Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/1/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200003 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200003.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: A., právne zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Ivanovič, so sídlom Grosslingova 45, Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/1186537/2012/5113-r zo dňa 29.10.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.01.2013 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/1186537/2012/5113-r, zo dňa 29.10.2012, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - dodatočného platobného výmeru č. 9310401/5/1615262/2012 zo dňa 10.07.2012. V žalobe uviedol, že Daňový úrad Trenčín, pobočka Partizánske vyrubil daňovému subjektu dodatočným platobným výmerom č. 9310401/5/1615262/2012 zo dňa 10.07.2012 daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008 vo výške XX XXX,XX eur z dôvodu, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2008 priznal daň vo výške 0 Sk, čo predstavuje o X.XXX.XXX,-Sk menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Z protokolu o daňovej kontrole vyplynul záver, že žalobca priznaním o dani z príjmu fyzickej osoby pre obdobie 2008 hodnoverne nepreukázal sporné prípady uvedené v protokole a z tohto titulu určil daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby vo výške XX.XXX,XX eur. Správca dane podľa názoru žalobcu svedecké výpovede ako aj dôkazy vyhodnotil jednostranne, v neprospech daňového subjektu a to aj v prípade, keď bol preukázaný opak. Následne v rozhodnutí zo dňa 29.10.2012 žalovaný po preskúmaní postupu správcu dane ako nadriadený orgán a konštatoval, že nenašiel pochybenie správcu dane, ktoré by odôvodňovalo zrušenie dodatočného platobného výmeru. S rozhodnutím správcu dane ako aj s nadväzujúcim rozhodnutím žalovaného nesúhlasí a to najmä z dôvodu, že neboli dodržané zásady daňového konania a správca dane nepostupoval v súlade s § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalovaný sa dostatočne nezaoberal otázkou, že na to, aby žalobca získal príjem v roku 2008 v uvedenej výške, bolo nevyhnutné vynaložiť aj adekvátne výdavky, a preto bolo v rozpore s § 2 ods.2 a 3, keď správca dane príjmy v celom rozsahu akceptoval, avšak výdavky neuznal. Daňový subjekt počas daňovej kontroly predložil správcovi dane všetky dôkazy, ktorými disponoval, ako aj rozsiahle písomné vyjadrenia, ktorými sa snažil vysvetliť všetky obchodné prípady, ktoré účtoval. Žalobca poukázal na to, že správca dane sa vôbec nevysporiadal s predloženými dôkazmi a nereflektoval na podstatné námietky, resp. vyjadrenia daňového subjektu, čím došlo k porušeniu § 15 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v protokole argumentuje, že jednotlivé spoločnosti, ktoré boli obchodnými partnermi u daňového subjektu, s daňovým úradom nespolupracovali, ani nespolupracujú, resp. nespolupracovali ani so správcom dane daňového subjektu. Žalobca má za to, že mu nemožno pripísať na vrub údajnú nespoluprácu podnikateľov (obchodných partnerov) so správcom dane a vyvodiť pochybnosť o uskutočnení deklarovaných transakcií. Uviedol, že ak účtovné doklady vykazujú určité formálne nedostatky, nie je možné s takýmito nedostatkami automaticky spájať následok absolútnej neplatnosti účtovného dokladu pre daňové účely a postupovať tak, akoby daňovému subjektu nevznikli žiadne výdavky. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nevenoval dostatočnú pozornosť podmienkam daňovej uznateľnosti, ktoré musia byť súčasne splnené, aby výdavky mohli byť považované za daňové výdavky, žalobca uviedol, že daňový subjekt sa rozsiahlo vyjadril ku všetkým konkrétnym zisteniam správcu dane, avšak otázky správcu dane typu, kto konkrétne za spoločnosť práce vykonal, doviezol tovar, dodal službu, bolo pre žalobcu nepodstatné vzhľadom na to, že prácu mal vykonanú, a preto riadne za ňu zaplatil. Je nereálne, aby pri takom množstve zákaziek žalobca sledoval každú konkrétnu osobu, ktorá spolupracuje, alebo