Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/78/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200755 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200755.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobkyne: B. J., trvalé bydlisko: E. Ľ. L. Č.. XXXX/XX, XXX XX Ž., zastúpená JUDr. Patríciou Bednářovou, so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov, Drieňová 22, 826 86 Bratislava 29, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SVS-OP1- 2012/003797/TMM zo dňa 01.03.2012, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou včas podanou tunajšiemu súdu sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SVS- OP1- 2012/003797/TMM zo dňa 01.03.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného úradu v Žiline, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. ObÚ-ZA-OVVS3/ A/2011/06383-14/1269/2KZ zo dňa 29.09.2011, ktorým rozhodnutím bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej v texte rozsudku len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa dopustila tým, že iného urazila na cti, keď dňa 09.06.2011 okolo 18.30 hod. v byte na E. Ľ.Q. L. Č.. XXXX/XX, K. Ž. a následne dňa 09.06.2011 okolo 20.30 hod. tamtiež o E. L. povedala, že “si je na 99% istá, že jej z peňaženky zobrala 10,- € bankovku”, čím ju urazila na cti. Za spáchaný priestupok bola žalobkyni uložená sankcia - pokuta vo výške 13,- € a povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,-€. Žalobkyňa má za to, že toto rozhodnutie je nezákonné pre nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostok dôvodov a je vadné, čo spôsobilo jeho nezákonnosť. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedla, že správnemu orgánu sa nepodarilo v konaní preukázať, že by na adresu E. L. (ďalej len E..L..) žalobkyňa použila pojem “zlodejka”, vyslovila iba podozrenie, ku ktorému dospela na základe logického zhodnotenia skutočností súvisiacich so zmiznutím hotovosti z jej peňaženky. Toto vyplýva aj z výpovedí svedkov. Poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 83/01 zo dňa 24.01.2002, ktorý konštatoval, že verejné vyslovenie podozrenia nie je zásahom do prezumpcie neviny, a teda, že akékoľvek obmedzenie slobody prejavu len z tohto titulu by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázala na to, že zákon o priestupkoch nevymedzuje pojmové znaky skutku urážky na cti, preto správne orgány sú povinné vo svojich rozhodnutiach sa s touto otázkou vyporiadať ústavnokonformným spôsobom. Preto je toho názoru, že nie je prípustné aby bolo možné inštitút urážky na cti využívať na sankcionovanie akéhokoľvek výroku, ktorý tretia osoba považuje za nepohodlný, čo ústí do neprimeraného obmedzovania slobody prejavu zakotvenej v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky. Vytýkala správnemu orgánu, že sa uspokojil so subjektívnym tvrdením E..L.., ktorá konštatovala, že ju predmetné podozrenie urazilo na cti. Podľa žalobkyne táto správna úvaha vykazuje prvky svojvôle v rozhodovaní správneho orgánu. Podľa žalobkyne pri posudzovaní danej skutkovej podstaty je nevyhnutné, aby došlo k takému konanniu, ktoré znižuje “hodnotu dobrého mena” osoby v očiach iných osôb s ktorými spolunažíva v jednej komunite. Toto z napadnutého rozhodnutia podľa nej nevyplýva. Ona svoje podozrenie opakovane vyslovila pred pánom U. D. (ďalej len U..D..) iba na žiadosť E..L.., preto výklad správneho orgánu považuje za neprípustne extenzívny, ktorý nemá oporu v zákone o priestupkoch a je v rozpore aj s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa citujúc § 33 ods. 2 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku tvrdí, že správne orgány sa týmito ustanoveniami neriadili, čím sa cíti byť poškodená na svojich právach. Vo veci sankcionovania nie je žalobkyni zrejmé, prečo správne orgány nepristúpili k miernejšej forme, napr. pokarhaniu, keď nedokázal ani spoľahlivo vyhodnotiť urážlivý charakter podozrenia vysloveného žalobkyňou. Na základe uvedených skutočností žiada napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie ako aj priznať mu náhradu trov konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 21.05.2012 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach v celom rozsahu. Uviedol, že použitie slova “zlodejka” nebolo potvrdené správnymi orgánmi, čo vyplýva z ich rozhodnutí. Vo veci útoku na česť človeka žalovaný uviedol, že je možné toto spôsobiť rôznymi formami (verbálnym, literárnym atdˇ.), pričom ide o každý prejav, ktorý podľa všeobecných spoločenských a mravných názorov možno kvalifikovať ako útok porušujúci česť napadnutej osoby. Pri tomto skutku postačuje zavinenie z nedbanlivosti a možno sa ho dopustiť aj v súkromnom obydlí. Žalovaný poukazuje na predložený spisový material a uvádza, že z jeho obsahu vyplýva, že neporušil žiadne procesné práva žalobkyne, preto jej tvrdenia týmto smerom nepovažuje za dôvodné. Rovnako poukazuje na svoje rozhodnutie, kde v časti odôvodnenia sa riadne vysporiadal aj s uloženou sankciou čo do druhu ako aj jej výšky. Žiada žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250f ods. 1 O.s.p., keďže boli splnené podmienky uvedené v § 250f ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.02.2014, potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky R..O..M..sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že vyššie citovaným rozhodnutím Obvodného úradu v Žiline bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustila tým, že iného urazila na cti, keď dňa 09.06.2011 okolo 18.30 hod. vo svojom byte v Ž. a následne dňa 09.06.2011 okolo 20.30 hod. tamtiež o E..L.. povedala, že “si je na 99% istá, že jej z peňaženky zobrala 10,- € bankovku”, čím ju urazila na cti. Za spáchaný priestupok bola žalobkyni uložená sankcia - pokuta vo výške 13,- € a povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,-€. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobkyne zamietol a toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Podľa § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Podľa § 49 ods. 1, písm. a/ zákona o priestupkoch priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech. Podľa § 51 citovaného zákona ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní . Podľa § 58 ods. 1, 2 zákona o priestupkoch objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie, e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku). Podľa § 34 ods. 1, 2, 3, 4, 5 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzil na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Z obsahu administratívneho spisu mal súd zistené, že správny organ spísal so všetkými relevantnými osobami záznam o podaní vysvetlenia k priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dňa 09.06.2011. Z ich obsahu vyplýva, že žalobkyňa vyššie uvedený výrok skutočne povedala, napokon táto okolnosť nebola ani sporná. U..D.. potvrdil, že žalobkyňa povedala E..L.., že z jej rodiny tých 10 € nemohol nikto zobrať a tak určite to urobila E.. Počul tiež, že žalobkyňa povedala E.. že ak jej nevráti tých 10 € tak už tam (k jej dcére domov - pozn. Súdu) nemá viac chodiť a tiež, že zakáže svojej dcére I. sa s ňou stretávať. Obdobne vypovedala aj E..L.., …to, že ju pani J.. (žalobkyňa) označila pred I. J. a U..D.. za zlodejku jej ublížilo na cti a urazilo ju to”. Z výpovede žalobkyne, okrem už uvedeného vyplýva, že E..L.. nevidela ako jej zobrala 10 €, iba ju podozrieva. Na ústne prejedanie priestupku zo dňa 29.09.2011 sa dostavili všetci, t.j. obvinená, navrhovateľka a svedkovia. Svoje doterajšie výpovede nezmenili, skutok potvrdili, žalobkyňa (obvinená) nebola ochotná uzavrieť zmier ani sa ospravedlniť, na svojom výroku zotrvala. Nebolo navrhnuté žiadne ďalšie dokazovanie, resp. žalobkyňa nevzniesla žiadne ďalšie požiadavky ani smerom na účastníkov ani smerom na správny orgán. V predmetnej právnej veci bol presne a nad všetku pochybnosť zistený skutkový stav, ktorý viedol k objasneniu priestupku a jeho skutkovej podstaty, a to, že priestupku sa dopustila žalobkyňa (subjekt), keď vyslovila podozrenie (subjektívna stránka) najskôr pred svojou dcérou, že si myslí, že bankovku v hodnote 10 € z jej peňaženky zobrala E..L.., a neskôr na výzvu E..L.. toto podozrenie zopakovala aj pred jej kamarátom U..D.. (objektívna stránka), jej konaním bolo narušené občianske spolunažívanie (objekt). Vyslovením podozrenia, ktorého obsahom bolo nepochybne (bez ohľadu na to, či boli použité expresívne slová “zlodej” alebo nie) tvrdenie, že žalobkyňa je na 99% presvedčená, že mu konkrétna osoba E..L.. odcudzila (zobrala bez povolenia) peniaze a toto tvrdenie zopakuje aj pred ďalšou osobou U..D.., hoci o tom nemá priamu vedomosť, iba si to myslí, nemožno vyhodnotiť inak, než, že žalobkyňa vedome, že tým môže porušiť záujem chránený zákonom, svojím konaním naplnila subjektívnu stránku priestupku, teda bolo preukázané, že sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu tak, ako to vyplýva z výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalobkyňa dopustila. Krajský súd v ďalšom zameral svoju pozornosť na právne posúdenie veci správnymi orgánmi dospejúc k záveru, že toto bolo tiež v súlade so zákonom. Ústava Slovenskej republiky okrem slobody prejavu (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR) zakotvuje aj základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR), s poukazom na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých prípadoch konštatoval, že konflikt uvedených dvoch ústavou chránených hodnôt nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t.j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad, je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich, ktorý názor korešponduje s judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/03). V danom prípade ide nepochybne o obmedzenie slobody prejavu žalobkyne na zákonnom podklade tvorenom ustanoveniami §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom ide o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na občianskej cti E..L.., majúc za to, že nepochybne možno považovať za legitímny cieľ, s poukazom na to, že kľúčové bolo posúdenie, či bol zásah do slobody prejavu žalobkyne primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality a preto bolo potrebné pristúpiť k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu žalobkyne a ústavnými garanciami základného práva E..L.. na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Test proporcionality sa vykonáva hľadaním odpovedí na otázky „KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY A AKO V DANOM PRÍPADE POVEDAL (uverejnil informáciu)“, zaoberajúc sa jednotlivými skutočnosťami súd mal za preukázané, že v tomto prípade uvedený princíp porušený nebol. Krajský súd považuje za správny a v medziach zákona názor správnych orgánov, že žalobkyňa svojím výrokom na adresu E..L.. prekročila ústavou jej garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv E..L.., pretože jej výrok nemožno v žiadnom prípade hodnotiť za neutrálny, ako sa snaží v žalobe predostrieť. Práve naopak, ide o výrok, ktorý vyslovuje presvedčenie z nečestnej činnosti konkrétnu osobu za účasti iných osôb. Týmto výrokom nepochybne aj podľa názoru súdu došlo k zníženiu občanskej cti a dôstojnosti E..L.. a jej vážnosti v spoločnosti, čím žalobkyňa spáchala priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch. Podľa názoru súdu správne orgány žalobkyňu dôvodne uznali vinnou zo spáchania tohto priestupku a uložili jej aj primeranú sankciu, ktorú preskúmateľne zdôvodnil už správny orgán na strane 4. svojho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky žalobkyne neodôvodnili zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.