Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/25/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200184 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200184.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: L. X., L. X, M., právne zastúpený advokátkou : JUDr. Tatiana Vorobelová, Bajzova 2, Košice proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-118/2012 zo dňa 9.1.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-PK-118/2012 zo dňa 9.1.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného - personálny rozkaz č. 141 zo dňa 9.4.2009 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Vorobelovej trovy právneho zastúpenia vo výške 920,20 Eur do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 7.2.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-118/2012 zo dňa 9.1.2013, ktorým žalovaný potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 141 z 9.4.2009 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a rozklad podaný voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietol. Žalobca uvádza, že predmetné rozhodnutie považuje za nezákonné, nakoľko ním ako aj postupom správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Má za to, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre rozhodnutie veci. Žalovaný o rozklade, ktorý podal žalobca proti personálnemu rozkazu rozhodoval po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 24.7.2009 bolo zrušené rozsudkom NSSR č. 4Sžo 20/2011. V zrušujúcom rozsudku NSSR vyslovil právny názor a poukázal na správne a primerané prostriedky na zistenie skutočného stavu veci, pretože považoval postup žalovaného v dôkaznej situácii za nedostatočný. Žalovaný právny názor odvolacieho súdu nedodržal. Žalobca má za to, že žalovaný po vydaní personálneho rozkazu nedoplnil dokazovanie a toto nedoplnil ani po zrušení jeho rozhodnutia NSSR. Z tohto dôvodu žalobca žiada, aby súd preskúmal tak personálny rozkaz ministra vnútra SR ako aj jeho rozhodnutie o rozklade. Z preskúmavaného rozhodnutia žalobcovi nie je známe stanovisko poradnej komisie ministra, výsledok jej hlasovania ani zloženie tejto poradnej komisie. Preskúmania personálneho rozkazu č. 141 sa žalobca domáha aj z dôvodu, že prerokovanie návrhu na prepustenie zo služobného pomeru, nezodpovedá postupu v zmysle ust. § 225 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z.z.. Žalobca tvrdí, že počas celého konania od prepustenia zo služobného pomeru uvádzal, že sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. V úradnom zázname zo dňa 7. a 8.4.2009 riadne opísal priebeh hliadkovej služby zo dňa 21.3.2009 v čase od 6.00 hod. do 18.00 hod., ktorú vykonával spolu s kolegami X. a D. na motorovom vozidle. O 12,00 hod. spoločne s ostatnými hliadkami obmedzili na osobnej slobode páchateľov, ktorí sa dopustili lúpežného prepadnutia. Po predvedení na OO PZ Juh spoločne s kolegom D. sa odobral do zadnej miestnosti spracovať úradný záznam o zadržaných páchateľoch. Žalovanému uviedol, že o tom, čo robili ostatní kolegovia v tom čase, nemá vedomosť, nakoľko niektorí robili bezpečnostné prehliadky, iní lustrovali páchateľov v evidencii obyvateľstva. Po odovzdaní úradný záznam musel žalobca napísať čím skôr. Po jeho odovzdaní vyšetrovateľ ďalej pokračoval v hliadkovej službe, žalobca popiera, že by sa zúčastnil protiprávneho konania opísaného v odôvodnení rozhodnutia, nakoľko sa nezúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s maloletými mladistvými. Na týchto skutočnostiach žalobca zotrváva. Žalobca poukazuje na to, že vykonané dokazovanie nie je v súlade s právnymi predpismi, spochybňuje hodnovernosť dôkazu a to obrazového ako aj zvukového záznamu, ktorý bol uverejnený v médiách. Rozhodnutím žalovaného č. SLV-70-PK/2009 z 24.7.2009 bol rozklad žalobcu podaný voči personálnemu rozkazu č. 141 zamietnutý. Následne podal žalobca žalobu na Krajský súd v Bratislave, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 162/2009-62 