Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/2605/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211142 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012211142.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: ZEPTER SLOVAKIA spol. s r.o., Karadžičova 7610/16, Bratislava, IČO 31 323 570, zastúpený: JUDr. Ing. Ján Felšöci, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 1, 902 01 Pezinok, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, pošt. prieč. 29, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0538/99/2012 zo dňa 03.10.2012, takto r o z h o d o l : Žaloba sa zamieta. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 05.12.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. SK/0538/99/2012 zo dňa 03.10.2012 v spojení s rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zo dňa 20.06.2012 č. P/0126/07/12 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca v žalobe uvádza, že prvostupňový správny orgán vydal dňa 20.06.2012 rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5.000,- eur pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba zák. č. 250/2007 Z.z.) na podklade kontrol zo dňa 21.12.2011, 08.02.2012, 26.03.2012, 24.04.2012 v prevádzkarni žalobcu na Levočskej ulici č. 20 v Prešove zameraných na prešetrenie podnetov evidovaných pod číslom PO 986/11, PO 40/12 a PO 274/12. Žalobca proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal odvolanie, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Žalobca uvádza, že s oboma rozhodnutiami správnych orgánov nesúhlasí, pretože ich predovšetkým považuje za vydané na podklade nesprávneho právneho posúdenia, za svojvoľné a nemajúce oporu v zákone, za nedostatočne odôvodnené a tým aj nepreskúmateľné. Žalobca v bode 1/ žaloby uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia vidí v tom, že prvostupňový správny orgán neuvádza, za akých konkrétnych okolností mal konkrétny zákazník uzavrieť konkrétnu kúpnu zmluvu, preverenie týchto okolností s odkazom na vykonané dokazovanie ani na ich zhodnotenie. Rozhodnutie neobsahuje výpočet dôkazov ani ich zhodnotenie ani porovnanie so zákonným stavom a vychádzajú zjavne subjektívnych nepodložených tvrdení. Nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí spočíva v tom, že zmenu právnej kvalifikácie z údajného porušenia § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z.z. na údajné porušenie § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ vyhodnotil prvostupňový správny orgán vzhľadom „na počet spotrebiteľských podnetov ako aj na zistenie, že účastník konania používa vyššie popísaný spôsob predaja výrobkov systematicky“, čím malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu. Žalovaný bez uvedenia konkrétnych skutočností uviedol, že „toto konanie bolo možné vyhodnotiť ako praktiku“ ani uvedené tvrdenie nepovažuje žalobca za dostatočne odôvodnené a preukázané, ale naopak za účelové, avšak nezodpovedajúce skutočnému správaniu žalobcu. Spôsob vedenia správneho konania, počet kontrol, uloženie pokuty a napokon aj hodnotenie konania žalobcu v napadnutých rozhodnutiach zo strany správnych orgánov ako „úmyselné s cieľom obísť účel zákona o podomovom a zásielkovom predaji a na tom v konečnom dôsledku profitovať“ žalobca uvádza, že toto tvrdenie je zo strany správnych orgánov nepodložené. Žalobca v bode 2a/ žaloby uvádza, nesprávne právne posúdenie zo strany správnych orgánov vidí v tom, že podstatným pre skonštatovania naplnenia dôvodu na zrušenie predmetných rozhodnutí je posúdenie aplikácie alebo neaplikácie ustanovení zák. č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji v znení neskorších predpisov (ďalej iba zák. č. 108/2000Z.z.) na prípady, ktorých sa kontrola správnych orgánov voči žalobcovi týkala. Tento zákon upravuje podomový predaj ako predaj najmä: a/ pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta, b/ pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, u iného spotrebiteľa alebo na pracovisku spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ takúto návštevu nevyžiadal, c/ pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ návštevu vyžiadal a predávajúci mu ponúkne iný tovar alebo službu, o ktorú spotrebiteľ pri vyžiadaní návštevy neprejavil záujem. Žalobca uvádza, že uzavrel kúpne zmluvy v týchto prípadoch so spotrebiteľmi v priestoroch jeho prevádzkarne na Levočskej č. 20 v Prešove, ktoré sú prevádzkarňou zapísanou v živnostenskom registre v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 455/1990 Zb., žalobca má uvedenú prevádzkareň aj riadne označenú. Podľa názoru žalobcu prevádzkarňou sa v zmysle živnostenského zákona rozumie priestor, v ktorom sa prevádzkuje živnosť. V § 5 zák. č. 108/2000Z.z. uvádza celý zmysel a účel podomového predaja predovšetkým v nadpise ako „Zmluvy uzavierané mimo miesta podnikania“, čo spresňuje v texte len príkladom, t.j. zákon striktne neuvádza čo možno iba a výlučne považovať za podomový predaj, ak len príkladom v písm. a/ uvádza, že podomovým predajom je okrem iných aj predaj mimo miesta prevádzkarne, čo spresňuje aj ďalším príkladom „alebo mimo trhového miesta“. Uvedené zákonné znenie je podľa žalobcu potrebné vnímať predovšetkým ako predaj na mieste, adrese, miestnosti, ktorá nie je v živnostenskom registri zapísaná, vedená a registrovaná ako prevádzkareň a je súčasne mimo miesta pôsobnosti predaja predávajúceho a práve preto je tento predaj označený ako „podomový“. Žalobca uzavrel kúpne zmluvy v priestoroch prevádzkarne zapísanej v živnostenskom registri a teda bola naplnená požiadavka zák. č. 108/2000 Z.z. o tom, že na uvedené prípady sa tento zákon nevzťahuje. Žalobca poukazuje na smernicu č. 2001/83/EÚ, ktorá má vstúpiť do platnosti od 13.06.2014, ktorá definuje prevádzkové priestory ako priestory, ktoré by mali zahŕňať priestory