Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/327/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201870 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012201870.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: A. D. A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník T., zastúpeného: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA2-2012/007177-004 zo dňa 08.08.2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-BA2-2012/007177-004 zo dňa 08.08.2012, ako aj prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP- BA6-Ž-323-28/2012/CER zo dňa 08.04.2012, z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 093,35 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava pod č. PPZ-HCP-BA6-Ž-323-28/2012/CER zo dňa 18.04.2012, ktorým bolo žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako zákon č. 404/2011 Z.z.) zrušené povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR mu bolo udelené dňa 18.09.2009 z dôvodu podľa § 35 ods .1 písm. a / zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 48/2002 Z.z.“), teda že je manželom občianky SR s trvalým pobytom na území SR. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava zo dňa 18.11.2009 bolo žalobcovi povolenie na trvalý pobyt na území SR zrušené podľa § 42 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, ktoré žalovaný dňa 10.03.2010 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S 196/2010 zo dňa 22.07.2011 bolo uvedené rozhodnutie o odvolaní zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava vydalo rozhodnutie (zo dňa 18.04.2012), ktorým bol žalobcovi trvalý pobyt opätovne zrušený. Žalobca v podanej žalobe namietal, že konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, je konaním začatým podľa zákona č. 48/2002 Z.z., ktoré nebolo ukončené. Zákon č. 48/2002 Z.z. bol zrušený zákonom č. 404/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012, pričom podľa § 131 os. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. sa konania začaté pred účinnosťou tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov; podľa nového zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Žalovaný ani prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili, z akého dôvodu bolo pokračovanie v konaní podľa nového zákona o pobyte cudzincov pre žalobcu priaznivejšie. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že konanie malo byť dokončené podľa zákona č. 48/2002 Z.z.. Žalobca tvrdil, že spĺňa podmienky na udelenie povolenia na trvalý pobyt na území SR, nakoľko je manželom Silvie Marekovej, ktorá je štátnou občiankou SR a má trvalý pobyt na území SR. Majú spolu syna, ktorého spoločne vychovávajú. Žalobca uviedol, že predložil správnemu orgánu všetky potrebné doklady v prílohe žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území SR a poukázal na to, že nikdy nebol trestne stíhaný, nebolo proti nemu vznesené žiadne obvinenie a nikdy sa nedopustil takého konania, pre ktoré by mohol byť považovaný za nebezpečného pre Slovenskú republiku. Žalobca akceptoval, že v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností je možné zvoliť také postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy. Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (PL. ÚS 15/03). Poukázal na čl. 8 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako Dohovor“) o práve na ochranu súkromného a rodinného života, do ktorého možno oprávnene zasiahnuť len v prípade kumulatívneho splnenia troch podmienok - sledovanie niektorého z legitímnych cieľov (záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, atď.), súlad so zákonom a nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti. Absencia ktorejkoľvek z uvedených podmienok predstavuje neoprávnenosť zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Žalobca tvrdil, že sa nedopustil žiadneho konania ohrozujúceho bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a namietal, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s informáciami k jeho osobe, ktoré poskytla správnemu orgánu SIS. Mal za to, že aj keby v jeho prípade existovali také závažné informácie, pre ktoré by mal byť považovaný za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, žalovaný nemôže svoju povinnosť vydať rozhodnutie vo veci v súlade s požiadavkami Správneho poriadku presunúť na SIS, ale sám musí vyvinúť iniciatívu pri zisťovaní skutočného stavu veci. Správny orgán má podľa žalobcu sám povinnosť zistiť skutkový stav veci a súčasne má povinnosť na základe takto zisteného skutkového stavu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť a nielen odkázať na obsah informácií, ktorý nijakým spôsobom nešpecifikuje a ktorých existenciu nijakým spôsobom nepreukázal. Navyše z rozhodnutia nie je zrejmé, či sa samotné Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, ako aj žalovaný, s obsahom spomínaných informácií oboznámili. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva iba to, že tieto informácie pravdepodobne existujú a sú utajené stupňom utajenia „vyhradené“. Nemožno však zistiť, prečo bolo potrebné uprednostniť verejný záujem nad záujmom súkromným. Vydanie rozhodnutia s odkazom na bližšie nešpecifikovanú informáciu bez toho, aby bolo najskôr overené, či prítomnosť žalobcu predstavuje skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie bezpečnosti SR, je podľa žalobcu neoprávneným zásahom do jeho práv. Tvrdil, že žalovaný nepreukázal žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné zrušiť žalobcovo povolenie na trvalý pobyt na území SR. Ničím nepodložené informácie o hrozbe pre bezpečnosť SR nie sú podľa jeho názoru postačujúce. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného a tiež rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním doručeným súdu dňa 11.01.2013, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K námietke žalobcu týkajúcej sa aplikácie nesprávneho právneho predpisu žalovaný uviedol, že obe právne úpravy - podľa zákona č. 48/2002 Z.z. a podľa zákona č. 4040/2011 Z.z., sú identické. Aplikácia zákona č. 404/2011 Z.z. na konanie vo veci nemohla mať žiaden relevantný vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ani sa nemohla dotknúť žalobcových práv. K námietke žalobcu, že spĺňa podmienky na udelenie povolenia na trvalý pobyt žalovaný uviedol, že zo správy SIS zo dňa 09.12.2011 vyplýva opak a táto správa vzbudila u správneho orgánu dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Keďže sa jedná o utajovanú písomnosť, nie je táto súčasťou administratívneho spisu. Na základe obsahu utajovanej informácie, o ktorej hodnovernosti niet dôvodu pochybovať, bolo rozhodnuté o zrušení trvalého pobytu, nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Utajovaná písomnosť obsahuje spravodajské informácie, ktorej pôvodcom je spravodajská služba (SIS). Z toho dôvodu nie je podľa žalovaného v jeho kompetencii dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Žalovaný poukázal na to, že na žiadosť o jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou (evidovanou pod č.p.: PPZ-HCP-BA6-Z-323-29/2012) reagovala SIS listom zo dňa 03.05.2012 tak, že po posúdení predmetnej žiadosti, ako aj súvisiacich všeobecne záväzných právnych predpisov, nebol riaditeľom SIS udelený súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou. Žalovaný tiež uviedol, že dňa 22.02.2012 správny orgán obdržal oznámenie od Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, že disponuje informáciami k osobe žalobcu, odôvodňujúcimi zrušenie jeho trvalého pobytu na území SR. Uvedená informácia bola pod stupňom utajenia „dôverné“ a nebolo ju možné založiť do administratívneho spisu. Žalovaný uviedol, že manželka žalobcu dňa 26.01.2012 podala na správnom orgáne vyjadrenie, z ktorého okrem iného vyplýva, že od začiatku roku 2010 nežijú so žalobcom v spoločnej domácnosti a v septembri 2010 požiadala o rozvod manželstva s dôvodu neprekonateľných rozdielov. Na naliehanie žalobcu v lete 2011 návrh na rozvod manželstva zobrala späť. K osobe žalobcu uviedla, že začal pracovať vo firme Minaret, s.r.o., sprostredkúvajúcou cudzincom štúdium v SR, je dobrý otec a ak sa bude ďalej snažiť, plánuje s ním žiť v spoločnej domácnosti. Pomáha finančne, stará sa o dieťa a všetko hradí. K námietke žalobcu týkajúcej sa vzťahu práva žalobcu na súkromný a rodinný život garantovaného článkom 8 Dohovoru a oprávnenosťou zásahu do tohto práva z dôvodu bezpečnostného záujmu SR žalovaný uviedol, že tak žalovaný, ako i prvostupňový správny, postupoval v zmysle zákona, kedy nie je možné v odôvodnení rozhodnutia uviesť podklady rozhodnutia, ktoré sú utajovanými skutočnosťami, ale je možné iba uviesť, že ide o bezpečnostný záujem SR (§ 120 ods. 2 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z.). V prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, za predpokladu, že policajt, ktorý koná o pobyte, je s konkrétnymi zisteniami SIS dostatočne oboznámený. Prvostupňový správny orgán a v odvolacom konaní žalovaný boli s obsahom utajovaných skutočností pod č.p.: 63/960-V-268-12/2009- S a č.p.: 63/830-V-3-12/2012-S oboznámení. Preto rozhodnutia napadnuté žalobou boli v súlade so zákonmi, chránili záujem štátu a spoločnosti a procesným postupom žalobca nebol ukrátený na svojich právach. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobcovi bol dňom 18.09.2009 udelený trvalý pobyt na území SR podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. Dňa 05.11.2009 začal prvostupňový správny orgán opätovne konanie vo veci trvalého pobytu žalobcu na území SR, ktoré vyústilo do rozhodnutia č.p.: UHCP-6262-3/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 zo dňa 18.11.2009, ktorým bol trvalý pobyt žalobcovi podľa § 42 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. zrušený. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté žalovaným dňa 10.03.2010 rozhodnutím č. UHCP-RHCP- BA-HCP-R-4-4/2010. Žalobca napadol toto rozhodnutie na súde a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S 196/2010-47 zo dňa 22.07.2011 rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, zrušil pre nepreskúmateľnosť a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dňa 18.04.2012 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-Ž-323-28/2012-CER, ktorým opätovne zrušil žalobcovi trvalý pobyt na území SR a to podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zák. č. 404/2011 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.08.2012, pričom odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia sa konštatuje, že prvostupňový správny orgán presne a úplne zistil skutočný stav veci, ktorý je dôvodom na zrušenie trvalého pobytu žalobcu v zmysle § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z.. Poukázal na znenie § 120 ods. 2 písm. f/ zák. č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR, ak ide o rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 písm. a/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa žalovaného je bezpečnostný záujem SR dostatočne preukázaný vyjadrením orgánu presadzujúcim právo (SIS) č.p.: 63/960-V-268-12/2009-S a č.p.: 63/830-V-3-12/2012-S, ktoré sú utajovanými skutočnosťami v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z.. Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že v priebehu konania bolo správnemu orgánu doručená utajovaná skutočnosť zo SIS, z ktorej je zrejmé, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre SR. Preto žalovaný zastal názor, že boli zistené skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu, a je teda dôvodné aj zrušenie trvalého pobytu žalobcu na území SR. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010, v ktorom sa konštatuje, že nie je potrebné bližšie odôvodňovať rozhodnutie a postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR za predpokladu, že policajt, ktorý koná o pobyte, je s konkrétnym zistením SIS dostatočne oboznámený. Podľa § 39 ods .2 písm. c/ zákona č. 48/2002 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu. Podľa § 42 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. policajný útvar povolenie na trvalý pobyt zruší, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt. Podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa § 131 os. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Vo všeobecnosti je úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. posudzovať, či si správny orgán vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä či toto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Zákon č. 404/2011 Z.z. účinný od 1. januára 2012 upravuje okrem iného aj problematiku vymedzenej pôsobnosti Policajného zboru a ostatných orgánov verejnej moci na úseku pobytu cudzincov na území SR, podmienky vstupu, vycestovania, pohybu a pobytu cudzincov v SR pobytu. Rovnaký predmet úpravy obsahoval aj predchádzajúci zákon č. 48/2002 Z.z., ktorý bol zrušený a nahradený zákonom č. 404/2011 Z.z. Konania začaté pred účinnosťou nového zákona sa podľa jeho prechodného ustanovenia mali dokončiť podľa doterajších predpisov, pričom podľa nového zákona sa mali dokončiť iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Konanie vo veci zrušenia trvalého pobytu žalobcu na území SR začalo v roku 2009. Vzhľadom na to, že otázku tvoriacu predmet správneho konania upravujú oba spomenuté právne predpisy identicky, nebol s ohľadom na ustanovenie § 131 os. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. dôvod, pre ktorý by mal byť použitý pre rozhodnutie v predmetnej veci novší právny predpis (zákon č. 404/2011 Z.z.). Jeho aplikáciou došlo zo strany správneho orgánu k nerešpektovaniu platného právneho stavu. Napriek tomu však toto pochybenie samo o sebe nebolo dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, pretože aplikácia novšieho právneho predpisu namiesto zákona č. 48/2002 Z.z. vzhľadom na ich obsahovú zhodu v posudzovanej otázke nemohla mať žiadny vplyv na právnu sféru žalobcu a nemohla žalobcovi privodiť akékoľvek ukrátenie na jeho právach. Pokiaľ žalobca namietal, že právne závery žalovaného premietnuté do napadnutého rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, súd sa s touto námietkou stotožnil. Z dikcie vyššie citovaných zákonných ustanovení týkajúcich sa povolenia na trvalý pobyt cudzincovi je zrejmé, že na udelenie tohto povolenia nemá žiadateľ (cudzinec) právny nárok a to ani v prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok. Pri rozhodovaní