sa priamo svojím výkonom podieľa na činnosti jeho dodávateľov. Daňový subjekt splnenie svojej povinnosti vykonal najmä tým, že uviedol osobu - pána C., s ktorým väčšinu obchodov a činností súvisiacich so spoločnosťami realizoval a ktorý ho informoval, že má splnomocnenie na konanie v mene uvedených firiem. Žalobca už počas jednaní bol oboznámený s tou skutočnosťou, že p. C. F. koná na základe plnej moci a touto sa mu riadne preukázal. Poukázal na nesprávne vykonanie dokazovania správcom dane, keďže nie je povinnosťou daňových subjektov dokladať správcovi dane plnomocenstvá na obchodné účely, pokiaľ sa výhradne nejedná o zastupovanie pred správcom dane, ktoré musí byť podľa v danom čase platnej úpravy úradne osvedčené. Správca dane pripísal akejkoľvek odchýlke, ktorú možno odôvodniť časovým odstupom od uskutočnenia obchodných prípadov takú vážnosť, že následne na akékoľvek dôkazy navrhnuté daňovým subjektom, resp. vyjadrenia daňového subjektu neprihliadal. Rozpor v niektorých výpovediach, na ktoré sa odvoláva správca dane, nie je možné považovať za tak závažný, že by v celkovom vyhodnotení dôkazov spochybňovali existenciu vykonaných služieb a navyše žalobca považuje dané otázky vo vzťahu k predmetu zisťovania za irelevantné a nedostatočné. Uviedol, že podľa vyjadrenia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu nie je predmetom sporu, že daňový subjekt skutočne dodával drevo svojím odberateľom, avšak v danom prípade nebolo spoľahlivo preukázané, že by predmetné dodávky dreva pochádzali od obchodnej spoločnosti HOR-SK, s.r.o. Tvrdenia žalovaného, že nestačia iba slovné tvrdenia daňového subjektu a svedka, ak nie sú podložené žiadnym dôkazom, sú v rozpore nielen s ustanovením § 7 zákona č.511/1992 Zb., ale aj samotnými zásadami daňového konania. Správca dane nikdy neuviedol, aký doklad alebo dôkaz považuje za vierohodný, avšak každý dôkaz svedčiaci v prospech žalobcu považoval za nedostatočný. V predmetnej veci správca dane v nadväznosti na rozhodnutie žalovaného na základe neúplne a neobjektívne zisteného skutkového stavu vydal nesprávne rozhodnutie. Závery, ktoré vyplynuli z jednotlivých zistení správcu dane a žalovaného sú založené na domnienkach a nie sú žiadnym spôsobom preukázané, čo viedlo k nesprávnym právnym záverom. Žalobca je presvedčený, že pokiaľ daňový subjekt prijal službu od iného daňového subjektu, má všetky potrebné doklady a splní zákonom predpísané náležitosti, bolo na správcovi dane preukázať, že tieto doklady nie sú daňovými výdavkami daňového subjektu. Zo zákonných ustanovení nevyplýva pre daňový subjekt povinnosť dokazovať čokoľvek, ale len to, čo daňový subjekt sám tvrdí, alebo čo je povinný preukazovať, pričom všetky dôkazy boli v priebehu daňovej kontroly predložené. Správca dane v konaní postupoval v rozpore s § 2 ods. 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. a § 29 ods. 2 citovaného zákona, keď nezistil spoľahlivo skutkový stav, nebral do úvahy dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, vychádzal len z vlastných domnienok bez toho, aby zohľadnil aj argumenty a dôkazy daňového subjektu, ktoré by si následne, prípadne overil. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhoval žalobca preskúmavané rozhodnutie zrušiť. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 08.03.013 uviedol, že z daňovej kontroly vyplýva, že správca dane zistil porušenia zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktoré boli rôzneho charakteru. V protokole sú rozpísané jednotlivé výdavky, konkrétne faktúry a vyčíslenie neuznaných daňových výdavkov, ako aj podrobné zdôvodnenie, prečo ich správca dane neuznáva, spolu s vyjadreniami daňového subjektu. Správca dane uviedol dôkazy, na základe akých prišiel k tomuto záveru, na základe akých zistení nebol výdavok preukázaný, v akom smere daňový subjekt nesplnil svoju dôkaznú povinnosť. Spisový materiál obsahuje výzvy, úradné záznamy i zápisnice z ústneho pojednávania, ktoré dokumentujú, že daňový subjekt bol počas daňovej kontroly vyzývaný na