v akejkoľvek forme, ktoré slúžia ako stále alebo zvyčajné miesto podnikania obchodníka. Posudzovanie splnenia podmienok prevádzkarne je nad rámec zákonnej kompetencie žalovaného. Žalobca ďalej uvádza, že nič nemení ani to, ak predávajúci uskutočňuje časť svojho predaja vo svojich priestoroch prostredníctvom akcií, pretože je to vždy spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne do miesta pôsobnosti predávajúceho dôjsť a niečo si zakúpiť. Nemožno tiež ani hovoriť a nebolo preukázané, že by bol spotrebiteľ „nepripravený“ na „zmluvné vyjednávanie“ alebo na samotné uzavretie kúpnej zmluvy, nakoľko v prípade žalobcu predchádza prípadnému predaju detailná prezentácia výrobku, k uzavretiu kúpnej zmluvy spotrebiteľa nikto nenúti a má možnosť sám slobodne a dobrovoľne sa rozhodnúť či si výrobok kúpi alebo nie. Za špecifickosť, v prípadný neprospech žalobcu nemožno považovať ani to, že spotrebiteľ uzavrie v jeho prevádzkarni písomnú kúpnu zmluvu a tovar ihneď nedostane, pretože ani táto skutočnosť nie je podkladom aplikácie zák. č. 108/2000 Z.z.. Žalobca uvádza, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného v rozhodnutí, že konanie žalobcu nasvedčuje tomu, že sa snaží vykonávať len takýto charakter podnikania za takých podmienok, aby sa vyhol režimu pôsobnosti zák. č. 108/2000 Z.z.. Žalobca opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že nešlo vo vzťahu k žalobcovi o podomový predaj, pretože všetky kúpne zmluvy spotrebiteľov boli uzavreté v živnostenskom registri evidovanej prevádzkarni žalobcu, čím sa na žalobcu nevzťahuje zákon na ochranu spotrebiteľa. Žalobca v bode 2b/ žaloby nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že spotrebiteľ má právo na odstúpenie od zmluvy od okamihu uzavretia zmluvy, najneskôr však do 7 pracovných dní odo dňa prevzatia výrobku. Takýto záver nemá oporu v žiadnom predpise ani v dohode účastníkov, je v rozpore s jeho slovným znením a je v rozpore s elementárnymi zásadami právnej logiky, čím má žalobca za to, že správne orgáne si ho prispôsobujú k vlastným potrebám. Žalobca poukazuje na ust. § 7 ods. 1 písm. d/ zák. č. 108/2000 Z.z., ktorý jednoznačne hovorí o práve spotrebiteľa písomne odstúpiť od zmluvy do 7 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru. Zákon jednoznačne definuje, že až po prevzatí tovaru vzniká spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy. Zák. č. 108/2000 Z.z. spotrebiteľovi právo na odstúpenie zmluvy pred prevzatím tovaru výslovne nepriznáva a za súčasného znenia § 7 ods. 1 písm. d/ zákona ho ani nemožno vyvodiť. Účelom zákona o ochrane spotrebiteľa zreteľne nie je preukázateľne uzavretú kúpu a predaj bezdôvodne zrušiť po uzavretí zmluvy bez toho, aby kupujúci tovar mal u seba, ale až po tom, ako by tovar nadobudol do svojej dispozícii, čím sa predíde stavu právnej neistoty. Prevzatie tovaru je podmienkou pre začatie plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy. Žalobca z týchto dôvodov nemôže uvedené odstúpenie spotrebiteľov považovať za právnym predpisom dovolené a tým ani za dôvodné, a preto ani podnet a následný postoj správnych orgánov za opodstatnený. Správnosť uvedeného záveru žalobcu potvrdzuje aj smernica 2011/83/EÚ čl. 40, v ktorej sa tiež uvádza, že spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy v prípade ak získa tovar do fyzickej držby. Žalobca uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyjadril ani nevysporiadali žalobcom napadnutým pokynom na vrátanie akontácie, ktorú tento považoval za nad rámec zákonných oprávnení správnych orgánov, nakoľko takýmto pokynom nepriamo prejudikuje a rozhoduje, že odstúpenie považuje za platné a na jeho podklade zmluvu za zrušenú, o čom však podľa názoru žalobcu môže rozhodnúť súd len na podklade žaloby žalobcu alebo samého spotrebiteľa. Akontáciu teda podľa žalobcu nie je možné účastníkovi vrátiť inak ako na podklade právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že odstúpenie od zmluvy je platné a zmluva tým zrušená. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že dodržal požiadavky čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, konal na jej základe a v medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Má za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou a na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom správne orgány v danom prípade postupovali v súlade so zásadami správneho konania, s námietkami a podkladmi predloženými žalobcom sa správne orgány pri rozhodovaní podrobne zaoberali, pričom svoje skutkové ako aj právne závery v odôvodnení prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia náležite a vyčerpávajúco odôvodnili. Žalovaný k bodu 1/ žaloby uvádza, že tak ako správny orgán prvého stupňa a aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach jednoznačne uviedli, že kontroly nimi vykonané boli vzhľadom na predmet podnetov zamerané na zistenie a preverenie foriem predaja výrobkov realizovaných žalobcom, teda žalovaný sa zameral na samotný charakter a realizáciu predaja. Pritom vychádzal z podnetov spotrebiteľov, ktoré boli v rozhodnutiach uvedené, rovnako ako bol z ich obsahom samotný žalobca oboznámený pri výkone kontrol uskutočnených inšpektormi. Žalobca k daným záznamom zaujal stanoviská, čo je zachytené v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 24.04.2012, 08.02.2012, 26.03.2012, 08.03.2012 ako aj vyjadrenie k inšpekčnému záznamu zo dňa 21.12.2011. Žalobca teda bol podrobne oboznámený s predmetom kontroly. Žalovaný podrobne vo svojom rozhodnutí popísal priebeh a spôsob konania žalobcu, pričom vychádzal zo zistení zdokumentovaných v inšpekčných záznamov. Zároveň uviedol aj výpočet dôkazov, ako aj uviedol ich zhodnotenie a z toho vyplývajúci záver. Skutočnosť, že spotrebitelia uzavreli kúpnu zmluvu v domnení, že