Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/287/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201564 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201564.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: T.. D. T., advokát so sídlom L. 2, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., IČO: 35 951 087, Mickiewiczova 2. Bratislava, proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, IČO: 30 795 141, Kolárska 4, Bratislava, zastúpený: JUDr. Eva Bušová, advokátka, Tobrucká 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. P-XX/XXXX:XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v pomere hlasov X:X, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia, ktorým Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory (ďalej aj len SAK) podľa § 59 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o advokácii) rozhodnutie III. disciplinárneho senátu sp. zn.: DS I.. - XX/XX:XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX zmenilo tak, že disciplinárne obvineného žalobcu uznalo za vinného pre skutok, že v čase, keď svoju klientku B. B. ako advokát zastupoval v konaní o rozvod manželstva vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C 51/2007, ktorá právoplatne skončila dňa 04.06.2008, so svojou klientkou dňa 24.03.2008 uzatvoril zmluvu o bezúročnej pôžičke vo výške X.XXX.XXX,- Sk, t.j. XX.XXX,XX eur a následne na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 22.04.2008, ktorej vklad bol právoplatne povolený dňa 06.05.2008, za účelom zabezpečenia ním poskytnutej pôžičky bolo prevedené na advokáta dočasne vlastnícke právo k polovičnému podielu na byte č. 26, vrátane spoločných častí a zariadení domu a garážových priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. XXXX na S. ul. č. X v Q., ktorý v tom čase nepochybne vlastnícky patril jeho klientke B. B., čím sa dopustil porušenia povinnosti advokáta stanovenej v § 18 ods. 3 zákona o advokácii a v § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK. Za toto konanie mu bolo podľa § 56 ods. 2 písm. b/ zákona o advokácii uložené disciplinárne opatrenie - verejné napomenutie.
Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, nakoľko žalovaný nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a dospel tak k nesprávnym právnym záverom, pričom rozhodnutie je postihnuté aj procesnými vadami. Žiadal súd, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Namietal, že B. B. poskytol pôžičku ako súkromná osoba a nie ako advokát konajúci v mene a na účet spoločnosti Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o. v rámci výkonu svojho povolania. Toto
vyplýva aj zo samotného textu zmlúv (o pôžičke a zabezpečovacom prevode práva), preto prekročenie rámca výkonu advokátskeho povolania bolo objektívne nemožné. To, že sa žalobca dostal s B. B. do kontaktu pri výkone povolania alebo na základe privátnych vzťahov, je podľa názoru žalobcu vo vzťahu k posudzovanej veci irelevantné. Žalobca ako známy partnera B. B. sa s ňou do kontaktu dostal dávno pred tým, ako jej poskytol právne služby, nehovoriac o tom, že táto otázka nikdy nebola ani predmetom dokazovania. Žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom vidí pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia relevanciu faktu, že sa advokát dostane do kontaktu s klientom pri výkone povolania alebo na základe privátnych vzťahov.
Nesúhlasil s názorom žalovaného, že klient sa nemôže dostať do submisívneho postavenia voči advokátovi, pretože sú tým značne obmedzené, ba až limitované jeho možnosti pri zadávaní pokynov advokátovi a že takýto vzťah tu vytvorený bol, keď existencia pôžičky spolu so zabezpečovacím inštitútom vytvorili stav závislosti klientky od advokáta. Taktiež nesúhlasil s názorom, že advokát (žalobca) určitým spôsobom využil situáciu svojej klientky poznajúc jej rodinné pomery, dôvody vedúce k podaniu návrhu na rozvod manželstva, jej majetkové pomery a finančné možnosti pri eventuálnom vysporiadaní BSM po rozvode a takýmto postupom došlo k zníženiu dôstojnosti advokátskeho povolania tým, že v čase poskytovania právnych služieb pre klientku nechal prerásť vzťah advokát - klient do vzťahu veriteľ - dlžník, čím došlo k porušeniu povinnosti advokáta stanovenej v § 18 ods. 1, 3 zákona a v § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK. Ak žalovaný tvrdí, že mal využiť situáciu, musel by sa dopustiť takého konania, z ktorého by mal sám prospech. V tomto prípade však svojim konaním, keď poskytol bezúročnú pôžičku, rozhodne žiaden prospech nezískal. Taktiež sa nestotožnil s tvrdením, že poskytnutím pôžičky a uzavretím zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, dostal klientku do stavu závislosti, čo malo klientku limitovať pri jej možnostiach zadávať advokátovi pokyny. Žalovaný neuviedol, v akom smere mala byť klientka v dôsledku slobodne uzatvoreného zmluvného vzťahu v rámci sféry jej súkromno- právnych vzťahov od žalobcu ako advokáta závislá, nehovoriac o tom, že konštatovanie žalovaného o limitovaní možnosti zadávať advokátovi pokyny je v tomto prípade v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Sama klientka totiž v rámci disciplinárneho konania vyjadrila maximálnu spokojnosť s profesionálnym a etickým prístupom žalobcu ako advokáta. Podotkol, že podnet na disciplinárne konanie bol podaný protistranou klientky a je absurdné, že žalovaný práve na základe tohto podnetu vyhodnotil existenciu obmedzenia klientky, ktorá však naopak prejavila maximálnu spokojnosť s poskytovaním právnych služieb žalobcom. Hľadanie obmedzenia práv klienta v situáciách, ktoré sám dotknutý klient vyhodnotí pozitívne, nemožno hodnotiť inak, ako vytváraním umelého, ničím nepodloženého a teda neexistujúceho problému.