dňa 2.3.2011 tak, že Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. O odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodoval NSSR rozsudkom sp.zn. 4Sžo 20/2011 zo dňa 13.9.2011 tak, že NSSR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 162/09-62 zo dňa 2.3.2011 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-70/PK/2009 zo dňa 24.7.2009 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalobca po vrátení administratívneho spisu z NSSR uplatnil svoje práva a navrhol žalovanému písomným podaním zo dňa 7.9.2011, aby zistil skutočný stav veci vypočutím svedkov a súčasne požiadal žalovaného, aby mu umožnil zúčastniť sa vypočúvania týchto svedkov. Navrhol, aby v prípade rozporov vo výpovediach svedkov s výpoveďou žalobcu, bolo možné vykonať konfrontáciu. Žalovaný žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal a podľa názoru žalobcu nepostupoval ani v súlade s právnym názorom NSSR, odvolal sa na skutkový stav zistený šetrením nadriadeného a opätovne rozhodnutím č.p. SLV-PS-PK-118/2012 zo dňa 9.1.2013 zamietol rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz č. 141 zo dňa 9.4.2009 potvrdil. Žalobca má za to, že v danej veci žalovaný nepostupoval v súlade s ust. § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., keď nezistil presne a úplne skutočný stav veci. Žalobca má za to, že úradný záznam, ktorý je vyhotovený z oboznamovania obrazovo-zvukového záznamu a ktorý je súčasťou administratívneho spisu, svedčí v jeho prospech. Žalovaný sa odvoláva na vykonanie dôkazu obsahu znaleckého posudku zadováženého v trestnom konaní č. ČVS: SKIS-105/IS-3/V-2009, s ktorým, ako uvádza žalobca, nebol oboznámený. Žalovaný po vrátení spisového materiálu a po vyslovení právneho názoru NSSR opätovne zhodnotil všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy a po opätovnom hodnotení dospel k záveru, ktorý je uvedený v napadnutom rozhodnutí, avšak bez toho, aby vykonal dôkazy a odstránil rozpory a dostatočne zistil skutkový stav veci. Žalovaný pri ustálení skutkového stavu veci podľa názoru žalobcu pracuje s dohadmi, keď predpokladá, že vnímal svojimi zmyslami konanie namiesto toho, aby pristúpil k správnemu a primeranému prostriedku, ako je skonfrontovanie žalobcu a svedkov, ktorí by sa mohli vyjadriť k podstatnej okolnosti a síce, či bol, alebo nebol prítomný pri konaní, ktoré sa mu kladie za vinu, resp. či o tomto konaní mal a mohol vedieť. Žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 27.3.2013 uviedol, že v danom prípade skutočnosťou, ktorá zakladala dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona, bolo protiprávne konanie, ktorým zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Uvedené konanie spočívalo v tom, že žalobca dňa 21.3.2009 v rámci výkonu štátnej služby v čase okolo 11,40 hod. na Južnej triede v Košiciach v budove OO PZ Košice-Juh, potom, čo podľa § 85 ods. 2 trestného poriadku bola obmedzená osobná sloboda U. V., C. M., M. K., D. B., D. K. a Z. K. a ich predvedením do budovy Obvodného oddelenia PZ spoločne s ďalšími príslušníkmi PZ za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby navzájom sa udierali do rôznych častí tela. V tomto konaní ostatným príslušníkom Policajného zboru nezabránil a ani toto neoznámil nadriadeným. Žalovaný vidí zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy v tom, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný, keď sa ako príslušník PZ v rámci výkonu služby zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami, ktoré boli predvedené na Obvodné oddelenie PZ Košice-Juh a tomuto konaniu nezabránil a ani ho neoznámil. Ďalej žalovaný uvádza, že žalobca bol v rámci opätovne vykonaného odvolacieho konania listom zo dňa 28.8.2012 poučený o svojich právach a povinnostiach vyplývajúcich mu z ustanovení zákona. V rámci odvolacieho konania žalobca písomnosťou zo dňa 7.9. doplnil podaný rozkaz, ktorým oznámil, že ho predchádzajúca právna zástupkyňa už v predmetnom