disponujú právom na odstúpenie od zmluvy v prípade, ak neskôr zmenia svoje rozhodnutie demonštruje najmä ich následné konanie, nakoľko vo všetkých prípadoch spotrebitelia k odstúpeniu od zmluvy v skutočnosti aj pristúpili. Žalovaný poukazuje na to, že rozhodnutia správnych orgánov jednoznačne uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení veci a čo použil ako správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe, ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s námietkami účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ ide o zmenu právnej kvalifikácie konania žalobcu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádzal, že pristúpil k zmene kvalifikácie skutku z dôvodov, ktoré v napadnutom rozhodnutí jasne uviedol a to, že zo strany žalobcu sa nejednalo o ojedinelé konanie ale o opakujúce sa konanie, čoho dôkazom sú podnety spotrebiteľov a teda bolo možné toto konanie vyhodnotiť ako praktiku. V zmysle § 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z.z. je obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob spáchania alebo vyjadrenia, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojená s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Žalovaný ako orgán dozoru vykonal toľko kontrol, koľko uznal za vhodné za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu a splnenia si tak svojej zákonnej povinnosti. Žiadne ustanovenie zákona neobmedzuje počet vykonaných kontrol, naopak v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, SOI pri kontrole vnútorného trhu u kontrolovaných osôb okrem iného zisťuje nedostatky pri výkone kontroly podľa ods. 1, ukladá pokuty, využíva poznatky iných orgánov a podnety spotrebiteľov. Rovnako v zmysle § 5 ods. 5 zák. č. 128/2002 Z.z. je inšpektor pri výkone kontroly oprávnený vstupovať do priestorov kontrolovaných osôb, ktoré súvisia s predajom výrobkov, požadovať od kontrolovaných osôb potrebné doklady, údaje a písomné alebo ústne vysvetlenie. Napokon kontrolovaná osoba je v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 128/2002 Z.z. povinná umožniť inšpektorom a prizvaným osobám vykonať kontrolu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na ust. § 24 ods. 1 zák. č. 108/2000Z.z., v zmysle ktorého je správny orgán povinný uložiť predávajúcemu za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa pokutu až do výšky 66.387,83 eur. K bodu 2a/ žaloby žalovaný zotrváva na svojom postoji prezentovanom vo svojom rozhodnutí. Pri zhodnotení zisteného skutkového stavu a jeho porovnaní so stavom právnym za účelom ustálenia charakteru účastníkom konania realizovaného predaja výrobkov žalovaný vychádzal najmä zo zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji, smernice Rady č. 85/577/EHS na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov a zák. č. 455/1991 Z.z. o živnostenskom podnikaní z dôrazom na účel týchto právnych predpisov. Z ust. § 5 ods. 1 zák. č. 108/2000 Z.z. vyplýva, že výpočet príkladov, keď sa určitá forma predaja výrobkov vykonáva na základe zmluvy považuje za podomový predaj nie je taxatívny, ale iba demonštratívny, pripúšťajúci a nevylučujúci aj iné prípady. Takáto právna úprava je v súlade i so smernicou Rady č. 85/577/EHS, ktorá sa síce vzťahuje okrem iných aj na zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby, ktoré sú zahrnuté počas exkurzie organizovanej predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov, ustanovenie čl. 8 však nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v oblasti svojej pôsobnosti. Úprava obsiahnutá v smernici Rady č. 85/577/EHS je tak zameraná na ochranu spotrebiteľa pri neštandardných obchodných situáciách, keď je spotrebiteľ vystavený väčšiemu riziku, že podľahne praktikám obchodníka, než ak ide z vlastnej iniciatívy do prevádzky (napr. kamenného obchodu), kde je uzrozumený s tým, že na tomto mieste mu bude ponúknutý tovar a služby za určitých podmienok, na ktoré je zvyknutý, s možnosťou porovnania cien jednotlivých výrobkov spravidla bez pôsobenia a presviedčania o výhodách tejto kúpy. Podstatou úpravy tak nie je fakt, kde je zmluva uzavretá ale za akých okolností je uzavretá, pričom miesto uzavretia zmluvy tu hrá iste dôležitú nie však jedinú úlohu. Spôsob predaja výrobkov realizovaných žalobcom určil žalovaný ako podomový predaj na základe popísaných skutočností, akým spôsobom žalobca vykonáva predaj svojich výrobkov, že na právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako predávajúcim a spotrebiteľmi šetrených v týchto prípadoch je potrebné aplikovať okrem iného zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji. Prvostupňový správny orgán sa pri vykonávaní kontrol na základe podnetov spotrebiteľa zameral na charakter samotného predaja a spôsob jeho výkonu, pričom považoval za potrebné uviesť aj skutočnosť, o ktorej sa pri výkone dňa 21.12.2012 dozvedel, a to rozhodnutie RÚVZ so sídlom v Prešove, č. 2006/0 2486-03/BA6-Ger zo dňa 02.08.2006, ktorým bol udelený súhlas na uvedenie skladových a kancelárskych priestorov spotrebného tovaru ZEPTEP Slovakia, spol. s. r.o. na ulici Levočskej č. 20 v Prešove do prevádzky. Prvostupňový správny orgán teda konal podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku a preto v rámci kontroly skúmal aj skutočný charakter priestorov, v ktorých účastník konania uzatvoril kúpne zmluvy vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona o podomovom a zásielkovom predaji a živnostenského zákona. Vychádzal pritom zo znenia § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 108/2000 Z.z., ktorý odkazuje na ust. § 17 zák. č. 455/1990 Zb.. Na základe charakteru priestorov, v ktorých žalobca vykonáva činnosť, žalovaný naďalej zastáva názor, že rozhodujúce pre posúdenie, či v konkrétnom prípade sa jedná o podomový predaj výrobkov sú okolnosti, za