Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/184/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012897912 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012897912.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Michalkovej a členiek senátu JUDr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci navrhovateľa: TERMMING, a. s., Mlynské Nivy 61, Bratislava, IČO: 35 972 254, zast. JUDr. Ivetou Balalovou, advokátkou, Ružová dolina 10, Bratislava, proti odporcovi: ŽIVNODOM 1, Kollárovo nám. 20, Bratislava, IČO: 31 798 64, zast. JUDr. Milanom Fulecom, advokátom, Živnostenská 2, Bratislava, o zaplatenie 1.970,54 Eur s prísl., o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 11. 2011 č. k. 29Cb/318/2003-123 takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. 11. 2011 č. k. 29Cb/318/2003-123 v časti zamietnutia vzájomného návrhu odporcu p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa navrhovateľ od odporcu domáhal pôvodne zaplatenia 1.970,54 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,07 % denne z istiny od 23. 03. 2002 do zaplatenia titulom celoročného doúčtovania dodávok tepla za rok 2001 a náhrady trov konania. Ďalším výrokom zamietol vzájomný návrh odporcu v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol tak, že na ich náhradu zaviazal odporcu vo výške 108,66 Eur titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol predchádzajúcim rozsudkom zo dňa 31. 05. 2010 č. k. 29Cb/318/2003-84 a návrhu v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto rozsudku v časti úrokov z omeškania podal odvolanie odporca a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17. 02. 2011 č. k. 1Cob/370/2010-106 rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne navrhovateľ vzal v časti úrokov z omeškania návrh späť a to vo výške úrokov, ktorá presahovala výšku 15,5 % ročne a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 19. 09. 2011 v tejto časti späťvzatie návrhu pripustil a konanie v tejto časti zastavil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ svoj nárok uplatnený návrhom vo veci uplatnil na základe zmluvy na dodávku a odber tepla č. 20001012 uzavretej s odporcom dňa 16. 10. 2000 (ďalej len zmluva), podľa ktorej odporcovi dodával teplo na prípravu teplej úžitkovej vody pre objekt Kollárovo nám. 20, Živnostenská 2-4 v Bratislave. Ťarchopisom č. 5020137 splatným dňa 22. 03. 2002 doúčtoval navrhovateľ odporcovi cenu dodávky tepla za rok 2001 vo výške 59.364,70 Sk (1.970,54 Eur), ktorá zodpovedala nahlásenému počtu osôb, ktorú odporca neuhradil v lehote splatnosti, preto navrhovateľ žiadal priznať mu dohodnutý úrok z omeškania. Predmetom konania (po späťvzatí návrhu v časti úroku z omeškania nad 15,5 % ročne) zostal len úrok z omeškania vo výške 15,5 % ročne z dlžnej sumy od 23. 03. 2002 do zaplatenia, ktorý odporca navrhovateľovi uhradil po jeho vyčíslení v plnej výške 2.550,55 Eur dňa 29. 07. 2010. Odporca na pojednávaní dňa 07. 11. 2011 proti nároku navrhovateľa vzniesol vzájomný návrh vo výške 2.550,55 Eur, ktorý predstavuje uhradený 15,5 % ročný úrok z omeškania titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu absolútnej neplatnosti čl. III ods. 8 zmluvy. Vzájomným návrhom zo dňa 07. 11. 2011 odporca žiadal priznať mu nárok na vrátenie ním zaplateného úroku z omeškania vo výške 15,5 % ročne, po vyčíslení vo výške 2.550,55 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, z dôvodu absolútnej neplatnosti čl. III ods. 8 zmluvy, ktorý obsahoval dohodu účastníkov o výške úrokov z omeškania 25,5 % ročne (0,07 % denne), a to pre jej rozpor s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa vo vzťahu k námietke absolútnej neplatnosti ustanovenia článku III ods. 8 zmluvy konštatoval, že aj keby odporcovi priznal štatút spotrebiteľa a vyhodnotil by ročný úrok z omeškania vo výške 25,5 % ročne ako sankciu v rozpore so spotrebiteľskou ochranou, bola by dohoda účastníkov zmluvy absolútne neplatnou len v časti prevyšujúcej zákonom stanovenú výšku úrokov z omeškania, teda v časti prevyšujúcej 15,5 % ročne. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v čase uzavretia zmluvy, t. j. ku dňu 16. 10. 2000 Občiansky zákonník ustanovenia o ochrane spotrebiteľa neobsahoval. Prvostupňový súd spochybnil aj štatút spotrebiteľa v zmysle neskoršej právnej úpravy a ustáleného výkladu, pretože právnická osoba sa za spotrebiteľa považuje len v prípade, ak predmetom zmluvy je tovar, služby alebo iné plnenie, ktoré táto sama spotrebuje. V prejednávanej veci však išlo o zmluvu, predmetom ktorej bola dodávka tepla na ohrev TÚV, ktoré preukázateľne spotrebúvali členovia združenia odporcu, pričom odporca realizoval distribúciu tepla. Odporca nepreukázal dôvodnosť vzájomného návrhu, preto vzájomný návrh súd prvého stupňa zamietol. Návrh navrhovateľa, predmetom ktorého zostal len úrok z omeškania vo výške 15,5 % ročne z dlžnej sumy, súd prvého stupňa zamietol, pretože odporca dňa 29. 