Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/2599/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211116 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211116.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: A.K. T., s.r.o., so sídlom T. cesta XX, K., T.: XX XXX XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX. októbra XXXX, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. osobne podanou tunajšiemu súdu dňa 03.12.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX- r zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 vo výške XXXX,- eur. Žalobca tvrdí, že obidve rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, pričom zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre vydanie rozhodnutia. Žalovaný prekročil rámec dôkaznej povinnosti, ktorú na žalobcu neoprávnene prenáša, pričom na žalobcu prenáša aj zodpovednosť za porušenie povinností iným daňovým subjektom. Správca dane nezobral do úvahy všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, neviedol daňové konanie tak, aby zistil skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie. Žalovaný nedoplnil kontrolné zistenia správcu dane, konal v rozpore s ustanovením § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o správe daní“) a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu, čím porušil ustanovenie § 48 ods. 6 zákona o správe daní. Ďalej tiež má za to, že správca dane porušil všetky daňové zásady v zmysle § 2 ods. 1,3,6 zákona o správe daní. K odôvodneniu rozhodnutia žalovaného žalobca uvádza, že tvrdenie, že žalobca nepreukázal dodávky tovarov a služieb neobstojí. Žalobca predložil všetky účtovné doklady a vyjadril sa ku všetkým faktúram a preukázal, že k dodaniu tovarov a služieb došlo. Pokiaľ ide o údajné nekonkrétnosti na faktúrach, tieto vystavovala spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. a teda ich obsah nemohol žalobca ovplyvniť (k tomuto žalobca poukazuje na rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžf/59/2011 zo dňa 25.09.2012). Navyše to, že by mali byť faktúry nekonkrétne sa spomína až v rozhodnutí žalovaného, takže došlo k porušeniu procesných práv žalobcu. Žalobca poukazuje na to, že dodávky tovarov a služieb, ktoré boli predmetom faktúry č. T. XXXX/XX boli riadne uskutočnené a v žiadnom prípade sa nejednalo o nereálne obchody a služby tak, ako sa to v rozhodnutí žalovaného uvádza. Žalobca neporušil žiadnu svoju daňovú povinnosť a pokiaľ došlo k porušeniu povinností dodávateľom, nie je za uvedené zodpovedný žalobca. Žalobca opätovne zdôrazňuje, že dodávky tovarov a služieb boli zo strany subdodávateľa - I.H.K., spol. s r.o. dodané na základe zmlúv (ústnych aj písomných) a za takéto tovary a služby žalobca riadne uhradil vystavené faktúry. V tomto čase spoločnosť I.H.K. bola funkčná. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za porušovanie povinností tretieho subjektu a nenesie zodpovednosť za to, že daňové subjekty so správcom dane nespolupracujú. Žalobca podrobne opísal spôsob fungovania a realizácie dodávok. Samotná dodávka tovarov a služieb je zabezpečovaná z externých zdrojov subdodávateľským spôsobom tak, že žalobca si objedná poskytnutie týchto služieb a dodanie tovaru u svojich subdodávateľov na základe požiadaviek od svojich odberateľov. Objednávky boli väčšinou uskutočnené ústne, v niektorých prípadoch písomne. Prevažná časť tovaru a služieb, ktoré si žalobca objednal u subdodávateľov (prevažne M. R. s.r.o. a I.H.K. spol. s r.o.) bola následne odovzdaná klientom žalobcu, prípadne im boli služby poskytované priebežne podľa potrieb a charakteru služby, za čo žalobca odberateľom následne vystavil faktúru a táto bola z ich strany aj uhradená v hotovosti alebo prevodom na účet. Žalobca na základe požiadavky od spoločnosti I.H.K. spol. s r.o. uhrádzal dodávateľské faktúry v hotovosti. Žalobca poukázal na prepojenosť odberateľsko-dodávateľských vzťahov, pričom má za to, že je nepravdepodobné, že by odberateľ zaplatil za služby, ktoré mu neboli dodané. Je tu ďalej rozpor, pretože ak správca dane spochybňuje dodanie tovaru a služieb na vstupe, zároveň tým spochybňuje aj dodanie tovaru a služieb na výstupe, t.j. vznik daňovej povinnosti pre žalobcu. Je nelogické, že na jednej strane správca dane tvrdí, že faktúry na základe ktorých žalobca nakúpil tovary a služby sú nereálne, na druhej strane tento tovar žalobca predal a mal povinnosť zaplatiť DPH, čo je fakticky nemožné. Odvolací orgán rovnako ako správca dane sa vôbec nezaoberal jednotlivými faktúrami - či sa jednalo o ekonomicky