Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/2599/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211113 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211113.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: A.K. INVESTMENT, s.r.o., IČO: 36 670 863, Ivánska cesta 10, 821 01 Bratislava, zastúpený: JUDr. Ivana Zmeková, advokátka, Zámocká 30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo: 1100306/1/1246951/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Konanie na správnom orgáne Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/1246951/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) dodatočný platobný výmer č. 9102404/5/1599996/2012 zo dňa 16.07.2012, ktorým Daňový úrad Bratislava (ďalej aj len správca dane) podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod l zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o správe daní) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 v sume XX XXX,XX eur, potvrdil. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH alebo daň) o výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9102404/5/643589/2012 zo dňa 31.05.2012. Kontrola bola zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o DPH). Správca dane zistil, že v zdaňovacom období január 2010 žalobca porušil § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH tým, že si uplatnil odpočítanie DPH bez predloženia hodnoverných dôkazov potvrdzujúcich dodávky tovarov a služieb spoločnosťou P. I. s.r.o. Následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január 2010 v sume XX XXX,XX eur. Od 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a podľa prechodného ustanovenia § 165 ods. 2 tohto zákona, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (podľa zákona č. 511/1992 Zb.). Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola začatá za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. Faktúrou č. 01/10 zo dňa 25.01.2010 fakturovala spoločnosť P. I. s.r.o., žalobcovi výrobu pamäte s národ. lokalizáciou pre zariadenie: A 3025, 3030, A 3035, 3045, A 3235, 3245, MP 2510, A 5560 v celkovej sume XXXX,XX eur, z toho daň vo výške XXXX,XX eur. Faktúrou č. 02/10 zo dňa 26.01.2010 fakturovala spoločnosť P. I. s.r.o., žalobcovi tlač letákov Q. 110 000 ks v celkovej sume XXXX,XX eur, z toho daň vo výške XXXX,XX eur. Faktúrou č. 03/10 zo dňa 28.01.2010 fakturovala spoločnosť P. I. s.r.o., žalobcovi koordináciu a technické zabezpečenie inštalácií chello a kontrolu technického zabezpečenia inštalácií E. C. Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Nitra, Piešťany, Nové Zámky v celkovej sume XX XXX,XX eur, z toho daň vo výške XXXX,XX eur. Faktúrou č. 04/10 zo dňa 28.01.2010 fakturovala spoločnosť P. I. s.r.o., žalobcovi za - administratívna podpora a práce poskytnuté v mesiaci 01/2010: administratívne práce, sekretárske služby, úradný styk, sadzba na počítači, automatizované spracovanie dát, revízia textov, kontrola a overenie správnosti číselných údajov, tabuliek, grafov a pod., spolu XX odpracovaných dní plus prevádzkové náklady a zhromaždenie a porovnanie usmernení a dokumentov EK k problematike priebežného hodnotenia PRV 2007-13, zhromaždenie dostupných sekundárnych údajov a informácií týkajúcich sa monitorovania a pokroku implementácie opatrení PRV, opis spôsobu zaznamenávania výstupov - výsledkov dopadov týkajúcich sa PRV SR 2007-13, popis povinných monitorovacích tabuliek a prehľadov požadovaných EK, spolu XX odpracovaných dní, v celkovej sume XX XXX,XX eur, z toho daň vo výške XX XXX,XX eur. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že fakturované tovary a služby, z ktorých bola odpočítaná daň, boli aj skutočne dodané spoločnosťou P. I. s.r.o. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Opísal obsah napadnutého rozhodnutia, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom zistenie skutkového stavu je nepostačujúce. Žalovaný prekročil rámec dôkaznej povinnosti, ktorú na žalobcu neoprávnene prenáša a vytýka mu nedostatky, ktoré žalobca nevedel ovplyvniť. Žalovaný nedoplnil kontrolné zistenia správcu dane, čím konal v rozpore s § 48 ods. 2 zákona o správe daní a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu, čím porušil § 48 ods. 6 zákona o správe daní. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/59/2011 (ktorý spomína rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len SD) zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/1). Vyslovil názor, že bola splnená či už vecná podmienka (dodanie tovaru) ako aj formálna podmienka (relevantná faktúra) a preto správca dane nemôže odoprieť zdaniteľnej osobe právo na odpočet dane. Jediný dôvod pre nepriznanie odpočtu by mohlo byť, ak by zdaniteľná osoba mala alebo musela mať vedomosť o tom, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa. Správca dane porušil daňové zásady v zmysle § 2 ods. 1,3,6 zákona o správe daní. K odôvodneniu napadnutého rozhodnutia uviedol, že tvrdenie, že žalobca nepreukázal dodávky tovarov a služieb neobstojí. Žalobca predložil všetky účtovné doklady, vyjadril sa ku všetkým faktúram a tvrdil, že k dodaniu tovarov a služieb došlo. Pokiaľ ide o údajné nekonkrétnosti na faktúrach, tieto vystavovali jeho zmluvní partneri - subdodávatelia a teda ich obsah nemohol ovplyvniť (poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/59/2011 zo dňa 25.09.2012). Navyše to, že by mali byť faktúry nekonkrétne, sa spomína až v napadnutom rozhodnutí, takže došlo k porušeniu procesných práv žalobcu. Tvrdil, že dodávky tovarov a služieb, ktoré boli predmetom faktúr, boli riadne uskutočnené a v žiadnom prípade sa nejednalo o nereálne obchody a služby tak, ako sa to v rozhodnutí žalovaného uvádza. Za porušenie povinnosti dodávateľa nie je zodpovedný žalobca. Zdôraznil, že služby a tovary boli zo strany subdodávateľa dodané na základe zmlúv (ústnych) a za takéto tovary a služby žalobca riadne uhradil vystavené faktúry. V tomto čase bola spoločnosť P. I., s.r.o. funkčná. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za porušovanie povinností tretieho subjektu a nenesie zodpovednosť za to, že daňové subjekty so správcom dane nespolupracujú. Podrobne opísal spôsob fungovania a realizácie dodávok. Samotná dodávka tovarov a služieb bola zabezpečovaná z externých zdrojov subdodávateľským spôsobom tak, že žalobca si objednal poskytnutie týchto služieb a dodanie tovaru u svojich subdodávateľov na základe požiadaviek svojich odberateľov. Objednávky boli väčšinou uskutočnené ústne, v niektorých prípadoch písomne. Prevažná časť tovaru a služieb, ktoré si žalobca objednal u subdodávateľov (prevažne P. I., s.r.o. a I.H.K. spol. s r.o.) bola následne odovzdaná klientom žalobcu. Je nepravdepodobné, že by odberateľ zaplatil za služby, ktoré mu neboli dodané. Je tu ďalej rozpor, pretože ak správca dane spochybňuje dodanie tovaru a služieb na vstupe, zároveň tým spochybňuje aj dodanie tovaru a služieb na výstupe, t.j. vznik daňovej povinnosti pre žalobcu. Je nelogické, že na jednej strane správca dane tvrdí, že faktúry, na základe ktorých žalobca nakúpil tovar a služby sú nereálne, na druhej strane tento tovar žalobca predal a mal povinnosť zaplatiť DPH, čo je fakticky nemožné. Správne orgány sa nezaoberali jednotlivými faktúrami, či sa jednalo o ekonomicky reálne a opodstatnené plnenia a neskúmali ani charakter obchodov, ale skúmali ich len ako celok. Týmto porušili povinnosť hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a na základe všeobecného konštatovania neuznali všetky daňové doklady spadajúce do kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, pričom je zrejmé, že dodávateľským faktúram zodpovedajú vystavené (aj uhradené) faktúry od odberateľov žalobcu, ktorým boli tovary a služby predané. Prepojenosti dodávateľských a odberateľských faktúr žalovaný nevenoval žiadnu pozornosť. Taktiež nepreveroval, či k dodaniu služieb a tovarov reálne došlo. Ak neboli zrealizované zdaniteľné obchody, tak žalobcovi ako platiteľovi nemohla vzniknúť povinnosť odviesť daň. Nesplnenie daňovej povinnosti, ku ktorej došlo v spoločnosti P. I., s.r.o., nemožno preniesť na žalobcu. Správne orgány mali vykonať včas príslušné kroky voči tejto spoločnosti, ktorá si neplnila svoje daňové povinnosti. Žalobca o tomto nevedel a fakturované tovary a služby od nej odoberal, riadne ich zaplatil a následne ich predal svojim odberateľom. Žalobcovi tiež nemôže byť na škodu, že sa správcovi dane nepodarilo skontaktovať s konateľom tejto spoločnosti. To, že táto spoločnosť v čase daňovej kontroly nesídlila na adrese sídla zapísanej v obchodnom registri a konateľ si nepreberal zásielky, neznamená, že takýto stav bol aj v čase, kedy žalobca s touto spoločnosťou spolupracoval. Z hľadiska obchodnej spolupráce bolo pre žalobcu podstatné, že objednané služby a tovary, ktoré od svojho obchodného partnera žiadal, mu boli riadne a včas dodané. Poukázal tiež na čestné vyhlásenie konateľa tejto spoločnosti preukazujúce reálnosť dodávok. K požadovaným CD uviedol, že tieto sú predmetom obchodného tajomstva a mohli byť poskytnuté žalovanému v dohodnutý deň za prítomnosti žalobcu, avšak žiadny konkrétny termín na predloženie dôkazu žalobca od správcu dane ani žalovaného neobdržal. Tvrdenia žalobcu k faktúre č. 03/10 uvádzané v odvolaní neboli brané do úvahy. Žalobca nikdy netvrdil, že je zmluvným partnerom spoločnosti E. X., a.s. alebo zmluvným partnerom, resp. subdodávateľom niektorého z jej dodávateľov. Poukázal na svoje tvrdenia v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa žalovaný náležite nevysporiadal. K ďalším faktúram uviedol, že údaje na nich sú dostatočne konkrétne na to, aby bolo možné charakterizovať dodávku tovarov a služieb. Tieto navyše vystavoval dodávateľ žalobcu a teda prípadné nedostatky na týchto faktúrach nemôžu ísť na ťarchu žalobcu. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza len všeobecné konštatovania, pričom neuvádza ani jedno konkrétne a preukázané porušenie povinnosti žalobcu, pre ktoré by mu nevznikol nárok na uplatnenie odpočtu dane. Tovary a služby v zmysle faktúr boli žalobcovi riadne dodané, uhradené a následne boli odovzdané jeho odberateľom, ktorí za ne uhradili ním vystavené faktúry. Ak by boli tieto tovary alebo služby nereálne, tak by ich žalobca nemohol ďalej fakturovať a z tohto dôvodu by mu ani nemohla vzniknúť povinnosť odviesť daň. Na tieto argumenty správne orgány vôbec neprihliadali. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery. Správca dane preveril všetky možné dôkazy predložené žalobcom formou dožiadaní aj medzinárodnou výmenou informácií. Zistenia správcu dane sú dostatočné pre prijatie záveru správcom dane, preto ani žalovaný nemal dôvod doplniť dokazovanie. Žalovaný vyzval žalobcu na predloženie dôkazov označených v odvolaní, avšak žalobca ich doplnil len čiastočne. Žalovaný sa vyrovnal so všetkými námietkami v odvolaní, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav. K rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-80/11 a C/142/11 uviedol, že podľa tohto rozsudku je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Pokiaľ však ide o konanie vo veci samej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že je zrejmé, že žalobca, ktorý si chce uplatniť právo na odpočet dane, je zdaniteľnou osobou v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2006/112 a že použil uvedené poskytnutie služieb zakladajúce tento nárok na účely vlastných zdaniteľných plnení.... (V tejto veci sa v prípade žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli skutočne žalobcom prijaté). Okrem toho z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne otázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet boli splnené.... Na rozdiel od prípadu žalobcu v posudzovanom prípade Súdnym dvorom je uvedené, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neuvádza, že sa žalobca vo veci samej sám podieľal na takej manipulácii, akou je predloženie nepravdivých daňových priznaní alebo nepravdivé vydávanie faktúr. Za týchto okolností môže byť nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe zamietnutý iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 rozsudku Kittel a Recolta Recycling, podľa ktorého musí byť s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí totiž na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci ním uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 56). Naopak v súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej smernici, ako je uvedený v bodoch 37 až 40 tohto rozsudku, nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V prípade žalobcu sa nejedná o založenie systému zodpovednosti bez zavinenia, ktorý prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Podľa rozsudku Súdneho dvora zamietnutie práva na odpočet dane v súlade s bodom 45 tohto rozsudku je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/, článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ (napr. koordináciu a technické zabezpečenie inštalácií chello a kontrolu technického zabezpečenia inštalácií E. FTTH Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Nitra, Piešťany, Nové Zámky), nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, ale nevykonala predmetné služby, nepreukázalo sa, že bola schopná ich dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane postupoval v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora, keď posúdil mieru zapojenia žalobcu do podvodného konania a nárok na odpočítanie dane z neuskutočnených zdaniteľných obchodov žalobcovi neuznal. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Za týchto podmienok z judikatúry uvedenej v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku vyplýva, že určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej. Ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosť alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti. Žalobca vedel (mal vedieť), že zdaniteľné obchody neuskutočnil ani on, ani jeho dodávateľ. V danom prípade nie je aplikovateľný výklad európskej judikatúry, podľa ktorej daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Daňové orgány postupovali podľa zásady uvedenej v citovanom rozsudku, že prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov. Podrobné vyrovnanie sa s námietkami žalobcu nemôže byť klasifikované ako nové skutočnosti a už vôbec nemá za následok porušenie práv žalobcu. Podľa § 15 ods. 6 písm. e/ zákona o správe daní bol žalobca oprávnený predkladať dôkazné prostriedky do 22.06.2012. Žalobca nedodržal zákonom stanovenú lehotu, keď chcel predložiť CD dňa 09.07.2012 pri prerokovaní protokolu. Správca dane postupoval správne, keď označené CD už neprijal ako dôkaz. Žalovaný počas odvolacieho konania vyzval žalobcu aj na predloženie v žalobe označených CD, ktoré žalobca nepredložil napriek tomu, že listinné dôkazy osobne priniesla konateľka žalobcu. Žalovaný má za to, že žalobca na základe výzvy bol povinný tieto dôkazy predložiť tak ako predložil listinné dôkazy a nie prejaviť len ochotu predložiť ich v nejakom ďalšom dohodnutom termíne. Žalovaný nebol povinný opätovne vyzývať žalobcu na ich predloženie. Námietka o zachovaní obchodného tajomstva nie je dôvodná, nakoľko žalovaný je viazaný daňovým tajomstvom, ktoré dostatočne chráni aj obchodné tajomstvo žalobcu. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH ak vznikne právo na odpočítanie dane, platiteľ vykoná odpočítanie dane tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Odpočítanie dane vykoná platiteľ v tom zdaňovacom období, v ktorom môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa odseku 1. Dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca spoločností vyplynul celý rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované za účelom získania nadmerných odpočtov DPH. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1,2,4 a § 2 ods. 3,6 zákona o správe daní. Súd je názoru, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov. V mene spoločnosti P. I. s.r.o. (dodávateľ žalobcu) koná G. W., ktorý je aj jediným spoločníkom spoločnosti. Žalobca predložil doklad, v ktorom G. W. v zmysle § 7 zákona o správe daní podáva „písomné svedectvo pre účely správy daní o tom, že zdaniteľné plnenie v zmysle písomnej zmluvy (zo dňa) resp. ústnej dohody, na základe ktorej pre spoločnosť A.K Investment s.r.o. sme vykonali práce, na základe ktorej boli vystavené daňové doklady zo dňa 25.01., 26.01., 28.01.2010 sa riadne uskutočnilo. Naša spoločnosť si v zmysle uvedenej dohody riadne a včas splnila svoju povinnosť dodať predmetný tovar (službu) za čo obdržala dohodnutú odplatu.“ Pravosť podpisu je osvedčená notárom v Šamoríne dňa 23.02.2010. Uvedený doklad sám o sebe nemôže preukazovať reálnosť zdaniteľných obchodov. Všeobecne možno označiť takéto doklady za účelové, keď sa dotyčná osoba nedá nájsť (nie je kontaktná, väčšinou ide o bezdomovca resp. cudzieho štátneho príslušníka s neznámym pobytom...), no podáva písomné svedectvá. Čestné prehlásenie G. W. navyše nie je natoľko konkrétne, aby svojim obsahom preukázalo reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre platiteľa, preto nepochybil správca dane, keď ho vyhodnotil, že nie je postačujúce ako dôkaz. § 29 ods. 4 zákona o správe daní stanovuje, že ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Čestné prehlásenie podľa zákona o správe daní takýmto dôkazom nie je na rozdiel od zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorý ako náhradu za dôkaz môže čestné prehlásenie pripustiť. V danom prípade správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale vykonal dokazovanie na zistenie, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Dokazovanie preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom P. I. s.r.o. Daňový úrad Partizánske v odpovedi na dožiadanie uviedol, že spoločnosť P. I. s.r.o. podala posledné daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009, výsledok k štátnemu rozpočtu X,XX eur. Spoločnosti bolo určené posledné zdaňovacie obdobie marec 2010. Spoločnosť na adrese sídla nesídli, zmluva o nájme nebytových priestorov bola vypovedaná z dôvodu neplatenia nájmu od augusta 2008. Správca dane zaslal predvolanie konateľovi spoločnosti G. W., zásielka sa vrátila s poznámkou adresát neznámy. Správca dane dňa