Žalobca vyjadril presvedčenie, že jeho konaním v žiadnom smere nemohlo dôjsť k zníženiu dôstojnosti advokátskeho stavu. Namietal, že žalovaný v rozhodnutí vôbec neuviedol, v čom vidí zníženie dôstojnosti advokátskeho stavu v situácii, keď advokát ako súkromná osoba poskytne klientovi bezúročnú pôžičku, ktorú na základe ich slobodnej a vážnej vôle po vzájomnej dohode zabezpečia zmluvou o zabezpečovacom prevode práva. Ak by žalobca pripustil logiku, že ako súkromná osoba vstúpil s klientom do iného zmluvného vzťahu, takýmto prístupom by fakticky dochádzalo k obmedzovaniu ústavou garantovanej zmluvnej voľnosti advokáta ako súkromnej osoby a klienta. Klient by napríklad nemohol od advokáta kúpiť žiadnu vec, keďže na základe kúpnej zmluvy by bol povinný advokátovi ako vlastníkovi veci za túto vec zaplatiť, advokát by nemohol uzatvoriť s klientom darovaciu zmluvu, keďže táto by v tom istom zmysle zaväzovala klienta k určitému správaniu sa voči advokátovi ako darcovi, klient v postavení podnikateľa by bol vylúčený z možnosti vstúpiť s advokátom do obchodno-právneho vzťahu a podobne. Ak by bolo vôbec možné takéto obmedzenie pripustiť, bude podľa žalovaného rozhodujúce, či zmluvný partner advokáta ako súkromnej osoby je súčasným klientom advokáta alebo v minulosti bol klientom advokáta, prípadne aký záväzok bude pre túto osobu zo zmluvného vzťahu vyplývať. Názor žalovaného by bolo možné akceptovať, ak by išlo o zmluvné vzťahy uzatvorené v dôsledku zneužitia informácií získaných v súvislosti s právnym zastúpením klienta. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní zmlúv žiadne informácie nezneužil, celú úvahu o obmedzení zmluvnej voľnosti advokáta ako súkromnej osoby v tomto prípade považuje za scestnú, nehovoriac o tom, že žalovaný sa samotnou otázkou „zneužitia“ informácií vôbec nezaoberal.
Žalobca tiež poukázal na procesný nedostatok napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný rozhodol o naplnení skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia spočívajúcej v porušení § 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK, avšak s disciplinárnym previnením spočívajúcim v porušení § 18 ods. 1 zákona o advokácii, ktoré sa žalobcovi kládlo za vinu, sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal. Podotkol, že rozhodnutím, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím zmenil tak, že žalobcu uznal za vinného z porušenia § 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK, bol žalobca oslobodený zo spáchania disciplinárneho previnenia spočívajúceho v porušení § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o advokácii a § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK.
Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním doručeným súdu dňa 28.03.2013, zotrval na svojom právnom názore a žalobu žiadal zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobca pri poskytovaní právnej služby nepostupoval v súlade s § 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK, pričom sa ustálilo, že žalobca sa nedopustil porušenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že ich vzájomný vzťah s B. B. možno posudzovať pri zastupovaní klientky v rozvodovom konaní ako vzťah advokáta a klienta a pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a následnej zmluve o zabezpečovacom prevode práva ako ich súkromný záväzkový vzťah. Poukázal na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom podľa jeho názoru v ňom boli uvedené všetky skutočnosti, na základe ktorých správny orgán dospel k záveru, že postupom žalobcu došlo k zníženiu dôstojnosti advokátskeho povolania tým, že advokát v čase poskytovania právnych služieb pre klientku nechal prerásť vzťah advokát - klientka do vzťahu veriteľ - dlžníčka, čím došlo k porušeniu povinnosti advokáta, ktoré sú uvedené v zákone o advokácii a v Advokátskom poriadku SAK. Zákonodarca v § 18 ods. 3 zákona zvýrazňuje povinnosť advokáta postupovať pri výkone advokácie tak, aby jeho postupom nemohlo dôjsť k zníženiu dôstojnosti advokátskeho vzťahu ako celku a preto advokátovi ukladá povinnosť dodržiavať pravidlá profesijnej etiky. Z nich vyplýva i požiadavka, aby vo vzťahu advokát - klient, práve klient nemusel v prístupe k svojmu advokátovi zohľadňovať, že je advokátovým dlžníkom, čo sa môže negatívne prejavovať pri ich vzájomnom vzťahu v priebehu poskytovania právnej služby, zastupovania klienta a v situácii, keď klient dáva pokyny advokátovi vo svojej veci, keďže klient bude nepochybne v určitom závislom postavení na svojom advokátovi, ktorému je dlžný peniaze. Postup advokáta pri výkone advokácie i súkromných vzťahov zahrňuje v sebe aj požiadavku, aby konanie advokáta nemohlo byť verejnosťou hodnotené negatívne, ak by sa profesijný vzťah advokát - klient na jednej strane a súkromný vzťah veriteľ - dlžník na druhej strane, ocitol v nesúladnom postavení, kedy pravdepodobne takéto hodnotenie nastane. I advokát v postavení veriteľa bude ochrancom svojich záujmov a ak sa v tomto vzťahu - i keď následne - dostane do rozporu so záujmom svojho klienta ako dlžníka, dôstojnosť advokátskeho stavu - posudzovaná širokým okruhom zainteresovaných - bude znížená.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Z administratívneho spisu súd zistil, že na základe sťažnosti B. B. doručenej dňa 20.03.2009 žalovanému, bolo začaté disciplinárne konanie voči žalobcovi pre disciplinárne previnenie podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii a § 18 ods. 1 a 3 tohto zákona ako aj § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK. Žalobca sa ku konaniu vyjadril listom doručeným žalovanému dňa 06.08.2009, s obvinením nesúhlasil, svoje konanie nepovažoval za rozporné so záujmami klientky a sťažnosť B. B. považoval za nedôvodnú.
III. disciplinárny senát SAK rozhodnutím sp. zn.: DS I..-XX/XX:XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX rozhodol, že žalobca sa podľa § 24 písm. b/ Disciplinárneho poriadku SAK schváleného konferenciou advokátov 19.06.2010, oslobodzuje spod návrhu Revíznej komisie SAK na začatie disciplinárneho konania doručeného Disciplinárnej komisii SAK dňa 03.07.2009 za skutok, ktorého sa mal dopustiť podľa návrhu na začatie disciplinárneho konania tak, že v čase, keď svoju klientku B. B. ako advokát zastupoval v konaní o rozvod manželstva, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C 51/2007 a ktorá sa právoplatne skončila dňa 04.06.2008, so svojou klientkou dňa 24.03.2008 uzatvoril zmluvu o bezúročnej pôžičke na sumu X.XXX.XXX,- Sk a následne na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 22.04.2008, ktorej vklad bol právoplatne povolený dňa 06.05.2008, za účelom zabezpečenia ním poskytnutej pôžičky bolo prevedené dočasne vlastnícke právo k polovičnému podielu na byte č. 26, vrátane spoločných častí a zariadení domu a garážových priestorov nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XXXX na S. ulici č. X v Q., ktorá v tom čase nepochybne vlastnícky patrila jeho klientke B. B., čím sa mal dopustiť disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona o advokácii a v § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK. Žalobca bol spod obvinenia oslobodený z dôvodu, že skutok nie je disciplinárnym previnením.