reálne a opodstatnené plnenia a neskúmal ani charakter týchto obchodov, ale skúmal ich len ako celok, čím porušil svoju povinnosť skúmať každý dôkaz jednotlivo a na základe všeobecného konštatovania neuznal všetky daňové doklady spadajúce do kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, pričom je zrejmé, že jednotlivým dodávateľským faktúram zodpovedajú vystavené faktúry od odberateľov žalobcu. Prepojenosti dodávateľských a odberateľských faktúr odvolací orgán nevenoval žiadnu pozornosť. Rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dodávky tovarov a služieb sú nereálne. Žalobca zdôrazňuje, že nevedel a ani nemohol vedieť, či spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. plní svoje daňové povinnosti. Fakturované tovary a služby od nej odobral, riadne za ne zaplatil a zároveň ich predal svojim odberateľom. Za nesplnenie daňovej povinnosti žalobcovho dodávateľa nemôže niesť zodpovednosť žalobca. Rovnako tak nemôže byť žalobcovi na škodu, že spoločnosť I.H.K. spol. s r. o. nie je kontaktná a správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať ani s jej konateľom. Od uskutočnenia dodávok a spolupráce medzi žalobcom a uvedenou spoločnosťou prebehlo určité časové obdobie, ktoré mohlo znamenať zmeny v spoločnosti. Čestné prehlásenie Tibora K. predložené žalobcom tento považuje za ďalší dôkaz preukazujúci reálnosť dodávok. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nepredložil CD uvádza, že uvedené CD predložil pri prerokovaní protokolu a pri predložení dôkazov v rámci odvolacieho konania žalobca uviedol, že tieto CD sú predmetom obchodného tajomstva a môžu byť poskytnuté žalovanému v dohodnutý deň, avšak termín na jeho predloženie stanovený nebol. Žalobca tiež zdôraznil, že zásielky riadne preberá. Žalobca uvádza, že netvrdil, že je zmluvným partnerom spoločnosti Orange Slovensko a.s. alebo zmluvným partnerom, resp. subdodávateľom niektorého z jej dodávateľov. Pri službe označenej ako „Kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH“ sa na faktúre ani žiadnom vyjadrení žalobcu nespomína spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. Žalobca tiež poukazuje na to, že čo sa týka služby „Kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH“, ide iba o interné označenie služby, ktoré žalobca používa a pre rok 2010 zahŕňala: spracovanie údajov pre fakturáciu, vytvorenie tabuliek, spis odpisového materiálu použitého na inštaláciu, spracovanie podkladov na inštaláciu. Žalobca sa vo svojom vyjadrení v daňovom konaní nijak nezmieňoval o vzťahu k spoločnosti Orange Slovensko, a.s. V odvolaní tvrdil, že spoločnosť PC HELP SERVIS, s.r.o. bola zmluvným partnerom UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. alebo niektorého z jej subdodávateľov. Odvolací orgán sa vyjadril len k tomu, že PC HELP SERVIS, s.r.o. nie je zmluvným partnerom UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. Z uvedeného je potom zrejmé, že správca dane neposudzoval dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a to aj napriek tomu, že k jednotlivým faktúram od dodávateľov žalobcu, ktoré spochybnil, uviedol žalobca aj konkrétne faktúry vystavené jeho odberateľom, na základe ktorých mu dodané tovary a služby uhradili, ako aj doklady o ich úhrade. Jednotlivým faktúram nevenoval žalovaný žiadnu pozornosť. Žalovaný sa snaží nesplnenie daňovej povinnosti preniesť zo spoločnosti I.H.K. na žalobcu. K viacerým námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa žalovaný nevyjadril, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa opiera o nové dôvody a skutočnosti, ku ktorým nemal žalobca možnosť sa vyjadriť. Vzhľadom na tvrdenia žalobcu počas daňového konania je zrejmé, že tovary a služby v zmysle jednotlivých faktúr za zdaňovacie obdobie júl 2010 boli žalobcovi riadne dodané, zo strany žalobcu uhradené a následne odovzdané jeho odberateľom, ktorí za ne riadne zaplatili. Na argumenty, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, ako aj vo vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej kontroly a dôkazy o nich žalovaný ani správca dane vôbec neprihliadol a s týmito sa dostatočne nevysporiadal, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil novými skutočnosťami. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty potom žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 27.06.2013 navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný Smernicou 2006/112. Žalovaný nevychádzal v rozhodnutí zo žiadnych nových skutočností, ale z toho, čo zistil správca dane. Žalovaný uvádza, že v prípade žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov sa nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli skutočne žalobcom prijaté. Žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ, v niektorých prípadoch vôbec neboli vykonané, nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Žalovaný nevychádzal v napadnutom rozhodnutí zo žiadnych nových skutočností ale vychádzal z rozhodnutia správcu dane, spisového materiálu, s ktorým bol žalobca oboznámený už počas kontroly a aj v rozhodnutí správcu dane, vysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu a tiež žalobcom uvedenými a na základe výzvy žalovaného predloženými dôkazmi. Poukázal ďalej na judikatúru Súdneho dvora EU, keď subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovaťna zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré poskytuje, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Podľa § 15 ods. 6 písm. e/ zákona o správe daní bol žalobca oprávnený predkladať dôkazné prostriedky do 22.06.2012. Žalobca nedodržal zákonnú lehotu, keď chcel predložiť CD dňa 09.07.2012 pri prerokúvaní protokolu. Správca dane postupoval správne, keď označené CD neprijal ako dôkaz. Námietky týkajúce sa spoločnosti Micro Control s.r.o. Partizánske nie sú dôvodné v tomto zdaňovacom období, nakoľko si žalobca neuplatňoval odpočítanie dane z faktúr od tejto spoločnosti. K ostatným námietkam žalobcu žalovaný uvádza, že v podrobnostiach týkajúcich sa jednotlivých faktúr odkazuje na napadnuté rozhodnutie. Krajský súd ako súd vecne príslušný preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p) na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z pripojeného administratívneho spisu ako bol súdu žalovaným predložený súd zistil, že Daňový úrad Bratislava VI, ktorý bol následne zákonom č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 zrušený, pričom jeho právnym nástupcom sa stal Daňový úrad Bratislava, vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2010. Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/LacS zo dňa XX.XX.XXXX s termínom začatia dňa XX.XX.XXXX. Na žiadosť konateľky žalobcu bolo začatie daňovej kontroly odložené na deň XX.XX.XXXX, avšak konateľka žalobcu sa k začatiu daňovej kontroly v tento deň nedostavila, pričom predložila daňové a účtovné doklady správcovi dane dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX. Správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií, týkajúcu sa predaja tovaru českému odberateľovi FLASH Group a tiež žiadal o preverenie poskytnutia služby rakúskemu odberateľovi GBI Consulting Mehlmauer-Larcher & Kaster OEG. Na základe týchto skutočností bola daňová kontrola prerušená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Oznámením č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa X.XX.XXXX správca dane oznámil žalobcovi, že dňa XX.XX.XXXX pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Daňové riaditeľstvo prípisom č. II/XXX/XXXX/XXXX/XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhovelo žiadosti správcu dane a predĺžilo lehotu na vykonanie daňovej kontroly o 6 mesiacov, čo bolo žalobcovi následne oznámené. Správca dane preveril formou dožiadania uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobcu so spoločnosťou I.H.K. spol. s r.o. u príslušného správcu dane tejto spoločnosti. V odpovedi na dožiadania č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Puš zo dňa XX.XX.XXXX Daňový úrad P. ako správca dane daňového subjektu I.H.K. spol. s r.o. oznámil správcovi dane žalobcu, že vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu I.H.K. spol. s r.o. za zdaňovacie obdobia I. a II. štvrťrok 2010, ktorá bola ukončená dňa 28.04.2011. Daňový subjekt spolupracoval so správcom dane, ale na prejednanie protokolu sa nedostavil. Správca dane priložil tiež fotokópie knihy pohľadávok, knihy záväzkov a podklady k daňovému priznaniu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010. Dňa XX.XX.XXXX správca dane zaslal spoločnosti I.H.K. spol. s r.o. výzvu na predloženie dokladov. Výzvy neboli prevzaté, daňový subjekt prestal komunikovať s daňovým úradom. Sídlo spoločnosti nie je riadne označené, ide o ošarpaný dom. Správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúry č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX za koordináciu a technické zabezpečenie inštalácií chello a kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH. Správca dane zistil, že daňový subjekt UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ nepozná a od r. 2009 UPC prestal