07. 2010 úrok z omeškania uhradil. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v súlade s § 142 ods. 1, veta prvá O.s.p. a neúspešného odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi ich náhradu. Vyčíslenie trov právneho zastúpenia je podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd zamietol vzájomný návrh odporcu a proti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca a navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že súd vyhovie vzájomnému návrhu odporcu a prizná odporcovi náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je spotrebiteľom aj právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre svoju vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba uvedená v ods. 1 písm. a) tohto ustanovenia. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a v súvislosti s tým, že odporca je spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktoré nemá charakter typického podnikateľského subjektu zapísaného v obchodnom registri a vykonávajúceho podnikanie za účelom dosiahnutia zisku, mal odporca za to, že spĺňa definíciu spotrebiteľa. Podľa odporcu bol tento zriadený výlučne za účelom spoločnej správy domu, pretože jednotliví vlastníci bytov ako fyzické osoby neboli oprávnení záležitosti správy domu zabezpečovať sami. Tvrdil, že podliehal ochrane ako spotrebiteľ aj v čase uzavretia zmluvy a to podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. V ďalšom poukázal na sporné ustanovenie zmluvy o sadzbe úroku z omeškania, ktoré je súčasťou tzv. typovej zmluvy podľa ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb., ktorú navrhovateľ uzatváral so všetkými odberateľmi bez toho, aby títo mohli ovplyvniť jej znenie. Recipročne v zmluve nebol dohodnutý úrok z omeškania pre prípad omeškania navrhovateľa s plnením dohodnutým v zmluve, čo považuje odporca za skutočnosť zakladajúcu nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Uviedol, že zodpovednosť odporcu za omeškanie s plnením peňažného dlhu sa riadi ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka, pretože odporca v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom nemal povahu podnikateľa. Dohodu účastníkov o výške sadzby úrokov z omeškania obsiahnutú v čl. III ods. 8 zmluvy považuje odporca za absolútne neplatnú podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor so zákonom bez možnosti jej konvalidácie. Zníženie dohodnutej sadzby úrokov z omeškania na zákonnú výšku považuje odporca za moderačnú svojvôľu súdu. Moderáciu výšky pripúšťa odporca len v prípade zmluvnej pokuty. Podľa odporcu platí zákonná sadzba úrokov z omeškania len v prípade, ak sa zmluvné strany o výške sadzby úrokov z omeškania nedohodli vôbec. Pretože však považuje úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve za neplatne dojednané, nemožno, podľa odporcu, aplikovať právnu úpravu zákonného úroku. Mal za to, že veriteľ, ktorý si dojednal úroky z omeškania v rozpore so zákonom, znáša sankciu, pretože mu nevznikne právo na žiadne úroky z omeškania. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vyplýva, že po tom, čo súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu vo výške 1.970,54 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,07 % denne od 23. 02. 2002 až do zaplatenia, odporca zaplatil navrhovateľovi prisúdenú istinu spolu s úrokom vo výške 15,5 % ročne od 23. 02. 2002 do zaplatenia istiny, ktorý vyčíslil vo výške 2.550,55 Eur. Prvým odvolaním však odporca napadol rozsudok súdu prvého stupňa len v časti týkajúcej sa úroku z omeškania a len v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa uznesením odvolacieho súdu zo dňa 17. 02. 2011 zrušený a vec v tejto časti vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konanie bolo v časti o zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcej výšku 15,5 % ročne právoplatne zastavené (č. l. 118 spisu). Predmetom konania bol teda navrhovateľom uplatnený úrok z omeškania vo výške 15,50 % ročne vyčíslený po úhrade prisúdenej istiny vo výške 2.550,55 Eur, ktorý bol odporcom už zaplatený dňa 29. 07. 2010. Odporca namietal, že je povahou spotrebiteľom a podlieha ochrane podľa zákona o ochrane spotrebiteľov a v tejto súvislosti namietal absolútnu neplatnosť ustanovenia článku III ods. 8 zmluvy, v ktorom bola dohodnutá výška úroku z omeškania pre omeškanie odporcu vo výške 0,07 % denne z dlžnej sumy. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, platného v čase uzavretia zmluvy sa na účely zákona rozumela pod spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona sa za spotrebiteľa považovala aj právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre svoju vlastnú potrebu, pokiaľ vystupuje voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba uvedená v odseku 1 písm. a) zákona. V zmysle uvedeného ust. § 2 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. a) zák. č. 634/1992 Zb. je možné považovať odporcu za spotrebiteľa pre účely zákona o ochrane spotrebiteľov, pretože odporca vznikol výlučne za účelom správy bytového domu vrátane zabezpečovania dodávok základných služieb do bytového domu a v rámci svojej činnosti nerealizuje zisk, ale uspokojuje výlučne potreby svojich členov. V čase dojednania podmienok a uzavretia zmluvy účastníkmi, nebola podľa jednotlivých ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa poskytovaná spotrebiteľovi ochrana prostredníctvom ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Odvolací súd má za to, že v tomto prípade nie je možné dovolávať sa ani eurokonformného výkladu jednotlivých zákonných ustanovení obsiahnutých v slovenskom právnom poriadku v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, prípadne jej priamej aplikácii a prednosti pred slovenským právnym poriadkom, pretože zmluva bola účastníkmi dojednaná v čase, keď Slovenská republika nebola členom EÚ a nebola teda ani povinná transponovať príslušnú smernicu. Okrem toho citovaná smernica definuje spotrebiteľa ako výlučne fyzickú osobu, teda odporca nespĺňa základnú podmienku komunitárneho práva pre jeho definíciu ako spotrebiteľa. Podľa ust. § 6 ods. 1, 3 zák. č. 634/1992 Zb. platného v čase uzavretia zmluvy predávajúci nesmel žiadnym spôsobom spotrebiteľa diskriminovať ani konať v rozpore s dobrými mravmi; najmä nesmel odmietnuť predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má vystavené alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie služby, ktoré je v jeho prevádzkových možnostiach; nesmel takisto viazať predaj výrobkov alebo poskytnutie služieb na predaj iných výrobkov alebo poskytnutie iných služieb, pokiaľ nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady a v obchodnom styku obvyklé. To neplatilo v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňal podmienky, ktoré musel spĺňať podľa osobitných predpisov. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Odvolací súd uvádza, že riadne a včasné plnenie dohodnutého záväzku je jednou zo základných zásad záväzkových vzťahov. Práve porušovanie tejto zásady privodzuje ujmu veriteľovi v záväzkovom vzťahu a je považované za konanie v rozpore s morálkou. Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi nemôže byť posudzované uplatnenie si dohodnutého postihu vo forme úrokov z omeškania voči tomu, kto pre takýto prípad sankciu dobrovoľne dojednal. Odporca neuviedol žiadne také okolnosti, pre ktoré by súd v tomto konkrétnom prípade mohol dojednanie účastníkov o výške sadzby úrokov z omeškania, považovať za rozporné s dobrými mravmi podľa ust. § 6 zákona o ochrane spotrebiteľa. Navrhovateľ a odporca uzavreli zmluvu dňa 16. 10. 2000 a v jej článku VI ods. 4 sa dohodli, že v prípadoch ktoré neriešia ustanovenia zmluvy, v sporoch, pri vzniku a náhrade škody sa postupuje v zmysle Obchodného zákonníka, § 373 a nasl. a § 409 a nasl. Účastníci sa teda v zmluve nedohodli na podriadení celého záväzkového vzťahu založeného zmluvou režimu Obchodného zákonníka. Dohoda účastníkov podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v ust. § 261 Obchodného zákonníka sa spravuje Obchodným zákonníkom, však v tomto záväzkovom vzťahu nie je platným dojednaním. Dohoda o voľbe kódexu v zmysle citovaného ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa totiž musí vzťahovať na celý záväzkový vzťah, nielen na vzťahy neupravené zmluvou. Keďže záväzkový vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou na dodávku a odber tepla nespadá v zmysle ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka pod obchodné záväzkové vzťahy, pretože pri uzatváraní zmluvy s prihliadnutím na okolnosti nebola ani zrejmá súvislosť s podnikaním odporcu, spravuje sa tento záväzkový vzťah Občianskym zákonníkom a dojednané úroky z omeškania kogentným ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Povaha ustanovenia § 517 ods. 2 Obč. zákonníka vylučuje, aby výška úrokov z omeškania bola v občianskoprávnych vzťahov dojednaná inak, ako je uvedené v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré uvedené zákonné ustanovenie vykonáva. Podľa tohto ustanovenia platného ku dňu omeškania odporcu s peňažným plnením výška úrokov z omeškania predstavovala dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Diskontná sadzba NBS od 01. 01. 2002 do 26. 04. 2002 bola 7,75 % ročne. Úrok z omeškania v sadzbe 15,5 % ročne zaplatený odporcom navrhovateľovi, teda v plnom rozsahu zodpovedal vtedy aktuálnej zákonnej úprave. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil s napadnutým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa a v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.