Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/113/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201097 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201097.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a. JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra Bratislava II, Kvetná 13, 820 05 Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova 32, P.O.BOX 154, 850 00 Bratislava, za účasti: BYTOČ, spol. s r.o., Sklenárova 4, 821 09 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí žalovaného č.: 601/230/113089/10/Jand, 601/230/113088/10/Jand, 601/230/113111/10/ Jand, 601/230/113107/10/Jand, 601/230/113105/10/Jand, 601/230/113096/10/Jand, všetky zo dňa 8.9.2010 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 601/230/113089/10/Jand zo dňa 8.9.2010, č. 601/230/113088/10/Jand zo dňa 8.9.2010, č. 601/230/113111/10/Jand zo dňa 8.9.2010, č. 601/230/113107/10/Jand zo dňa 8.9.2010, č. 601/230/113105/10/Jand zo dňa 8.9.2010, č. 601/230/113096/10/Jand zo dňa 8.9.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.6.2012, t.j. v zákonom určenej lehote podľa ust. § 250b ods. 5 O.s.p., sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného č. : 601/230/113089/10/Jand, 601/230/113088/10/Jand, 601/230/113111/10/Jand, 601/230/113107/10/Jand, 601/230/113105/10/ Jand, 601/230/113096/10/Jand, všetky zo dňa 8.9.2010. V žalobe uviedol, že žalobca podal dňa 4. 11. 2011 podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, protest prokurátora proti v záhlaví uvedeným rozhodnutiam žalovaného, ktorými bola daňovému subjektu BYTOČ, s.r.o. uložená pokuta vo výške 6 x po XX,XX € za: nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroka 2004 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka, za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie 2004 v lehote do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobie 1. štvrťroka 2005 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka, za nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroka 2005 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka, za nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroka 2005 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka, za nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroka 2005 v lehote do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka, za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie 2005 v lehote do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia podľa § 49 zákona číslo 595/2003 Z.z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákona o dani z príjmu ). Žalobca poukázal na ustanovenie § 35 ods. 6, 21 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní), § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z príjmov, § 57 ods. 1, § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch). Uviedol, že žalovaný pri vydávaní napadnutých rozhodnutí vychádzal zo správne zisteného a dostatočne objasneného skutkového stavu. K pochybeniu došlo v tom, že keď zistil spáchanie siedmych správnych deliktov žalobcom, neviedol proti tomuto daňovému subjektu jedno spoločné konanie, v ktorom by jedným rozhodnutím potrestal daňový subjekt za všetky spáchané správne delikty, pričom pri ukladaní sankcie by uplatnil absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej, teda uložil by iba jednu sankciu za všetky spáchané správne delikty podľa zákonného ustanovenia vzťahujúceho sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Žalovaný v rozpore s platnými právnymi predpismi vydal 7 rozhodnutí o uložení pokuty a daňový subjekt v jeden deň 7 krát za každý jeden spáchaný delikt potrestal uložením siedmych pokút. Podľa konštantnej judikatúry je potrebné analogicky postupovať podľa § 57 ods. 1 zákona o priestupkoch ako i § 12 ods. 2 predmetného zákona, ktoré vylučuje použitie sčítacej zásady pri ukladaní sankcie a dáva prednosť absorpčnej zásade. Na základe uvedených dôvodov považoval prokurátor za potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť, vo veci opätovne konať a v spoločnom konaní uložiť jednu sankciu. Správca dane podanému protestu prokurátora nevyhovel a spis predložil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky protestu prokurátora nevyhovelo. Proti rozhodnutiam Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky podal účastník konania odvolanie na Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré mu nevyhovelo a potvrdilo rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu, ukladanie sankcií za správne delikty je formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými pre konanie o priestupkoch. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, v ktorých boli zohľadnené požiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. V danom prípade pre páchateľa je výhodnejšie uplatnenie absorbčnej zásady, a preto je právne posúdenie veci žalovaným, Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako aj Ministerstvom financií Slovenskej republiky v konaní o proteste prokurátora v rozpore s citovanými závermi. Navyše, prvým úkonom, ktorý správca dane vykonal voči daňovému subjektu, bolo samotné doručenie rozhodnutia o uložení pokuty, a teda jeho postup hrubo porušil práva osoby obvinenej zo spáchania deliktu, čo má samo o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ÚS SR III. ÚS 231/2010, a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2Sžo 200/2009. Medzi základné práva osoby obvinenej zo spáchania správneho deliktu patrí právo byť oboznámený s obvinením, aký skutok sa jej kladie za vinu, právo navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, právo osobne sa zúčastniť na ústnom pojednávaní aj ďalšie procesné práva. Poukázal aj na samostatné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S 149/2012 a dal súdu na zváženie možnosť spojenia predmetných vecí. Na základe uvedených dôvodov žalobca žiadal súd, aby napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 27. 7. 2012 poukázal na ustanovenie § 39 ods. 9 písm. a) zákona o dani z príjmov a uviedol, že daňový subjekt si povinnosti uložené predmetným zákonom nesplnil v zákonnej lehote ale prehľady a hlásenia za jednotlivé zdaňovacie obdobia v roku 2004 až do roku 2005 predkladal vždy s pravidelným oneskorením, teda nedodržal stanovenú lehotu. Takéto konanie malo za následok uloženie pokuty, ktorá je obligatórna a vyplýva z ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o správe daní. Rozhodnutie vydané v daňovom konaní je individuálnym aktom, ktorý vydáva správca dane v konkrétnej veci fyzickej či právnickej osoby, pričom každý správny delikt je samostatným deliktom, o ktorom sa vedie samostatné daňové konanie. O každom správnom delikte je potrebné vydať samostatné rozhodnutie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako i zákon o správe daní. Podľa jeho názoru, žiadne špeciálne pravidlá neriešia súbeh správnych deliktov ani zákonnú analógiu použitia právnych predpisov upravujúcich priestupky či trestné činy a prečiny. Zákon o správe daní neupravuje ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty. Zásada hospodárnosti uplatňovaná v daňovom konaní nemôže byť uplatnená v rozpore so zásadou zákonného postupu správcu dane. V trestnom ako aj v konaní o priestupkoch môže ako subjekt, ktorému je ukladaná sankcia vystupovať iba osoba s trestnoprávnou alebo priestupkovou zodpovednosťou. Pri správnych deliktoch zákon takéto obmedzenie neukladá. Podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní, je pokuta, ktorú spravuje správca dane, a teda aj tá, ktorú ukladá podľa § 35 citovaného zákona daňou a konanie o uložení pokuty je teda samostatným daňovým konaním, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, pričom sa vzťahujú na ňu normy daňových zákonov. Na základe uvedených dôvodov považuje žalovaný rozhodnutia vydané v súlade so zákonom.
Účastník konania, BYTOČ s.r.o., doručil dňa 7. 9. 2012 vyjadrenie k žalobe, v ktorom poukázal na okolnosť, že správca dane vedel o spáchaní správneho deliktu niekoľko rokov, avšak nekonal, pokutu uložil až po uplynutí neprimerane dlhej lehoty, čím porušil zásadu právnej istoty. Poukázal na ustanovenie § 30a zákona o správe daní a uviedol, že v danom prípade sa jednalo o jednoduchú vec a správca dane mal teda vydať rozhodnutie bezodkladne. Súhlasil s názorom žalobcu vyjadrenom v podanej žalobe.
Jeden deň pred konaním nariadeného pojednávania, mailom zo dňa 20.3.2014, žiadal elektronickou formou U.. O. M., (osoba, ktorá dala podnet na podanie protestu prokurátora) o možnosť vystupovať v konaní v postavení žalobcu. Vo svojom podaní uviedol okrem námietok uvedených v žalobe prokurátora aj osobný postoj k činnosti daňových orgánov.
Podľa ust. § 250 ods. 6 O.s.p., účastníkom konania o žalobe prokurátora je prokurátor, účastníci správneho konania a správny orgán podľa odseku 4.