ktorých sú zmluvy medzi predávajúcim a kupujúcim uzatvárané. Žalovaný naďalej zastáva názor, že konanie žalobcu je v rozpore so zákonom, pretože použitým konaním žalobcu tak obmedzil, resp. vylúčil práva a to právo odstúpiť od zmluvy v zmysle § 8 zák. č. 108/2000 Z.z.. V týchto prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy formulárového typu. Podľa judikatúry sa vychádza z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vystupuje ako profesionál vo svojej sfére podnikania je dôvodné očakávať zároveň konanie s náležitou odbornou starostlivosťou. Spotrebiteľ ju opodstatnene očakáva, rovnako ako to vyžaduje zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorého cieľom je zabezpečiť ochranu spotrebiteľa, ktorý sa často ocitá v pozícii slabšej stránky dojednania. Žalovaný poukazuje, v tejto časti vyjadrenia k žalobe, na rozhodnutie NS SR sp. zn. M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009 ako aj na čl. 38 Chaty základných práv Európskej únie (ochrana spotrebiteľa) a tiež na Zmluvu o fungovaní Európskej únie hlava XV Ochrana spotrebiteľa a rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009. K bodu 2b/ žaloby žalovaný uvádza, že zák. č. 108/2000 Z.z. bola do právneho systému Slovenskej republiky transponovaná smernica Rady č. 85/577/EHS a poukazuje na čl. 5 ods. 1 , čl. 4 Smernice, kde je potrebné pripomenúť, že čl. 8 Smernice nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v oblasti svojej pôsobnosti. V zmysle § 7 ods. 1 písm. d/ zák. č. 108/2000 Z.z. predávajúci je povinný spotrebiteľa písomne upozorniť na jeho práva na odstúpenie od zmluvy najneskôr pri uzavretí zmluvy. To znamená, že lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť od upozornenia spotrebiteľa predávajúcim o práve od zmluvy odstúpiť, kde podľa našej právnej úpravy bola lehota stanovená na sedem pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, čím ju de facto predĺžila. Aj napriek tomu, že zák. č. 108/2000 Z.z. lehotu na odstúpenie od zmluvy datuje odo dňa prevzatia tovaru, prvostupňový správny orgán správne vykladal toto ustanovenie zák. č. 108/2000 Z.z. vo svetle smernice Rady č. 85/577/EHS. Takýto postup správnych orgánov, aký bol realizovaný v danom prípade pri konaní žalobcu podporuje aj judikatúra Súdneho dvora a to rozsudok Súdneho dvora z 10.04.1984 vo veci 14/83 Sabine Von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrheim - Westfalen body 16, 26, ako aj rozsudok v prípade 106/89. Žalovaný uvádza, že nekalé obchodné praktiky dopadajú a týkajú sa celého cyklu transakcie a spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ a ktorého súčasťou je aj právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy. V tomto zmysle je orgán dozoru povinný subsidiárne aplikovať aj dotknutú smernicu Rady č. 85/577/EHS a bezvýhradne trvať na euro-komfortnom výklade zák. č. 108/2000 Z.z. vychádzajúc pritom z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, napr. z rozhodnutia z 23.04.2009 a rozhodnutia z 14.01.2010. Súdny dvor potvrdil plný harmonizačný charakter smernice. Taktiež žalovaný považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý ustálil: „mylný je preto názor žalobcu, ak používa doslovný výklad vyššie citovaného ustanovenia § 7 a § 8 zák. č. 108/2000 Z.z., ktorý aplikuje v uzatváraní kúpnych zmlúv bez ohľadu na účel v tomto zákone smerovaný v prospech spotrebiteľa v kontexte s ďalšími ustanoveniami zákona v súlade s ustanoveniami citovanej smernice Rady (EHS) č. 85/577 ... Za tým účelom by sa malo spotrebiteľovi právo zrušiť zmluvu v dobe najmenej 7 dní, aby mu bolo umožnené určiť záväzky vyplývajúce zo zmluvy“ (sp. zn. 3S/5/2008-67 zo dňa 29.05.2009). Žalovaný poukázal na bod 40 preambuly smernice č. 2001/83/EÚ a uvádza, že dané ustanovenie pojednáva o lehote, kedy najneskôr možné zo strany spotrebiteľa odstúpiť od kúpnej zmluvy (teda o jej najneskoršom uplynutí pre spotrebiteľa), avšak čo je dôležité tak isto uvádza, že: „Okrem toho by spotrebiteľ mal možnosť uplatniť právo odstúpiť od zmluvy pred získaním tovaru do fyzickej držby“. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca sa opäť uchýlil k citácii vytrhnutej z kontextu, v tomto prípade smernice č. 2011/83/ EÚ, pričom si dané ustálil vo svoj prospech aj napriek tomu, že hneď nasledujúcim text vety bodu 40 preambuly danej smernice citovanej žalobcom dáva zadosť právnemu názoru žalovaného. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením, že sa nezaoberal s námietkou týkajúcou sa záväzného pokynu uloženého pri kontrole v súvislosti s vrátením akontácie a poukazuje na odôvodnenie svojho odôvodnenie rozhodnutia na strane II., na ktorom trvá. Vzhľadom na uvedené žiada, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonávať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahoval zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcou vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.) Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. P/0126/07/12 zo dňa 20.06.2012, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zák. č. 250/ 2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 5.000,- eur pre porušenie § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ a rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.10.2012 č. SK/0538/99/2012, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené a odvolanie žalobcu bolo zamietnuté. Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že v dňoch 21.12.2011, 08.02.2012, 26.03.2012 a 24.04.2012 boli inšpektormi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj v prevádzkarni žalobcu nachádzajúcej sa na Levočskej ulici 20 v Prešove vykonané kontroly zamerané na dodržiavanie vybraných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a prešetrenie podnetov spotrebiteľov evidovaných pod č. PO 986/11, PO40/12 a PO 274/12, týkajúcich sa nespokojnosti spotrebiteľov s postupom žalobcu pri ich odstúpení od kúpnych zmlúv uzavretých na predvádzacej akcii organizovanej žalobcom v priestoroch na Levočskej ulici č. 20 v Prešove. Dôvodom na odstúpenie od zmluvy malo byť podľa tvrdenia spotrebiteľov dodatočné zistenie, že cena zakúpených výrobkov je pre nich neprimerane vysoká. Žalobca však odstúpenie od uzavretých zmlúv neakceptoval. Kontrolami bolo zistené, že žalobca vykonáva predaj výrobkov formou uzatvárania písomných kúpnych zmlúv priamo v byte spotrebiteľa alebo na prezentačnej akcii organizovanej žalobcom v priestoroch na Levočskej ulici č. 20 v Prešove alebo priamym predajom náhradných dielov pre domáce potreby, čistiacich prostriedkov a pod. za úhradu v hotovosti. Priestory na Levočskej ulici č. 20 v Prešove sú v živnostenskom registri zapísané ako prevádzkareň pre kúpu tovaru za účelom jeho ďalšieho predaja a predaj všetkých druhov tovaru, ktoré nevyžadujú špeciálne licencie, sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu, reklamná a propagačná činnosť, prieskum trhu, poskytovanie úverov nebankovým spôsobom atď. V týchto priestoroch realizuje žalobca predvádzacie akcie. Kontrolou bolo teda zistené, že žalobca je predávajúcim v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a zároveň predávajúcim pri podomovom predaji v zmysle zákona o podomovom predaji. Predvádzacie akcie vykonáva pre pozvaných klientov, keď žalobca iniciuje kontakt so spotrebiteľom formou telefonickej komunikácie s ponukou, že bol zaradený do žrebovania o výrobky s možnosťou výhry. Podľa tvrdení spotrebiteľov títo neboli na rokovanie o uzavretí kúpnych zmlúv pripravení. Po prezentácií na výzvu žalobcu s prísľubom výrazných zliav z ceny zakúpených výrobkov iba pre účastníkov prezentácie, prípadne z dôvodu výročia spoločnosti a poskytnutia bonusu spotrebitelia uzavreli so žalobcom kúpnu zmluvu v domnení, že disponujú právom na odstúpenie od zmluvy v prípade, ak neskôr zmenia svoje rozhodnutie. V čase uzavretia zmluvy neboli tieto výrobky dodané, pričom následne spotrebitelia od uzavretej zmluvy písomne odstúpili. Žalobca toto neakceptoval s tým, že kúpne zmluvy boli uzavreté v jeho prevádzkarni, z ktorého dôvodu sa na neho zákon o podomovom predaji nevzťahuje. Rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0126/07/12 zo dňa 20.6.2012 bolo žalobcovi pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa zistené pri výkone kontrol dňa 21.12.2011, 08.02.2012, 26.03.2012 a dňa 24.04.2012 v prevádzkarni žalobcu Prešov, Levočská 20, zameraných na prešetrenie spotrebiteľských podnetov evidovaných prvostupňovým správnym orgánom pod č. PO 986/11, PO 40/12 a PO 274/12 vo veci nespokojnosti spotrebiteľov s postupom žalobcu pri ich odstúpení od kúpnych zmlúv uzavretých na predvádzacej akcii konanej v priestoroch na Levočskej ulici č. 20, Prešov uložená pokuta vo výške 5 000,- eur. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal, pričom žalovaný rozhodnutím č. SK/0538/99/2012 zo dňa 03.10.2012 žalobcovo odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa žalovaný odvoláva na preambulu smernice Rady 85/577/EHS, podľa ktorej špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu je, že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva, že spotrebiteľ je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami, že všeobecne existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí, ale tiež pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov. Úprava obsiahnutá v smernici Rady 85/577/EHS je tak zameraná na ochranu spotrebiteľa pri neštandardných obchodných situáciách, keď je spotrebiteľ vystavený väčšiemu riziku, že podľahne praktikám obchodníka než ak ide z vlastnej iniciatívy do prevádzky. Podstatou úpravy tak nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná. Pri tradičnej schéme vzťahu predávajúceho a kupujúceho, podnetom na kúpu je konkrétna potreba spotrebiteľa, pričom predaj sa uskutočňuje na základe osobného kontaktu predávajúceho a kupujúceho. Pri podomovom predaji dochádza k opačnému postupu. Predávajúci s cieľom zabezpečenia odbytu predávaných výrobkov a poskytovaných služieb sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom, pričom využíva moment prekvapenia. Vzhľadom na uvedené potom správny orgán dospel k záveru, že predaj výrobkov realizovaný žalobcom je podomovým predajom. Tento v rámci kontroly skúmal aj skutočný charakter priestorov, v ktorých žalobca uzatvoril kúpne zmluvy vo vzťahu k ustanoveniam zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a k živnostenskému zákonu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že podnikateľ v zmysle živnostenského zákona vo vzťahu k zriadeniu alebo zrušeniu prevádzkarne má iba oznamovaciu povinnosť. Žalovaný má za to, že označenie priestorov na Levočskej ulici č. 20 v Prešove ako prevádzkarne je zo strany žalobcu účelové, s cieľom vylúčiť predaj výrobkov realizovaný v týchto priestoroch na prezentačných akciách z pôsobnosti zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji, vrátane možnosti odstúpiť od takto uzavretých zmlúv. Takéto konanie je v rozpore s dobrou vierou a odbornou starostlivosťou. Žalovaný sa ďalej odvoláva na čl. 54 Charty základných práv EU, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EU a rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 15.6.2009 č. k. IÚS 342/09. Žalovaný má za to, že spotrebiteľovi žiadne ustanovenie právneho predpisu nebráni v tom, aby od zmluvy odstúpil ešte pred získaním tovaru do svojej držby, pričom lehota upravená v čl. 9 ods. 2 smernice je zakotvením toho, dokedy najneskôr môže spotrebiteľ odstúpiť od zmluvy. Uvádza ďalej, že správny orgán prvého stupňa pristúpil k zmene kvalifikácie skutku z dôvodov, že zo strany žalobcu sa nejednalo o ojedinelé konanie, ako vyplýva z podnetov spotrebiteľov, teda bolo možné uvedené konanie vyhodnotiť ako praktiku. Žalovaný má za to, že charakter uvedených porušení zákonných povinností žalobcom má negatívny dopad v tom, že vo vzťahu k spotrebiteľovi je spôsobilý privodiť vážnu majetkovú ujmu tým, že môže narušiť jeho ekonomické správanie a spotrebiteľ tak urobí rozhodnutie, ktoré by za iných okolností neurobil. Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EU 1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 2. Únia prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedených odseku 1 prostredníctvom: a/ opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu, b/ opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov. 3. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/. 4. Opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia. Takéto opatrenia musia byť zlučiteľné so zmluvami. Komisia o nich bude upovedomená. Podľa čl. 38 Charty základných práv EU politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Podľa čl. 1. ods. 1 smernice č. 85/577/EHS , táto smernica sa vzťahuje na zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby, ktoré sú zahrnuté: - počas exkurzie organizovanej predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov, alebo - počas návštevy predajcu i/ v spotrebiteľovom dome alebo v dome iného spotrebiteľa; ii/ na spotrebiteľovom pracovisku; pokiaľ sa návšteva nekoná výslovne na požiadanie spotrebiteľa. Podľa § 2 písm. p/ zák. č. 250/2007 Z.z. sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z., nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z., obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa § 7 os. 4 zák. č. 250/2007 Z.z., za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. Podľa § 8 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z., obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z., sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi, Podľa § 1 zák. č. 108/2000 Z.z., tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa pri podomovom predaji tovaru alebo pri poskytovaní služieb a pri zásielkovom predaji tovaru alebo pri poskytovaní služieb, ak tovar alebo vecné plnenia a výkony z poskytnutej služby kupuje fyzická osoba a tie jej neslúžia na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (ďalej len "spotrebiteľ"). Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 108/2000 Z.z., podomový predaj je predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta. Podľa § 7 ods. 1 písm. a/ zák. č. 108/2000 Z.z., pri podomovom predaji je predávajúci povinný okrem všeobecných podmienok predaja a podmienok prevádzkovania živnosti splniť tieto povinnosti preukázať spotrebiteľovi a iným oprávneným osobám (§ 14 ods. 1), ak si to vyžiadajú, 1. svoju totožnosť, trvalý pobyt a živnostenské oprávnenie, ak podomový predaj vykonáva fyzická osoba vo vlastnom mene a na vlastný účet; živnostenské oprávnenie nie je povinná preukázať fyzická osoba, ktorá predáva spotrebiteľovi rastlinné a živočíšne výrobky z vlastnej drobnej pestovateľskej alebo chovateľskej činnosti alebo lesné plodiny, 2. obchodné meno a sídlo, ak podomový predaj vykonáva právnická osoba prostredníctvom svojho zamestnanca, sprostredkovateľa alebo tretej osoby, ktoré vystupujú v jej mene, b) splniť informačnú povinnosť o predávanom tovare podľa osobitného zákona, c) písomne informovať spotrebiteľa o tom, kde a akým spôsobom môže spotrebiteľ reklamovať vady tovaru alebo poskytnutej služby, d) písomne upozorniť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí zmluvy na jeho právo písomne odstúpiť od zmluvy do siedmich pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru alebo uzavretia zmluvy o poskytnutí služby a uviesť meno a adresu alebo názov a sídlo osoby, u ktorej môže toto právo uplatniť. Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 108/2000 Z.z., lehota na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1 písm. d) je zachovaná, ak sa písomné odstúpenie od zmluvy odovzdá najneskôr posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 108/2000 Z.z.., o predaji tovaru alebo o poskytnutí služby je predávajúci povinný spotrebiteľovi vydať doklad, v ktorom uvedie druh tovaru alebo poskytnutej služby, ich cenu, 18) obchodné meno a sídlo, ak podomový predaj vykonáva právnická osoba, alebo meno a trvalý pobyt, ak podomový predaj vykonáva fyzická osoba, a dátum prevzatia tovaru alebo poskytnutia služby. Za taký doklad sa považuje aj doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 108/2000Z.z., spotrebiteľ je oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy v lehote podľa § 7 ods. 1 písm. d). Odstúpením spotrebiteľa od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje. Podľa § 8 ods. 2 zák. č. 108/2000 Z.z., spotrebiteľ v lehote siedmich pracovných dní odo dňa odstúpenia od zmluvy vráti tovar predávajúcemu bez ohľadu na to, či tovar bol použitý alebo má vady, ktoré spotrebiteľ nespôsobil; primeraná starostlivosť o tovar musí byť zachovaná. Podľa § 8 ods. 3 zák. č. 108/2000 Z.z., predávajúci je povinný prevziať tovar späť a vrátiť spotrebiteľovi cenu zaplatenú za tovar alebo za službu alebo vrátiť spotrebiteľovi preddavok najneskôr v lehote 15 dní odo dňa odstúpenia od zmluvy. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 455/1991 Zb., prevádzkarňou sa rozumie priestor, v ktorom sa prevádzkuje živnosť; nie je ním priestor súvisiaci s prevádzkovaním živnosti ani technické a technologické zariadenie určené na prevádzkovanie živnosti alebo súvisiace s prevádzkovaním živnosti. Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 455/1991 Zb., za priestory súvisiace s prevádzkovaním živnosti sa považujú najmä: a) priestor určený na uskladnenie surovín a tovaru podnikateľa, b) stanovištia, odstavné plochy pre motorové vozidlá, garáže a priestory určené na zabezpečenie údržby a technickú kontrolu vozidiel, c) miesto podnikania fyzickej osoby, sídlo právnickej osoby, d) výstavné priestory a vzorkové predajne, e) priestor na prijímanie zákaziek alebo tovaru a na jeho vydávanie. Podľa § 20 zák. č. 250/2007 Z.z., dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia. Podľa ust. § 250j ods. 1 O.s..p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Ako vyplýva tak zo Zmluvy o fungovaní EU ako aj z Charty základných práv EÚ a následne množstva smerníc prijatých v tejto oblasti, dôsledná ochrana spotrebiteľov je významnou súčasťou európskeho právneho poriadku. Jej potreba vychádza z faktickej nerovnosti subjektov vstupujúcich do spotrebiteľského právneho vzťahu, kedy sa spotrebiteľ nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok Európskeho súdneho dvora z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Európskeho súdneho dvora Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 27). Ako spoločný znak právnych noriem upravujúcich spotrebiteľské vzťahy tak možno ustáliť snahu po vyrovnaní faktickej nerovnosti vyjednávacích pozícií formou právneho obmedzenia autonómie vôle účastníkov spotrebiteľských vzťahov. Čo sa potom týka vzťahov regulovaných zák. č. 108/2000 Z.z., resp. smernicou č. 85/577/EHS zo dňa 20. 12. 1985, ich špecifikom je, ako vyplýva aj z preambuly uvedenej smernice (ktorá síce nie je právne záväzná, avšak ako autentický výklad zmyslu a účelu smernice, resp. pre eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, je jej dôležitosť nespochybniteľná), že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený alebo ktoré neočakáva; keďže spotrebiteľ je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami; keďže všeobecne existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí, ale tiež aj pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov. Táto charakteristika, nie formálne označenie prevádzkarne, resp. jej zápis v živnostenskom registri je následne deliacim kritériom, pri naplnení ktorého je potrebné aplikovať zák. č. 108/2000 Z.z., ktorý implementoval smernicu č. 85/577/ EHS. Tunajší súd má za to, že v žalobcovom prípade bolo uvedené v plnom rozsahu naplnené, keď to bol žalobca, kto aktívne pozýval spotrebiteľov na prezentáciu tovaru bez toho, že by títo akýmkoľvek spôsobom v predchádzajúcom časovom období prejavili o uvedené záujem, pričom sa spotrebitelia následne dostavili do jeho priestorov a kúpne zmluvy uzatvárali priamo na prezentačnej akcii bez toho, aby mali v danom čase možnosť porovnať kvalitu a cenu produktov ponúkaných žalobcom a inými predávajúcimi. Práve vzhľadom na túto situáciu, keď spotrebiteľ bez vlastného prvotného popudu po tom, čo je presviedčaný o kvalitách istého výrobku bez toho, aby mal možnosť porovnať tento s inými obdobnými výrobkami, uzatvára zmluvu, bolo potrebné zabezpečiť ochranu spotrebiteľa tak, že mu bude priznané právo odstúpiť v sedemdňovej lehote od zmluvy. V tejto súvislosti súd tiež považuje za potrebné poukázať na vymedzenie prevádzkarne, keď samotný živnostenský zákon definuje prevádzkareň jednak pozitívne - uvádza, čo je prevádzkarňou, t.j. je ňou priestor, v ktorom sa prevádzkuje živnosť, ale tiež negatívne, teda vymedzuje aj prípady priestorov, ktoré sa za prevádzkareň považovať nemôžu. Ide okrem iného o priestory súvisiace s prevádzkovaním živnosti, ktoré sú následne deklaratórnym spôsobom vymedzené v ustanovení § 17 ods. 3 zák. č. 455/1990Zb. a medzi ktoré patria, napr. tiež výstavné priestory a vzorkové predajne. V danej veci z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že spotrebitelia uzavreli kúpnu zmluvu so žalobcom v jeho priestoroch na prezentácií jeho výrobkov, pričom takéto prezentácie v daných priestoroch žalobca organizuje pravidelne. Z uvedeného potom súdu vyplýva, že priestory žalobcu na Levočskej ulici č. 20 v Prešove bez ohľadu na ich zápis v živnostenskom registri možno považovať za „vzorkovú predajňu“, ktorá teda nemôže byť prevádzkarňou, keďže napĺňa hmotnoprávne znaky priestoru súvisiaceho s prevádzkovaním živnosti. Uvedené priestory teda nie sú prevádzkarňou žalobcu, pričom následne niet ani dôvod spochybňovať aplikáciu zák. č. 250/2007 Z.z. na uvedený žalobcov prípad. Napriek tomu, že vyššie uvedené samo o sebe je dostatočným dôvodom pre odmietnutie žalobcovej argumentácie, týkajúcej sa aplikácie zák. č. 108/2000 Z.z., tunajší súd ešte poznamenáva, že vymedzenie podomového predaja ako predaja tovaru alebo poskytovania služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta, by aplikovaním žalobcovho výkladu stratilo svoj zmysel, keďže pre predajcu by stačilo akékoľvek predvádzacie priestory zapísať do živnostenského registra ako prevádzkareň, čím by sa vyhol aplikácií zák. č. 108/2000 Z.z. a teda aj povinnostiam z uvedeného zákona mu vyplývajúcich. V takomto výklade by následne absentovala tiež eurokonformita, keď európsky legislatívec sám do okruhu pôsobnosti smernice č. 85/577/EHS zahrnul tiež zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby počas exkurzie organizovanej predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov. Potom vzhľadom aj na významné a nezastupiteľné miesto ochrany spotrebiteľa v európskom právnom systéme možno len veľmi ťažko predpokladať, že by európskemu legislatívcovi postačovalo pre vylúčenie spod pôsobnosti smernice formálne označenie za prevádzkareň bez skúmania naplnenia jej hmotnoprávnych znakov. Ak žalobca ďalej tvrdí, že posudzovanie splnenia podmienok prevádzkarne je nad rámec zákonnej kompetencie žalovaného, nakoľko kontrolu povinností vyplývajúcich zo živnostenského zákona vykonáva živnostenský úrad, tunajší súd má za potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci nešlo o kontrolu povinností vyplývajúcich