Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/110/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201577 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201577.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: D. Š. T., trvale bytom Z.. D. XXX, F., Č. A., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 22.8.2012 proti rozhodnutiu odporcu sp. zn. 6Nc 761/12, Ev. č. 4119/12 zo dňa 15.8.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu sp. zn. 6Nc 761/12, Ev. č. 4119/12 zo dňa 15.8.2012 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím sp. zn. 6Nc 761/12, Ev. č. 4119/12 zo dňa 15.8.2012 odporca v zmysle § 18 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) rozhodol, že navrhovateľovi nepriznáva nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci podania dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/31/2010-58 zo dňa 30.4.2010, a to z dôvodu nesplnenia kumulatívnej podmienky vymedzenej v § 17 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovaní právnej pomoci, t.j. podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu. Odporca opísal zistený stav veci, podľa ktorého v zmysle uznesenia Štátneho notárstva v Senici, sp. zn. D 1706/84-10 zo dňa 2.11.1984 navrhovateľ nadobudol do podielového spoluvlastníctva vo veľkosti 1/2 v predmetnom rozhodnutí individualizované nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území G. E. C. (ďalej len ako „sporné nehnuteľnosti“), pričom tieto mal prevziať druhý podielový spoluvlastník, p. K.R. G.. Návrhom podaným na Okresný súd Senica dňa 23.10.1997 navrhovateľ žiadal vyrovnanie podielov k sporným nehnuteľnostiam v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, rozsudkom č.k. 5C/164/1997-132 zo dňa 10.4.2001 však konajúci súd z dôvodu existencie ďalších oprávnených osôb potvrdil vlastníctvo navrhovateľa iba vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/9. Proti uvedenému rozsudku sa navrhovateľ v zákonnej lehote neodvolal, návrhom zo dňa 12.3.2008, doplnený podaním doručeným Okresnému súdu Senica dňa 1.10.2009 však žiadal určiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tak, aby konajúci súd v rozsudku opätovne určil veľkosť podielov v zmysle jeho návrhu. Uznesením č.k. 4C/172/2009-43 zo dňa 17.12.2009 však toto konanie konajúci súd zastavil z dôvodu existencie prekážky res iudicata, nakoľko o merite veci bolo už právoplatne rozhodnuté v konaní sp. zn. 5C/164/1997, čo na základe odvolania navrhovateľa potvrdil uznesením č.k. 11Co/30/2010-58 dňa 30.4.2010 aj Krajský súd v Trnave. Navrhovateľ však s uvedeným právnym názorom nesúhlasí a má za to, že následkom pochybenia prvostupňového i druhostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím je založená prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Navrhovateľ voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave podal 24.6.2010 dovolanie. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odporca stotožňuje s právnym názorom navrhovateľa, podľa ktorého je zastavenie konania bez existencie zákonom vymedzenej prekážky považované za odňatie možnosti konať pred súdom, zároveň však dodáva, že uvedené nemožno aplikovať v prípade samotného navrhovateľa, ktorý preukázateľne v konaní sp. zn. 5C/164/1997 a v konaní sp. zn. 4C/172/2009 uplatňoval nárok na určenie vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam (oproti tým istým účastníkom) a teda sa jedná o neodstrániteľnú prekážku konania - prekážku rozhodnutej veci. Okrem vyššie uvedeného navrhovateľ žiadne iné dovolacie dôvody neuviedol a tak odporca rozhodol tak, že s poukazom na nemožnosť vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu nárok na poskytovanie právnej pomoci nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 22.8.2012, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Uviedol v ňom, že rozhodnutie odporcu považuje za nezákonné, nakoľko v danom prípade nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu v zmysle § 17 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovaní právnej pomoci. Podľa názoru navrhovateľa je právne posúdenie dôvodnosti dovolania vo výlučnej kompetencii dovolacieho súdu, právna pomoc mu s ohľadom na splnenie všetkých zákonom (i v rámci komunitárneho práva) predpísaných podmienok mala byť poskytnutá a preto je právny záver odporcu v napadnutom rozhodnutí nesprávny. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 6.11.2012 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia, pričom k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatku kompetencie skúmať prípadnú bezúspešnosť dovolacieho konania uviedol, že odporca v zmysle § 8 v spojení s § 17 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovaní právnej pomoci je povinný posudzovať spor z hľadiska jeho možnej bezúspešnosti. Na záver svojho vyjadrenia citoval čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 2003/8/ES z 27.1.2003 prevzatej do zákona o poskytovaní právnej pomoci, v zmysle ktorého môžu členské štáty ustanoviť, že príslušné orgány môžu zamietnuť žiadosť o právnu pomoc vo vzťahu k žalobám, ktoré sa ukážu byť zjavne neopodstatnenými (a teda aj komunitárne právo ustanovuje možnosť negatívneho rozhodnutia v prípade neopodstatnenosti návrhu). Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q O.s.p. ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.) v neprítomnosti navrhovateľa, pretože tento sa i napriek riadne doručenému predvolaniu zo zdravotných dôvodov na pojednávanie nedostavil (§ 250g ods. 2 O.s.p.). súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, oboznámil sa však s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu, z ktorého zistil skutočnosti vyššie opísané, t.j. že navrhovateľovi nebolo vyhovené v žiadosti o poskytovanie právnej pomoci vo veci dovolania proti rozhodnutiu č.k. 11Co/31/2010-58 zo dňa 30.4.2010, ktorým Krajský súd v Trnave potvrdil uznesenie prvostupňového súdu č.k. 4C/172/2009-43 zo dňa 17.12.2009, v zmysle ktorého bolo konanie z dôvodu existencie prekážky res iudicata zastavené, nakoľko vec už bola právoplatne rozhodnutá v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. č.k. 5C/164/1997. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu uplatnených námietok tieto vyhodnotil ako námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, ako spornú v prejednávanej veci vyhodnotil otázku, či odporca napadnutým rozhodnutím prekročil alebo neprekročil zákonom o poskytovaní právnej pomoci povolenú správnu úvahu vo vzťahu ku skúmaniu zrejmej bezúspešnosti predmetného sporu a dospel k záveru, že napadnuté (negatívne) rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci ak je príslušným súdom súd Slovenskej republiky (ako v prípade navrhovateľa), má fyzická osoba právo na poskytnutie právnej pomoci v cezhraničných sporoch, ak a) má bydlisko alebo obvyklý pobyt na území iného členského štátu ako Slovenskej republiky, b) podala centru sama alebo prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže alebo príslušného orgánu členského štátu žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v cezhraničnom spore, c) preukáže, že by jej príjmové a majetkové pomery odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v Slovenskej republike, ak by tu mala trvalý alebo prechodný pobyt, alebo že spĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci v členskom štáte, na ktorého území má bydlisko alebo obvyklý pobyt, d) žiadosť o poskytnutie právnej pomoci nie je zjavne neopodstatnená, najmä ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu podľa § 8, e) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa ust. § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci, pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Pre nenaplnenie požiadavky § 17 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je dostatočné iba (formálne) konštatovanie zrejmej bezúspešnosti sporu, ale je nevyhnutné, aby táto bezúspešnosť bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. Ak totiž odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti skúma právnu stránku veci v rozsahu, ktorý prináleží len súdu, dochádza tým k postupu ktorý mu neprináleží a teda v konečnom dôsledku k nezákonnému prejudikovaniu rozhodnutia príslušného súdu. Námietku navrhovateľa, že posúdenie právnej stránky dovolania je vo výlučnej kompetencii dovolacieho súdu súd vyhodnotil ako dôvodnú. V zmysle § 237 O.s.p., ktoré taxatívne vymedzuje dôvody prípustnosti dovolania, dovolací súd z úradnej moci skúma, či nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada (t.j. ktorýkoľvek dôvod zmätočnosti rozhodnutia) vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania teda nie je daná tvrdením dovolateľa, a to ani pokiaľ ide o identifikáciu dovolacieho dôvodu, ale objektívnou existenciou v ust. § 237 O.s.p. vymenovaných vád v napadnutom rozhodnutí. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že citovaný § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci nemožno pre mimoriadny charakter dovolacieho konania v časti skúmania existencie konkrétne vymedzeného dovolacieho dôvodu, a už vôbec nie v časti skúmania schopnosti označiť dôkazy aplikovať. Je v rozpore s ustanovením § 237 O.s.p., aby správny orgán vyslovením zrejmej bezúspešnosti sporu preberal na seba právomoc a zodpovednosť dovolacieho súdu a v konečnom dôsledku tak prejudikoval jeho rozhodnutie. Námietka odporcu, podľa ktorej mu čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 2003/8/ES z 27.1.2003 poskytuje možnosť zamietnuť žiadosť o právnu pomoc vo vzťahu k zjavne neopodstatneným návrhom je vo vzťahu k jeho negatívnemu rozhodnutiu irelevantná, nakoľko citovaný článok je v súlade s čl. 21 uvedenej smernice, ako správne uviedol i samotný odporca, riadne transponovaný v ust. § 17 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovaní právnej pomoci a tento pri definícii neopodstatnenosti žiadosti o poskytnutie právnej pomoci jasne odkazuje na zrejmú bezúspešnosť sporu definovanú v § 8, ktorá je v prípade dovolacieho konania, ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, povahou veci vylúčená. Pretože odporca v napadnutom rozhodnutí zjavne prekročil zákonom o poskytovaní právnej pomoci povolenú správnu úvahu vo vzťahu ku skúmaniu zrejmej bezúspešnosti sporu, súd napadnuté negatívne rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou odporcu riadne posúdiť žiadosť navrhovateľa o poskytovanie právnej pomoci, v zmysle správnych predpisov objektívne vyhodnotiť kumulatívne splnenie podmienok pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci a v meritórnom rozhodnutí svoj záver náležitým a zákonným spôsobom odôvodniť. Skúmať dovolacie dôvody v intenciách § 237 O.s.p. je však (ako to bolo vyššie odôvodnené) vo výlučnej kompetencii dovolacieho súdu, nakoľko prípustnosť dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia nie je daná tvrdením dovolateľa, ale skutočnou existenciou v ustanovení taxatívne vymenovaných vád. Je teda neprípustné, aby z uvedenej roviny vychádzal odporca pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu (t.j. zrejmej už pri bežnom posúdení veci), takýto postup je jasným prekročením jeho právomocí v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci a príslušných ustanovení O.s.p. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a preto súd rozhodol tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal. Záverom súd poznamenáva, že odporca i keď bol v konaní neúspešný, je ako štátna rozpočtová organizácia zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) a preto ho súd k povinnosti zaplatiť súdny poplatok nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).