doplnenie údajov, doloženie dokladov, oboznámenie sa so zistenými skutočnosťami správcu dane. Správca dane prostredníctvom inštitútu svedeckej výpovede preveroval fakturované práce spoločnosťou HANIX s.r.o. a u dodávateľskej spoločnosti FUTURUM Z, s.r.o. Inštitút písomnej svedeckej výpovede využil bývalý konateľ spoločnosti HOR- SK, s.r.o. pán S. D., ktorý odpovedal vo všeobecnej rovine, bez predloženia relevantných dôkazov. Vzhľadom na široký okruh prác, správca dane preveroval zamestnancov uvedených spoločností prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a.s., z odpovedí, ktorých vyplynulo, že spoločnosti HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. nikdy neboli zaregistrované ako zamestnávateľ v Sociálnej poisťovni, a.s. Z dokazovania správcu dane nevyplýva, že k uskutočneniu sporných zdaniteľných plnení aj reálne došlo. Správcovi dane nemožno vytýkať, že nerealizoval dôkazy výdavkov, ktoré ani sám daňový subjekt nenavrhol. Správca dane rozhoduje, aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pri rozhodovaní o rozsahu dokazovania je správca dane limitovaný iba zásadou materiálnej pravdy, ktorá mu ukladá pred rozhodnutím úplne a presne zistiť skutočný stav danej veci, pričom túto zásadu dodržal. Správca dane mal pochybnosti o správnosti, pravdivosti, resp. úplnosti dokladov predložených ku kontrole, čo oznámil daňovému subjektu a vyzval ho, aby sa k zisteniam vyjadril v stanovenej lehote, ktorú mu určil. Až do dňa prerokovania protokolu mal možnosť predkladať dôkazy, t.j. mal možnosť ako aj časový priestor na doplnenie a objasnenie sporných skutočností. Samotná existencia faktúry, vyhotovená dodávateľom, nezakladá právo na uznanie výdavku. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité dodanie tovaru bez ohľadu na to, či takéto dodanie skutočne poskytnuté bolo. Žalovaný podotkol, že počas kontroly daňový subjekt nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by bolo možné v súvislosti so spornými dodávkami preveriť, keďže neuviedol žiadne osoby, ktoré mali tieto dodávky uskutočniť. V prípade dodávok dreva nevedel uviesť prepravné spoločnosti, ktoré mali prevoz zabezpečovať, nevedel uviesť druh dopravného prostriedku a evidenčné číslo vozidla, miesto nakladania dreva, mená osôb prítomných pri nakládke, nemal doklady o pôvode dreva, nevedel uviesť identifikačné údaje ciachy. Počas daňovej kontroly predložil len formálne dôkazy, t.j. faktúry a k nim prislúchajúce doklady o úhrade tovaru a služieb v hotovosti a všeobecné vyjadrenia, že deklarované dodávky sa uskutočnili. Uviedol, že žalobca opomenul skutočnosť, že správca dane akceptoval výdavky vo výške X XXX XXX,- Sk na základe preverených skutočností. Čo sa týka sporných faktúr vystavených spoločnosťami HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. žalovaný mal za to, že v daných prípadoch nebol predložený žiadny relevantný dôkaz o tom, že fakturované dodávky boli daňovému subjektu dodané dodávateľom deklarovaným na predložených faktúrach. Tieto výdavky neboli uznané z dôvodu, že správca dane spochybnil skutočnosť, že daňový subjekt zaplatil finančné prostriedky práve týmto spoločnostiam. Argumentáciu žalobcu, že správca dane výdavky vylúčil z dôvodu spochybnenia osoby dodávateľa, považoval za zavádzajúcu a mylnú, nakoľko správca dane ani pri jednom z vylúčených výdavkov neuviedol tento dôvod. Žalovaný uviedol, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nevenoval dostatočnú pozornosť podmienkam daňovej uznateľnosti, ktoré musia byť súčasne splnené, aby výdavky mohli byť považované za daňové výdavky. Ak sa aj daňový subjekt vyjadril ku konkrétnym zisteniam správcu dane, bolo to v rovine všeobecnej a bez relevantných dôkazov, ktoré by potvrdili splnenie týchto podmienok. Nedostatok preukázateľnosti vynaloženia výdavkov nemôže byť odstránený len tvrdením daňového subjektu o tom, že tovar nakúpil, resp. že službu prijal. Daňový subjekt tým, že predložil ku kontrole dodávateľské faktúry, ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na