zo živnostenského zákona, ale o výkon kontroly nad dodržiavaním zák. č. 250/2007 Z.z., keď tu právomoc žalovanému priznáva § 20 uvedeného zákona. Posúdenie hmotnoprávnej povahy priestorov žalobcu označených za prevádzkareň bolo nevyhnutné pre naplnenie úlohy, ktorú žalovanému pri ochrane spotrebiteľa určil zákon. Na tomto mieste je potom potrebné zdôrazniť, že ak zákon zveril správnemu orgánu úlohy, ktoré má plniť, musí byť zároveň nadaný právomocami na ich napĺňanie. Pričom v tejto otázke sa tunajší súd stotožňuje s názorom Nejvyššího správního soudu České republiky (ďalej len NSS ČR) tvrdiac, že pri vymedzení právomoci správnych orgánov je nutné trvať na ústavnej požiadavke, aby tieto boli dostatočne určené a stanovené zákonom, keď výnimky z tohto pravidla platia len pre tzv. implicitné právomoci, teda také, ktoré síce týmto spôsobom nie sú zakotvené, ale sú nevyhnutné k riadnemu uplatňovaniu iných - ústavne predpísaným spôsobom zakotvených právomocí, bez existencie ktorých by tieto iné právomoci nemohli byť riadne uplatňované. Pričom implicitné právomoci sú obsahovo vymedzené tak, že sa striktne držia ústavne legitímneho účelu, k realizácií ktorého sú uplatňované (viď rozsudok NSS ČR č.k. 7 Afs 111/2009 - 64 zo dňa 25.11.2009). Žalobca ako orgán dozoru nad dodržiavaním povinností určených zákonom o ochrane spotrebiteľa mal teda právomoc posudzovať povahu predmetných priestorov. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na Smernicu č. 2011/83/EÚ, v prvom rade súd poukazuje na skutočnosť, že pre preskúmavanú vec v rozhodnom čase ešte neuplynula pre členské štáty lehota na transpozíciu tejto smernice, avšak aj z nej je zrejmé, poukazujúc na ustanovenie čl. 2 ods. 8 písm. d/ smernice, že za zmluvu uzavretú mimo prevádzkových priestorov sa považuje okrem iného tiež každá zmluva uzavretá počas zájazdu usporiadaného obchodníkom s cieľom alebo účinkom propagácie a predaja tovaru alebo služieb spotrebiteľovi. Aj v tomto smere je teda argumentácia žalobcu neprijateľná, pretože v danom prípade išlo o takýto druh zmlúv. Aj v otázke lehoty na odstúpenie od zmluvy sa súd stotožňuje s právnym názorom žalovaného, keď žiaden právny predpis ani ustanovenie § 8 zák. č. 108/2000 Z.z., nestanovuje začiatok plynutia lehoty na odstúpenie spotrebiteľa od kúpnej zmluvy uzavretej podľa predmetného zákona. Zákonom stanovený je iba koniec lehoty, v ktorej môže spotrebiteľ od zmluvy odstúpiť. Táto sa síce končí siedmym pracovným dňom odo dňa prevzatia tovaru, z uvedeného však nijak nevyplýva, že by sa začínala až dodaním tovaru. Takéto obmedzenie nielenže nezodpovedá textu zákona, ale ani jeho cieľu a podstate ochrany spotrebiteľa pri podomovom predaji keď, ako v tomto rozsudku súd už viackrát poznamenal, špecifikom podomového predaja je práve nepripravenosť spotrebiteľa na zmluvné vyjednávanie a jeho nemožnosť porovnať v okamihu uzatvárania zmluvy kvalitu, resp. cenu ponúkaného výrobku (prípadne služby) s konkurenčnými výrobkami (službami), čo pre spotrebiteľa predstavuje nevýhodu, ktorá môže byť odstránená už pred dodaním tovaru, preto ani z hľadiska výkladu teleologického nie je dôvod tvrdiť, že spotrebiteľ môže od zmluvy uzavretej pri podomovom predaji odstúpiť až po dodaní tovaru. Ani zo skutočnosti, že § 8 zák. č. 108/2000 Z.z. vo svojich odsekoch 2 a 3 ustanovuje postup pri vrátení tovaru predávajúcemu nevyplýva, že by spotrebiteľ mohol od zmluvy odstúpiť až po prevzatí tovaru; uvedené ustanovenia iba stanovujú postup, ktorý je potrebné dodržať v prípade, že spotrebiteľ odstupujúci od zmluvy už tovar prevzal. Čo sa týka žalobcových tvrdení o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, tieto tunajší súd takisto považuje za nedôvodné. Žalovaný v konaní vychádzal z podnetov spotrebiteľov, ktoré boli v rozhodnutiach špecifikované, rovnako ako bol s ich obsahom samotný žalobca oboznámený pri výkone kontrol uskutočnených inšpektormi. Vo svojom rozhodnutí popísal priebeh a spôsob konania žalobcu, pričom vychádzal zo zistení zdokumentovaných v inšpekčných záznamoch. Správne orgány v oboch stupňoch uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení veci a čo použili ako správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodovali, ako sa vyrovnali s námietkami účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Tu však súd poznamenáva, že skutočne nie je namieste posudzovať použitie nekalej obchodnej praktiky vo vzťahu k počtu zmlúv, v ktorých boli tieto použité. Už jediné konanie napĺňajúce znaky podľa § 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z. je nekalou obchodnou praktikou. Zákon o ochrane spotrebiteľa vo svojom ust. § 2 písm. p/ totiž obchodnú praktiku vymedzuje ako konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Neuvádza, že by malo ísť o konanie či opomenutie konania opakované. Takúto obchodnú praktiku je potom potrebné považovať za nekalú ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná. V žalobcovom prípade je následne zrejmé, že konal v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď nielenže nesplnil svoju zákonnú povinnosť informovať spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, ale takýto jeho úkon odstúpenia od zmluvy ani neakceptoval. Takisto je nespochybniteľné, že takéto správanie môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, preto má tunajší súd za to, že žalovaný správne kvalifikoval povahu žalobcovho konania v prejednávanom prípade ako porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný vec po právnej stránke posúdil správne a keďže napadnuté rozhodnutie ako aj postup žalovaného boli v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi, žalovanému, ktorý zásadne nemá právo na náhradu trov konania, ani pribratému účastníkovi konania, právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.