V danom prípade, žiadateľ, U.. M. nebol v preskúmavanej veci o žalobe prokurátora v žiadnom z postavení podľa ust. § 250 ods. 6 O.s.p. Svoje podanie realizované elektronickou formou v lehote 3 dní nedoplnil podľa ust. § 42 ods. 1 O.s.p. písomným podaním, a preto na jeho žiadosť súd neprihliadal.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 250g O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 13. 5. 2005 daňový subjekt doručil správcovi dane hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti za rok 2004, pričom správca dane vydal vo veci jeho nepredloženia v lehote troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601/230/113088/10/ Jand, ktorým daňovému subjektu uložil pokutu XX, XX € podľa § 49 zákona o dani z príjmov. Daňový subjekt doručil správcovi dane dňa 10. 5. 2009 prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na dani z vyplatených príjmov za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2004, na čo správca dane vydal dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601/230/113089/10/Jand, ktorým daňovému subjektu uložil pokutu XX,XX € za nepredloženie prehľadu v zákonnej lehote. Dňa 13. 5. 2005 predložil daňový subjekt správcovi dane prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň za 1. štvrťrok 2005, na čo správca dane vydal dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601/230/113111/10/Jand, ktorým daňovému subjektu uložil pokutu XX,XX € za nepredloženie predmetného prehľadu v zákonom určenej lehote. Dňa 15. 12. 2006 predložil daňový subjekt správcovi dane prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň z vyplatených príjmov za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2005, na čo správca dane vydal dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601/230/ 113107/10/Jand, ktorým daňovému subjektu uložil pokutu vo výške XX,XX € za nedodržanie v zákonom určenej lehoty. Vo dňa 15. 12. 2006 doručil daňový subjekt správcovi dane prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň z vyplatených príjmov za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2005, na čo správca dane vydal dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601 /230/113105/10/Jand, ktorým daňovému subjektu uložil pokutu vo výške XX,XX € za nepredloženie prehľadu v zákonom určenej lehote. Dňa 16. 1. 2007 predložil daňový subjekt správcovi dane hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov za rok 2005, na čo správca dane vydal dňa 8. 9. 2010 rozhodnutie č. 601 /230/113096/10/Jand, ktorým uložil daňovému subjektu pokutu vo výške XX,XX € za nepredloženie hlásenia v zákonom určenej lehote.
V spise sa nachádza odvolanie daňového subjektu voči predmetným rozhodnutiam, v ktorom vyjadril svoju nespokojnosť s postupom správcu dane. Správca dane na odvolanie reagoval oznámením zo dňa 21. 10. 2010, ktorým podané odvolanie zamietol z dôvodu, že smeruje len proti odôvodneniu napadnutých rozhodnutí. Následne bol spis vo veci zaslaný Krajskej prokuratúre Bratislava za účelom riešenia podnetu daňového subjektu. Dňa 10. 11. 2011 správca dane obdržal protest prokurátora voči napadnutým rozhodnutiam. O proteste nerozhodol, dňa 8. 12. 2011 ho so spisom postúpil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o proteste prokurátora rozhodlo dňa 16. 1. 2012 tak, že protestu prokuratúra nevyhovelo. Daňový subjekt následne podal odvolanie voči predmetnému rozhodnutiu, o ktorom rozhodlo Ministerstvo financií Slovenskej republiky dňa 2. 4. 2012 a rozhodnutím č. MF/13131/2012 - 71 odvolanie daňového subjektu zamietlo.
Podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmu, v účinnom znení, daňové priznanie ( § 32 a 41), prehľad [ § 39 ods. 9 písm. a)] alebo hlásenie [ § 39 ods. 9 písm. b)] podáva daňovník miestne príslušnému správcovi dane.
Daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že daňový subjekt nepredkladal hlásenia a prehľady za príslušné zdaňovacie obdobia v zákonom určených lehotách.
Podľa ust. § 35 ods. 6 a 15 zákona o správe daní, ak daňový subjekt nepredloží hlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch v lehote podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu 2 000 Sk (66,38 €); ak daňový subjekt nepredloží hlásenie alebo prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch ani v lehote určenej správcom dane vo výzve, správca dane mu uloží pokutu 4 000 Sk.
Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného zákona. Právo vybrať a vymáhať pokutu sa premlčuje po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom bola pokuta uložená.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení správny delikt je konanie - čin spôsobujúci porušenie práva. Na účel zákona o správe daní je správnym deliktom konanie daňových subjektov v porušení povinností uložených právnymi predpismi dotýkajúcimi sa oblasti daní. Na daňové subjekty sa vzťahujú povinnosti a/ nepeňažnej povahy - okrem iného aj povinnosť podať daňové priznanie, hlásenie alebo prehľad o zrazených preddavkoch a pod. a b/ peňažnej povahy. V danom prípade malo ísť zo strany daňového subjektu o porušenie povinnosti nepeňažnej povahy, a to vychádzajúc z výrokov napadnutých rozhodnutí správcu dane o nepredložení prehľadov a hlásení za dotknuté zdaňovacie obdobia v zákonom stanovenej lehote. Nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy vyplývajúcich zo zákona o správe daní alebo z osobitných predpisov (aj zo zákona o DPH) je dôvodom pre uloženie pokuty správcom dane. V § 35 zákona o správe daní je upravená povinnosť správcu dane ukladať pokutu, a to so zreteľom na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania. V prípade porušenia zákonných povinností nepeňažnej povahy v zmysle ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o správe daní je pokuta stanovená pevnou sumou.
