Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/121/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200867 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013200867.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Peter Ďurček, advokát a konateľ, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. RZK/015/2013 zo dňa 09.04.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorý ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 308/2000 Z.z.), postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol o zastavení správneho konania č. 463-PLO/O-5657/2002 vedeného voči žalobcovi ako vysielateľovi, a to z dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj len správny poriadok), pretože odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu. Žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že žalovaný mu oznámil začatie predmetného správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že mal na programovej službe JOJ odvysielať program Noviny dňa 04.08.2012 o cca 19:00 hod., v ktorom malo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Žalobca na opätovnú výzvu doručil žalovanému svoje stanovisko k začatiu správneho konania a k podkladom pre rozhodnutie. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 O.s.p.), pričom na konanie podľa zákona č. 308/2000 Z.z. sa vzťahuje správny poriadok a teda rozhodnutie malo v zmysle § 46 správneho poriadku obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 správneho poriadku musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie rozhodnutia patrí k zárukám základného práva na spravodlivý súdny proces. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) ako aj na judikatúru ESĽP ( Garcia Ruiz proti Španielsku, Múčková proti Slovenskej republike, Helle proti Fínsku). V danom prípade napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie. Žalovaný vôbec neodôvodnil dôvod zastavenia konania, pričom malo ísť o odpadnutie dôvodu začatého správneho konania. Odôvodnenie rozhodnutia má pre účastníka konania nenahraditeľný význam, nakoľko mu poskytuje dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené. Napriek tomu, že takéto rozhodnutie v správnom konaní nemá povahu precedensu a teda netvorí prameň práva, rozhodovacia prax žalovaného vytvára právne „mantinely“ alebo hranice, v ktorých sa môžu účastníci správnych konaní v budúcnosti pohybovať, aby nedošlo k porušeniu povinnosti. Nastavenie týchto hraníc nie je možné vymedzovať len v rozhodnutiach žalovaného, v ktorých účastníka správneho konania uznáva za vinného a ukladá mu administratívnu sankciu ale k vytváraniu právnej istoty prispieva aj uvádzanie odôvodnení v prípadoch, kedy je správne konanie zastavené z dôvodov, ktoré účastníka oslobodzujú spod obvinenia. Žalobca poukázal na svoje stanovisko k správnemu konaniu a k jeho podkladom, ktoré bol povinný žalovaný preskúmať, právne vyhodnotiť a tento proces zachytiť v odôvodnení rozhodnutia. Keďže žalovaný vynechal odôvodnenie rozhodnutia, žalobca nevie posúdiť, či jeho právna argumentácia alebo ním uvedené námietky boli vyhodnotené ako dôvodné a do akej miery. Žalovaný vedie desiatky správnych konaní v skutkovo identických veciach a je v súlade s právom žalobcu na dodržanie právnej istoty, aby rozhodovacia prax žalovaného stanovila hranice dovoleného a nedovoleného konania. Žalobca záverom uviedol, že aplikácia § 47 ods. 1 správneho poriadku by mala byť len výnimočná a vydanie rozhodnutia bez odôvodnenia sa používa len v jednoduchých a celkom jasných veciach. V danom prípade však došlo k zastaveniu konania až na základe rozsiahleho stanoviska a právnej argumentácie žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol konanie zastaviť z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je vylúčené zo súdneho prieskumu a pokiaľ by bolo preskúmateľné súdom, navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na § 18 ods. 1, § 30 ods. 1 písm. h/, § 47 ods. 1 správneho poriadku a na § 247 ods. 1 a § 248 písm. a/ O.s.p.. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo-KS 221/2004, ktoré potvrdzuje, že napadnuté rozhodnutie je vylúčené zo súdneho prieskumu. Z preskúmavacej právomoci súdov sú vyňaté tie rozhodnutia, aj procesné, ktoré sa nedotýkajú práv a povinností fyzických či právnických osôb. Napadnuté rozhodnutie nezasahuje do práv, právom chránených záujmov žalobcu, ani mu ním nie sú ukladané povinnosti. Účelom správneho súdnictva je poskytnúť účastníkom správnych konaní možnosť domáhať sa ochrany práv, do ktorých bolo rozhodnutím správnych orgánov zasiahnuté, pričom zásah musí mať hmotnoprávne dôsledky. Žalovaný ďalej poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 8Sžo 141/2008, ktoré sa týkalo taktiež zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ správneho poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia o uložení sankcie obsahuje nielen uvedenie dôvodov pre uloženie sankcie, ale aj vysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu a návod, ako má postupovať v budúcnosti. Rozhodnutia žalovaného o uložení sankcie sú teda odôvodnené dostatočne na to, aby žalobcovi dali návod pre budúce konanie. Napadnuté rozhodnutie by bolo odôvodniteľné len tým, že žalovaný nezistil porušenie § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z., čo by však nijako zásadne nezmenilo jeho výpovednú lehotu. Výsledok správneho konania je v danom prípade v súlade s tým, čoho sa žalobca v správnom konaní dožadoval. Postup podľa § 47 ods. 1 druhá veta správneho poriadku je v súlade so zákonom a napadnutým rozhodnutím nebolo zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 druhá veta správneho poriadku, odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa čl. 