Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/61/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200461 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200461.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Q. Q. T., H.: XX XXX XXX, W. XX, O., zastúpený: JUDr. Martin Sečanský, advokát, Záhradnícka 93, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- eur titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia vo výške XXX,XX eur, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 18.02.2013 domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ktorým bolo odvolanie žalobcu zo dňa XX.XX.XXXX zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol žalobcovi ku dňu 23.12.2011 vymeraný úrok z omeškania X XXX,XX eur zo sumy dovoznej platby vo výške XXX,XX eur, nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. XXXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca v žalobe uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava podal odvolanie, v ktorom vzniesol námietku premlčania práva: 1/ na zaplatenie vymeraného úroku z omeškania v celom rozsahu, 2/ vymerať a vybrať úrok z omeškania v celom rozsahu, 3/ vymáhať predmetný úrok z omeškania v celom rozsahu. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že úrok z omeškania mohol byť vymeraný až potom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania a že colné orgány preto nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku z omeškania. Podľa jeho názoru právo vybrať colný dlh a právo vymáhať colný dlh sú dve samostatné práva, ktoré v zmysle § 238 ods. 1 zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon (ďalej aj len colný zákon) platného a účinného do 30.06.1996 podliehajú premlčaniu. Tieto dve práva colný zákon dôsledne rozlišuje. Colný dlh sa stal splatným dňa 27.05.1993. Žalobca sa teda dostal do omeškania so zaplatením cla až nasledujúci deň, t.j. 28.05.1993. Za tento a za každý nasledujúci deň omeškania má colný úrad právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a to až do 23.12.2011, kedy žalobca sumu cla zaplatil a prestal byť v omeškaní. Colný úrad Bratislava po 28.05.1993 mohol kedykoľvek vymerať úrok z omeškania a zároveň začať s jeho vymáhaním. Počas omeškania žalobcu so zaplatením colného dlhu, t.j. od 28.05.1993 do 23.12.2011 Colný úrad Bratislava ani raz nevykonal úkon smerujúci k vymeraniu úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona. Colný úrad Bratislava zároveň ani raz nezaslal žalobcovi písomnú upomienku o zaplatenie cla v zmysle § 238 ods. 6 colného zákona. Podľa žalobcu právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Nakoľko právo na zaplatenie úrokov vzniká za každý deň samostatne, Colný úrad Bratislava mohol v zmysle § 237 ods. 1 písm. c/ colného zákona za každý deň samostatne vymerať úroky z omeškania. Rovnako ako právo vybrať colný dlh, tak aj právo vymáhať colný dlh sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje v lehote po šiestich rokoch, v ktorom sa stal splatným. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný síce použil správny právny predpis (colný zákon) ale tento nesprávne interpretoval. Zo správnych skutkových zistení a záverov vyvodil nesprávne právne závery tým, že napriek žalobcom vznesenej námietke premlčania dospel k záveru, že práva, ktorých premlčania sa žalobca v odvolaní domáhal, nie sú premlčané. Uviedol tiež, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný so vznesenými námietkami nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna zákonná prekážka, prečo Colný úrad Bratislava nemohol vymerať úrok z omeškania skôr, ako tak uskutočnil rozhodnutím zo dňa 26.03.2012. Žalobca rovnako považoval za nesprávny záver žalovaného, že „akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bolo popretím zásady zákonnosti“. Zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov nevyplýva, že právo na zaplatenie vymáhaného úroku sa nepremlčuje. Podľa žalobcu premlčanie práva vymerať a vyberať úrok z omeškania a práva vymáhať predmetný úrok z omeškania, teda premlčanie úroku ako takého vyplýva priamo z § 238 ods. 1 colného zákona. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona úrok z omeškania je príslušenstvom dovoznej platby - cla. Úrok z omeškania nemá rovnaký právny režim ako samotné clo, za ktorého príslušenstvo sa považuje. Najmä v otázke vzniku, splatnosti a následne aj zániku, prípadne premlčania je potrebné oba inštitúty (dovoznú platbu - clo a úrok z omeškania, ktorý vznikol následkom oneskorenej úhrady dovoznej platby) posudzovať samostatne. Úrok z omeškania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona bude vymeraný najskôr potom, čo nebolo clo zaplatené v lehote splatnosti podľa § 226 ods. 1 alebo v lehote zodpovedajúcej povolenému uľahčeniu platby (odklad platby cla podľa § 228. Samotný zánik úroku z omeškania už colný zákon priamo nerieši, upravuje len dôvody na upustenie od vybratia úroku z omeškania (§ 237 ods. 2 colného zákona). Z podstaty úroku z omeškania ako akcesorického záväzku, ktorý vzniká ako príslušenstvo k hlavnému záväzku potom, čo colný dlh nie je zaplatený v lehote splatnosti, je zrejmé, že vznik úroku z omeškania je podmienený existenciou samotného colného dlhu po lehote splatnosti. Konštrukcia žalobcu, podľa ktorého môže colný úrad vymerať úrok z omeškania za každý deň omeškania, nemá oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je prakticky nerealizovateľná. Je zrejmé, že celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania je známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Úrok z omeškania môže byť vymeraný až potom, čo samotný colný dlh zanikol jeho zaplatením (§ 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb.). Rovnako aj v prípade, ak by bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Podľa žalovaného preto nemožno prijať názor, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje aj na úrok z omeškania. Žalovaný ďalej uviedol, že úrok z omeškania mohol byť konkrétne vymeraný až potom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania, preto colné orgány nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku z omeškania. Colné orgány však priebežne vykonávali množstvo úkonov smerujúcich k vybratiu dlžnej sumy dovozného cla, napríklad: výzva na zaplatenie dlžnej sumy zn. XXXX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, exekučný príkaz č. XXX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, zaslanie exekučného príkazu č. U.-XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a iné úkony colného orgánu vykonané písomnou formou, ktoré sú súčasťou spisu. Žalobca v čase, keď colný úrad vykonával úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy, nevzniesol námietku premlčania a dlžná suma bola, aj keď oneskorene, zaplatená. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti. Colný orgán nemôže analógiou dopĺňať chýbajúcu právnu úpravu a je zrejmé, že ak zákon pri určitom inštitúte neupravuje premlčaciu lehotu, nebol správny orgán oprávnený s takouto lehotou operovať a žalobcovi uznať námietku premlčania. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. III. Žalobca v replike (na vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.06.2013) uviedol, že úroky z omeškania sa premlčujú buď v režime premlčania colného dlhu alebo v režime podľa Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania je príslušenstvom cla v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a teda sa spravuje, aj pokiaľ ide o premlčanie, režimom cla. Z dikcie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že upravuje vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom, t.j. aj vzťahy medzi účastníkmi tohto konania, pričom zároveň výslovne stanovuje, že tieto vzťahy upravuje v prípade, ak tieto vzťahy neupravuje osobitný zákon. Ak by aj žalobca prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone, týkajúcej sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania, je vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania majú vo vzťahu k dlhu akcesorický charakter a predstavujú jeho príslušenstvo. Právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona v momente omeškania so splnením hlavného záväzku. Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá hlavný záväzok. V prípade, ak dôjde k zániku hlavného záväzkového vzťahu, príp. k jeho premlčaniu, nemôže sa taký právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu záväzku. Úroky z omeškania možno veriteľovi priznať iba od času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania z dlhu vzniká jednorázovo v deň, kedy sa dlžník dostal do omeškania so splnením svojho záväzku a trvá až do zániku pohľadávky. Povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania ale jednorázovo v deň, kedy sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. V tento deň začína plynúť aj premlčacia lehota podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Ak teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania nebolo uplatnené v príslušnej premlčacej lehote a v prípade ak bola vznesená námietka premlčania, nemožno tomuto právu priznať súdnu ochranu. Argumentácia žalovaného je v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania a vedie zároveň k vzniku nepremlčateľného práva na zaplatenie úroku z omeškania so zaplatením colného dlhu. Vzniká tak absurdná situácia, kedy dlžník môže byť donucovaný prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny pohľadávky a to napriek tomu, že došlo napríklad k premlčaniu colného dlhu. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave v obdobnej veci - č. k. 1S 95/2013 - 49 zo dňa 20. 