Podľa ust. § 101 zákona o správe daní, na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov).
V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako aj obsahu článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojality) je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní súdnej ochrany postupom podľa článku 46 a nasl. Ústavy v zmysle zásady „iura novit curia“ prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej únie, ktorých znalosť sa u súdnej moci formálne predpokladá.
Podľa článku 7 ods. 2, veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa článku 4 ods. 3, veta druhá ZEÚ členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.
Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.
Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku ), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.
Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobou napadnuté rozhodnutia obsahujú vo výroku presne opísané skutky ktorých sa daňový subjekt, ako aj spôsobu akým, a ktoré, ustanovenia zákona porušil. Je nepochybné, že identita skutkov je určená tak, že tieto nie sú zameniteľné s inými skutkami a každý skutok je označený právnou kvalifikáciou, konkrétne posúdený. Výrok každého rozhodnutia takisto obsahuje aj sankciu uloženú za spáchané správne delikty.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona o dani z príjmu je taktiež zrejmé, že žalobca sa dopustil viacerých skutkov, ktoré zákonodarca zaradil pod rovnaké ustanovenie paragrafu § 49 zákona o dani z príjmu a sankcionuje tieto konania rovnakou sankciou, pokutou vo výške 66,38 €, pričom výška pokuty je zákonom určená.
Z ustálenej judikatúry najvyššieho i ústavného súdu týkajúcej sa správneho trestania vyplýva, že pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou. Pri rovnakej sadzbe pokút správny orgán uloží úhrnnú sankciu podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na ktorýkoľvek s posudzovaných deliktov.
Vzhľadom k tomu, že správne delikty patria do kategórie trestných obvinení 11 4Sžf/24/2011 v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri nedostatku špeciálnej právnej úpravy v oblasti správneho trestania za pokračujúci správny delikt, je potrebné aplikovať na základe analógie pravidlá pre ukladanie sankcie za pokračujúci delikt zakotvené v Trestnom zákone, t. j. „analogiae legis“ podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt. Sankcionovateľnosť všetkých čiastkových útokov sa pri pokračujúcom delikte posudzuje ako jeden delikt, ktorý má 1. rovnakú skutkovú podstatu 2. všetky čiastkové delikty toho istého subjektu spája objektívna súvislosť - a to v čase (postupné neplnenie daňových povinností) - a v spôsobe ich spáchania (podľa zistení nepredkladanie hlásení a prehľadov v zákonom určených lehotách) 3. subjektívnu súvislosť danú jednotiacim zámerom žalobcu neriadiť sa ustanoveniami zákona o dani z príjmu.
Podľa názoru súdu, touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní jednotlivých sankcií za zistené a prejednané skutky ako čiastkové správne delikty neriadil. Aj preto vznikol stav, že každý jednotlivý prípad je napriek spoločným jednotiacim znakom posudzovaný samostatne v správnom konaní.
Pri pokračujúcom delikte z hľadiska hmotnoprávneho ide o jeden delikt, pričom skutok je tvorený dielčími útokmi spojenými jednotným zámerom, naplňujúcu rovnakú skutkovú podstatu trestného činu, rovnakým alebo podobným spôsobom v blízkej časovej súvislosti a súvislosti s predmetom „útoku“, za ktorý možno uložiť iba jednu sankciu. Trvajúce a pokračujúce trestné činy sa posudzujú vždy ako jeden skutok. Opakovane uložiť pokutu tomu istému subjektu za protiprávne konanie rovnakého druhu je možné len vtedy, ak skôr uložená sankcia nesplnila účel.
Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie trestu, t. j. správca dane mal uložiť za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na jeden delikt. Aplikácia tejto zásady je uplatňovaná v prospech delikventa. Použitie tejto zásady má miesto pri stanovení konkrétnej výmery úhrnného trestu (rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR, č.j. 6 As 57/2004-54). Touto zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistených šesť správnych deliktov neriadili.
