jednu zo zákonom ponúkaných možností. Ani ustanovenie § 9 ods. 2 ZSI nie je možné vykladať spôsobom nezohľadňujúcim práva verejnosti Slovenskej republiky na informácie. Takýto výklad zákona by bol neústavný a v rozpore s úmyslom zákonodarcu zákonom upraviť podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V danom prípade povinná osoba nesprístupnila informáciu týkajúcu sa „súčasného služobného zaradenia“ príslušníka PZ v spojení s jeho menom a priezviskom (ktoré bolo známe) z dôvodu, že tento údaj má charakter osobných údajov podľa zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Vo všeobecnosti treba uviesť, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo „určiteľná“, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Na právnické osoby ako aj na fyzické osoby - podnikateľov sa ochrana osobných údajov nevzťahuje. Je nesporné, že táto ochrana sa v celom rozsahu vzťahuje na fyzickú osobu - príslušníka PZ Františka Sailera, ktorý nespadá do okruhu osôb podľa § 9 ods. 3 ZSI. Podstatným pre rozlíšenie povahy údajov na osobné a iné, je skutočnosť, či je možné na základe jedného alebo viacerých údajov určiť konkrétnu fyzickú osobu. Žalobca nežiadal sprístupniť údaje týkajúce sa bydliska a ani všeobecný identifikátor (rodné číslo), pričom bol názoru, že informácie o mene a priezvisku spolu s údajom o tom, že je príslušníkom PZ a údajom o jeho konkrétnom služobnom zaradení ešte nemôžu dostatočne presne určiť a odlíšiť fyzickú osobu a preto nejde o osobné údaje. K tomuto názoru súd uvádza, že osoba je určená, keď na základe dostupných údajov už je jednoznačne identifikovaná. Spravidla je osoba určená na základe súboru údajov tvoriaceho meno, priezvisko, bydlisko a rodné číslo, prípadne meno, priezvisko, bydlisko a dátum narodenia. Osoba je určiteľná, ak ju myšlienkovým postupom možno identifikovať na základe určitých vlastností alebo znakov, ktoré ju spoľahlivo a nezameniteľne odlíšia od iných osôb. Priamo je osoba určiteľná na základe znakov, ktoré sa týkajú priamo tejto osoby. Nepriamo je osoba určiteľná napríklad vtedy, ak je známe, aké znaky osoba nemá, pričom po posúdení daného súboru osôb je zrejmé, že takéto znaky nemá iba dotknutá osoba. Z pohľadu ochrany osobných údajov sa teda „určiteľnosťou“ rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv. „identifikátorov“, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v závislosti od viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov sa v určitom momente, ktorý nemožno presne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. Fyzickú osobu považujeme za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme. Určiteľnosť na základe súboru údajov taktiež vždy závisí aj od geografického územia, veľkosti society, v rámci ktorej sa údaje spracúvajú. Ak ide o menšiu - sociálnu či územnú spoločnosť, kde sa jednotlivci navzájom poznajú, je osoba určiteľná aj menom a priezviskom, alebo prezývkou, prípadne aj na základe iného faktu, ktorý je o nej známy v tejto societe. Naopak, ak by šlo o geograficky väčší priestor, na základe tých istých atribútov osoba nemusí byť určiteľná. Uvedené znamená, že ak v určitej konkrétnej situácii možno súbor údajov považovať za osobné údaje, v inej situácii ten istý súbor údajov nemusí mať povahu osobných údajov. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžo/250/2008, súbor údajov, na základe ktorých nie je fyzická osoba priamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej určenie je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo ďalšie údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby. Neúmerne vysokým úsilím sa rozumie získavanie údajov z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov dlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním, porovnávaním a triedením alebo získavaním údajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej analyzovať, upresňovať a selektovať. Na tomto mieste treba uviesť, že súd je jednoznačne názoru, že v prípade žiadanej informácie ohľadne služobného zaradenia konkrétnej fyzickej osoby, príslušníka PZ, ide o osobné údaje. Tieto údaje teda povinná osoba v takom rozsahu, v akom sú chránené zákonom o osobných údajoch, sprístupniť nemusí. K problematike osobných údajov ešte súd dodáva, že napríklad osobným údajom môže byť aj číslo mobilného telefónu, vychádzajúc z toho, že úplná identita fyzickej osoby v súčasných podmienkach technologicky vyspelej spoločnosti, t.j. za vysokého stupňa rozvoja elektronických a iných médií, ktoré sú väčšine populácie ľahko dostupné, vo svojej podstate neznamená nič iného, než možnosť túto osobu určitým spôsobom kontaktovať, bez toho, aby bolo nutné poznať miesto jej aktuálneho pobytu. Preto sa výklad pojmu „osobný údaj“ nemôže obmedziť striktne len na znalosť napríklad rodného čísla, adresy, či pracoviska subjektu údajov (pozri napríklad rozsudok NSS ČR zo dňa 12.02.2009, č.j. 9 As 34/2008-68, www.nssoud.cz <http://www.nssoud.cz>). Najvyšší správny súd ČR v uvedenom rozsudku zaujal rozširujúci výklad pojmu osobný údaj a ako test stanovil možnosť určitú osobu nejakým spôsobom kontaktovať. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak by žalobca získal žiadané informácie, bolo by možné celkom jednoducho, t.j. bez vynaloženia neúmerne vysokého úsilia, túto fyzickú osobu kontaktovať. Tu treba dodať, že právo na informácie ako právo politické nemožno chápať ako neobmedzené právo človeka na uspokojenie osobnej zvedavosti, ale ide o právo na informácie v politickom slova zmysle, chápané veľmi široko, t.j. takú informáciu, ktorú človek žijúci v štáte potrebuje k tomu, aby v prakticky dosiahnuteľnej miere poznal, čo sa robí na verejnosti v jeho okolí. Právu na informácie zodpovedá všeobecná povinnosť, aby nikto, koho k tomu neoprávňuje zákon, a nad mieru, v ktorej ho k tomu oprávňuje zákon, nikomu v podaní informácie nebránil. Právo na informácie tak možno obmedziť len zákonom a za splnenia dvoch podmienok. Po prvé, že sa tak robí z dôvodu opatrení v demokratickej spoločnosti nevyhnutných pre ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia alebo mravnosti a po druhé, že takéto obmedzenie je nevyhnutné, t.j., že ciele obmedzenia inak v demokratickej spoločnosti nemožno dosiahnuť. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.