uplatnenie daňových výdavkov. Správca dane sporné skutočnosti vyhodnotil ako nepreukázané, avšak až po tom, čo sa pokúsil o ich objasnenie, resp. doplnenie dôkazov. Dôkazom sú úradné záznamy správcu dane, zápisnice, či výzvy na predloženie dôkazov, ktoré dokumentujú snahu správcu dane o pravdivé preukázanie skutočností. Vo svojich vyjadreniach sám daňový subjekt tvrdí, že peniaze odovzdával pánovi F., s ktorým mal v roku 2008 spolupracovať ako splnomocneným zástupcom všetkých troch spoločností, ale osobne nevykonal žiadne opatrenia v daňovom konaní na zistenie totožnosti tejto osoby. Hoci pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je prinajmenšom nezvyklé odovzdávať peniaze za tovar alebo služby vo výške viac ako XX miliónov Sk osobe, u ktorej ale nebolo preukázané zo strany daňového subjektu žiadne oprávnenie vystupovať v mene uvedených spoločností, ani bližšie údaje o tejto osobe. Tvrdenie daňového subjektu, že išlo o splnomocnenú osobu nebolo ničím preukázané a samotný daňový subjekt sa len na osobu odvolával za danej dôkaznej situácii, a preto naň nie je možné prihliadať. Z dokazovania tiež vyplynuli tvrdenia, ktoré zostali nesporné, teda že za spoločnosti HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. v kontrolovanom období bol oprávnený konať iba konateľ danej spoločnosti. Ďalej žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tým, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a len na základe nepreukázaných a zákonu odporujúcich domnienok uvedených v rozhodnutí. Žalovaný odvolací orgán mal zistené skutočnosti, ktoré boli podkladom na potvrdenie dodatočného platobného výmeru. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný trval na svojich záveroch a navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. III. Krajský súd v Bratislave, preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ) a dospel k záveru, že tak napadnuté, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie aj postup správnych orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.) zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/1186537/2012/5113- r zo dňa 29.10.2012 potvrdil dodatočný platobný výmer č. 9310401/5/1615262/2012 zo dňa 10.07.2012, ktorým Daňový úrad Trenčín žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume XX XXX,XX eur. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmov fyzickej osoby vyčíslený znížením príjmov zo živnosti podľa § 6 ods. 1 písm.b) zákona č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a to o sumu XX XXX,-Sk a znížením výdavkov k nim uplatnených v sume XX XXX XXX,- Sk. Súčasne boli zvýšené príjmy podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov o sumu XXX XXX, -Sk a k nim prislúchajúce výdavky o XXX XXX,- Sk. R. dane po kontrole celkové príjmy zvýšil o sumu XX XXX,-Sk a celkové výdavky znížil o sumu XX XXX XXX, - Sk. Daňový subjekt podnikal na základe živnostenského listu vydaného Obvodným úradom v Bánovciach nad Bebravou, s prevažujúcou činnosťou spracovanie dreva a reklamná činnosť. Daňová kontrola u žalobcu začala na základe oznámenia č.639/320/11200 /2011/ Pio zo dňa 14.06.2011. Žalobca vykázal v daňovom priznaní typ B príjmy zo živnosti podľa § 6 ods. 1 písm. b) zo zákona č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov v sume XX XXX XXX, - Sk a k nim prislúchajúce výdavky v celkovej sume XX XXX XXX,- Sk, čím vykázal základ dane z podnikateľskej činnosti v sume XXX XXX,- Sk. Správca dane na základe predložených dokladov zistil nesprávne vyčíslenú sumu príjmov a výdavkov v daňovom priznaní v nadväznosti na charakter dosiahnutých príjmov. Žalobca si v daňových výdavkoch uplatnil výdavky spojené s úhradou faktúr dodávateľa HANIX, s.r.o. v celkovej výške X XXX XXX,XX Sk, ktoré nesúviseli so zdaňovanými príjmami a ktorých vynaloženie na daňové účely žalobca dostatočne nepreukázal, pretože nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal, že práce fakturované spoločnosťou HANIX, s.r.o. skutočne pochádzali od tejto spoločnosti a jeho vyjadrenia boli