Proti rozhodnutiu podal odvolanie predseda Revíznej komisie SAK a o tomto rozhodlo Predsedníctvo SAK tak, že žalobcu uznalo za vinného a uložilo mu disciplinárne opatrenie - verejné napomenutie, ako je uvedené v úvode odôvodnenia tohto rozsudku. Odvolací orgán dospel k záveru, že disciplinárny senát zistil skutkový stav dostatočne, avšak nestotožnil sa s jeho právnym záverom, že v danom prípade je nutné oddeliť zastupovanie klientky v rozvodovom konaní na jednej strane a ich súkromný záväzkový vzťah z titulu poskytnutia pôžičky na strane druhej. Nie je možné absolútne oddeľovať súkromnú a profesionálnu sféru advokáta, vzhľadom na samotnú špecifickosť tohto povolania. Advokát nie je len právnikom poskytujúcim právne služby, ale výkon jeho povolania má širší rozmer, pretože pri svojej práci sa oboznamuje aj so súkromnými pomermi klienta, v posudzovanom prípade s majetkovými záležitosťami smerujúcimi po rozvode manželstva k eventuálnemu vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov B.. Disciplinárne obvinenému žalobcovi muselo byť zrejmé, že poskytnutím pôžičky X.XXX.XXX,- Sk svojej klientke a následnou realizáciou vlastníckeho práva prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu, hoci aj na určitý čas, prekračuje rámec výkonu advokátskeho povolania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že do kontaktu s B. B. sa dostal pri výkone povolania a nie na základe privátnych vzťahov. Advokát sa v žiadnom prípade nemôže ocitnúť v postavení, keď sa rozhoduje medzi voľbou chrániť záujmy klienta, bez zreteľa na vlastný prospech na jednej strane a na druhej strane kalkulovať pri poskytovaní právnych služieb so svojimi vlastnými záujmami. Klient sa nemôže dostať do submisívneho postavenia voči advokátovi, pretože sú tým značne obmedzené, ba až limitované jeho možnosti pri zadávaní pokynov advokátovi. Takýto vzťah tu nepochybne vytvorený bol, keď existencia pôžičky spolu so zabezpečovacím inštitútom v podobe zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vytvorili vzťah závislosti klientky od advokáta. Je nepochybné, že advokát určitým spôsobom využil situáciu svojej klientky poznajúc jej rodinné pomery, dôvody vedúce k podaniu návrhu na rozvod jej manželstva, jej majetkové pomery a finančné možnosti pri eventuálnom vyporiadaní BSM po rozvode a tento stav nemožno porovnávať so situáciou, keď vzniká záväzkový vzťah medzi advokátom a klientom z dôvodu nezaplatenia odmeny za poskytnuté právne služby. Takýto vzťah vzniká výlučne v profesionálnej oblasti už zo svojej podstaty, pretože advokát poskytuje služby v súlade so zákonom za odmenu. Z hľadiska dôstojnosti advokátskeho stavu, ktorá je vytváraná riadnym výkonom advokácie a dôstojnosťou každého advokáta jednotlivo pri poskytovaní služieb ale aj v súkromnom živote, je nutné hodnotiť mieru zníženia či ohrozenia dôstojnosti advokácie ako súboru určitých profesných a mravných pravidiel, dodržiavaním resp. porušovaním ktorých je advokácia vnímaná buď pozitívne alebo negatívne. Postupom žalobcu došlo k zníženiu dôstojnosti advokátskeho povolania tým, že v čase poskytovania právnych služieb pre klientku nechal prerásť vzťah advokát - klient do vzťahu veriteľ - dlžník. Tým došlo k porušeniu povinnosti advokáta stanovenej v § 18 ods. 3 zákona o advokácii a v § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK. Pokiaľ ide o uloženú sankciu, žalovaný dospel k presvedčeniu, že z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie je najprimeranejším disciplinárnym opatrením verejné napomenutie. Táto sankcia sa realizuje uverejnením v Bulletine SAK a táto forma disciplinárneho opatrenia je primeraným a zákonu zodpovedajúcim trestom, ktorý slúži pre disciplinárne obvineného k tomu, aby si uvedomil nesprávnosť svojho konania, v budúcnosti sa mu vyvaroval a zároveň toto opatrenie prispeje aj svojim výchovným účinkom pre celý advokátsky stav.