používať tento názov a nahradil ho názvom Fiber Power internet. Spoločnosť si objednáva inštalácie internetového pripojenia od tretích strán. Tieto sú riešené dodávateľským spôsobom v mestách Bratislava, Banská Bystrica, Nové Zámky a Trnava cez dcérsku spoločnosť Trnavatel spol. s r.o. V mestách Nitra a Piešťany spoločnosť UPC nepodniká. Daňový subjekt Orange Slovensko a.s. činnosť „kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH“ nepozná. Pokiaľ ide o prevzatie inštalácií vykonávaných dodávateľmi spoločnosti Orange Slovensko a.s. a kontrolu ich vykonávania, tieto si zabezpečuje vlastnými technickými pracovníkmi. V zozname dodávateľov siete Orange FTTH -2010 sa nenachádza spoločnosť A.K. INVESTMENT, s.r.o., I.H.K. spol. s r.o., ani spoločnosť PC HELP SERVIS s.r.o. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov a dôkazov č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/LacS zo dňa XX.XX.XXXX, pričom zásielka sa vrátila späť na daňový úrad s poznámkou adresát neznámy. Správca dane teda neuznal odpočítanie dane zo služieb, tovaru a prác uvedených na predmetných faktúrach od spoločnosti I.H.K. spol. s r.o. z dôvodu, že tieto neboli dodané, a teda žalobcovi v zmysle § 49 ods. 1 a 2 nevznikol nárok na odpočítanie dane. Uvedené zistenia vyplývajú aj z protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. XXXXXXX/ X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca bol výzvou č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyzvaný na vyjadrenie a prerokovanie protokolu dňa XX.XX.XXXX. V. XX.XX.XXXX bolo správcovi dane doručené žalobcovo vyjadrenie k protokolu, ktorý bol následne v termíne určenom správcom dane aj prerokovaný. Dodatočným platobným výmerom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX Daňový úrad Bratislava vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume XXXX,- eur. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX uvedené rozhodnutie správcu dane potvrdil, čo odôvodnil tým, že služby síce môžu byť vykonané aj subdodávateľsky, čo sa však v danom prípade nepreukázalo a kontrolovaný platiteľ je povinný preukázať, že fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúre. Skutočnosť, že žalobca má faktúry a doklady o úhrade od dodávateľa a vystavil ich pre odberateľa ešte nie je nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že k dodaniu tovaru reálne došlo. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. V ustanovení § 2 zákona o správe daní sú zakotvené základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa § 15 ods. 18 zákona o správe daní, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu má súd za to, že sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Nemožno prisvedčiť námietke žalobcu, že správca dane na všetky žalobcom predložené dôkazy neprihliadal. Naopak tento aj vyzval platiteľa na preukázanie len toho, čo sám tvrdil. Deklarované práce a služby môžu byť vykonávané aj subdodávateľsky, ich reálnu existenciu však žalobca nepreukázal. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, či fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu, že označenie služieb, t.j. kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Nitra (223 ks) boli iba „interným označením“ bez akéhokoľvek vecného spojenia so spoločnosťami UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., resp. Orange Slovakia, a.s., potom súdu nie je zrejmé, kto mal byť konečným odberateľom uvedených služieb, resp. prečo žalobca, pokiaľ tieto boli reálne vykonané, takýchto konečných odberateľov služieb neoznačil už počas daňovej kontroly. Akákoľvek služba, na ktorú si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty totiž musí existovať v objektívnej ekonomickej realite, nie iba formálne v dokladoch predkladaných pre daňové účely. Súd sa stotožnil tiež so záverom a argumentáciou správcu dane, ktorý preveril obchody fakturované faktúrou č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a zistil, že spoločnosť Orange Slovensko, a.s. nie je zmluvným partnerom žalobcu a tiež nemá vedomosť o tom, žeby žalobca bol subdodávateľom alebo zmluvným partnerom niektorého z dodávateľov niektorého zo subdodávateľov spoločnosti Orange Slovensko a.s., avšak podľa tejto spoločnosti nie je možné úplne vylúčiť, že by žalobca bol subdodávateľom alebo spolupracujúcou firmou niektorého zo zmluvných partnerov spoločnosti Orange Slovensko, a.s.. Táto ďalej uviedla, že uzatvára so svojimi dodávateľmi rámcovú zmluvu o dielo - Customer connections, ktorej predmetom plnenia je inštalácia zákazníka na FTTH. Podľa