len vo všeobecnej rovine. Žalobca si ďalej uplatnil výdavky spojené s úhradou faktúr dodávateľa FUTURUM Z, s.r.o. v celkovej výške X XXX XXX,XX Sk a od dodávateľa HOR-SK, s.r.o. vo výške XXX XXX,XX Sk, ktoré nesúviseli so zdaňovanými príjmami a ktorých vynaloženie na daňové účely žalobca dostatočne nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že príslušná drevná hmota pochádzala skutočne od uvedených dodávateľov, taktiež nevedel spoľahlivým spôsobom preukázať pôvod nakúpenej drevnej hmoty aj napriek tomu, že preukázanie pôvodu nakúpeného dreva pre kontrolovaný daňový subjekt vyplývalo z § 7 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii dreva. Správca dane v súvislosti s výkonom kontroly na zistenie správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených žalobcom ku kontrole spísal dňa 09.03.2012 so žalobcom zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9310401/1/423960/2012, ktorý uviedol, že všetky obchody a činnosti súvisiace so spoločnosťami HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. realizoval v spolupráci s p. C. F., ktorý ho informoval, že má splnomocnenie na konanie v mene uvedených firiem, pričom konateľov spoločností osobne nepoznal. Ďalej žalobca uviedol, že bližšie informácie musí zistiť v spolupráci s pánom F., ktoré však následne neuviedol. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v rámci dokazovania vyzýval žalobcu na doloženie dokladov a údajov výzvami zo dňa 02.04.2012 a 13.04.2012 a tiež z úradného záznamu zo dňa 13.02.2012. Správca dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy aj informácie z dožiadania na Daňový úrad F. M., ktoré sa týkalo šetrenia u daňového subjektu HANIX, s.r.o., Hlavná 10, Strážne, IČO: 36 660 957, v rámci ktorého bolo zistené, že menovaná obchodná spoločnosť na adrese uvedenej ako sídlo, sa nenachádza, konateľ spoločnosti so správcom dane nespolupracuje, spoločnosť je nekontaktná. Z dožiadania na Daňový úrad Veľký Krtíš vo veci obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou HOR-SK, s.r.o., Hájska 38/25, Dolná Strehová, IČO: 36 323 772 bolo zistené, že E. Z., ktorý je konateľom v menovanej spoločnosti od 20.11.2009, sa vyjadril tak, že predchádzajúci konateľ mu neodovzdal žiadne účtovné doklady a nevlastní žiadne účtovné doklady a ani sa nevedel vyjadriť k dodaniu deklarovaného tovaru. S. D., bývalý konateľ spoločnosti HOR-SK s.r.o. sa ohľadne obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou HOR-SK, s.r.o. písomne dňa 25.11.2010 vyjadril tak, že k dodaniu drevnej hmoty došlo, faktúry boli zaúčtované do účtovníctva HOR-SK, s.r.o., úhrady boli vykonané prevodom z účtu. Ohľadne tvrdenia konateľa E. uviedol, že jeho tvrdenie o neprevzatí resp. neodovzdaní účtovných dokladov je v rozpore s obsahom zmluvy o prevode obchodného podielu, podpisom ktorej potvrdil, že tieto dokumenty mu boli odovzdané. Správca dane preveroval fakturované plnenie spoločnosťou HANIX, s.r.o. aj inštitútom svedeckej výpovede, keď predvolal svedkov O. L., E. D. a Y. R., ktorý sa na predvolanie nedostavili a taktiež sa nedostavila konateľka spoločnosti FUTURUM Z, s.r.o. Z. F.. Z dožiadania na Daňový úrad Košice IV vo veci obchodných transakcií medzi žalobcom a spoločnosťou FUTURUM Z, s.r.o., Irkutská 1400/10, Košice, IČO: 36 181 200 bolo zistené, že uvedená spoločnosť, so správcom dane nespolupracovala, nekomunikovala, poštu nepreberala, táto sa vracala späť s označením pošty „adresát neznámy“. Posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby podala za zdaňovacie obdobie od 01.01.2005 do 31.12.2005. Správca dane preveroval zamestnancov uvedených obchodných spoločností prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a.s. pobočky Trebišov, Košice, Spišská Nová Ves a Poprad, pričom mu bolo oznámené, že spoločnosti HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. nikdy neboli a ani nie sú zaregistrované v Sociálnej poisťovni, a.s. IV. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods.1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy, aby mohol byť výdavok považovaný aj za daňový výdavok je nevyhnutné splnenie troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu), podmienka preukázateľnosti, to znamená, že žalobca musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol a podmienka zaúčtovania t.j. preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný. Preto je potrebné preukázať aj skutočné zrealizovanie zdaniteľného plnenia tak, ako je to uvedené v dokladoch a nepostačuje, ak žalobca ako daňovník deklaruje nákup tovaru resp. prijatie služby len preukázaním daňového dokladu s predpísaným obsahom. Nedostatok preukázateľnosti vynaloženia výdavkov nemôže byť odstránený len tvrdením žalobcu o tom, že tovar nakúpil resp., že službu prijal. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať realizáciu zdaniteľného plnenia a rovnako žalobca ako daňový subjekt musí vedieť preukázať reálne nadobudnutie tovaru resp. služby, na ktoré výdavky vynaložil. Len za týchto podmienok mu vzniká nárok na uplatnenie výdavku ako daňovo uznateľného. Súd dospel k rovnakému záveru ako správca dane, že žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálne dodávky deklarovaného tovaru a služieb, ktoré mu mali podľa predložených faktúr dodať obchodné spoločnosti HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o., a preto nebolo možné ani výdavky vynaložené podľa výdavkových a príjmových pokladničných dokladov uznať ako daňové výdavky v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. s poukazom na to, že doklady o realizácii obchodného vzťahu a tvrdenia o realizovaní dodávky alebo služby podľa účtovných dokladov musia byť vo vzájomnej súvislosti a musia mať povahu faktu, čo znamená, že deklarované údaje je možné preveriť a osvedčiť samotným dodávateľom a odberateľom alebo osobami konajúcimi za účastníkov obchodného vzťahu tak, že všetky účtovné doklady preukazujúce dodanie tovaru, resp. služby a zaplatenie ceny a teda musia byť vystavené na materiálnom podklade, t.j. na základe preukázateľného dodania a prevzatia tovaru, resp. služby. Žalobcovi nebolo možné uznať ako daňové výdavky - náklady, tie výdavky, ktoré podľa predložených dokladov mal vynaložiť na úhradu faktúr vystavených v období kalendárneho roka 2008 v mene spoločností HANIX, s.r.o., FUTURUM Z, s.r.o. a HOR-SK, s.r.o. Na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere, súd konštatoval, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, 15 a 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a prijal záver v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 citovaného zákona. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti so žalobcom. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech. Súd mal v konaní preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné plnenia boli dodávateľmi uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t.j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) citovaného zákona o dani z príjmu. Podľa názoru súdu, žalobca spôsobom vylučujúcimi akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predložených daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Zákonodarca v § 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z.z. ustanovuje zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Pokiaľ si teda žalobca v daňovom priznaní uplatnil nárok na odpočítanie nákladov vyplývajúcich z predložených faktúr, potom na ňom spočívala povinnosť preukázať, že k poskytnutiu plnení, ktoré boli fakturované skutočne došlo, a teda spĺňajú podmienky nákladov predpokladaných zákonom č. 595/2003 Z.z. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom a nemôže nahrádzať dôkaznú povinnosť daňového subjektu stanovenú zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval aj námietku žalobcu ohľadom nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu správcom dane i žalovaným za nedôvodnú. Správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom. Po preskúmaní predmetného rozhodnutia súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.