konaní nezastupuje. Žalovaný tvrdí, že žalobcovi bolo umožnené oboznámiť sa s kompletným spisovým materiálom a to listom zo dňa 8.10.2012 a listom zo dňa 12.11.2012 bolo žalobcovi umožnené využitie jeho práva vyplývajúce mu z ust. § 237 ods. 2 zákona, čo však žalobca nevyužil. Žalovaný má za to, že žalobca svojím postojom v danej veci nevyužil zákonnú možnosť a v súlade s § 238 ods. 3 zákona na podporu svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil zistený skutkový stav veci. Naopak zo zadováženého obrazovo-zvukového záznamu je podľa názoru žalovaného jednoznačne preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, ktoré zakladalo dôvod jeho prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Zo zadovážených dôkazov podľa názoru žalovaného vyplýva, že v čase, kedy dochádzalo k ponižujúcemu zaobchádzaniu, žalobca bol na danom mieste, vnímal ho svojimi zmyslami a nezabránil tomuto konaniu, ani toto konanie neoznámil nadriadenému. Opakovane žalovaný uvádza, že žalobca svojím postojom v danej veci nevyužil zákonnú možnosť v súlade s ust. § 238 ods. 3 zákona a na podporu svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Ďalej žalovaný udáva, že v predmetnej veci nebola a ani nie je rozhodujúca tá skutočnosť, či sa žalobca aj aktívne svojou činnosťou podieľal na ponižujúcom zaobchádzaní. Žalovaný uvádza, že žalobca v celom konaní v žiadnom zo svojich vyjadrení a podaní nenamietol, že v čase páchania protiprávneho konania nebol fyzicky prítomný na mieste, kde dochádzalo k protiprávnemu konaniu a uvedené konanie svojimi zmyslami nevnímal. Žalovaný zdôrazňuje, že v predmetnej veci nie je podstatná tá skutočnosť, či sa žalobca aj aktívne podieľal na páchaní protiprávneho konania. Podstatnou a rozhodujúcou skutočnosťou je to, že páchané protiprávne konanie žalobca vnímal svojimi zmyslami, tomuto konaniu nezabránil a ani ho neoznámil. Podľa názoru žalovaného spáchanie protiprávneho konania bolo žalobcovi zákonným spôsobom preukázané. V konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ boli použité dôkazy v súlade s právnymi predpismi a personálny rozkaz spĺňa všetky formálne náležitosti rozhodnutia, ktoré vyžaduje zákon, pričom nevykazuje žiadne vady, ktoré by zakladali jeho neplatnosť. V odôvodnení personálneho rozkazu je v súlade so zákonom dostatočne uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol prvostupňový orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo podľa žalovaného v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď sa osobne zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými osobami, tomuto konaniu nezabránil a ani ho neoznámil. Svoje sily a schopnosti teda nevynaložil na ochranu práv uvedených osôb, ale sám do nich zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívalo v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej si svedomito neplnil úlohy uložené zákonom a nariadením nadriadeného, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v ust. § 48 ods. 3 zákona. Podľa žalovaného bola splnená aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, ktorá spočívala v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere, by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, nakoľko požiadavka zodpovedného príslušníka PZ k rešpektovaniu predpisov, vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Ďalej žalovaný uvádza, že konania uvedeného v dôvodovej časti personálneho rozkazu sa žalobca dopustil dňa 21.3.2009. Nadriadený sa o tomto konaní dozvedel 7.4.2009. Návrh na prepustenie žalobcu bol ministrovi vnútra SR doručený 9.4.2009. Personálny rozkaz bol žalobcovi doručený 14.4.2009. Nepochybné je teda, že zákonné lehoty na jeho prepustenie stanovené v § 192 ods. 5 zákona boli dodržané. Žalovaný v medziach zákona v súlade s povolenou voľnou úvahou posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom rozhodol. Navrhuje, aby súd v celom rozsahu žalobu zamietol. