Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/1548/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206830 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012206830.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: J.-Z. S., s.r.o., U.: XX XXX XXX, K. XXX, I., zastúpený: alter ego advocatus bpm s.r.o., advokátska kancelária, Vazovova 9/B, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX- r zo dňa XX. augusta XXXX, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.11.2012 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX..XXXX, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon o správe daní) v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december XXXX v sume XX.XXX,XX eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume XXX.XXX,XX eur. Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nesprávne, založené na nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým súvisiacich nesprávnych skutkových zisteniach a zároveň postupom týchto správnych orgánov v daňovom konaní boli porušené ustanovenia relevantných právnych predpisov a teda boli vydané contra legem. Namietal nedodržanie zákonom ustanovených lehôt a tiež, že správca dane pred vydaním protokolu neoboznámil žalobcu s kontrolnými zisteniami a neumožnil mu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam pred vydaním protokolu (porušenie § 15 ods. 5 písm. f/ zákona o správe daní). Ďalej tiež, že v protokoloch nie sú uvedené čísla a dátumy medzinárodných dožiadaní, čiže nie sú splnené podmienky, že protokol musí obsahovať preukázateľné kontrolné zistenia, v čom videl porušenie § 15 ods. 11 písm. b/, h/ zákona o správe daní. Tvrdí tiež, že bolo porušené ust. § 15 ods. 4 písm. d/ zákona o správe daní nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonávaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca tvrdí, že daňová kontrola začala dňa XX.XX.XXXX a bola ukončená prerokovaním protokolu zo dňa XX.XX.XXXX č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub dňa XX.XX.XXXX, t.j podľa žalobcovho názoru trvala 818 dní. Žalobca tiež uvádza, že dňa XX.XX.XXXX mu bol doručený podnet na prešetrenie - odpoveď Daňového riaditeľstva SR, Odboru vnútornej kontroly č. I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XXXX/PeMá, v ktorom bol preverený postup zamestnancov správcu dane pri výkone daňových kontrol žalobcu. Z uvedenej odpovede jednoznačne vyplynuli procesné nedostatky pri výkone kontrol zo strany zamestnancov správcu dane. Žalobca žiada žalovaného, aby predložil so spisovým materiálom aj správu z vnútornej kontroly, kde sú uvedené konkrétne porušenia pri výkone kontroly správcom dane, keďže mu nebolo umožnené oboznámiť sa so správou z vnútornej kontroly. Žalobca ďalej uvádza, že sa domáhal nahliadnutia do zápisníc z medzinárodných dožiadaní, čo mu však nebolo umožnené, čo je zaznamenané aj v zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX B. zo dňa XX.XX.XXXX. Podľa žalobcovho názoru týmto konaním správca dane hrubo porušil ustanovenie § 15 ods. 4 písm. d/ zákona o správe daní nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonávaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, ako aj § 22 zákona o správe daní týkajúci sa nazerania do spisov. Mal tiež za to, že správca dane úmyselne spôsoboval prieťahy v konaní, pretože až po viacerých mesiacoch výkonu kontroly vydal rozhodnutia o prerušení kontroly z dôvodu medzinárodných dožiadaní. Podľa žalobcu totiž z predložených dokladov jednoznačne vyplývala požiadavka medzinárodného dožiadania a teda nevedno, čo vykonával správca dane za obdobie 4 mesiacov, keď mal vedomosť o tom, že žalobca uskutočnil intrakomunitárne dodanie tovaru do Maďarskej republiky spoločnosti S. D.. Správca dane nedodržal objektívnu jednoročnú lehotu na výkon kontroly tým, že prerušil kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december XXXX rozhodnutím č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX a po uvedenom dátume vydal výzvu adresovanú žalobcovi pod č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX. Správca dane opätovne vyhotovil výzvu na predloženie dôkazov dňa XX.XX.XXXX a dňa XX.XX.XXXX. Žalobca reagoval na predmetné výzvy a zaslal správcovi dane odpovede doručené dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX. Správca dane vyhotovil žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX v čase, keď už bolo rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly (doručené dňa XX.XX.XXXX) právoplatné. Tým, že správca dane pokračoval z vlastného podnetu, vykonával tieto úkony po právoplatnom prerušení kontroly a nie až po tom, ako pominuli prekážky, má za to, že lehoty na výkon daňovej kontroly plynuli a správca dane prekročil maximálnu zákonnú dĺžku daňovej kontroly, pričom sa žalobca odvoláva na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, majúc za to, že pre prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, protokol z takto vykonanej daňovej kontroly má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Žalobca v súdnom konaní žiada vypočuť pracovníčky správcu dane, ktoré vykonávali dožiadania, t.j. A.. I. a U.. A.. Menované pracovníčky boli fyzicky prítomné v prevádzke B. K-X s.r.o. Žalobca má za to, že si splnil zákonom stanovené podmienky reálne, nakoľko existencia tovarov bola preukázaná kontrolami pracovníkov správcu dane. Úvahy o daňovej výhode sú účelové s cieľom poškodiť dobré meno žalobcu. Žalobca tvrdí, že nijako neporušil ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty tým, že deklaroval dodanie tovaru granitových platní do Maďarska spoločnosti S., D., P. ut. XX, XXXX I., IČ B.: HU XXXXXXXX ako plnenie oslobodené od dane faktúrami č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v hodnote XX.XXX.XXX,- S. a č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v hodnote XX.XXX.XXX,- S.. Toto oslobodenie vychádza z čl. 28c A šiestej smernice. Ustanovenie oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného členského štátu pri splnení zákonom ustanovených podmienok. Toto ustanovenie súvisí so spoločným trhom EU a v zásade nahrádza doterajší „vývoz“ tovaru. Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie bude musieť platiteľ preukázať kópiou faktúry a ďalším dokladom potvrdzujúcim intrakomunitárne dodanie. Dodávateľ tovaru si bude môcť overiť hodnovernosť identifikačného č. pre daň nadobúdateľa. Platiteľ dane zo SR tak bude môcť urobiť prostredníctvom oddelenia medzinárodnej administratívy - CLO (Central Laison Office) Finančného riaditeľstva SR. V zmysle uvedených skutočností žalobca jednoznačne splnil všetky podmienky stanovené v § 3 ods. 1 na oslobodenie od dane tým, že vystavil faktúry pre spoločnosť S. D.. na základe kúpnej zmluvy a objednávok. Uvádza zároveň, že predkladá prepravné doklady s miestom určenia (dokladom o odoslaní), nakoľko žalobca ako dodávateľ zabezpečil prepravu predmetného tovaru rôznymi prepravcami, ktorí potvrdili vývoz tovaru do Maďarskej republiky v sklade A. nemzetközi szállótmányczási, Budapest. Zároveň predkladá dôkazný prostriedok, ktorý potvrdzuje dodanie tovaru do skladov A. D.. pre spoločnosť S. D. - prehlásenie konateľa spoločnosti Z. M., ktorý prehlasuje, že tovar bol dovezený pre spoločnosť S. D.. na základe prepravných listov. Maďarská spoločnosť S. D.. predložila správcovi dane ku kontrole doklady preukazujúce obchodnú spoluprácu so žalobcom a uskutočnenie vývozu (faktúry, medzinárodné prepravné listy, kúpnopredajnú zmluvu) a uskutočnený predaj žulovej dlažby a jeho následný predaj do Rumunska. Zároveň predložil znalecký posudok - stanovisko odborného súdneho audítora C. Y. o kontrole nákladných listov CMR, ktoré boli vystavované v súvislosti s vykonávaním obchodnej činnosti za roky XXXX a XXXX. Tento dokument preukazuje predávajúceho (žalobcu), odberateľa a uskladniteľa tovaru - spoločnosť A. D.. a kupujúceho (vlastníka) tovaru - maďarskú spoločnosť S. D.. a T.