3. 2014. IV. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a napadnuté rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa XX.XX.XXXX potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol žalobcovi vymeraný úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume 1 XXX,XX eur podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (ďalej len Colný kódex), podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon účinného do 30.06.1996, podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon účinného do 30.06.2001 a podľa § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon účinného do 30.4.2004, zo sumy dovoznej platby vo výške 399,65 eur, pozostávajúcej z cla v sume 0,00 eur a dane z pridanej hodnoty v sume XXX,XXeur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. XXXXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava zo dňa XX.XX.XXXX bola teda žalobcovi oznámená povinnosť zaplatiť vymeranú sumu dovoznej platby XXX,XX eur, ktorú bol povinný zaplatiť podľa § 226 ods. 1 colného zákona ku dňu 17.05.1993 v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia a to do 27.05.1993. Dovozná platba bola žalobcom uhradená dňa 23.12.2011. Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca bol vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu konania vo veci vymerania úroku z omeškania, pričom do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 01.02.2012 uviedol, že s obsahom spisu bol oboznámený a žiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Colný úrad k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo veci upustenia úroku z omeškania nemôže rozhodnúť, nakoľko žiadosť bola zo strany žalobcu podaná pred samotným vymeraním úroku z omeškania. O upustenie od vybratia úroku z omeškania je možné požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania vymeraný. Colný úrad, keďže dovozná platba nebola zaplatená v určenej lehote, z nezaplatenej sumy, vymeral úrok z omeškania za obdobie od 28.05.1993 do 23.12.2011. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že vymerať úrok z omeškania za každý deň omeškania, je nerealizovateľné vzhľadom na náklady a časovú náročnosť takéhoto postupu, keďže colný dlh bol zaplatený po viac ako 18 rokoch. Celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania je plne známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania trvá aj potom, čo povinnosť zaplatiť colný dlh zanikla. V prípade, ak by bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Colný zákon síce rieši zánik colného dlhu a aj premlčanie colného dlhu, ale vo vzťahu k úrokom z omeškania rieši len možnosť upustenia od vybratia úroku z omeškania. Nemožno preto prijať názor, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje aj na úrok z omeškania. Analógia v správnom práve nemá svoje miesto, preto analogické použitie právnej úpravy premlčania colného dlhu aj na premlčanie úroku z omeškania nemožno použiť. Ide o dva právne inštitúty, ktoré majú odlišné podmienky vzniku. Pretože colný dlh nevzniká v rovnakom okamihu ako úrok z omeškania, nemôže byť prípadná premlčacia doba pri oboch inštitútoch počítaná rovnako. Úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až potom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Colné orgány priebežne vykonávali úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy dovozného cla a tým umožnili aj vymeranie úroku z omeškania. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti. Predovšetkým je potrebné uviesť, že skutkový stav v danej veci nebol sporný a žalobca namietal najmä nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca bol povinný zaplatiť sumu colného dlhu v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia a to do 27.05.1993, čiže od 28.05.1993 sa dostal do omeškania a colnému úradu tak vznikol nárok na úroky z omeškania. Podľa § 220 ods. 1 colného zákona (zákon č. 618/1992 Zb.), každú sumu dovozného alebo vývozného cla zodpovedajúcu colnému dlhu musia colné orgány vymerať ihneď po tom, len čo im budú oznámené všetky údaje a predložené všetky doklady potrebné na jeho vymeranie. Vymerané clo zapíšu do svojich účtovných dokladov. Podľa § 224 ods. 1 colného zákona musia colné orgány sumu cla, zapísanú v účtovných dokladoch oznámiť dlžníkovi. Podľa § 226 ods. 1 colného zákona, ak colné orgány nepovolili dlžníkovi niektorý zo spôsobov uľahčenia platby cla uvedených v § 228 až 233, je clo splatné do 10 dní odo dňa, keď colné orgány oznámili jeho výšku dlžníkovi. Podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona, ak clo nebolo zaplatené v určenej lehote, bude z nezaplatenej sumy cla vymeraný úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Podľa § 237 ods. 2 colného zákona, colné orgány môžu od vybratia úroku z omeškania upustiť, ak: a/ vybratie úroku