Uvedený výklad je v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pre úplnosť treba ešte uviesť, že v danom prípade došlo k nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcej v tom, že správny orgán uložil totožnému subjektu šesť pokút za šesť správnych deliktov.
Pravidlo o úhrnom treste pri súbehu správnych deliktov je možné výkladom aplikovať iba tak, že úhrn sankcií uložených za viaceré správne delikty spáchané tým istým skutkom nesmie prevýšiť hornú hranicu sadzby pre spáchaný delikt najprísnejšie trestný.
Podľa ust. § 30a ods. 1 a 2 zákona o správe daní v účinnom znení, správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať iné opatrenie ustanovené týmto zákonom (ďalej len "rozhodnutie") bezodkladne.
V ostatných prípadoch je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní od začatia konania alebo od vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia. V osobitne zložitých prípadoch je povinný tak urobiť do 60 dní. O registrácii podľa § 31 je správca dane povinný rozhodnúť do siedmich dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do siedmich dní od vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti podľa § 31 ods. 10.
V preskúmavaných veciach správca dane nepostupoval v súlade s uvedeným ustanovením. Daňový subjekt sankcionoval až krátko pred uplynutím 5-ročnej prekluzívnej lehoty. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane daňový subjekt neinformoval o tom, že mu bude uložená sankcia, neumožnil mu uplatniť si svoje procesné práva. V konaní nevykonával dokazovanie, jediným podkladom pre rozhodnutie boli hlásenia a prehľady podané daňovým subjektom, t.j. jednalo sa o vec jednoduchú.
Napadnuté rozhodnutia boli vydané v jeden deň, a preto nemožno súhlasiť s názorom daňových orgánov, že konal správne ak rozhodoval jednotlivo a v zmysle právnej úpravy bol povinný uložiť pokuty za každý jednotlivý prípad zvlášť. Takýto postup by bol súladný so zákonom, ak by správca dane rozhodol v zákonom určených lehotách, t.j. bezodkladne po tom, ako zistil porušenie každej jednotlivej povinnosti žalobcu (ešte pred spáchaním ďalšieho obdobného skutku) a nie až po tom, ako došlo k nakumulovaniu obdobných priestupkov, za ktoré mu naraz v jeden deň uložil osobitne pokuty za každý správny delikt až po dlhom časovom odstupe.
Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu. Podľa písmena d) cit. článku obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“, musí mať osoba proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru.
Podľa čl. 1 ods. 2 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva lebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred zákonmi.
Keďže Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy SR postavený na úroveň ústavného zákona. To znamená, že v SR má každá fyzická a právnická osoba zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu ak by právo na spravodlivý proces nebolo dodržané.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy. V podobe ústavných princípov sú nadriadené OSP a Trestnému poriadku. Zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné.
Princípmi spravodlivého súdneho konania sú najmä princíp „rovnosti zbraní“, „kontradiktórnosť súdneho konania“, „právo osobnej prítomnosti na konaní“ a „zákaz inkriminácie vlastnej osoby“.
Princíp „rovnosti zbraní“, t.j. že každá strana v konaní musí mať rovnakú príležitosť predložiť svoj prípad a žiadna z nich nesmie byť podstatne zvýhodneného vo vzťahu k druhej strane, platí aj v občianskoprávnom konaní a taktiež pri preverovaní zákonnosti a postupu orgánov verejnej správy súdom. Tento princíp musí byť premietnutý do celého procesu, ak má byť proces spravodlivým.
Súd preto v danej veci dospel k záveru, že v prípade daňového subjektu išlo o vec trestného charakteru (vec bola žalovaným preto nesprávne právne posúdená) v ktorej mu boli konajúcimi orgánmi upreté základné práva zaručené ústavnými princípmi tak, ako to v žalobe namietal žalobca, čo predstavuje takú vadu v konaní, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Na základe uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil podľa ust. § a) a e) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi napriek jeho úspech v konaní nepriznal ich náhradu, pretože na takúto náhradu nemá zo zákona nárok. Účastník, BYTOČ, spol. s r.o., Bratislava nebol v konaní úspešným žalobcom, a preto mu náhrada trov konania v zmysle právnej úpravy cit. ustanovenia neprináleží.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.