požiadal Register obyvateľov SR o oznámenie údajov o trvalom, prípadne prechodnom pobyte tejto osoby. Odpoveď z registra obyvateľov SR bola, že adresa pobytu G. W. je mesto Q.. OO PZ v Q. nepredviedlo G. W.. Zistili, že na adrese H. č. XXXX/X, Q. sa nezdržiava. Ďalším šetrením bolo zistené, že menovaný bez prihlásenia prechodne býva v podnájme, kde bola vykonaná previerka, počas ktorej v čase opakovaných fyzických previerok nikto neotváral. Správca dane preveril obchody fakturované faktúrou č. 03/10. Zistil, že spoločnosť E. X., a.s. nie je zmluvným partnerom žalobcu a nemá vedomosť ani o tom, že je subdodávateľom alebo zmluvným partnerom niektorého z dodávateľov spoločnosti E. X., a.s., spoluprácu so zmluvnými partnermi nevylučujú. Spoločnosť E. X., a.s. uzatvára so svojimi dodávateľmi rámcovú zmluvu o dielo - I. connections, ktorej predmetom plnenia je inštalácia zákazníka na C.. Podľa čl. VII Práva a povinnosti ods. 4 predmetnej zmluvy „zhotoviteľ je oprávnený využívať tretie strany (t. j. subdodávateľov) pri plnení tejto zmluvy iba po predchádzajúcom písomnom súhlase objednávateľa. V prípade činnosti „Kontrola technického zabezpečenia inštalácií E. C.“ spoločnosť E. X., a. s. nezistila, že by pod týmto názvom/ pojmom bola označovaná niektorá konkrétna položka predmetu dodávky v dodávateľských zmluvách s dodávateľmi siete C. E. X.. Spoločnosť E. X., a.s. si kontrolu inštalácií vykonaných dodávateľmi spoločnosti E. X., a.s. zabezpečuje pri ich prevzatí vlastnými technickými pracovníkmi - zamestnancami spoločnosti E. X., a.s. V zozname dodávateľov siete E. C. pre rok 2010 sa nenachádza ani žalobca, ani jeho dodávateľ P. I. s.r.o., ani žalobcom označený odberateľ PC M. X., s.r.o., ani spoločnosť J. W. X., s.r.o. Z vyjadrenia spoločnosti E. X., a.s. je teda zrejmé, že kontrolu technického zabezpečenia inštalácií E. C. si nezabezpečuje dodávateľsky, ale vlastnými zamestnancami. Správca dane preveril aj spoločnosť J. W. X., s.r.o., ktorá je okrem iného aj poskytovateľom internetových služieb. Za účelom poskytovania internetových služieb svojim zákazníkom si táto spoločnosť objednáva „inštalácie internetového pripojenia“ od tretích strán. Sú riešené dodávateľským spôsobom v mestách Bratislava, Banská Bystrica, Nové Zámky a Trnava. V mestách Nitra a Piešťany spoločnosť J. W. X., s.r.o. nepodniká. Pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ spoločnosť J. W. X., s.r.o. nepozná, objednáva si „inštalácie internetového pripojenia“. Pojem „chello“ je registrovaná obchodná známka ich materskej spoločnosti používaná pre poskytované internetové služby. Od roku 2009 J. prestala používať tento názov a nahradila ho názvom C. F. internet. Žalobca tvrdil, že spoločnosť PC M. X., s.r.o. mala uzavretú zmluvu priamo so spoločnosťou J. W. X., s.r.o. alebo s niektorým jej subdodávateľom. Spoločnosť PC M. X., s.r.o. však nie je uvedená v zozname dodávateľov zabezpečujúcich inštalácie internetového pripojenia spoločnosti J. W. X., s.r.o. K faktúre č. 04/10 treba uviesť, že údaje na faktúre sú všeobecné, chýbajú im údaje kto a pre koho vykonával konkrétne práce. Predmetom fakturácie od spoločnosti P. I. s.r.o. bolo dodanie služby - výroba pamäte s národ. lokalizáciou pre zariadenie: A 3025, 3030, A 3035, 3045, A 3235, 3245, MP 2510, A 5560 a tlač letákov Q.. Značeniu 3025, 3030, MP 2510 zodpovedajú tonery do kopírky H. Y.. Z údajov na faktúrach však nie je možné zistiť, o aké konkrétne zdaniteľné obchody sa jednalo a kto je ich konečným príjemcom Ani žalobca tieto obchody nekonkretizoval odvolávajúc sa na dodávateľské, odberateľské faktúry a doklady o úhrade. Ani realizácia úhrady vložením finančnej hotovosti na účet v banke nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu. Z dôvodu všeobecných údajov na faktúrach nebolo možné, aby správca dane skúmal charakter týchto obchodov. Nepreukázalo sa ani uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobcom, napriek tomu, že boli fakturované jeho odberateľom. Žalovaný správne uviedol, že DPH je všeobecnou nepriamou daňou spotrebného charakteru, do štátneho rozpočtu sa odvádza postupne v pravidelných termínoch za zdaňovacie obdobie osobami, ktoré sú zaregistrované ako platitelia tejto dane. Daň sa vyberá postupne a po častiach len z tej hodnoty, ktorá bola v príslušnej fáze pridaná (t. j. pridaná hodnota) k cene nakúpeného tovaru a služby. To, čo bolo v príslušnej fáze pridané a má byť zdanené, sa určí na základe mechanizmu dane. Ten pracuje so vstupmi (nákupmi) a výstupmi (predajmi) a s daňou na vstupe a daňou na výstupe. Tento