by vzhľadom na situáciu dlžníka, bolo pre dlžníka spojené s vážnou ujmou b/ jeho výška nepresiahne sumu 100,- Kčs c/ clo je zaplatené do 5 dní od uplynutia lehoty splatnosti Podľa § 238 ods. 1 colného zákona, právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla sa premlčuje po šiestich rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným. Podľa ods. 2, ak sa vykoná úkon smerujúci k vybratiu alebo vymoženiu nedoplatku, premlčacia lehota sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bol dlžník o tomto úkone upovedomený, nedoplatky cla možno však vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Podľa ods. 3, na premlčanie sa prihliadne iba vtedy, ak to dlžník namieta a len v rozsahu uplatňovanej námietky. Podľa ods. 6, úkonom na vymáhanie nedoplatku cla je aj písomná upomienka o zaplatenie cla doručená dlžníkovi. Podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, ak suma cla nebola zaplatená v stanovenej lehote, vymeria sa k sume cla úrok z omeškania. Miera úroku z omeškania môže byť vyššia, ako miera úverového úroku. Nesmie však byť nižšia, ako miera úverového úroku. Podľa čl. 232 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 2913/1992 zo dňa 12.10.2012, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, colné orgány môžu upustiť od vyžadovania úroku z omeškania, pokiaľ by s ohľadom na pomery dlžníka mohol vyvolať vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti. Premlčanie nie je preklúzia a nedochádza tak k zániku práva veriteľa prijať dlžníkom dobrovoľne zaplatenú sumu cla a ak aj dlžník zaplatil sumu cla po uplynutí premlčacej lehoty, ide o postup v súlade so zákonom a samotné skúmanie existencie úkonov majúcich za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty podľa § 238 ods. 2 colného zákona má význam len v prípade, keď dlžník ako účastník konania vznesie námietku premlčania, čo sa vo vzťahu k colnému dlhu nestalo a colný dlh bol po lehote, dňa 23.12.2011 zaplatený na účet colného úradu. Žalobca nenamietal premlčanie samotného colného dlhu vo výške XXX,XX eur, avšak namietal premlčanie úrokov z omeškania. Súd neskúmal, či colný úrad vykonal také úkony, ktoré by mali za následok prerušenie premlčacej doby vo vzťahu k istine, avšak je zrejmé, že nevykonal žiadny relevantný úkon týkajúci sa úrokov z omeškania, ktoré mohol vyčísliť hocikedy počas trvania omeškania žalobcu bez toho, aby „musel čakať na koniec omeškania“. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že premlčacia lehota na vymeranie úrokov z omeškania začne plynúť najskôr prvý deň po dni, kedy bol colný dlh zaplatený (napríklad ak by bol colný dlh zaplatený po 30 rokoch ako naturálny záväzok, nemohla by až potom začať plynúť lehota pre úrok z omeškania) Treba preto odmietnuť tvrdenie žalovaného, že po oneskorenom zaplatení colného dlhu musí mať colný úrad možnosť začať konať vo veci vymerania úroku z omeškania, ktorý v celej výške skôr vymeraný ani byť nemohol, keďže nebola známa celková doba omeškania s platbou. Žalovanému síce vznikla povinnosť vymerať úrok z omeškania, avšak žalobca bol oprávnený namietať premlčanie úrokov z omeškania, čo sa aj stalo a táto námietka premlčania bola podľa názoru súdu účinná. Pre clo ako aj pre úroky z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6-ročná premlčacia lehota uvedená v § 238 ods. 1 colného zákona. V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom od splatnosti colného dlhu, t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením, v trvaní šesť rokov. Podľa názoru súdu úrok z omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla, čo znamená, že vznik a výška úrokov z omeškania závisí od výšky cla a momentu jeho úhrady a ak dôjde k premlčaniu práva vybrať nedoplatok cla z dôvodu, že colný orgán pri spravovaní verejno-právnej pohľadávky zostal nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu cla, musí dôjsť uplynutím šiestich rokov aj k uplynutiu premlčacej lehoty vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia lehota totiž musí slúžiť k stimulácii colných orgánov (ale aj iných veriteľov) k včasnému vykonaniu svojho práva vybrať clo. Ak colný úrad riadne spravuje svoju pohľadávku a včas vykonáva úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy cla tak, ako to predvída § 238 ods. 2 colného zákona, dochádza k prerušeniu premlčacej lehoty a začína plynúť nová premlčacia lehota, a to až do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Žalobca pri absencii úkonov colného úradu smerujúcich k vymeraniu (vybratiu) úrokov z omeškania môže byť sankcionovaný len za posledných šesť rokov odvíjajúcich sa od prvého úkonu colného úradu vo vzťahu k úrokom z omeškania - oznámenie o začatí konania vo veci vymerania úroku z omeškania zo dňa 19.01.2012. Keďže žalobca namietal premlčanie úrokov z omeškania, správne