-X D.. Žalobca nezodpovedá za daňové nezrovnalosti, štatistické hlásenia, internú evidenciu iných daňových subjektov a nemá ani právo ich kontroly. Tovar bol vždy riadne vyvezený pre spoločnosť S. D.. podľa jej požiadaviek a tento bol riadne prevzatý. Pôvod tovaru od spoločnosti B. K-X s.r.o. bol riadne potvrdený. Žalobca teda splnil všetky podmienky stanovené podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, teda oslobodenie od dane za dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte u všetkých predmetných faktúr. Žalobcov dodávateľ predložil všetky relevantné doklady a dôkazy preukazujúce pôvod tovaru, skladové hospodárstvo a kompletnú evidenciu. Žalobca si v danom prípade splnil všetky stanovené podmienky reálne, nakoľko existencia tovaru bola preukázaná kontrolami správcu dane a správca dane úmyselne viedol daňové konanie s cieľom poškodiť dobré meno žalobcu. Žalobca sa odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.10.2010 a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora O.Ltd (C-354/03), F.E.Ltd C-353/03) a B.H.S. Ltd (C-484/03), resp. K. (C-439/04). Vzhľadom na uvedené navrhol žalobca napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vo vyjadrení podanom tunajšiemu súdu dňa 26.06.2013 žalovaný uvádza, že maďarská daňová správa na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zaslala odpovede v septembri, októbri, decembri XXXX a máji XXXX. V odpovedi zo septembra 2009 uviedla, že spoločnosť S. D.. nepredložila daňové priznania od zdaňovacieho obdobia IV. štvrťrok XXXX, takže ani za IV. štvrťrok XXXX. Na opakované predvolania sa dostavil pán J. S., poskytol vyhlásenie, že on je zamestnancom spoločnosti len niekoľko dní, nevie o nej nič povedať a nevie ani, prečo spoločnosť S. D.. nepodáva daňové priznania. V predložených dokumentoch sa našli faktúry vydané spoločnosťou J.-Z. S., s.r.o. a prepravné dokumenty, podľa ktorých tovar bol predaný do Rumunska, ale označená rumunská spoločnosť vôbec nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutie od S. D.. Spoločnosť S. D.. nevie deklarovať objednávky, nákup a prevzatie tovaru, platby a ďalší predaj tovaru. Spoločnosť nemá žiadne sklady a nedeklarovala žiadne obchodné transakcie v kontrolovanom zdaňovacom období. Z doplňujúcej odpovede maďarskej daňovej správy z mája 2010 vyplynulo, že spoločnosť S. D.. bol byt na 8. poschodí, avšak nikoho zo spoločnosti sa nepodarilo nájsť a žiadne z predvolaní nebolo prevzaté. Do skladu spoločnosti A. D.. nebol privezený tovar od spoločnosti J.- Z. S., s.r.o., resp. tovar spoločnosti S. D.. Tovar prijatý na sklad bol od inej slovenskej spoločnosti a bol vzápätí vyvezený opätovne na Slovensko. Postup žalobcu na základe zistení pri šetrení nákupu a predaja deklarovaného tovaru tak správcom dane, miestne príslušnými správcami dane dodávateľov a správcom dane odberateľa, správca dane vyhodnotil ako taký, ktorý vytvára oprávnené pochybnosti a prejudikuje činnosť na získanie daňovej výhody. Ohľadne prepravy do Maďarska správca dane zistil, že túto žalobca objednal v prepravnej spoločnosti K., s.r.o., D.. Táto vystavila pre žalobcu faktúry za prepravu č. XXXXXX, XXXXXX,XXXXXX,XXXXXX, k nim prináležiace CMR č. XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX. K faktúram č. XXXXXX a č. XXXXXX boli predložené aj záznamy o prevádzke vozidla. Zo záznamu o prevádzke vozidla pri faktúre č. XXXXXX je zrejmé, že vodič dňa XX.XX.XXXX jazdil z D. cez X. do Y. a v ten istý deň zo Y. do D.. Ako miesto vykládky je uvedená Y., okres K.. Podľa kolónky „prechod hraníc“ vodič prešiel hranice zo Slovenska do Maďarska o 13-tej hodine, späť sa cez hranice vracal o 20-tej hodine, v Maďarsku prešiel 367 km. Na CMR č. XXXXXXX je ako miesto vykladania tovaru uvedená Budapešť, podľa k nemu náležiacej faktúry č. XXXXXX je fakturovaná preprava D. - I.. Ani tieto doklady nepreukázali dodávky tovarov tak, ako ich uvádza žalobca. Vodiči, ktorí mali prepravu vykonať, už v spoločnosti nepracujú a miestne príslušnému správcovi dane sa nepodarilo s nimi skontaktovať. Z vykonaných zisťovaní týkajúcich sa prepravy tovaru vyplýva, že ani v jednom prípade prepravcovia nepotvrdili vývoz tovaru do Maďarskej republiky do skladu A. tak, ako to žalobca uviedol. Ani na jednom CMR doklade týkajúcom sa prepravy v decembri XXXX nebolo potvrdené prevzatie skladom A.. Dožiadaniami u miestne príslušných správcov dane bolo zistené, že fakturácia tovaru prebiehala medzi viacerými spoločnosťami ( B. SK s.r.o.- M. C., s.r.o.- B. K-X s.r.o.- J. -Z. S. s.r.o.- S. D.. A.- I., s.r.l., Rumunsko), pričom prvý dodávateľ tovaru a odberatelia žalobcu sú spoločnosti nekontaktné a nebolo možné u nich preveriť deklarované obchodné transakcie. Správca dane prostredníctvom MVI žiadal preveriť, či bol tovar skutočne privážaný do skladu A. D..l pre spoločnosť S. D.., či má táto spoločnosť uzavretú zmluvu o skladovaní, resp. zmluvu o prenájme skladovacích priestorov so spoločnosťou A. D.. , či mala tovar v tomto sklade uskladnený, ak áno, o aký tovar sa jednalo, v ktorých mesiacoch mal byť privezený, kto tovar odviezol, akým autom a aký doklad o vydaní tovaru má sklad A. D.. Maďarská daňová správa správcu dane informovala, že spoločnosť A. D.. manipulovala s tovarom privezeným do Maďarska na základe zmluvy týkajúcej sa logistických služieb zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú uzatvorili spoločnosť A. D.. a spoločnosť I. s.r.o. Neexistuje však priamy kontakt medzi spoločnosťami A. D.. a žalobcom počas prešetrovaného obdobia. Podľa vyhlásenia konateľa spoločnosti A. D.. neexistuje žiadny priamy kontakt so spoločnosťou S. D.., ale potvrdil, že prepravy prišli do jeho skladu okrem prepravy preukázanej na CMR č. SK M XXXXXXX. Dátum prijatia a ŠPZ číslo prepravných prostriedkov, z ktorých bol tovar presunutý, sú identické s číslami na dokumente predloženom konateľom spoločnosti A. D.. Na každom dokumente o uskladnení je spoločnosť I. s.r.o. uvedená ako dodávateľ a ako tovar sú uvedené žulové tabule. Podľa informácií spoločnosti A. D.. vyššie uvedený tovar bol hneď dodaný spoločnosti I. S. s.r.o. Maďarská daňová správa v odpovedi tiež informuje, že prešetruje spoločnosť S. D.., ale spoločnosť nebola zatiaľ objavená. Preto je nepravdepodobné, že spoločnosť S. D.. skutočne disponovala tovarom nakúpeným zo Slovenska. Na základe získaných informácií bola preverovaná spoločnosť I. S., s.r.o., či táto spoločnosť obchoduje s komoditou žula, či v roku XXXX nakúpila takýto tovar, od akej spoločnosti bol tovar kúpený, či je tovar predaný, alebo má tento tovar spoločnosť I. S., s.r.o. na sklade. Správca dane spoločnosti I. S., spol. s r.o. uviedol, že táto spoločnosť nespolupracuje so správcom dane, spoločníkom a konateľom je občan Rumunskej republiky. Na adrese podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra sa nenachádza, nie je tam ani logo spoločnosti. Majiteľ objektu, kde má spoločnosť sídlo, uviedol, že nájomná zmluva je síce uzatvorená, ale priestory si nikdy spoločnosť neprevzala aj napriek tomu, že prvú vystavenú faktúru za prenájom zaplatila. Na tomto základe správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Zil zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december XXXX v sume XX.XXX,XX eur a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume XXX.XXX,XX eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX zrušilo dodatočný daňový výmer a vrátilo vec na ďalšie konanie s tým, že bude preverená a vyhodnotená skladová evidencia v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, zmluvy o skladovaní, ktoré mal vykonávať dodávateľ žalobcu, spoločnosť B. K -9, s.r.o. D., doklady potvrdzujúce objednávku a uskutočnenie dopravy, faktúry za dopravu, prehľad úhrad tak za nákup, skladovanie ako aj za prepravu kameňa, platby za dodanie tovaru. Žalobca uvádza, že všetky kontroly u jeho dodávateľa - spoločnosti B. K-X s.r.o. dopadli bez nálezu, v prospech daňového subjektu. Žalovaný k tomu uvádza, že sa nejednalo o daňové kontroly, ale miestne zisťovania, z ktorých prvé boli zamerané len na kontrolu predložených faktúr, pričom je pravdou, že tam miestne príslušný správca dane konštatoval kladný výsledok šetrenia. Nekontrolovali sa však účtovné položky a nerobili sa fyzické kontroly nákupu a predaja skladovaného tovaru, ani riadne daňové kontroly. Žalobca mal počas obdobia 4. štvrťrok XXXX až február XXXX tovar dodávať do Maďarska viacerým spoločnostiam, ktorých existenciu sa nepodarilo dokázať. Správca dane podľa žalobcom podaných súhrnných výkazov zistil, že tento v období rokov XXXX - XXXX uskutočňoval pravidelné dodávky tovaru - granitových platní do Maďarska. Ako odberateľov tovaru uvádzal spoločnosti P. D.., T.-X D.. a S. D.. Okrem toho, že dodávky tovaru ani pre jednu z menovaných spoločností neboli potvrdené, spoločným znakom týchto spoločností je aj to, že všetky tri spoločnosti mali sídlo na tej istej adrese, čo je byt na 8. poschodí, nepodávali daňové priznania a pre maďarskú daňovú správu boli nekontaktné. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že žalobca bol jedným z článkov v reťazci obchodov s prírodným kameňom, pričom nebolo možné zistiť pôvod tovaru, kým, odkiaľ a ako bol na územie Slovenska dovezený a taktiež nie je možné preveriť, na čo bol tovar použitý a kde skutočne skončil. Správca dane preveroval formou žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií dodanie tovaru do Maďarska a z toho dôvodu bola kontrola zdaňovacieho obdobia december 2008 prerušená. Správca dane pri daňovej kontrole nemôže vychádzať len z faktúr predložených daňovým subjektom. Je povinný k tomu účelu vykonať aj dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či neabsentuje ich materiálny podklad. Ak žalobca vidí porušenie svojho práva v tom, že pred vydaním protokolu nebol oboznámený s kontrolnými zisteniami a nemohol sa k nim vyjadriť, prípadne navrhnúť svoje vyjadrenia, žalovaný k tomu uvádza, že z vykonanej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX, k čomu žalobca predložil vyjadrenie, na základe ktorého správca dane vypracoval Dodatok č. 1 k protokolu a dňa 15.06.2011. Uvádza tiež, že žalobcovi bolo umožnené nazrieť do spisov v súlade s § 22 zákona o správe daní, pričom daňový subjekt v zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe daní nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie - dožiadaní medzi správcami dane. K žiadosti o predloženie správy DR SR, odboru vnútornej kontroly, uviedol, že v odpovedi DR SR, oddelenia vnútornej kontroly, v druhom odseku je jednoznačne uvedené, že DR SR OVK preverilo skutočnosti uvedené v jeho podnetoch formou kontroly a v rámci tejto činnosti boli zistené zo strany zamestnancov DÚ Bratislava III procesné nedostatky, ktoré boli v priebehu kontroly odstránené. Zároveň v treťom odseku tejto odpovede sa píše, čo je podľa § 23 zákona o správe daní daňovým tajomstvom a v poslednom odseku odpovede U.. Z. oboznámila žalobcu, že pracovníci DR SR sú povinní v zmysle § 11 ods. 2 písm. k/ zákona č. 10/1996 Z.z. zachovávať mlčanlivosť. Z tohto dôvodu nie je možné žalobcovi vyhovieť a nebol mu zaslaný interný kompletný nález z kontroly, len informácia o jej výsledku. Uvádza tiež, že daňová kontrola trvala 221 dní, a to vzhľadom na dve jej prerušenia. K znaleckému posudku, predloženému žalobcom žalovaný uvádza, že tento potvrdzuje závery správcu dane, že v kolónke č. 24 CMR figuruje spoločnosť A. D.. ako odberateľ a uskladňovateľ tovaru a nie ako to deklaruje žalobca, žeby tovar bol dodaný odberateľovi spoločnosti S. D.. I.. Žalovaný poukázal na rozsudky vo veci C-409/04 T. a C-184/05 T., podľa ktorých boj proti daňovým podvodom odôvodňuje v niektorých prípadoch vysoké nároky na povinnosti dodávateľa. Od dodávateľa môžu byť požadované všetky únosné opatrenia, ktorými sám zabezpečí, aby sa nemohol dopustiť daňového podvodu. Pri zdaňovaní dodávateľa je okrem iného rozhodujúce, či urobil všetky dostupné a primerané opatrenia. Potvrdenie o nadobudnutí od dodávateľa nie je dôkazom o intrakomunitárnom dodaní tovaru. Žalovaný poukázal aj na rozsudok SD vo veci C-73/06 P., podľa ktorého ak vyplynie zo žiadosti zaslanej v rámci medzinárodnej administratívnej spolupráce, že adresa uvedená v osvedčení o dani pre zdaniteľnú osobu nezodpovedá sídlu ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky. Žalovaný poukázal tiež na článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice, podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté iné ustanovenia Spoločenstva a za podmienok, ktoré samy stanovia na tento účel pre zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na zabránenie akémukoľvek úniku, vyhýbaniu sa, či zneužitiu, členské štáty oslobodia: a/ dodávky tovaru, ako sú definované v článku 5 a 28a (5) a/ expedovaného a transportovaného prostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia, referovaného v článku 3, ale v rámci Spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako je ten, ktorý je odchodovým štátom pre expedovanie alebo transport tovaru. Výkladom tohto článku sa zaoberal SD v rozsudku zo dňa 27.09.2007 vo veci C-409/04 T. plc a i., kde v bode 1 judikoval, že článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice sa majú vzhľadom na pojem „odoslaný“ uvedený v týchto dvoch ustanoveniach vykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Z uvedeného vyplýva, že ak sa jedná o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní preskúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru, pričom dôkazné bremeno patrí daňovému subjektu. Daňový subjekt preukazuje, že tovar skutočne fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo žalobca ani v jednom prípade nepreukázal, lebo ani jeden z ním označených nadobúdateľov v Maďarsku nedeklaroval, že sa stal vlastníkom dodaného tovaru, a už vôbec nebol určený čas, kedy a na koho v Maďarskej republike prešlo právo nakladať s deklarovaným tovarom ako vlastník. Vzhľadom k skutočnosti, že pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je monitorovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nebude viesť k jeho účasti na obchode, vykazujúcom znaky podvodu. Z vyjadrení maďarskej daňovej správy je celkom zrejmé, že ani jedna zo spoločností, ktorým mal byť tovar žalobcom dodaný, nebola zastihnutá, nepodala ani raz daňové priznanie, s daňovou správou nekomunikovala a všetky 3 spoločnosti vykazujú spoločné znaky charakterizujúce ich zapojenie v karuselovom podvode. Čo sa týka prehlásenia konateľa spoločnosti S. D.. p. Z., toto má žalovaný za nedôveryhodné, poukazujúc na skutočnosť, že tento bol pre maďarskú daňovú správu nekontaktný, spoločnosť nepodávala daňové priznania. K žalobcom uvádzaným rozsudkom NS SR a ESD žalovaný poukazuje na rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 a 3 Sžf/19/2011, z ktorých vyplýva, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky Súdneho dvora, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať. Ak žalobca, odvolávajúc sa na rozsudky ESD, tvrdí, že nárok na odpočet dane nemôže byť odopretý, ak osoby o podvodnom konaní iných osôb v obchodnom reťazci nevedeli alebo nemohli vedieť, má žalovaný za to, že žalobca nie je takouto osobou, keďže správca dane vykonával daňové kontroly u žalobcu niekoľko rokov, počas ktorých žalobca deklaroval nákup a predaj tovaru (predaj vždy do Maďarskej republiky), trom rôznym firmám, ktoré mali totožnú adresu sídla v Budapešti. Správca dane žiadal opakovane maďarskú daňovú správu o potvrdenie uskutočnenia obchodných prípadov, nadobudnutie tovaru jednou z troch deklarovaných maďarských spoločností. Ani v jednom prípade šetrenie maďarskej daňovej správy nebolo úspešné. Maďarské spoločnosti deklarujú sídlo v Budapešti na rovnakej adrese v bytovom dome v byte na 8. poschodí, s konateľmi ani jednej zo spoločností sa maďarskej finančnej správe nepodarilo skontaktovať, tieto nepodávali daňové priznania a nedeklarovali nadobudnutie tovaru zo Slovenska. Teda skutočná existencia a vykonávanie ekonomickej činnosti označenými spoločnosťami v Maďarskej republike sa nepotvrdila. Pričom žalovaný následne poukázal na rozsudok C-439/04, v ktorom Súdny dvor ES uvádza, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby tomuto platiteľovi odmietol priznanie práva na odpočítanie dane. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne. Navrhuje teda, aby tunajší súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na pojednávaní konanom dňa 04.03.2014 právny zástupca žalobcu zopakoval už v žalobe uvedené námietky s tým, že poukázal na rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 6S 12/2012 zo dňa 25.01.2013, 1S 2525/2012 a 5S 291/2012. Z obsahu priloženého administratívneho spisu súd zistil, že dňa XX.XX.XXXX na základe Upovedomenia o výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. XXX/XXX/ XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX začala daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december XXXX. Rozhodnutím č. XXX/XXX/ XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa XX.XX.XXXX, bola kontrola prerušená z titulu preverenia uskutočnenia intrakomunitárnych dodávok do Maďarska. Dňa XX.XX.XXXX pominuli prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená, o čom bol žalobca informovaný oznámením č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX. Rozhodnutím č. XXX/XXX/ XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX, doručeným XX.XX.XXXX bola opätovne kontrola prerušená z dôvodu preverenia prepravy a uskladnenia tovaru v Maďarsku. Oznámením č. XXX/XXX/XXXXX/ XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX bolo žalobcovi oznámené, že dňa XX.XX.XXXX pominuli prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená a správca dane pokračuje v kontrole. Správca dane požiadal nadriadený orgán listom č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub o predĺženie lehoty na výkon kontroly do XX.XX.XXXX, t.j. na čas potrebný na vypracovanie protokolu a jeho doručenie žalobcovi. Daňové riaditeľstvo lehotu predĺžilo do 08.11.2011. Žalobcovi bolo toto oznámené upovedomením č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX. Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub bol so žalobcom prerokovaný dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného vyplýva, že výkon kontroly trval 221 dní. Daňovou kontrolou správca dane zistil porušenie § 43 ods. 1 zákona o DPH tým, že žalobca v decembri 2008 deklaroval dodanie granitových platní do Maďarska a spoločnosti S. D.. Budapešť. Plnenie oslobodené od dane doložil faktúrami č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v hodnote XX.XXX.XXX,- Sk a č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v hodnote XX.XXX.XXX,- Sk. Správca dane podľa žalobcom podaných súhrnných výkazov zistil, že tento v období rokov XXXX - XXXX uskutočňoval pravidelne dodávky tovaru - granitových platní do Maďarska. Ako odberatelia tovaru boli priebežne uvádzané spoločnosti P. D.. (IV. štvrťrok XXXX, rok XXXX), T.-X, D.. a S. D.. (všetky tri spoločnosti mali sídlo na tej istej adrese). Správca dane zaslaním formuláru “SCAC 2004“ dňa 04.02.2009 maďarskej finančnej správe preveroval prostredníctvom MVI, či maďarské spoločnosti S. D.., P. D.. a T.-X, D.. tovar skutočne prijali, či uvedené nadobudnutie priznali v daňových priznaniach a ako bol ďalej použitý tento tovar. Žiadal tiež informáciu, či bol dodaný kameň opracovaný alebo predaný v nezmenenom stave. Ak bol tovar ďalej dodaný do iného členského štátu, správca dane žiadal zaslať doklady o intrakomunitárnych dodaniach, nakoľko sa javí, že by sa mohlo jednať o fiktívne vystavovanie dokladov - maďarské spoločnosti majú sídlo na rovnakej adrese a na území SR sa nepodarilo jednoznačne preukázať pôvod tovaru, fakturácia nákupu tovaru sa uskutočňuje medzi viacerými obchodnými spoločnosťami, pričom prvá z nich je nekontaktná. Maďarská daňová správa na žiadosť o MVI zaslala odpovede v septembri, októbri, decembri 2009 a v máji 2010. V odpovedi zo septembra 2009 uviedla, že spoločnosť S. D.. nepredložila daňové priznania od zdaňovacieho obdobia 4. štvrťrok XXXX, teda daňové priznanie nebolo podané ani za 4. štvrťrok XXXX. Na opakované predvolania sa dostavil pán J. S., poskytol vyhlásenie, že on je zamestnancom spoločnosti len niekoľko dní, nevie povedať nič o spoločnosti S. D.., nevie, prečo spoločnosť nepodávala a nepodáva daňové priznania. V predložených dokumentoch podľa maďarskej daňovej správy sa našli faktúry vydané spoločnosťou J.-Z. S., s.r.o. a prepravné dokumenty, podľa ktorých tovar bol predaný do Rumunska, ale rumunská spoločnosť nedeklarovala IC nadobudnutie od S. D.. Spoločnosť S. D.., nevie deklarovať objednávky, nákup a prevzatie tovaru, platby a znovu predanie tovarov. Spoločnosť nemá žiadne sklady a nedeklarovala žiadne obchodné transakcie v kontrolovanom zdaňovacom období. Odpoveď z októbra 2009 bola identická, rozšírená ešte o informáciu, že maďarská daňová správa sa pokúšala predvolať konateľa spoločnosti S. D.. Za účelom získať jeho vyjadrenie, tento sa však na daňový úrad nedostavil, nebola potvrdená objednávka tovaru, ani nákup, ani jeho prevzatie, ani platba či jeho následný predaj. Spoločnosť S. D.. neevidovala žiaden intrakomunitárny obrat. Odpoveď odoslaná 31.12. 2009 sa týkala spoločnosti A. D.., ktorá uskladňovala tovar aj istej slovenskej spoločnosti, s ktorou mala uzavretú zmluvu o logistických službách z novembra 2007. Konateľ tejto spoločnosti potvrdil, že medzi jeho spoločnosťou a spoločnosťou S. D.. neexistuje žiadny kontakt. Potvrdil príjem nejakého tovaru podľa predložených CMR, ale na všetkých dodávkach bola ako dodávateľ uvedená spoločnosť I. s.r.o., I.. Z jeho skladov bol tovar dodaný späť na Slovensko spoločnosti I. S. s.r.o. (príslušný správca dane spoločnosti I. S. s.r.o. uviedol, že táto spoločnosť nespolupracuje so správcom dane, spoločníkom a konateľom je občan Rumunska a v sídle spoločnosti sa nikto nenachádza). Ďalej maďarská daňová správa uviedla, že spoločnosť S. D.. stále nebola zistená a je nepravdepodobné, že by disponovala tovarom nakúpeným zo Slovenska. Ďalšia odpoveď maďarskej daňovej správy bola z mája 2010. Sídlo spoločnosti S. D.., P. ut. XX, XXXX I. bolo na 8. poschodí bloku bytov. Bola vykonaná daňová kontrola v sídle spoločnosti, ale nepodarilo sa nájsť nikoho zo spoločnosti. Žiadne z predvolaní nebolo prevzaté, aj listy zaslané na adresu konateľa sa vrátili s poznámkou - adresa neznáma. Hlavná obchodná činnosť spoločnosti S. D.. je výstavba bytov a ostatných stavieb, no spoločnosť nemala zamestnancov, nemala v účtovníctve žiadne aktíva veľkej hodnoty ako stroje, automobily, nemá iné priestory okrem bytu. Subjekt je nedostupný. Zistenia maďarskej daňovej správy preukázali, že do skladu spoločnosti A. D.. nebol privezený tovar od žalobcu, resp. tovar spoločnosti S. D.. Tovar, ktorý bol prijatý na sklad od slovenského dodávateľa, bol vzápätí vyvezený opätovne na Slovensko. Zistenia tiež preukázali, že adresa P. ut. XX, XXXX I., ktorú zhodne udávali ako svoje sídlo všetky 3 spoločnosti, s ktorými žalobca mal v udávanom období obchodovať, bol byt na 8. poschodí, v ktorom maďarská daňová správa nikdy nikoho nezastihla a s nikým, napriek zasielaným výzvam sa nepodarilo skontaktovať okrem osoby, ktorá podľa vlastných slov bola v spoločnosti len niekoľko dní a nevedela sa k jej činnosti vyjadriť. Ohľadne prepravy tovaru do Maďarska spoločnosti S. D.. zo zistení správcu dane vyplýva, že túto objednal žalobca v prepravnej spoločnosti K., s.r.o., D., ktorá mala časť tovaru prepraviť vlastnými motorovými vozidlami a časť prepravy bola vykonaná maďarskými prepravcami: D. D.., J&S S. L. D. a KO-VA XX L. ÉS SZF. Kft. Spoločnosť K., s.r.o. vystavila pre žalobcu faktúry za prepravu č. XXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX, č. XXXXXXX. K faktúram č. XXXXXX a č. XXXXXX boli predložené aj záznamy o prevádzke vozidla. Zo záznamu o prevádzke vozidla pri faktúre č. XXXXXX je zrejmé, že vodič dňa XX.XX.XXXX šiel z D. cez X. do Y. a v ten istý deň zo Y. do D.. Ako miesto vykládky je uvedená Y., okres K.. Podľa kolónky „Prechod hraníc“ vodič prešiel hranice zo Slovenska do Maďarska o 13-tej hod. a späť cez hranice sa vracal o 20-tej hodine, v Maďarsku prešiel 367 km. Na CMR č. 1352046 je ako miesto vykladania tovaru uvedená Budapešť, podľa k nemu náležiacej faktúry č. XXXXXX je fakturovaná preprava D. - I., a tiež podľa objednávky na prepravu objednávateľom je to žalobca, adresa nakládky sa uvádzajú D. a ako adresa vykládky I.. Vodiči, ktorí mali prepravu vykonať, už v spoločnosti nepracujú, miestne príslušnému správcovi dane sa nepodarilo s nimi skontaktovať. U prepravcu KO-VA XX L. ÉS S. D.. maďarská daňová správa uviedla, že subjekt je v likvidácií, pričom likvidátor poskytol informácie, že CMR, ktoré bolo zaslané k žiadosti, je prílohou faktúry č. K-XXXX/XXXX/V, ktorú vystavila spoločnosť KO-VA XX D.. Na základe CMR č. 782880 - získané od likvidátora, bol tovar vyložený v Y.. Podobne bola Zánka miestom expedovania aj v prípade prepravy tovaru dňa XX.XX.XXXX spoločnosťou J&S S. L. D.. Ani v jednom prípade prepravcovia nepotvrdili vývoz tovaru do skladu A.. Ani na jednom CMR doklade týkajúcom sa prepravy v decembri XXXX nebolo potvrdené prevzatie tovaru skladom A.. Ďalej súd zistil, že daňový úrad Bratislava III na základe dokladov predložených žalobcom ku kontrole preveroval aj nadobudnutie tovaru. Dožiadaniami u miestne príslušných správcov dane bolo zistené, že fakturácia tovaru prebiehala medzi viacerými spoločnosťami (B. SK, s.r.o. - M. C. s.r.o. - B. K 9, s.r.o. - J. Z. S., s.r.o. - S. D.., A., - I., S.R.L. Rumunsko), pričom prvý dodávateľ tovaru a odberatelia žalobcu v reťazci sú spoločnosti nekontaktné a nebolo možné u nich preveriť deklarované obchodné transakcie. Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/ Zil zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že J.-Z. S., s.r.o. deklaruje nákup a predaj tovaru medzi viacerými daňovými subjektmi, pričom sa nepreukázala existencia tovaru, s ktorým sa malo obchodovať. Nebolo možné zistiť pôvod tovaru, nakoľko prvý dodávateľ sa nekontaktoval s miestne príslušným správcom dane. Odvolací orgán rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zrušil dodatočný platobný výmer a vec bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, aby správca dane podrobnejšie preveril existenciu a nákup tovaru. V ďalšom správca dane požadoval preukázanie nakúpeného a predaného množstva tovaru v jednej váhovej kategórii, vyjadrenie sa k dôvodom, pre ktoré spoločnosť B. K-X s.r.o. nakupovala granitové dosky leštené a deklarovala predaj obkladu z prírodného kameňa, preukázanie, v akých merných jednotkách spoločnosť B. K-X s.r.o. evidovala tovar na sklade, predloženie skladovej evidencie, preukázanie, či skladovaný tovar v skladovacích priestoroch v D. bolo možné identifikovať, ktorý tovar a v akom množstve patril tej-ktorej konkrétnej spoločnosti, či bol tovar premiestnený do priestorov označených a vyhradených pre spoločnosť J.