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie, je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS- PK-118/2012 zo dňa 9.1.2013, ktorým žalovaný posúdil rozkaz proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 141 zo dňa 9.4.2009, ktorým bol bývalý príslušník Policajného zboru nadpor. L. X., naposledy zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii referent pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru Košice, odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a na základe zistených skutočností rozklad podľa § 243 ods. 4 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z obsahu administratívneho spisu Krajský súd zistil, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 141 zo dňa 9.4.2009 bol žalobca prepustený podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Skutočnosťou, ktorá zakladala dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona bolo protiprávne konanie, ktorým zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Uvedené konanie spočívalo v tom, že žalobca dňa 21.3.2009 v rámci výkonu štátnej služby v čase okolo 11.40 hod. na Južnej triede č. 64 v Košiciach, po tom, čo podľa § 85 ods. 2 trestného poriadku bola obmedzená osobná sloboda U. V., C. M., M. K., D. B., D. K. a Z. K. a ich predvedení do budovy Obvodného oddelenia PZ spoločne s ďalšími príslušníkmi PZ za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela. V tomto konaní ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani to neoznámil nadriadeným. Proti personálnemu rozkazu podal žalobca prostredníctvom advokátky v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote rozklad. Po jeho prerokovaní v poradnej komisii ministra vnútra SR bol rozhodnutím žalovaného č.p. SLV-70/PK/2009 zo dňa 24.7.2009 zamietnutý. Označené rozhodnutie žalobca napadol žalobou, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2.3.2011 č.k. 2S 162/2009-62 tak, že Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. Voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom NSSR 4Sžo 20/2011 zo dňa 13.9.2011 tak, že Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 162/09-62 zo dňa 2.3.2011 tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-70/PK-2009 zo dňa 24.7.2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Po vrátení spisového materiálu odvolaciemu orgánu z Krajského súdu v Bratislave bolo v rámci odvolacieho konania opätovne posúdené napadnuté rozhodnutie spolu so zadováženými dôkazmi ako aj s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a žalovaný vydal rozhodnutie dňa 9.1.2013 č.p. SLV-PS- PK-118/2012, ktorým opätovne zamietol rozklad žalobcu a napadnuté rozhodnutie (personálny rozkaz) č. 141 zo dňa 9.4.2009 potvrdil. Toto rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu. IV. Podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa ust. § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa ust. § 194 ods. 1 citovaného zákona, rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné. Podľa ust. § 233 ods. 1 citovaného zákona, oprávnený zákon postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné doklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania (§ 233 ods. 2 uvedeného zákona). Podľa ust. § 241 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 238 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). Pri rozhodovaní o prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru je potrebné, aby žalobcovi bolo dostatočne preukázané, že svojim protiprávnym konaním porušil povinnosť a služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo zároveň na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, pričom zdôrazňuje, že má za to, že jeho konanie, resp. nekonanie bolo nesprávne subsumované pod aktívne konanie predpokladané § 192 ods. 1 písm. e) zák.