orgány pochybili, keď vydali napadnuté rozhodnutia. Správne orgány boli povinné s poukazom na § 238 ods. 3 colného zákona na premlčanie prihliadať. Napriek tomu, že v danom prípade ide o verejno-právne dávky, treba s poukazom na otázku inštitútu úrokov z omeškania v spojení s inštitútom premlčania poukázať na judikatúru všeobecných súdov (najmä českých) v občianskoprávnych veciach, t.j. pri riešení súkromnoprávnych vzťahov, keďže doktrinálne názory by mali platiť v tejto oblasti všeobecne. Z poslednej judikatúry NS ČR (napr. sp. zn. 21Cdo 681/2006) vyplýva, že povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania treba považovať za vedľajší (akcesorický) záväzok k hlavnému záväzku. Z tejto akcesority súd odvodzuje, že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu (akcesorickému) záväzku. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva (na úroky z omeškania) plynúť premlčacia lehota a jej uplynutím sa právo (ako celok) premlčí. NS ČR pred vyslovením tohto záveru ešte riešil účel inštitútu premlčania, čím sa snažil negovať konkurenčnú koncepciu samostatnosti, konkrétne: „S názorom žalobcu, podľa ktorého je omeškaním so splnením dlhu (záväzku) táto povinnosť „porušovaná opakovane po celú dobu, pokiaľ povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky nezanikne splnením alebo iným spôsobom“, a podľa ktorého „úroky z omeškania sa premlčujú v dňoch a premlčacia doba teda plynie samostatne pre právo na zaplatenie úrokov z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny“, nemožno súhlasiť. Žalobca týmto svojim názorom v podstate tvrdí, že za každý ďalší deň omeškania vzniká (z dôvodu porušenia povinnosti splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu (záväzku) bol príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúci a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah. Odvolací súd v tejto súvislosti výstižne poznamenal, že žalobcov názor by nutne musel mať za následok (v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania) vznik kategórie „nepremlčateľných práv“, v ktorej by bol dlžník „donucovaný“ prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny pohľadávky napriek tomu, že došlo k jej premlčaniu, a že takýto následok by bol nepochybne absurdný.“ NS ČR teda považuje úrok z omeškania za prísne akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a teda za príslušenstvo pohľadávky, z čoho odvodzuje jeho vznik jednorazovo v prvý deň omeškania, čo podčiarkuje účelom inštitútu premlčania v súvislosti s absurditou vzniku nepremlčateľného úroku z omeškania z premlčanej istiny - z naturálnej obligácie. Záver je teda taký, že ak uplynula premlčacia doba k istine, nemožno sa úspešne domáhať akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť treba dodať, že aj v Českej republike prebiehala o tejto otázke rozsiahla odborná diskusia až napokon veľký senát NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 31 Cdo 4291/2009 zo dňa 10.03.2010 vyššie uvedený názor potvrdil. Úroky sa však v danom prípade tiež premlčujú v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy, keď colný úrad nevykonal vo vzťahu k úrokom žiadny úkon majúci za následok prerušenie premlčacej doby a žalobca premlčanie namietol. Je teda neprijateľný názor žalovaného, že zákonná úprava premlčania sa vzťahuje len na práva, ktoré sú v § 238 ods. 1 colného zákona výslovne uvedené, t.j. len na právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď colný zákon takýto inštitút nepozná, nemôže popierať zásadu zákonnosti, ako to tvrdí žalovaný. Je zrejmé, že clo nezaplatené v zákonnej lehote predstavuje nedoplatok cla. Z nedoplatku cla sú colné orgány povinné vymerať úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Úlohou colných orgánov je vyberanie cla a jeho príslušenstva. Právo na zaplatenie cla a jeho príslušenstva je subjektívnym právom verejným - právom colných orgánov. Právo vybrať a vymáhať nedoplatok sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje po šiestich rokoch po roku v ktorom sa stal splatným. § 238 ods. 2 colného zákona obsahuje aj úkon colných orgánov, ktorým možno túto lehotu predĺžiť, pričom však nedoplatky cla možno vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným. Aj v prípade, ak by sa prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone týkajúcej sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania a zároveň záver o tom, že na premlčanie úrokov z omeškania so zaplatením colného dlhu sa nevzťahuje právna úprava colného zákona, bolo by vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje princíp analógie. Tento princíp znamená, že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným občianskoprávnym predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Je potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút. Vyššie