-Z. Slovakia, s.r.o., a ak áno, kto toto množstvo tovaru prekladal, či v súčasnosti B. K-X s.r.o. skladuje tovar, ktorý je vo vlastníctve žalobcu. Spoločnosť B. K- X s.r.o. a žalobcu zastupoval rovnaký zástupca (O. L.). Z jeho odpovedí vyplynulo, že spoločnosť B. K- X s.r.o. nakupovala granitové dosky leštené ako veľké tabule, ktoré boli spoločnosťou spracované na obklad z prírodného kameňa alebo dlažbu, vždy podľa požiadaviek odberateľa. Spoločnosť nakupovala predmetný tovar v kg a predávala v m2, prípadne v kusoch, podľa požiadaviek zákazníka. Správca dane tiež žiadal predložiť výrobnú kalkuláciu, z ktorej by bolo zrejmé, koľko kg granitových dosiek leštených bolo použitých na m2 obkladu z prírodného kameňa, resp. dlažby podľa druhu a hrúbky s konkrétnymi úkonmi vykonanými v rámci spracovateľských operácií, predloženie zoznamu strojov, ktorými sa opracovanie materiálu uskutočnilo, preukázanie veľkosti skladového areálu (nakoľko sa jedná o disponovanie so značným množstvom tovaru), skladovanie materiálu, doložiť objednávky klientov, z ktorých bude zrejmé, aký tovar si objednávajú, t.j. názov tovaru, množstvá a merné jednotky, predloženie evidencie zamestnancov a jej korešpondencie s ročným hlásením o dani zo závislej činnosti za rok XXXX. Informácie poskytnuté v odpovediach na dožiadania neboli pre správcu dane postačujúce, v mnohých prípadoch boli len všeobecného charakteru bez predloženia vecnej dokumentácie preukazujúcej ich tvrdenia, preto správca dane požiadal predložiť výrobnú kalkuláciu, nakoľko splnomocnený zástupca spoločnosti uviedol, že granitové dosky boli nakúpené ako veľké tabule, ďalej spoločnosťou spracované podľa požiadaviek odberateľa, kde odpad tvoril 10-50 %. V odpovedi na dožiadanie k výrobnej kalkulácii konateľ spoločnosti B. K-X s.r.o. Z. Škoda a splnomocnený zástupca spoločnosti O.. U.. I. L. uviedli, že výrobná kalkulácia pri obklade z prírodného kameňa je závislá na hrúbke materiálu, záleží na tom, či je kameň suchý alebo mokrý, ale kalkulácia nebola predložená. Pre prípad, ak žalobca nepredloží požadované kalkulácie, žiadal správca dane uviesť dôvod, pre ktorý nemá kalkuláciu spracovanú. Požadoval preveriť zmluvy o skladovaní, resp. zmluvy o prenájme skladových priestorov uzavretých so všetkými spoločnosťami, ktorým B. K-X s.r.o. tovar skladovala vo svojich priestoroch, nakoľko daňový úrad má vedomosť o tom, že v skladovacích priestoroch spoločnosti B. K-X s.r.o. bol uskladnený tovar aj iných spoločností. Správca dane žiadal aj o zistenie skutočností spojených s nakladaním s odpadom, najmä kto znáša finančne také množstvo odpadu, žiadal aj inventúry zásob v množstevnom vyjadrení a v členení na zásoby vlastné a zásoby skladované pre iné daňové subjekty na základe zmlúv o uložení veci. K tomuto podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti B. K-X s.r.o. odpad z výroby spoločnosť použila aj používa na spevnenie celého pozemku. Zástupca tejto spoločnosti predložil výrobnú kalkuláciu, čo v skutočnosti boli časové normy na výrobu výrobkov, preto správca dane opakovane žiadal, aby B. K-X s.r.o. predložila výrobnú kalkuláciu, opakovane žiadal predložiť inventúry zásob v množstevnom vyjadrení, v členení na zásoby vlastné a zásoby skladované pre iné daňové subjekty na základe zmlúv o uložení veci. Splnomocnený zástupca ani konateľ spoločnosti B. K-X s.r.o. nepredložili inventúru zásob v požadovanom členení a taktiež sa nevyjadrili, na základe akých podkladov bolo vypracované daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb (DPPO) za rok 2008, ani za ďalšie roky. Zistilo sa, že spoločnosť B. K-X s.r.o. nemá žiadne písomné objednávky od klientov, všetky obchodné prípady sa realizujú na základe osobného dohovoru. K predmetnej žiadosti o predloženie výrobnej kalkulácie sa spoločnosť B. K-X s.r.o. vyjadrila tak, že kalkulačný vzorec predstavuje určité formálne usporiadanie položiek nákladov (ceny) a za účelom zabezpečenia porovnateľnosti informácií o nákladoch (cene) výrobkov (výkonov). V minulosti bolo usporiadanie položiek kalkulačného vzorca upravené legislatívou. V súčasnosti takáto záväzná legislatíva neexistuje (okrem regulovaných sieťových odvetví), a preto B. K-X s.r.o. nemá a nepredloží kalkulačný vzorec ako požadoval správca dane. Správcovi dane nebola predložená skladová evidencia tovaru za preverované zdaňovacie obdobie, zoznam pohybov bol predložený len za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Tento je v peňažnom vyjadrení, s uvedením merných jednotiek, z ktorého nie je jasné, či sa jedná o jednotky množstva v kg, tonách, kusoch, resp. m2. Daňový subjekt je povinný viesť účtovanie zásob v analytickej evidencií postupov účtovania v podvojnom účtovníctve podľa druhov a skupín zásob a musí obsahovať najmä označenie, dátum obstarania, dátum vyskladnenia, ocenenie a údaje o množstve zásob. Evidencia od spoločnosti B. K-X s.r.o. nebola teda predložená v stanovenom členení. Nie je z nej možné posúdiť, či celkový nákup tovaru pokrýva predaj, zostava pohybov neposkytuje informácie o stavbe zásob podľa druhu tovaru a konečné stavy. Na faktúrach za predaj tovaru pre spoločnosť J.-Z. S., s.r.o. je uvedený predaj obkladu z prírodného kameňa v m2 a v zozname pohybov sú uvedené granitové dosky leštené v bližšie nešpecifikovaných merných jednotkách. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. 601/321/154855/2011/Bali na otázku správcu dane č. 3 akým spôsobom bol rozlíšený tovar ich vlastný nakúpený, vlastný na spracovanie na pomníky, vlastný na predaj a predaný a tovar skladovaný tej-ktorej spoločnosti odpovedali splnomocnený zástupca a konateľ spoločnosti B. K-9, s.r.o., že táto nakupuje neopracovaný materiál vo forme dosiek, z ktorých sa následne vyrábajú podľa požiadaviek odberateľa výrobky - obklady, dlažby, pomníky atď. Spoločnosť B. K-9, s.r.o. predala spoločnosti J.-Z. S., s.r.o. iba spracované a opracované výrobky, nikdy jej nepredala tovar v nezmenenom stave (kamenné dosky). Spoločnosť J.-Z. S., s.r.o. však fakturovala ako vývoz vždy granitové dosky. Tiež bolo zistené, že v záujme spoľahlivo zisteného skutkového stavu správca dane požiadal žalobcu o predloženie skladovej evidencie za rok 2008 a január až september 2009 s určenými údajmi. Zároveň žiadal oznámiť, akú metódu oceňovania zásob spoločnosť používala a predložiť kópie dokladov (príjemky a výdajky). Skladovú evidenciu v požadovanom členení ani ostatné doklady žalobca správcovi dane nepredložil. Dňa 19.04.2012 bola správcovi dane doručená odpoveď žalobcu, v ktorej boli ako príloha tri strany skladového hospodárstva. Jedná sa o výpis účtu 132. Z tejto evidencie sa nedá vyhodnotiť, akou konkrétnou faktúrou bol nakúpený tovar predaný. Nebolo vyhovené ani ďalšej požiadavke správcu dane, ktorý žiadal predložiť aktuálne stavy záväzkov, pohľadávok a doklady o úhradách dodávateľských a odberateľských faktúr. Nakoľko spoločnosť požadované podklady v stanovenom termíne nepredložila, správca dane opakovane žiadal o ich predloženie. Dňa 19.01.2012 bola správcovi dane doručená odpoveď, pričom predložené doklady tento vyhodnotil ako nezrozumiteľné a neúplné, a preto žiadal o podanie vysvetlenia k týmto dokladom. Konateľ spoločnosti U.. Z. L. predložil dňa XX.XX.XXXX odpoveď aj s prehľadom o úhradách odberateľských a dodávateľských faktúr. V odpovedi je poznamenané, že všetky prvotné doklady v zmysle zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. boli dodané, resp. zaslané v predchádzajúcich obdobiach. Vychádzajúc z týchto všetkých zistení potom dodatočným platobným výmerom č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX Daňový úrad Bratislava podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december XXXX v sume XX.XXX,XX eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume XXX.XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca v zákonnej lehote odvolal, pričom žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správneho orgánu je v súlade so zákonom a preto žalobu je treba ako nedôvodnú zamietnuť. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon č. 511/1992 Zb., o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní, o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. Protokol musí obsahovať: a/ názov a sídlo správcu dane, b/ číslo konania, c/ meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu alebo obchodné meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo kontrolovaného daňového subjektu (§ 31 ods. 11), ak mu bolo pridelené, d/ predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie, e/ meno a priezvisko zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, f/ miesto vykonávania daňovej kontroly a dátum začatia daňovej kontroly, g/ súpis kontrolovaných dokladov, h/ preukázané kontrolné zistenia, i/ dátum vypracovania protokolu, j/ dátum prerokovania protokolu, k/ vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, l/ vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového subjektu alebo ním povereného zástupcu (§ 15 ods. 11). Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa § 15 ods. 18 zákona o správe daní, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Podľa § 22 ods. 1, 2 zákona o správe daní, daňový subjekt je oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností, s výnimkou spisov uvedených v odseku 2. Správca dane je povinný o každom nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. Daňový subjekt nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie určenej pre nadriadené orgány, do registra, do pomôcok, zápisov a rozhodnutí slúžiacich výlučne pre potreby správcu dane a ďalších podkladov, do ktorých sa nesmie umožniť nazeranie s ohľadom na povinnosť zachovať v tajnosti pomery iných daňovníkov. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Od 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 165 ods. 2 tohto zákona, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov). Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/, c/ alebo písm. d/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. V danom prípade súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keď má za to, že správne orgány sa vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie (nebol určite nečinný, ako to tvrdil žalobca), a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. I podľa názoru súdu v danom prípade správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad vo veci vrátenia nadmerného odpočtu DPH žalobcu v tom smere, že sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach (B. K-X s.r.o.), aj fakturovaný zdaniteľný obchod (tovar) skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti (deklaroval intrakomunitárne dodanie do MR). Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia, pričom všetky okolnosti celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania, čiže ide o tzv. karusel. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi znížili podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod l zákona o správe daní nadmerné odpočty uvedené v daňových priznaniach dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, 2, 4 a § 2 ods. 3, 6 zákona o správe daní. Súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava nadmernú DPH z nadobudnutého tovaru. Tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období september 2009 ako dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, avšak dodanie Maďarská daňová správa nepotvrdila. Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi, ako to osvedčuje žalobca, nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že žalobca má doklady od svojho výlučného dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých dôkazov objektívne vyplýva neexistencia tovaru, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ako vyplýva napr. z rozsudku NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. V danej preskúmavanej veci i podľa názoru súdu správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní vyhodnotil obchodný prípad žalobcu v danom zdaňovacom období správne dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale sám vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody tak ako sú deklarované, v tuzemsku prijal a následne tovar dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom prípade, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu, nebolo preukázané. Naopak, všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na nadmerných odpočtoch DPH. Ak žalobca tvrdil, že všetky kontroly u jeho dodávateľa B. K-X s.r.o. dopadli v prospech daňového subjektu, tu nešlo o daňové kontroly, ale o miestne zisťovania. Prvé miestne zisťovanie pritom bolo zamerané len na predkladanie faktúr a tam správca dane konštatoval kladný výsledok šetrenia. Nekontrolovali sa však účtovné položky a nerobili sa fyzické kontroly nákupu a predaja skladovaného tovaru, ani riadne daňové kontroly, vychádzalo sa len z textu predložených faktúr, nevykonávali sa kontroly, či predloženým faktúram neabsentuje materiálny podklad. Správca dane u žalobcu preveroval počas daňových kontrol v rokoch 2008-2010 (pretože žalobca počas celej tejto doby deklaroval obchodovanie, v niektorých zdaňovacích obdobiach nákup, v iných predaj) obchodovanie s tovarom, nazývaným raz granitové platne, raz žula, ako aj vo vyrubovacom konaní prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušnom daňovom úrade spoločnosti B. K-X s.r.o., ako aj na miestne príslušnom daňovom úrade spoločnosti M.-C., s.r.o., od ktorej mala spoločnosť B. K-X s.r.o. tento tovar nakúpiť. Dožiadaniami u miestne príslušných správcov dane bolo iba zistené, že fakturácia tovaru prebiehala medzi viacerými spoločnosťami ( B. SK s.r.o. - M. C., s.r.o. - B. K-X s.r.o. - J.-Z. S. s.r.o. - S. D.. A. - I., s.r.l., X.), pričom však prvý dodávateľ tovaru a odberatelia žalobcu sú spoločnosti nekontaktné a nebolo možné u nich preveriť deklarované obchodné transakcie. Najpodstatnejšie pritom je, že pri tomto preverovaní sa vôbec nepodarilo zistiť pôvod, t.j. prvotný zdroj tovaru, ktorý celkom zrejme nepochádza zo Slovenska, ale sa musel niekde vyťažiť. Potom všetko nasvedčuje tomu, že s tovarom sa obchodovalo len fiktívne. Z tohto dôvodu, ako aj na základe skutočností vyplývajúcich z daňových kontrol iných zdaňovacích období, ktoré vykonával správca dane u žalobcu, správca dane preveroval formou žiadosti o MVI dodanie tovaru do Maďarska, a z toho dôvodu bola kontrola prerušená. Správca dane pri daňovej kontrole nemôže vychádzať len z faktúr predložených daňovým subjektom. Je povinný k tomu účelu vykonať aj dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť, a či im neabsentuje materiálny podklad. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Nesporne bolo preto potrebné, aby žalobca ako aj spoločnosť B. K-X s.r.o. preukázali nakúpené a predané množstvo tovaru v jednej váhovej kategórii, aby bolo možné overiť, či ide o tie isté, faktúrami deklarované množstvá, ozrejmili, podľa čoho bola vypočítaná cena za m2, keď spoločnosť B. K-X s.r.o. dodávky od svojich dodávateľov prijala v kilogramoch, platila za prepravu tovaru uvádzaného v tonách, pri predaji pre žalobcu uvádzala množstvo v m2, pritom obe spoločnosti preukazovali, že platne majú rozdielnu hrúbku a teda aj rôznu váhu. Spoločnosť B. K-X s.r.o. neozrejmila, ako mala rozlíšený uložený tovar pre jednotlivé spoločnosti, ktorým tovar skladovala (podľa zistenia správcu dane bolo takýchto spoločností viacero), aby nedošlo k omylu pri vydávaní tovaru zo skladu, tiež aby už predaný tovar nebol omylom použitý pre vlastné potreby spoločnosti B. K-X s.r.o., aby nedošlo k jeho zámene s tovarom inej spoločnosti či opätovnému predaju. Napriek opakovaným požiadavkám správcu dane nebola preukázaná ani skladová evidencia, ani požadované podklady k daňovému priznaniu k DPPO za rok 2008, aj keď vedenie takejto evidencie na vypracovanie daňového priznania k DPPO je v zmysle zákona o dani z príjmov povinné. Spoločnosť B. K-X s.r.o. vo všetkých prípadoch pri jednaniach so správcom dane zastupoval O.. U.. L., ktorý zastupuje aj žalobcu, čiže musel byť podrobne oboznámený s obchodnými skutočnosťami tak žalobcu, ako aj jeho dodávateľa. Tiež bolo zistené, že žalobcovi bolo v správnom konaní umožnené nazrieť do spisov v súlade s § 22 zákona o správe daní, pričom ale daňový subjekt v zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe daní nie je oprávnený nazerať do úradnej korešpondencie - dožiadaní medzi inými správcami dane. Uvedené bolo žalobcovi ozrejmené v správe DR SR, odboru vnútornej kontroly, z ktorej vyplýva, že žalobcovi sa odôvodnilo, z akých dôvodov nebude oboznámený s konkrétnymi zisteniami. Definuje, čo je v zmysle § 23 zákona o správe daní daňovým tajomstvom a oznamuje žalobcovi, že podľa § 5 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám má právo byť informovaný o veciach, ktoré nie sú daňovým (resp. bankovým a iným tajomstvom), teda nakoľko zistenia získané odborom vnútornej kontroly v súvislosti s kontrolou daňového konania sú v zmysle § 23 zákona o správe daní daňovým tajomstvom, nemôže byť s konkrétnosťami oboznámený. Pokiaľ žalobca namietal procesné pochybenia správcu dane, v odpovedi DR SR OVK č. I/XXX/XXXXX- XXXXXX/XXXX/PeMá tento uvádza, že DR SR OVK preverilo skutočnosti uvedené v podnetoch žalobcu formou kontroly a v rámci tejto činnosti boli zistené procesné nedostatky, ktoré však boli v priebehu kontroly odstránené. V tejto súvislosti súd tiež poznamenáva, že právny zástupca žalobcu podal dňa 19.07.2012 a opätovne dňa 09.08.2012 podnet na prokuratúru „na preskúmanie zákonnosti postupu a vydávania rozhodnutí správnym orgánom“ bývalým Daňovým úradom Bratislava III a bývalým Daňovým riaditeľstvom SR. Vec však bola zhodnotená tak, že vo vzťahu k priebehu kontroly a k samotným kontrolným zisteniam daňového riaditeľstva prijatie žiadneho prokurátorského opatrenia na netrestnom úseku činnosti prokuratúry neprichádza do úvahy, preto prokurátor žalobcov podnet odložil (list Krajskej prokuratúry Bratislava Kd375/12-16 zo dňa 14.01.2013). Podľa tvrdení žalobcu, tento mal počas obdobia 4. štvrťrok 2006 až február 2010 tovar dodávať do Maďarska viacerým spoločnostiam, ktorých existenciu sa však nepodarilo dokázať. Správca dane podľa žalobcom podaných súhrnných výkazov zistil, že tento v období rokov 2006-2008 uskutočňoval pravidelné dodávky tovaru - granitových platní do Maďarska. Ako odberateľov tovaru uvádzal spoločnosti P. D.., T.