o trvalom pobyte cudzinca je správny orgán povinný brať zreteľ aj na zabezpečenie ochrany záujmov SR, práv a slobôd občanov a na tento účel vychádzať zo stanovísk bezpečnostných orgánov SR (najmä SIS). Je na úvahe žalovaného, či po posúdení všetkých podmienok a okolností udelí cudzincovi povolenie na trvalý pobyt alebo nie, pričom prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadiská, hospodárske potreby SR a na verejné zdravie. Taktiež prihliada na osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú situáciu, dĺžku jeho doterajšieho pobytu a mieru jeho integrácie do spoločnosti. Správne orgány oboch stupňov v prejednávanej veci uviedli, že dôvodom ich rozhodnutia bol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Z prvostupňového rozhodnutia tiež vyplýva, že správny orgán sa zaoberal aj rodinnou situáciou žalobcu a pobyt žalobcu skúmal aj v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru. V zmysle aktuálnej judikatúry NS SR v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky za predpokladu, že policajt, ktorý koná vo veci pobytu, je s konkrétnymi zisteniami SIS dostatočne oboznámený (rozsudok NSSR sp. zn. 1Sža/39/2010). Žalovaný mal ako podklad pre rozhodnutie k dispozícii utajovanú informáciu od SIS a od Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ. Zo spisu správnych orgánov nesporne vyplýva, že žalovaný bol s týmito utajovanými skutočnosťami oboznámený. S utajovanými písomnosťami, ktoré boli vyžiadané od žalovaného, bol oboznámený aj konajúci senát Krajského súdu v Bratislave. Na rozdiel od správnych orgánov však zastáva názor, že predmetné písomnosti neobsahujú také právne významné skutočnosti a informácie, ktoré by rozumne odôvodňovali potrebu uprednostniť bezpečnostný záujem štátu pred právom žalobcu a jeho rodiny na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru a ktoré by dávali jednoznačný podklad pre vyvodený záver o zákonnosti zrušenia trvalého pobytu žalobcu na území SR. Z utajených skutočností, na základe ktorých žalovaný rozhodoval (ich obsah z pochopiteľných príčin nemožno uviesť do tohto rozsudku), podľa mienky súdu nevyplynula skutočnosť, že žalobca pri svojom pobyte je spôsobilý ohroziť bezpečnosť štátu. Podľa názoru súdu na základe tých informácií, ktoré mali správne orgány k dispozícii v správnom konaní, nemožno bez pochybností urobiť záver, že sú dané dôvody na zrušenie povolenia žalobcovho trvalého pobytu na území SR. Správny orgán má v konaní povinnosť zistiť skutkový stav veci do takej miery, aby bol dostatočný pre správne právne posúdenie a pre vydanie zákonného rozhodnutia. Po podrobnom oboznámení sa s obsahom pripojeného spisu a s obsahom vyššie spomínaných utajovaných skutočností dospel súd k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a vyvodenie tých záverov, ktoré sú obsahom napadnutého rozhodnutia. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené nedostatky, najmä sa pokúsiť o doplnenie informácií k osobe žalobcu, aby bolo možné s väčšou mierou spoľahlivosti posúdiť, či poznatky o žalobcovi odôvodňujú (alebo neodôvodňujú) postup podľa § 42 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutia vydané správnymi orgánmi v oboch stupňoch ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude vysloveným právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na nákladoch právneho zastúpenia advokátom za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c, §16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov: - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (10/2012) v sume 127,16 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (10.10.2012) v sume 127,16 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €, - Účasť na pojednávaní (27.11.2013) v sume 130,16 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,81 € - Účasť na pojednávaní (05.02.2014) v sume 134 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €. Súd nepriznal žalobcovi náhradu za dvakrát poradu s klientom, pretože tieto nepovažoval za potrebné, účelne vynaložené úkony právnej služby. Právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platcom DPH, preto mu podľa § 18 ods. 3 vyššie uvedenej vyhlášky MS SR za úkony právnej služby patrí odmena zvýšená o 20%. Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu cestovných nákladov na pojednávania dňa 27.11.2013 a 05.02.2014 zo sídla právneho zástupcu žalobcu na Krajský súd v Bratislave (podľa priloženého technického preukazu motorového vozidla právneho zástupcu žalobcu) vo výške dvakrát 404 (km) [x 6,8 (l/100 km) + 0,183 €] = 222,56 €. Žalobcovi v súvislosti presunom na pojednávania patrí i náhrada za stratu času jeho právneho zástupcu v sume 211,28. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 1 093,35 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.