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Zákony, ktoré vylúčia súdne preskúmavanie v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504218&FragmentId2=504218>, budú musieť byť v súlade s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=503999&FragmentId2=503999>). Zákonná úprava takého charakteru musí byť výnimočná, priamo v zákone odôvodnená. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa ustanovenia § 244 ods. 3 veta prvá O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 O.s.p. predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 248 O.s.p. súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Prvou podmienkou preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ktorý všeobecne ustanovuje, aké rozhodnutia môžu byť preskúmavané v správnom súdnictve na základe žalôb, že musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Druhou podmienkou je, že musí ísť o také rozhodnutie, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, nakoľko v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Treťou podmienkou je, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu (§ 247 ods. 2 a 3 O.s.p.). To znamená, že predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je, aby pri rozhodnutí orgánu verejnej správy vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré sa stalo právoplatným aj v dôsledku toho, že proti nemu príslušná procesná norma (obsiahnutá hoci v hmotnoprávnom predpise správneho práva) nepripúšťa opravný prostriedok, a preto právoplatnosť nastáva spravidla po doručení správneho rozhodnutia poslednému účastníkovi správneho konania, ak zákon neustanovuje inak (§ 247 ods. 3 O.s.p.). Štvrtou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby mohol súd v správnom súdnictve rozhodnutie správneho orgánu preskúmať, je to, že nejde o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je vylúčené podľa § 248 O.s.p.. Okrem toho ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje Ústava SR alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 248 O.s.p.). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať extenzívne, ale reštriktívne. V prípade pochybností nie je vadou konania, ak súd reštriktívnym výkladom ustanovenia § 248 písm. a/ O.s.p. poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/56/2008). V danom prípade nejde o rozhodnutie podľa § 248 písm. a/ O.s.p. tak, ako to tvrdil žalovaný, keďže napadnuté rozhodnutie je síce procesným rozhodnutím ale netýka sa vedenia konania. Napadnutým rozhodnutím bolo zastavené (ukončené) konanie začaté na podnet žalovaného. Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/2003, PL ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/29/2010, ZSP 5/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Správne súdnictvo v Slovenskej republike teda vychádza z princípu generálnej klauzuly (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504218&FragmentId2=504218>) s negatívnou enumeráciou (§ 248 O.s.p. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3407116&FragmentId2=3985448>). Preto každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak tak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 ústavy <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504015&FragmentId2=3905171>). Vylúčenie rozhodnutia orgánu verejnej správy zo súdneho preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504666&FragmentId2=504666> podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej správy, ak tak ustanoví zákon. Treba však zohľadniť aj skutočnosť, či vylučované rozhodnutie neohrozí alebo nemôže ohroziť dodržiavanie základných práv a slobôd (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 26/2004 z 9.januára 2003). Otázku právomoci súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504710&FragmentId2=504710> podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou; v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 138/03-29 z 15.októbra 2003). Úlohou súdu v správnom súdnictve pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=22110> v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504218&FragmentId2=504218> je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania (vrátane rozhodnutí uvedených v § 248 O.s.p. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3407116&FragmentId2=3985448>), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv a slobôd. Ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad § 248 O.s.p. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3407116&FragmentId2=3985448> vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 O.s.p. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3407116&FragmentId2=3985448> nemohli dotýkať alebo porušovať základné práva a slobody jednotlivcov. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504218&FragmentId2=504218> zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania (napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 50/01-50 z 11.októbra 2001, č.k. I. ÚS 52/02-30 z 28.mája 2003). V predmetnej veci sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu - rozhodnutia, ktorým žalovaný zastavil správne konanie z dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. h/ správneho poriadku, t.j. že odpadol dôvod správneho konania začatého na podnet správneho orgánu. Je nepochybné, že zastavujúce rozhodnutie správneho orgánu nie je meritórnym rozhodnutím vo veci, ktorým by došlo k zmene subjektívnych práv žalobcu v porovnaní so stavom pred začatím predmetného správneho konania (odhliadnuc od objektívnych právnych skutočností ako je plynutie času, resp. prípadnej zmeny právnej úpravy), žalobca teda nebol týmto rozhodnutím a ani postupom správneho orgánu pri jeho vydaní ukrátený na svojich právach. Nemožno opomenúť skutočnosť, že správne konanie sa začalo z vlastného podnetu žalovaného podľa § 18 ods. 1 správneho poriadku a ak v jeho priebehu dospel k záveru (hoci aj na základe kvalifikovaného vyjadrenia žalobcu k začatiu konania), že dôvody na jeho pokračovanie nie sú a konanie z tohto dôvodu zastavil v súlade s § 30 ods. 1 písm. h/ správneho poriadku, nemožno od neho vyžadovať, aby vo veci konal a rozhodol, ak inak neexistujú na to kvalifikované predpoklady vyplývajúce zo zákona, ktoré však v tomto konaní identifikované neboli. Rovnako nebolo jeho povinnosťou odôvodňovať svoje rozhodnutie, keďže v podstate vyhovel žalobcovi a zastavil konanie z dôvodu nezistenia porušenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. Výpovedná hodnota rozhodnutia pre žalobcu by síce bola v prípade jeho odôvodnenia vyššia, keďže by presne poznal názor žalovaného, avšak súd je názoru, že rozhodnutia žalovaného o uložení sankcie sú odôvodňované dostatočne na to, aby žalobcovi dali návod a vytvorili právne mantinely pre jeho budúce konanie. V danom prípade rozhodnutie o zastavení konania negatívne nezasiahlo právnu sféru žalobcu. Podľa § 244 ods. 1 až 3 OSP iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca - založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenia alebo povinnosti alebo pripustenie možnosti tohto legálneho zásahu do jeho práv, právom chránených záujmov alebo povinností, podliehajú súdnemu prieskumu postupom podľa piatej časti O.s.p., ktorý má charakter subsidiárnej súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre oblasť rozhodovania v správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie podľa názoru súdu nezasiahlo do sféry subjektívnych práv žalobcu a absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi rozhodnutím a zásahom do práv a právom chránených záujmov žalobcu, a teda žalobca na svojich právach ukrátený nebol. Bolo v kompetencii žalovaného, ktorý začal konanie na základe vlastného podnetu, rozhodnúť, či dôvod na jeho začatie odpadol, kedy a na základe akej skutočnosti a začaté konanie zastaviť. K žalobnej legitimácii treba ešte uviesť, že žalobca má povinnosť tvrdiť, že bol na právach ukrátený...., čím zakladá svoju procesnú legitimáciu a stáva sa žalobcom bez ďalšieho tak, ako v tomto prípade. Otázka aktívnej legitimácie vecnej (teda či skutočne bol na právach ukrátený...), sa rieši až v samotnom súdnom konaní a jej nedostatok vedie k zamietnutiu žaloby. Zákon (O.s.p.) nie príliš šťastne zmiešava procesnú a hmotnú legitimáciu a je nanajvýš subtílnou otázkou, ako obidva prípade odlíšiť. Ide tu totiž o to, že žalobca je povinný tvrdiť ukrátenie na svojich právach. Inak povedané, ak neexistuje subjektívne právo žalobcu, ktoré by mohlo byť rozhodnutím dotknuté, nie je žaloba prípustná a konanie o nej musí byť zastavené. To je však podľa názoru súdu nekorektné, keďže konanie o žalobe sa zastavuje, pretože žalobca je neoprávnenou osobou, ale tým je súčasne povedané to, čo malo byť povedané až zamietavým rozsudkom, že totiž žalobca nemá to právo, ktoré v žalobe tvrdí. Súd tak má procesným rozhodnutím rozhodnúť vec samu a pod maskou procesnej legitimácie riešiť otázku materiálnej legitimácie vecnej. Keďže v danej veci nechýbalo tvrdenie žalobcu o ukrátení na právach ako predpoklad procesnej legitimácie, nebol dôvod, aby konanie riadne neprebehlo a neskončilo zamietavým rozsudkom, keďže tu absentuje hmotná legitimácia - zásah do právnej sféry žalobcu a jeho ukrátenie na právach. Preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.