Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/2601/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211124 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211124.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: A.K. INVESTMENT, s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 10, Bratislava, IČO: 36 670 863, zastúpený advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, so sídlom Zámocká 30, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/1247046/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou osobne podanou tunajšiemu súdu dňa 03.12.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/1247046/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012 a rozhodnutie správcu dane č. 9102404/5/1619146/2012 zo dňa 16.07.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. Žalobca v žalobe uvádza, že správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej iba H.) za zdaňovacie obdobie november XXXX v sume XX.D.,XX eur. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, pričom žalovaný rozhodol tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. A. uvádza, že obidve rozhodnutia sú nepreskúmateľné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, pričom zistenie skutkového stavu je nedostačujúce. A. prekročil rámec dôkaznej povinnosti, ktorú na žalobcu neoprávnene prenáša. A. nedoplnil kontrolné zistenia správcu dane, konal v rozpore s § 48 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o správe daní“) a nevysporiadal sa so všetkými námietkami žalobcu, čím porušil § 48 ods. X zákona o správe daní. L. dane porušil všetky daňové zásady v zmysle § 2 ods. X,X,X zákona o správe daní. K odôvodneniu rozhodnutia žalovaného žalobca uvádza, že tvrdenie, že žalobca nepreukázal dodávky tovarov a služieb neobstojí. A. predložil všetky účtovné doklady a vyjadril sa ku všetkým faktúram a preukázal, že k dodaniu tovarov a služieb došlo. T. ide o údajné nekonkrétnosti na faktúrach, tieto vystavovala spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. a teda ich obsah nemohol žalobca ovplyvniť (k tomuto žalobca poukazuje na rozsudok NS SR, sp. zn. X L./XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX). W. to, že by mali byť faktúry nekonkrétne sa spomína až v rozhodnutí žalovaného, takže došlo k porušeniu procesných práv žalobcu. A. poukazuje na to, že dodávky tovarov a služieb, ktoré boli predmetom faktúr č. K. XX/X/XX/XX, K. XXXX/XX, K. XXXX/XX, K. XXXX/XX, K. XX/X/XX/XX, K. XXXX/XX boli riadne uskutočnené a v žiadnom prípade sa nejednalo o nereálne obchody a služby tak, ako sa to v rozhodnutí žalovaného uvádza. Za porušenie povinnosti dodávateľa nie je zodpovedný žalobca. A. opätovne zdôrazňuje, že dodávky tovarov a služieb boli zo strany subdodávateľa - I.H.K., spol. s r.o. dodané na základe zmlúv (ústnych aj písomných) a za takéto tovary a služby žalobca riadne uhradil vystavené faktúry. V tomto čase spoločnosť I.H.K. bola funkčná. A. nemôže niesť zodpovednosť za porušovanie povinností tretieho subjektu a nenesie zodpovednosť za to, že daňové subjekty so správcom dane nespolupracujú. A. podrobne opísal spôsob fungovania a realizácie dodávok. L. dodávka tovarov a služieb je zabezpečovaná z externých zdrojov subdodávateľským spôsobom tak, že žalobca si objedná poskytnutie týchto služieb a dodanie tovaru u svojich subdodávateľov na základe požiadaviek od svojich odberateľov. I. boli väčšinou uskutočnené ústne, v niektorých prípadoch písomne. T. časť tovaru a služieb, ktoré si žalobca objednal u subdodávateľov (prevažne Y. Z. s.r.o. a I.H.K. spol. s r.o.) bola následne odovzdaná klientom žalobcu. Je nepravdepodobné, že by odberateľ zaplatil za služby, ktoré mu neboli dodané. G. písomné zmluvy, ktoré boli predmetom faktúr neboli mandátne ale nepomenované podľa § 269 Obchodného zákonníka. Je tu ďalej rozpor, pretože ak správca dane spochybňuje dodanie tovaru a služieb na vstupe, zároveň tým spochybňuje aj dodanie tovaru a služieb na výstupe, t.j. vznik daňovej povinnosti pre žalobcu. Je nelogické, že na jednej strane správca dane tvrdí, že faktúry na základe ktorých žalobca nakúpil tovary a služby sú nereálne, na druhej strane tento tovar žalobca predal a mal povinnosť zaplatiť H., čo je fakticky nemožné. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane neposudzoval dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a to aj napriek tomu, že k jednotlivým faktúram od dodávateľov žalobcu, ktoré spochybnil, uviedol žalobca aj konkrétne faktúry vystavené jeho odberateľom, na základe ktorých mu dodané tovary a služby uhradili, ako aj doklady o ich úhrade. R. faktúram nevenoval žalovaný žiadnu pozornosť. A. sa snaží nesplnenie daňovej povinnosti preniesť so spoločnosti I.H.K. na žalobcu. K viacerým námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa žalovaný nevyjadril, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa opiera o nové dôvody a skutočnosti, ku ktorým nemal žalobca možnosť sa vyjadriť. Vzhľadom na tvrdenia žalobcu počas daňového konania je zrejmé, že tovary a služby v zmysle jednotlivých faktúr za zdaňovacie obdobie november XXXX boli žalobcovi riadne dodané, zo strany žalobcu uhradené a následne odovzdané jeho odberateľom, ktorí za ne riadne zaplatili. Na argumenty, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, ako aj vo vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej kontroly a dôkazy o nich žalovaný ani správca dane vôbec neprihliadol a s týmito sa dostatočne nevysporiadal, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil novými skutočnosťami. A. vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. G., že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný L. XXXX/XXX. A. nevychádzal v rozhodnutí so žiadnych nových skutočností, ale z toho, čo zistil správca dane. A. uvádza, že v prípade žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov sa nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli skutočne žalobcom prijaté. A. zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ, v niektorých prípadoch vôbec neboli vykonané, nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. A. nevychádzal v napadnutom rozhodnutí zo žiadnych nových skutočností ale vychádzal z rozhodnutia správcu dane, spisového materiálu, s ktorým bol žalobca oboznámený už počas kontroly a aj v rozhodnutí správcu dane, vysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu a tiež žalobcom uvedenými a na základe výzvy žalovaného predloženými dôkazmi. Podľa § 15 ods. X písm. e) zákona o správe daní bol žalobca oprávnený predkladať dôkazné prostriedky do XX.X.XXXX. A. nedodržal zákonnú lehotu, keď chcel predložiť CD dňa X.X.XXXX pri prerokúvaní protokolu. L. dane postupoval správne, keď označené CD neprijal ako dôkaz. K ostatným námietkam žalobcu, týkajúcich sa faktúr, odkázal na svoje rozhodnutie. Y. zmluva č. XXXXXXXX/XX uzatvorená medzi žalobcom a mandantom T. služby N. žalovanému v odvolacom konaní predložená nebola. K ostatným námietkam žalobcu žalovaný uvádza, že v podrobnostiach týkajúcich sa jednotlivých faktúr odkazuje na napadnuté rozhodnutie. V. súd ako súd vecne príslušný preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ X49 ods. 2 O.s.p) na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. T. súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o vydaní dodatočného platobného výmeru, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. X písm. b) bod X zákona o správe daní nadväznosti na § 16X ods. X a 5 zákona č. XXX/XXXX Z.z. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november XXXX v sume XX.XXX,XX eur. Podľa § 244 ods. 1, 2, X O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). C. správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. T. správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § X47 ods. 1, 2 a X O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. T. rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. T. preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch X a X aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. V ustanovení § 2 zákona o správe daní sú zakotvené základné zásady daňového konania. R. z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. A. zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. XX ods. X D. L. republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. L., že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. H. orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. T. daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. X/XXXX Z.z. o A. zákonov L. republiky zverejnené v A. zákonov. Podľa § 2 ods. X zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. X zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § X5 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. H. kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 1X ods. 5 zákona o správe daní, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku XX druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. X zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku XX druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. X). Podľa § 15 ods. XX zákona o správe daní, ustanovenia prvej časti a § 32, XX a XX sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Podľa § 15 ods. XX zákona o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. I. najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o XX mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku XX, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa § XX ods. XX zákona o správe daní, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa odseku XX, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Z ustanovení § X9 ods. X a ods. 2 zákona o správe daní, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. X zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. K. najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. X zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 48 ods. X zákona o správe daní, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Podľa § 8 ods. X písm. a) zákona o H. dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného W. bankou L.. Podľa § X9 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o H. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. H. dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. H. sporu nie je či dodávateľ vykonal fakturované práce sám alebo prostredníctvom subdodávateľa. H. sporu je, či dodávateľ fakturované práce či už sám, alebo prostredníctvom inej osoby vôbec vykonal. L. dane na všetky žalobcom predložené dôkazy prihliadal a vyzval platiteľa na preukázanie len toho, čo sám tvrdil. H. práce a služby môžu byť vykonávané aj subdodávateľsky, čo žalobca nepreukázal. T. žalobcu je preukázať či fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Súd dospel k záveru, že podľa § 49 ods. l a X v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o H. právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne ich odovzdal svojim klientom. Súd sa stotožňuje so žalovaným, že žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ, v niektorých prípadoch neboli vykonané vôbec (napr. za koordináciu a technické zabezpečenie inštalácie chello pre G. F. L. s.r.o., za kontrolu technického zabezpečenia inštalácií I. L. a.s.), nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Podľa § 49 ods. X zákona o H. môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov X a 7. V zmysle písm. a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. V. právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. X zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia. Súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. L. preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. V. súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že za vystavenie faktúr je zodpovedná výlučne len spoločnosť I.H.K. spol. s r.o.. S. je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. A. faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. L. podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. H. musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Je nevierohodné, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť I.H.K. bol v čase daňovej kontroly u žalobcu reálne neexistujúca spoločnosť, nekomunikujúca so správcom dane. V. súd poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. XSžf X/XXXX z XX.XX.XXXX v spojení s rozhodnutím D. súdu SR č. k. K.. ÚS XX/XXXX-XX z XX.XX.XXXX, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „H. bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. X zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o H.). T. je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania H.) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. H. zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet H. uznaný ako oprávnený“. Súd sa stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov: T. na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané. L. existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená H., nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. M. je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. L. formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. F. proti daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou XXXX/XXX (pozri najmä rozsudky Q. zo 7. decembra XXXX, R, C-XXX/XX, bod XX, ako aj z XX. októbra XXXX M., C-XXX/XX, bod XX). V tejto súvislosti L. dvor EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva D. (pozri najmä rozsudok z 3. marca XXXX, S. H, C-XX/XX, Zb. s. I-XXXX, bod XX; Q. a i., ako aj V. a C. C., bod XX). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky S. H, body XX a XX; V. a C. C., ako aj z XX. marca XXXX, U., C-XXX/XX, bod XX). Podľa judikatúry L. dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k H. alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet H. zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok V. a C. C., už citovaný, bod XX). W., nie je v rozpore s právom D. požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z XX. septembra XXXX, M. a i., C-XXX/XX Zb. s. I-XXXX, body XX a XX; W. L., bod XX, ako aj z XX. decembra XXXX, U. I., C-XXX/XX, bod XX). W. v súlade s článkom XXX prvým odsekom smernice XXXX/XXX členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu H. a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z XX. januára XXXX, V. S. T., C-XXX/XX, bod XX), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole X s názvom „S.“ hlavy XI s názvom „T. zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku XXX. I. toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku XXX smernice XXXX/XXX s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie H. a tým neutralitu H., ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému H. (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky J. a i., bod XX; Q. a i., bod XX; z XX. októbra XXXX, W. Q., C-XXX/XX, bod XX, ako aj H., bod XX). V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality H.. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso H. podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému H., avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov H. na vrátenie H. nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava H. vnímaná ako právo každého platcu H. na odpočet H. zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či H. splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet H. zaplatenej na vstupe. L. dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k H. a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež L. dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom D. požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. G. opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet H. na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Y. kft a T. H. č. C-XX/XX a C-XXX/XX). A. namietal, že ak by boli tovary, alebo služby nereálne, tak by ich žalobca nemohol ďalej fakturovať a nemohla mu ani vzniknúť povinnosť zaplatiť daň. K tomuto súd uvádza, že povinnosťou daňového subjektu je odviesť daň v prípade ak je vystavená faktúra. T. rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru L. dvora EÚ prípadne X. súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. T. sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia K. finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z H. do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. W. podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na L. majú karuselové podvody. L. menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácií podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet H.. L. aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov V. súd v F. dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. T. žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. X O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. X O.s.p. v spojení s §146 ods. 1 písm. d) O.s.p.. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).