-X D.. a S. D.. Okrem toho, že dodávky tovaru ani pre jednu z menovaných spoločností neboli potvrdené, spoločným znakom týchto spoločností je aj to, že všetky tri spoločnosti mali sídlo na tej istej adrese, čo je byt na 8. poschodí, nepodávali daňové priznania a pre maďarskú daňovú správu boli nekontaktné. Maďarská daňová správa na žiadosť o MVI zaslala odpovede v septembri, októbri, decembri 2009 a v máji 2010, z ktorých je zrejmé, že spoločnosť S. D.. nepredložila daňové priznania od zdaňovacieho obdobia 4. štvrťrok XXXX, takže ani za 3. štvrťrok XXXX ani za 4. štvrťrok XXXX. Na opakované predvolania maďarskej daňovej správy sa dostavil pán J. S., ktorý uviedol, že on je zamestnancom spoločnosti len niekoľko dní, nevie povedať nič o spoločnosti, nevie prečo spoločnosť nepodáva daňové priznania. V predložených dokumentoch sa našli faktúry vydané žalobcom a prepravné dokumenty, podľa ktorých tovar bol predaný do Rumunska, ale rumunská spoločnosť nedeklarovala IC nadobudnutie od S. D.. v tom zdaňovacom období. Spoločnosť S. D.. nevie deklarovať objednávky, nákup a prevzatie tovaru, platby a znovupredanie tovarov. Spoločnosť nemá žiadne sklady a nedeklarovala žiadne obchodné transakcie v kontrolovanom zdaňovacom období. Konateľ spoločnosti S. D.. sa na daňový úrad nedostavil, nebola potvrdená objednávka tovaru, ani nákup, ani jeho prevzatie, ani platba, či jeho následný predaj. Spoločnosť S. D.. neevidovala žiaden intrakomunitárny obrat. Odpoveď, ktorú obdržal správca dane v decembri 2009, sa týkala spoločnosti A. D.., ktorá uskladňovala tovar aj istej slovenskej spoločnosti, s ktorou mala uzavretú zmluvu o logistických službách z novembra XXXX. Konateľ maďarskej spoločnosti potvrdil, že medzi jeho spoločnosťou a spoločnosťou S. D.. neexistuje kontakt. Potvrdil príjem tovaru podľa predložených CMR, ale na všetkých dodávkach bola ako dodávateľ uvedená spoločnosť I. s.r.o. a z jeho skladov bol tovar dodaný späť na Slovensko spoločnosti I. S. s.r.o. (miestne príslušný správca dane spoločnosti I. S. s.r.o. uviedol, že táto spoločnosť nespolupracuje so správcom dane, spoločníkom a konateľom je občan Rumunska a v sídle spoločnosti sa nikto nenachádza). Ďalej maďarská daňová správa uviedla, že spoločnosť S. D.. stále nebola zistená a je nepravdepodobné, že by disponovala tovarom nakúpeným zo Slovenska. Ďalšia odpoveď maďarskej daňovej správy bola z mája 2010. Sídlo spoločnosti S. D.. bolo na 8. poschodí bloku bytov. Bola vykonaná daňová kontrola v sídle spoločnosti, ale nepodarilo sa nájsť nikoho zo spoločnosti. Žiadne z predvolaní nebolo prevzaté, aj listy zaslané na adresu konateľa sa vrátili s poznámkou adresa neznáma. Hlavná obchodná činnosť spoločnosti S. D.. je výstavba bytov a ostatných stavieb, no spoločnosť nemala zamestnancov, nemala v účtovníctve žiadne aktíva veľkej hodnoty ako stroje, automobily, nemá iné priestory okrem bytu. Subjekt je nedostupný. Teda zistenia maďarskej daňovej správy preukazujú, že do skladu spoločnosti A. D.. nebol privezený tovar od žalobcu, resp. tovar spoločnosti S. D.. Tovar, ktorý bol v nepatrnom množstve prijatý na sklad od slovenského dodávateľa bol vzápätí vyvezený opätovne na Slovensko. Preukázali tiež, že adresa P. ut. XX, XXXX I., ktorú udávali ako svoje sídlo všetky 3 spoločnosti, s ktorými žalobca mal v udávanom období obchodovať, bol byt na 8. poschodí, v ktorom maďarská daňová správa nikdy nikoho nezastihla a s nikým, okrem osoby, ktorá podľa vlastných slov, bola v spoločnosti len niekoľko dní a nevedela sa k jej činnosti vyjadriť, napriek zasielaným výzvam, sa nepodarilo skontaktovať. Aj tu treba uviesť, že bolo žiaduce, aby žalobca ako aj spoločnosť B. K-X preukázali nakúpené a predané množstvo tovaru v jednej váhovej kategórii, aby bolo možné overiť, či ide o tie isté faktúrami deklarované množstvá, ozrejmili, podľa čoho bola vypočítaná cena spoločnosťou B. K-X s.r.o., za m2, keď dodávky prijala v kilogramoch, platila, resp. mala platiť prepravu v tonách, pri predaji uvádzala na faktúre množstvo v m2, pritom obe spoločnosti preukazujú, že platne majú rozdielnu hrúbku a teda aj rôznu váhu. Spoločnosť B. K-X s.r.o. neozrejmila, ako mala uložený tovar pre jednotlivé spoločnosti, ktorým skladovala tovar, aby nedošlo k omylu a nebol omylom použitý pre vlastné potreby spoločnosti B. K-X s.r.o., aby nedošlo k jeho zámene s tovarom inej spoločnosti, či opätovnému predaju. Nebola preukázaná ani skladová evidencia, ani požadované podklady k daňovému priznaniu k DPPO za rok 2009, aj keď vedenie takejto evidencie na vypracovanie daňového priznania k DPPO je v zmysle zákona o dani z príjmov povinné. Na základe týchto zistení treba len zopakovať, že sa dôvodne javí, že žalobca bol jedným z článkov v reťazci obchodov s prírodným kameňom, pričom nebolo možné zistiť pôvod tovaru, kým, odkiaľ a ako bol na územie Slovenska dovezený a taktiež nie je možné preveriť, na čo bol tovar použitý a kde skutočne skončil. Vchádzajúc z týchto všetkých zistení potom súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že sa jednalo len o formálny (fiktívny) obchod bez materiálneho podkladu. K námietkam ohľadne dĺžky kontroly súd uvádza, že kontrola bola začatá dňa 19.03.2009 (upovedomenie o výkone kontroly č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX, doručené XX.XX.XXXX) a ukončená dňa XX.XX.XXXX (prerokovanie protokolu). Kontrola bola prerušená od 20.07.2009 (rozhodnutie č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX) do XX.XX.XXXX (oznámenie č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX) a od XX.XX.XXXX (rozhodnutie č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX) do XX.XX.XXXX (oznámenie č. XXX/XXX/XXXXX/ XXXX/Dub zo dňa XX.XX.XXXX), takže výkon kontroly trval celkom 221 dní, t.j. kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote a potom ani táto námietka žalobcu neobstojí. K znaleckému posudku odborného súdneho audítora C. Y., týkajúceho sa odborného preskúmania nákladných listov CMR, treba uviesť, že tento posudok potvrdzuje závery správnych orgánov, že v kolónke č. 24 CMR figuruje spoločnosť A. D.. ako odberateľ a uskladňovateľ tovaru, ale nie, že tovar bol dodaný spoločnosti S. D.. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý správne uviedol, že na zamedzenie rozdielneho výkladu ustanovení DPH každého členského štátu EÚ slúžia rozsudky SD, pričom poukázal na rozsudky vo veci C-409/04 T. a C-184/05 T., podľa ktorých boj proti daňovým podvodom odôvodňuje v niektorých prípadoch vysoké nároky na povinnosti dodávateľa. Od dodávateľa môžu byť požadované všetky únosné opatrenia, ktorými sám zabezpečí, aby sa nemohol dopustiť daňového podvodu. Pri zdaňovaní dodávateľa je okrem iného rozhodujúce, či urobil všetky dostupné a primerané opatrenia. Samotné potvrdenie o nadobudnutí od dodávateľa nie je dôkazom o intrakomunitárnom dodaní tovaru. Žalovaný poukázal aj na rozsudok SD vo veci C-73/06 P., podľa ktorého ak vyplynie zo žiadosti zaslanej v rámci medzinárodnej administratívnej spolupráce, že adresa uvedená v osvedčení o dani pre zdaniteľnú osobu nezodpovedá sídlu ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky. Poukázal aj na odôvodnenie rozsudku NS SR spis. zn.. 8Sžf/5/2010 zo dňa 09.12.2010, kde je na str. 9 uvedené: „Z dokladov predložených žalobcom nevyplýva, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa, pretože skutočnosť, že žalobca predložil vyhlásenie odberateľa o prepravení tovaru do iného členského štátu nemožno považovať za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky od DPH, aj vzhľadom na skutočnosti zistené pri MVI, teda nebolo preukázané dodanie tovaru do iného členského štátu (s poukazom na výklad pojmu „odoslaný“ podľa judikatúry SD), preto nepochybil žalovaný ani správny orgán prvého stupňa, keď dodanie tovaru posúdil ako zdaniteľný obchod v zmysle § 8 zákona o DPH“. Ako vyplýva z ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ dane je povinný preukázať splnenie podmienok podľa odsekov 1 až 4 a zároveň dodanie tovaru. Požiadavky pre oslobodenie dodávky tovaru v rámci Spoločenstva (z členského štátu predávajúceho do členského štátu nadobúdateľa) vyplývali zo šiestej smernice Rady 77/388/EHS z 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (ďalej len „šiesta smernica“). V danom prípade žalovaný poukázal na článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice, podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté iné ustanovenia Spoločenstva a za podmienok, ktoré samy stanovia na tento účel pre zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na zabránenie akémukoľvek úniku, vyhýbaniu sa či zneužitiu, členské štáty oslobodia: a/ dodávky tovaru, ako sú definované v článku 5 a 28a (5) a/, expedovaného a transportovaného prostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia, referovaného v článku 3, ale v rámci Spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako je ten, ktorý je odchodovým štátom pre expedovanie alebo transport tovaru. Výkladom tohto článku sa zaoberal SD v rozsudku zo dňa 27.09.2007 vo veci C-409/04 T. plc a i., kde v bode 1 judikoval, že článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej smernice sa majú vzhľadom na pojem „odoslaný“ uvedený v týchto dvoch ustanoveniach vykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník prejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. Z uvedeného vyplýva, že ak sa jedná o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v daňovom konaní preskúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru. V ustanovení § 43 ods. 5 zákona o DPH sa príkladmo uvádza zoznam dokladov, ktorými možno dodanie tovaru do iného členského štátu preukázať. Zároveň však je potrebné poukázať na skutočnosť, že pre toto preukázanie nestačí iba jeho formálne, deklaratórne zdokladovanie, ale daňový subjekt preukazuje, že tovar skutočne fyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo žalobca ani v jednom prípade nepreukázal, lebo ani jeden z ním označených nadobúdateľov v Maďarsku nedeklaroval, že sa stal vlastníkom dodaného tovaru, a už vôbec nebol určený čas, kedy a na koho v Maďarskej republike prešlo právo nakladať s deklarovaným tovarom ako vlastník. Bolo na žalobcovi, aké dôkazné prostriedky na preukázanie týchto skutočností zvolí (§ 29 ods. 4 zákona o správe daní), napríklad možno uviesť daňové priznanie, ktoré nadobúdateľ podal v členskom štáte určenia, teda v MR, skladové listy nadobúdateľa a i. Vzhľadom k skutočnosti, že pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je monitorovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nebude viesť k jeho účasti na obchode, vykazujúcom znaky podvodu. Z vyjadrení maďarskej daňovej správy je celkom zrejmé, že ani jedna zo spoločností, ktorým mal byť tovar žalobcom dodaný, nebola zastihnutá, nepodala ani raz daňové priznanie, s daňovou správou nekomunikovala a všetky 3 spoločnosti vykazujú spoločné znaky charakterizujúce ich zapojenie v karuselovom podvode. V danom prípade však žalobca tvrdí, že nemal obchodný vzťah so spoločnosťami A. D.. a I. s.r.o. Maďarská daňová správa však zistila, že len tieto dve spoločnosti mali medzi sebou obchodný vzťah, a nie so žalobcom, ktorý tvrdil, že tovar, ktorý mal predať spoločnosti S. D.., bol dovážaný do skladu A. D.., čo ale vlastník skladu nepotvrdil a spoločnosti S. D.. a J.-Z. S. s.r.o. mu boli neznáme. Je potom celkom zrejmé, že do uvedeného skladu sa dovážal od iného subjektu v nepatrnom množstve tovar, ktorý však bol takmer hneď vyvezený z Maďarska. V tejto súvislosti podané prehlásenie p. Peleseka považuje súd za nevieryhodné. Maďarskej daňovej správe sa nepodarilo ani raz za niekoľko rokov s touto osobou skontaktovať, pričom táto ani v jednom prípade nepotvrdila riadne prevzatie tovaru spoločnosťou S. D.., ale ani samotnú ekonomickú činnosť spoločnosti S. Kft, resp. jej samotnú existenciu. Ako už bolo vyššie opakovane konštatované, a čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu. K poukazu žalobcu, že nárok na odpočet dane nemôže byť odopretý vtedy, kedy osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, odvolávajúc sa na rozsudky SD, i tu sa treba stotožniť so záverom a argumentáciou žalovaného, a to, že správca dane vykonával daňové kontroly u žalobcu niekoľko rokov, počas ktorých žalobca deklaroval nákup a predaj tovaru (predaj vždy do Maďarskej republiky), trom rôznym firmám, ktoré mali totožnú adresu sídla v Budapešti. Správca dane žiadal opakovane maďarskú daňovú správu o potvrdenie uskutočnenia obchodných prípadov, nadobudnutie tovaru jednou z troch deklarovaných maďarských spoločností. Ani v jednom prípade šetrenie maďarskej daňovej správy nebolo úspešné. Maďarské spoločnosti deklarujú sídlo v Budapešti na rovnakej adrese v bytovom dome v byte na 8. poschodí, s konateľmi ani jednej zo spoločností sa maďarskej finančnej správe nepodarilo skontaktovať, tieto nepodávali daňové priznania a nedeklarovali nadobudnutie tovaru zo Slovenska. Teda skutočná existencia a vykonávanie ekonomickej činnosti označenými spoločnosťami v Maďarskej republike sa nepotvrdila a o týchto skutočnostiach z výsledku šetrení potom žalobca mal a musel mať vedomosť. Žalobca vedel niekoľko rokov, že jeho odberatelia sa s maďarskou daňovou správou nekontaktujú, nespolupracujú a povinnosti vyplývajúce z daňových zákonov si neplnia. Pre súd je preto nepochopiteľné, ako by žalobca vôbec mohol obchodovať so spoločnosťami, ktoré sú nekontaktné, nie je možné zistiť ich skutočnú hospodársku aktivitu a tieto nepodávajú daňové priznania. V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných štátov k Európskej únii. Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri predmetnej smernici od 01. 01. 2008. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67). Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány v danom prípade podľa názoru súdu aj dostatočne a riadne urobili a dospeli k správnemu záveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru, jeho argumentácia je jasná, dostatočne konkrétna a logická a súd sa s týmto ich záverom stotožnil. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Preto ak žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť, nemožno s týmto názorom s poukazom na judikatúru Súdneho dvora súhlasiť, keďže išlo o primeranú obchodnú obozretnosť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR a SD EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia ako je to v danom prípade žalobcu. Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa). Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov (ktoré žalobca skutočne má), nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo, ale i povinnosť preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientmi, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Žalobca však v skutočnosti reálne neobchodoval, pretože mal iba snahu získať profit na nadmerných odpočtoch DPH. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, ako ich osvedčuje administratívny spis kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa i podľa názoru súdu javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Žalovaný správne uviedol, že tvrdenia vyplývajúce z reálnych zistení je potrebné chápať nie v tom zmysle, že správca dane, prípadne legislatíva, bráni žalobcovi nákup tovaru v pomerne veľkých množstvách, ale v tom zmysle, že bráni k uplatneniu nadmerného odpočtu, ak je dôvodom podvod vo vzťahu k samotnej DPH bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu dlhodobo nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok vysokých daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Po preskúmaní veci súd záverom preto konštatuje, že vo veci v kontexte žalobcom vznesených námietok neboli zistené žiadne také porušenia zásad daňového konania, ktoré by spôsobili nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a svoje závery dostatočne preskúmateľne, jasne a logicky vo svojich rozhodnutiach odôvodnili. Žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí, postup žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako aj preskúmavané rozhodnutia sú v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, keď základnou podmienkou pre priznanie náhrady trov konania je čo i len čiastočný úspech v konaní. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku prostredníctvom podpísaného súdu na NS SR v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.