uvedené platí aj pre premlčanie. Inštitút premlčania využívajú prakticky všetky odvetvia právneho poriadku. Stretávame sa s ním v práve súkromnom ale aj v práve verejnom, a to aj v samotnom colnom zákone. Predmetom premlčania môže byť nielen majetkové právo, ale aj právo uskutočniť právny úkon. Zo širokého zastúpenia premlčania v rôznych právnych odvetviach vyplývajú samozrejme obsahové rozdiely, napriek tomu však zostávajú zachované určité znaky spoločné, a to tie, bez ktorých by nebolo možné o premlčaní hovoriť. Medzi ne v prvom rade možno zaradiť konštrukciu premlčania, založenú na dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí času - doby a na nevykonaní práva v tejto dobe. Dôsledkom premlčania je vždy oslabenie nároku. V dôsledku premlčania právo nezaniká (na rozdiel od preklúzie), trvá ďalej, ale do značnej miery sa zoslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom alebo iným orgánom namietne premlčanie, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Za ďalší spoločný znak premlčania možno považovať, že na premlčanie súd alebo iný orgán prihliadne len na námietku dlžníka. Premlčanie sa preto definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť najneskôr do rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného ani procesného nevyplýva, že by žalobca musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania a z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Civilný spor ako aj správne súdnictvo majú síce spoločný základný štruktúrny princíp - systém dvoch strán v kontradiktórnom postavení, čo tiež vyvoláva rad objektívne spoločných rysov, avšak nemožno prehliadať objektívne rozdiely, ktoré medzi nimi panujú. Tieto odlišnosti vyplývajú z iného predmetu ochrany, ktorým sa každý z týchto procesov zákonite prispôsobuje. V civilnom spore súd poskytuje ochranu subjektívnym právam súkromným, v správnom súdnictve subjektívnym právam verejným. Takto vymedzený rozdiel v predmete ochrany zjavne nemôže odôvodniť záver, že v konaní pred colnými orgánmi ako aj v správnom súdnictve sa na námietku premlčania úrokov z omeškania neprihliada. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ Záverom krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. K rozsudku č.k. 1S 95/2013-49, na ktorý žalobca upriamil pozornosť (v obdobnej veci) treba dodať, že týmto bolo zrušené rozhodnutie žalovaného pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. V danom prípade však senát 2S nesúhlasil s právnym posúdením námietky premlčania. Odlišný názor má senát 2S aj k otázke upustenia od vybratia úrokov z omeškania. Žalobca požiadal o „odpustenie“ úrokov z omeškania. Prvostupňový správny orgán o žiadosti nerozhodol z dôvodu, že od upustenia od vybratia úroku z omeškania možno požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania vymeraný. Podľa názoru senátu 1S na upustenie od vybratia úroku z omeškania v zmysle § 237 ods. 2 colného zákona nie je potrebná žiadosť. § 237 ods. 2 colného zákona a čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu dáva správnemu orgánu možnosť alternatívne upustiť od vymáhaného úroku z omeškania a tento sa síce môže napr. v prípadoch uvedených pod písmenami b/ a c/ § 237 ods. 2 colného zákona zaoberať možnosťou upustenia od vybratia úroku z omeškania, avšak minimálne v prípadoch spadajúcich pod písmeno a/ uvedeného ustanovenia je žiadosť nutná. Inak sa totiž ani správny orgán nedozvie, či vybratie úroku z omeškania nevyvolá u dlžníka vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti s ohľadom na jeho pomery, resp. vážnu ujmu (čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu, § 237 ods. 2 písm. a/ colného zákona). Treba však zdôrazniť, že otázka upustenia od vybratia úroku z omeškania nebola pre posúdenie veci vôbec podstatná a najmä ide o právo colných orgánov a nie o ich povinnosť. Vzhľadom na žiadosť žalobcu sa ňou však správne orgány zaoberať mali. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom v podaní zo dňa 28.05.2014. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a z trov právneho zastúpenia advokátom, ktorý vo veci vykonal 2 úkony právnej služby v roku 2013 - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 2x 130,16 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 eur a DPH predstavuje sumu 331,12 eur, 2 úkony právnej služby v roku 2014 - replika k vyjadreniu žalovaného a účasť na pojednávaní (podľa § 14 ods. 1 písm. c/, d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), t.j. 2x 134 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 eur a DPH predstavuje sumu 340,26 eur, spolu 671,38 eur, ktorú je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu č. účtu 262 6748 300/1100. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4 , § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.