čl. VII Práva a povinnosti ods. 4 predmetnej zmluvy „zhotoviteľ je oprávnený využívať tretie strany (t. j. subdodávateľov) pri plnení tejto zmluvy iba po predchádzajúcom písomnom súhlase objednávateľa. V prípade činnosti „Kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH“ spoločnosť Orange Slovensko, a.s. nezistila, že by pod týmto názvom/pojmom bola označovaná niektorá konkrétna položka predmetu dodávky v dodávateľských zmluvách s dodávateľmi siete FTTH Orange Slovensko. Spoločnosť Orange Slovensko, a.s. si kontrolu inštalácií vykonaných dodávateľmi spoločnosti Orange Slovensko, a.s. zabezpečuje pri ich prevzatí vlastnými technickými pracovníkmi - zamestnancami spoločnosti Orange Slovensko, a.s. V zozname dodávateľov siete Orange FTTH pre rok 2010 sa nenachádza ani žalobca, ani jeho dodávateľ I.H.K. spol. s r.o. ani žalobcom označený odberateľ PC HELP SERVIS, s.r.o., ani spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. Z vyjadrenia spoločnosti Orange Slovakia, a.s. je teda zrejmé, že kontrolu technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH si nezabezpečuje dodávateľsky, ale vlastnými zamestnancami. Správca dane v danom prípade preveril aj spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., ktorá je okrem iného aj poskytovateľom internetových služieb. Za účelom poskytovania internetových služieb svojim zákazníkom si táto spoločnosť objednáva „inštalácie internetového pripojenia“ od tretích strán. Sú riešené dodávateľským spôsobom v mestách Bratislava, Banská Bystrica, Nové Zámky a Trnava. V mestách Nitra a Piešťany spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. nepodniká. Pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. nepozná, objednáva si „inštalácie internetového pripojenia“. Pojem „chello“ je registrovaná obchodná známka ich materskej spoločnosti používaná pre poskytované internetové služby. Od roku 2009 UPC prestala používať tento názov a nahradila ho názvom Fiber Power internet. Žalobca tvrdil, že spoločnosť PC HELP SERVIS, s.r.o. mala uzavretú zmluvu priamo so spoločnosťou UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. alebo s niektorým jej subdodávateľom. Spoločnosť PC HELP SERVIS, s.r.o. však nie je uvedená v zozname dodávateľov zabezpečujúcich inštalácie internetového pripojenia spoločnosti UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V uvedenom prípade má súd za to, že správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne ich odovzdal svojim klientom. Súd sa stotožňuje so žalovaným, že žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ, resp. neboli vykonané vôbec, nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo potom posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia. Súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, t.j. žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Súd sa nemôže stotožniť s názorom žalobcu, že za vystavenie faktúr je zodpovedná výlučne len spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Súd sa potom stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo, a to z nasledujúcich dôvodov: Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané. Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Boj proti daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226, čo sa však v uvedenom prípade nestalo. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). Aj táto podmienka stanovená európskou judikatúrou bola naplnená, keď správca dane na základe vykonaného dokazovania došiel k záveru, že fakturované plnenie nebolo poskytnuté, čo je legitímny a judikatúrou Súdneho dvora EU uznaný dôvod nepriznania nároku na odpočítanie dane z tovarov a služieb, pričom vec bola posudzovaná jednotlivo, bez akýchkoľvek spochybnení princípu neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). V danom prípade žalobca namietal, že ak by boli tovary, alebo služby nereálne, tak by ich žalobca nemohol ďalej fakturovať a nemohla mu ani vzniknúť povinnosť zaplatiť daň. K tomuto súd uvádza, že je povinnosťou daňového subjektu odviesť daň v prípade, ak je vystavená faktúra. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Po preskúmaní veci súd musí konštatovať, že v danom prípade neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie je tak zákonné, pričom žalovaný v dostatočnej miere zdôvodnil správnu úvahu, ktorou sa pri rozhodovaní riadil. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutia boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho vecný neúspech náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).