V administratívnom spise sa tiež nachádza prehlásenie B. B. zo dňa 20.07.2009 o tom, že žalobca ako advokát zastupujúci ju v konaní o rozvod manželstva plnohodnotne chránil a presadzoval jej práva a záujmy, riadil sa jej pokynmi, o čom svedčí aj rozhodnutie v predmetnej veci. Ako klientka vyjadrila maximálnu spokojnosť s profesionálnym a etickým prístupom žalobcu vo veci ako aj k jej osobe.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
Podľa § 18 ods. 3 zákona o advokácii, advokát postupuje pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. Podľa § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK, advokát je povinný dodržiavať pravidlá korektnej súťaže a dbať na dôstojnosť advokátskeho stavu. Podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta, je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu komory.
Pri výklade uvedených právnych noriem treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov.
Zmyslom a účelom citovaných právnych predpisov je nesporne chrániť dôstojnosť advokátskeho stavu, t.j. dobrého mena všetkých advokátov vykonávajúcich toto slobodné povolanie, pričom samotná advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (klientov) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Vo všeobecnosti treba uviesť, že disciplinárna (kárna) zodpovednosť prichádza do úvahy tam, kde sú závažným spôsobom porušené pravidlá, ktorých dodržiavanie si ten ktorý systém stanovil ako významné. Logickým predpokladom je, že takéto pravidlá existujú. Nemenej významné je aj to, keď už sú pravidlá v nejakom etickom kódexe alebo zákonnom vyjadrení obsiahnuté, či sú tiež zrozumiteľné, reálne a tiež známe medzi adresátmi.
Treba si uvedomiť, že v danom prípade išlo o disciplinárne konanie a rozhodovanie v rámci samosprávnej stavovskej organizácie združujúcej všetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov vedenom komorou, pričom jej orgány rozhodovali o disciplinárnom previnení jedného z členov tejto komory. Zjednodušene povedané, advokáti rozhodovali o advokátovi, čo ešte zvýrazňuje citlivosť celej veci s poukazom na otázku, či žalobca konal tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. Rovnako ako pri sudcovskom stave aj u advokátov sú určité etické očakávania a tieto by mali napĺňať samotní advokáti. Posúdenie otázky dôstojnosti advokátskeho stavu je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu tohto právne neurčitého pojmu, pretože by tým vstupoval do právomoci iného orgánu, ktorá mu neprináleží. Z § 245 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Dôstojnosť je predovšetkým morálnou kategóriou, vzťah <http://sk.wikipedia.org/wiki/Mor %C3%A1lny_vz%C5%A5ah>om človeka <http://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Clovek> k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi ale aj k nejakej skupine (stavu); na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť alebo dôstojnosť stavu, do ktorého patrí. Pod pojmom dôstojnosť advokátskeho stavu treba rozumieť vyjadrenie predstavy verejnosti (ľudí, firiem, štátu t. j. fyzických a právnických osôb predstavujúcich aj potenciálnych klientov advokáta) o osobnostných, sociálnych a iných hodnotách každého advokáta osobitne a všetkých advokátov ako celku. Vyjadruje
vzťah verejnosti k tejto spoločenskej skupine združujúcej advokátov poskytujúcich právne služby práve tejto verejnosti, takže je pochopiteľný záujem na tom, aby bol advokátsky stav ako celok a napokon aj každý jeden advokát vnímaný s patričnou dôstojnosťou a úctou. A práve tento cieľ plní aj preskúmavané rozhodnutie, s ktorého dôvodmi sa súd stotožňuje. Samotná sankcia je z hľadiska individuálnej i generálnej prevencie primeraným disciplinárnym opatrením. Sankcia slúži k tomu, aby si žalobca uvedomil nesprávnosť svojho konania a v budúcnosti ho neopakoval, no súčasne prispeje svojim výchovným účinkom pre celý advokátsky stav.
Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery.
Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Žalovaný vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý ani nebol sporný a vyvodil z neho správne právne závery. Súd sa nestotožnil ani s namietanou procesnou vadou. V konaní bolo preukázané, že žalobca pri poskytovaní právnej služby nepostupoval v súlade s § 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK, pričom sa nedopustil aj porušenia § 18 ods. 1 zákona o advokácii. Z hľadiska dôstojnosti advokátskeho stavu, ktorá je vytváraná riadnym výkonom advokácie a dôstojnosťou každého advokáta jednotlivo pri poskytovaní služieb ale aj v súkromnom živote, je nutné hodnotiť mieru zníženia či ohrozenia dôstojnosti advokácie ako súboru určitých profesných a mravných pravidiel, dodržiavaním resp. porušovaním ktorých je advokácia ako celok vnímaná buď pozitívne alebo negatívne. Musí byť záujmom samotných advokátov, aby boli vnímaní pozitívne, t.j. aby boli v očiach verejnosti vnímaní ako čestní odborníci, na ktorých sa môže ktokoľvek s dôverou obrátiť. Postupom žalobcu došlo k zníženiu dôstojnosti advokátskeho povolania tým, že v čase poskytovania právnych služieb pre klientku nechal prerásť vzťah advokát - klient do vzťahu veriteľ - dlžník. Tým došlo k porušeniu povinnosti advokáta stanovenej v § 18 ods. 3 zákona o advokácii a v § 2 ods. 2 Advokátskeho poriadku SAK.
Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.
Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí
obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa napríklad na správny poriadok (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku ), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.
Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych disciplinárnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj len ,,dohovor“), pretože dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Dohovor <../../../../../../Main/Default.aspx> o ochrane ľudských práv a základných slobôd má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor <../../../../../../Main/Default.aspx> je publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. <../../../../../../ Main/Default.aspx> V danom prípade napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené atribúty, skutok v ňom je presne vymedzený, t.j. je zrejmé, za aké konkrétne konanie je žalobca postihnutý. S poukazom na všetky okolnosti prípadu, t.j. predmet sporu, v ktorom žalobca zastupoval svoju klientku, časové súvislosti tohto sporu a poskytnutej pôžičky, následný prevod vlastníckeho práva, obsah sťažnosti B. B. (protistrany), totiž možno nadobudnúť aj dojem, že celé konanie žalobcu v súvislosti s poskytnutím pôžičky tesne pred právoplatným rozvodom (očakávajúc následné vyporiadanie BSM) bolo účelové. Takto však skutok formulovaný nebol a preto tieto úvahy nie sú relevantné. Rovnako však nie je relevantné, že sťažovateľ sa neskôr (v čase, keď už spor medzi B. nebol a vec sa vyriešila dohodou) vyjadril, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú, že bolo odmietnuté jeho trestné oznámenie, že konanie na súde bolo zastavené a že L..B. vyjadrila spokojnosť s konaním žalobcu ako advokáta. Celú situáciu by bolo navyše potrebné vnímať výlučne v kontexte časových a vecných súvislostí tak, ako sa reálne stali (B. B. určite nerobil svoje podania len tak bez dôvodu).
Žalobcovi však muselo byť zrejmé, že poskytnutím pôžičky svojej klientke a následnou realizáciou vlastníckeho práva prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu, prekračuje rámec výkonu advokátskeho povolania. Advokát sa nemôže ocitnúť v postavení, keď sa rozhoduje medzi voľbou chrániť záujmy klienta bez zreteľa na vlastný prospech na jednej strane a na druhej strane kalkulovať pri poskytovaní právnych služieb so svojimi vlastnými záujmami. Klient sa nemôže dostať do submisívneho postavenia voči advokátovi, pretože sú tým značne obmedzené jeho možnosti pri zadávaní pokynov advokátovi. Takýto vzťah tu nepochybne vytvorený bol, keď existencia pôžičky spolu so zabezpečovacím inštitútom v podobe zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vytvorili vzťah závislosti klientky od advokáta. Žalobca určitým spôsobom využil situáciu svojej klientky poznajúc jej rodinné pomery, dôvody vedúce k podaniu návrhu na rozvod jej manželstva, jej majetkové pomery a finančné možnosti pri eventuálnom vyporiadaní BSM po rozvode a tento stav nemožno porovnávať so situáciou, keď vzniká záväzkový vzťah medzi advokátom a klientom z dôvodu nezaplatenia odmeny za poskytnuté právne služby. Takýto vzťah vzniká výlučne v profesionálnej oblasti už zo svojej podstaty, pretože advokát poskytuje služby v súlade so zákonom za odmenu. Keďže žalobca v čase poskytovania právnych služieb pre klientku nechal prerásť vzťah advokát - klient do vzťahu veriteľ - dlžník, s poukazom
na vyššie uvedené úvahy s prihliadnutím na všetky okolnosti poskytnutia pôžičky a následných úkonov, nepostupoval pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. Negatívne reakcie na jeho konanie tu totiž nesporne v reálnom čase skutočne aj vznikli.
Krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.
Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach žalobných dôvodov dospel súd k záveru, že žalobu je potrebnú ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovaný, ktorý si náhradu trov ani neuplatnil, podľa ustálenej judikatúry v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.