č. 73/1998 Z.z., ktoré zakladalo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi ako aj procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodovaní o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ je potrebné, aby bolo žalobcovi dostatočne preukázané, že svojím protiprávnym konaním porušil služobnú povinnosť a služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a zároveň jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave pri posudzovaní dôvodnosti tejto námietky súd konštatuje, že skutkový stav tak, ako vyplýva z predloženého administratívneho spisu, dostatočne nepreukazuje závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako aj v predmetnom personálnom rozkaze. Z uvedeného dôvodu sa Krajský súd nestotožňuje s dôvodmi uvedenými v preskúmavanom rozhodnutí, z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, keďže žalovaný ani po zrušení rozhodnutia v dôsledku rozsudku NSSR 4Sžo 20/2011 dostatočne nepreukázal žalobcovi jeho protiprávne konanie, resp. nečinnosť, ktorej sa mal dopustiť a ktorá bola dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru, keďže podľa názoru súdu argumenty žalovaného uvedené v rozhodnutí sa javia len v akejsi hypotetickej rovine. Podľa názoru súdu nemožno jednoznačne vychádzať z tvrdenia žalovaného, že žalobca konanie kolegov mal a musel vidieť, pričom žalobca mal kolegom v tomto konaní zabrániť, resp. toto konanie oznámiť nadriadeným. Týmto konaním (nekonaním) je žalobca dôvodne podozrivý, že porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Na základe týchto skutočností bol žalobca personálnym rozkazom č. 141 zo dňa 9.4.2009 prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. Po oboznámení sa so spisovým materiálom podľa názoru senátu Krajského súdu v Bratislave nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobca bol priamo zúčastnený na konaní, ktoré smerovalo voči zaisteným osobám a ktoré bolo nedôstojné a ponižujúce a to aj napriek tomu, že žalovaný poukazuje na predložený CD nosič, na ktorom sa nachádzajú obrazovo-zvukové záznamy „Cigoši 1, 2, 3, 5 a 6“, ďalej zvukové záznamy a obrazové záznamy. Napriek tvrdeniam obsiahnutým v administratívnom spise, že žalobca mal byť osobou, ktorá bola prítomná uvedeného konania, súd nevie, jednoznačne potvrdiť uvedený záver žalovaného. Z rozhodnutia NSSR 4Sžo/20/2011 pre žalovaného v ďalšom konaní vyplynulo, že: Odvolací súd konštatuje, že je plne oprávnená námietka žalobcu smerujúca proti odôvodneniu správnych rozhodnutí, v ktorých sa uvádza, že výpoveď žalobcu bola vyvrátená svedkami, pričom z výpovedí uvedených svedkov vôbec nevyplýva, že by žalobcu označovali ako osobu, ktorá sa podieľala na skutku, ktorý smeroval voči zaisteným osobám. Výpovede svedkov sú všeobecné a ani v jednej nie je žalobca označený ako osoba, ktorá by sa uvedeného konania zúčastnila. Už vôbec nebol produkovaný dôkaz, že o takom skutku mal žalobca o ňom vedomosť a nezabránil mu. V danej dôkaznej situácii sa javí nedostatočný postup žalovaného, ktorý napriek tomu, že výpoveď žalobcu ako disciplinárne stíhaného policajta sa závažných a podstatných okolnostiach líšila od výpovedí svedkov, ktorých tvrdeniami správny orgán vo významnej miere zdôvodnil svoje rozhodnutie sa nesnažil odstrániť tieto rozpory. Vzhľadom k okolnostiam sa ako správny a primeraný prostriedok javí skonfrontovanie žalobcu a svedkov, pričom by sa mohli vyjadriť k podstatnej okolnosti, či bol žalobca prítomný pri konaní, ktoré mu bolo kladené za vinu, alebo či o ňom mohol vedieť a nezabránil mu. Vyhodnotenie takto vykonaného dokazovania by naplnilo nepochybne zákonnú požiadavku povinnosti správneho orgánu vykonať dôkazy tak, aby sa na ich základe správnou úvahou pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona mohlo prispieť pri dodržaní logických záverov k rozhodnutiu, ktoré bude dostatočne presvedčivo zdôvodnené. Ku konfrontácii je podľa názoru odvolacieho súdu možné pristúpiť aj napriek nízkemu veku svedkov, nakoľko ich rozumová a duševná úroveň je nepochybne na takej úrovni, že by v dostatočnej miere chápali význam tohto procesného úkonu. Konfrontáciu bolo možné vykonať za prítomnosti pedagóga alebo inej odborne spôsobilej osoby. Treba poukázať na to, že význam konfrontácie nespočíva len v odstránení rozporov medzi výpoveďami, ale aj možnosti získať týmto postupom nové informácie, pramene dôkazov a dôkazy samé. Poukaz správneho orgánu na dôkaz spočívajúci v analýze zvukových a video nahrávok vykonaných za prítomnosti funkcionárov príslušného policajného útvaru, v ktorom je úradným záznamom konštatované, že v dvoch prípadoch sa pravdepodobnosť spoznania hlasu žalobcu hodnotí ako výborná, je nedostatočný. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto dôkaz získaný niekoľkonásobným prenosom zvuku na rôznych nosičoch nemôže naplniť požiadavku § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998, t.j., aby dôkaz mohol objasniť skutočný stav veci a bol získaný v súlade s právnymi predpismi. Nie je zrejmé, kde sa nachádza originál tejto nahrávky, nakoľko je sporné, že nahrávka bola získaná len ako x-tá kópia originálnej nahrávky a po viacerých zvukových prenosoch by zrejme na posúdenie, či označený hlas je hlasom žalobcu, bolo potrebné dokazovať túto okolnosť znaleckým posudkom, ktorý by nepochybne na prijateľnú úroveň zvýšil hodnovernosť tohto dôkazu. Rozhodne sa nejaví dostatočný doterajší postup správneho orgánu, ktorý ako dostatočnú a hodnovernú skutočnosť považoval posúdenie zvukovej nahrávky, len nadriadenými žalobcu. Odvolací súd postráda bezprostredné vyjadrenie žalobcu k nahrávke v jeho prítomnosti. Z obsahu administratívneho spisu sa súd oboznámil so stanoviskom odborového orgánu k prepusteniu žalobcu a dospel k záveru, že konštatovanie odborového orgánu, že ,, žiadosť o stanovisko doručené dňa 8.4.2009 o 17:30 hod. s požiadavkou o vyjadrenie sa do 19:30 toho istého dňa, nie je pre krátkosť času realizovateľná a preto nie je možné vo veci objektívne rozhodnúť z dôvodu neprimerane krátkej lehoty“ nie je vyjadrením, ktoré by bolo akceptovateľné. Takýto postup správneho orgánu nie je v súlade s požiadavkou § 225 ods. 2 písm. c) zákona č. 73/1998 o povinnosti služobného úradu vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy hore uvedené vyjadrenie, resp. stanovisko odborového orgánu nespĺňa náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia v dôsledku čoho súd skonštatoval, že návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru nebol vopred prerokovaný s príslusným odborovým orgánom.“ Súd konštatoval, že žalovaný správny orgán po vrátení spisového materiálu v dôsledku zrušujúceho rozsudku 4Sžo 20/2011 nevykonal žiadny relevantný dôkaz, z dôsledku ktorého by ozrejmil okolnosti, ktoré by zakladali zákonný dôvod na prepustenie žalobcu ako príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru (§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona). Súd konštatoval, že tieto doteraz neboli jednoznačne preukázané a teda nebol dostatočne zistený skutkový stav. Z obsahu rozhodnutia NSSR 4Sžo 20/2011 zo dňa 13.9.2011 nesporne vyplýva, že NSSR jednoznačne uviedol pre žalovaný správny orgán, v akom smere treba vo veci doplniť dokazovanie. Napriek tomu žalovaný správny orgán nepostupoval v súlade s ust. § 250j ods. 7 O.s.p., vo veci nedoplnil dokazovanie v naznačenom smere, len bez ďalšieho opätovne rozhodol rovnakým spôsobom. S poukazom na uvedené Krajský súd v Bratislave podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci : prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní 2x á 130,16 € + 2x á 81,- €, 1x 134,- € + 1x 8,04 €. Ďalej priznal žalobcovi náhradu za stratu času 20 začatých polhodín strávených cestou do Bratislavy a späť do Košíc vo výške 268,- € a náhradu cestovného osobným motorovým vozidlom právnej zástupkyne žalobcu ev.č. M.. Spolu odmena za právnu pomoc spolu s nákladmi advokáta predstavuje 920,20 €. Náhradu trov právneho zastúpenia je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi na účet právnej zástupkyne žalobcu, číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.