mechanizmus zabezpečuje správne vybratie dane len za predpokladu, že daňový subjekt nespraví chybu, resp. neporuší zákon. Akákoľvek chyba spôsobená nedodržaním zákona o DPH, prípadne iných zákonov platiteľom, môže mať za následok narušenie mechanizmu dane tým spôsobom, že platiteľ bude daňou zaťažený dvakrát. K tvrdeniu žalobcu, že vystavil faktúry pre spoločnosti P., spol. s r.o., PC M. X., s.r.o. a B. spol. s r.o. a tieto ich zaplatili, treba uviesť, že toto nepreukazuje reálnosť obchodov. Naopak postup žalobcu umožnil týmto spoločnostiam si z nich uplatniť odpočítanie DPH a preto bol žalobca povinný zachovať princíp neutrality dane a daň uvedenú vo faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu. Je nesporné, že žalobca nemal zamestnancov, jeho hlavnou činnosťou bolo vyhľadávanie a udržiavanie kontaktov s potencionálnymi klientmi. Existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa nich, preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia, ktoré musí preukázať platiteľ. Zdaniteľné obchody ako výroba pamäte s národ. lokalizáciou pre zariadenie: A 3025, 3030, A 3035, 3045, A 3235, 3245, MP 2510, A 5560, tlač letákov Q. a administratívne činnosti museli mať konkrétneho výrobcu a aj konečného odberateľa, pre ktorého sa takéto zdaniteľné obchody uskutočňovali. Žalobca zdaniteľné obchody neuskutočňoval, ani správcovi dane nepreukázal konkrétne vedomosti o obsahu týchto zdaniteľných obchodov. Na absenciu znalostí o samotných zdaniteľných obchodoch nič nemení jeho tvrdenie, že nešlo o sprostredkovanie obchodov ale o dodávky tovarov a služieb. Ak nesprostredkovával uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ale ich sám dodával, mal by mať o takýchto zdaniteľných obchodoch vedomosti, ktorými mohol a mal preukázať uskutočnenie dodávok tovarov a služieb. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona o správe daní oprávnené. Deklarované práce a služby môžu byť samozrejme vykonané aj subdodávateľsky, čo sa však nepreukázalo a odberateľská firma - žalobca, je povinný preukázať, že fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúre. Podľa názoru súdu samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane v danom prípade nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených, ako faktov. Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr (v danom prípade bolo možné preveriť len zdaniteľné obchody z faktúry č. 03/10, na ostatných faktúrach boli údaje nekonkrétne). Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil. Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán. Existuje tu rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal porušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu (zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým právnym úkonom, pri ktorých je síce úkon právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický obsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bral na zreteľ svoju povinnosť obstarať si potrebné doklady a dôkazy. Na základe tejto povinnosti vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v dodatočnom platobnom výmere, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Ak mal žalobca pochybnosti o činnosti správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly, mal právo a mohol namietať voči (prekročeniu kompetencií a šikanózny výkon práva) postupu zamestnancov správcu dane zákonným spôsobom. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Pretože žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15, § 16 zákona o správe daní a prijal záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahaében kft) a C-142/1 (Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012, nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch Súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác). Články 167, 168 písm. a/, 178 písm. a/, 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112 vykladajú o službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii toto nebolo preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na odpočítaní DPH. Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri predmetnej smernici od 1. 1. 2008. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (rozsudok Súdneho dvora Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67). Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru (služby) a súd sa s týmto názorom stotožnil. Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“. Aj v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Súdneho dvora súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.