Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/146/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201036 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201036.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: E.. R. U., J. A. XXX/XX, H., právne zastúpená advokátom: JUDr. Jozef Hurtiš, Hviezdoslavova 3, Prievidza proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 18137/2012/52-2 zo dňa 10.1.2013, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 18137/2012/52-2 zo dňa 10.1.2013 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 18137/2012/52-2/RK zo dňa 20.3.2013 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 70,- €, titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Jozefa Hurtiša trovy právneho zastúpenia vo výške 625,65 €, všetko do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.5.2013 domáhala preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 18137/2012/52-2 zo dňa 10.1.2013 a rozkladovej komisie č. 18137/2012/52-2/RK zo dňa 20.3.2013. V žalobe žalobkyňa uviedla, že dňa 30.1.2013 jej bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 18137/2012 zo dňa 10.1.2013, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie súdnej exekútorky. Dňa 28.3.2013 jej bolo doručené rozhodnutie rozkladovej komisie, v ktorom jej bolo oznámené, že rozhodnutie o odvolaní nadobudlo právoplatnosť dňa 6.2.2013, nakoľko žalobkyňa v zákonnej lehote nepodala odpor. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že lehota bola žalovaným počítaná nesprávne, odo dňa uloženia zásielky na pošte, aj napriek tomu, že uvedená zásielka bola prevzatá osobne až 30.1.2013. Rozhodnutie, ako aj postup správneho orgánu žalobkyňa napáda v celom rozsahu, pretože ho považuje za nepreskúmateľné a nezákonné. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že žalovaný správny orgán porušil ust. § 3, 14, 18, 32 a 33 správneho poriadku. Dňa 28.3.2013 jej bolo doručené oznámenie rozkladovej komisie MS SR č. 18137/52/RK, v ktorom jej bolo oznámené, že rozklad voči rozhodnutiu o odvolaní nepodala v 15-dňovej lehote. Podľa názoru žalobkyne v tomto prípade správny orgán nesprávne postupoval v otázke doručenia rozhodnutia. Rozhodnutia správneho orgánu je potrebné doručovať podľa ust. § 24. Správny orgán na vznik fikcie doručenia písomnosti určenej do vlastných rúk podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku musí rešpektovať, že majú byť splnené kumulatívne podmienky - adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk nebol zastihnutý, v mieste doručenia sa zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomil, že písomnosť príde doručiť v určený deň a hodinu a nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný. V prípade, ak čo i len jedna podmienka nie je splnená, nie je možné podľa názoru žalobkyne uplatniť
fikciu doručenia v zmysle ust. § 24 ods. 2 správneho poriadku. Tieto pravidlá doručovania však podľa právneho názoru žalobkyne platia len pri doručovaní pre občana, čo súdny exekútor nie je. Súdny exekútor je podnikateľ - právnická osoba, v niektorých prípadoch má postavenie štátneho orgánu a teda eventuálne by mohol byť považovaný za právnickú osobu, pričom v tomto prípade platí, že lehota sa počíta odo dňa doručenia. Žalobkyňa v čase od 8.1.2013 mala dovolenku z dôvodu štúdia a prípravy na štátnice na vysokej škole, ktoré sa uskutočnili dňa 29.1.2013, teda až 30.1.2013 mohla prevziať všetku poštu do vlastných rúk. Ak žalovaný chcel žalobkyni doručovať písomnosť ako občanovi, mal jej doručovať na miesto bydliska, čo však nevykonal. Pochybením správneho orgánu Slovenská pošta stanovila lehotu na doručenie 18 dní, čo teda je možné jasne hovoriť, akou právnou teóriou sa správny orgán uberá pri doručení a to, že považuje doručenie po prevzatí a nie fikcia doručenia - teória náhradného doručenia. Žalobkyni nie je zrejmé, prečo správny orgán pri posudzovaní postupoval uvedeným spôsobom, nakoľko súdny exekútor nie je občan ale štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, je podnikateľ. Pri doručovaní pre právnické a fyzické osoby - podnikateľov uplatniť fikciu doručenia je podľa právneho názoru žalobkyne možné len v danej veci navrhovateľ je právnickou osobou, a preto je potrebné pri posudzovaní včasnosti podania jeho opravného prostriedku na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu skúmať splnenie zákonných podmienok doručovania písomnosti právnickým osobám v zmysle špeciálnej úpravy ustanovenej v § 25 správneho poriadku, podľa ktorého náhradné doručenie prichádza do úvahy len v prípade, že doručovanú zásielku do vlastných rúk, sa vôbec nepodarí doručiť na adresu právnickej osoby a takáto zásielka sa vráti správnemu orgánu ako nedoručená. Táto právna teória platí podľa názoru žalobkyne aj pri fyzickej osobe - podnikateľa.
V tomto prípade sa preto žalovaný správny orgán mal najprv vysporiadať s otázkou, či sa súdny exekútor zdržiava v mieste podnikania a až v prípade, ak by bola vrátená nedoručená zásielka a mal by zodpovedané, že sa v mieste doručenia zdržuje, mohol uplatniť fikciu náhradného doručenia, ale určite nie v prípade, ak súdny exekútor zásielku prevzal. Tento názor je vo všetkých rozhodnutiach, či už Najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR. Žalovaný správny orgán opomenul skutočnosť, že v danom prípade bola písomnosť doručovaná navrhovateľovi, ktorý je právnickou osobou, a preto je treba aplikovať ust. § 25 správneho poriadku. Zákonné podmienky na takúto fikciu doručenia však v prejednávanej veci podľa názoru žalobkyne splnené neboli, pretože zásielka sa nevrátila ako nedoručená správnemu orgánu, ale prevzal ju splnomocnenec. Tento deň treba preto považovať za deň doručenia rozhodnutia. Žalobkyňa v tomto prípade upozorňuje na rozhodovaciu prax NSSR 10Sžo 73/2011, 1Sžo 65/2008, 6Sžo 254/2010, 10Sžo 56/2011.
Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že postup správneho orgánu je v rozpore so správnym poriadkom, a preto žiada krajský súd o nápravu tohto stavu a rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 18137/2012/52 zo dňa 10.1.2013, ako aj rozkladovej komisie č. 18137/2012/52-2/ RK zo dňa 20.3.2013 zrušiť, ako nezákonné a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie.
II.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré tunajšiemu súdu doručil dňa 15.7.2013 uviedol, že z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že minister spravodlivosti SR rozhodnutím č. 18137/2012/52-2 zo dňa 10.1.2013 rozhodol o odvolaní žalobkyne z funkcie súdnej exekútorky. Rozhodnutie bolo žalobkyni doručované do vlastných rúk prostredníctvom súdneho doručovateľa. Nakoľko žalobkyňa nebola v mieste doručovania dňa 16.1.2013 zastihnutá, upovedomil ju doručovateľ o tom, že písomnosť príde doručiť opätovne 17.1.2013. Vzhľadom na to, že aj nový pokus o doručenie, zostal bezvýsledný, doručovateľ uložil písomnosť na pošte, ktorú si žalobkyňa vyzdvihla až dňa 30.1.2013.
Žalovaný v tejto súvislosti cituje ust. § 24, podľa ktorého, ak si adresát nevyzdvihne písomnosť určenú do vlastných rúk do 3 dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia a to bez ohľadu na to, či a kedy sa adresát o uložení dozvedel. Za deň doručenia rozhodnutia sa preto považuje 21.1.2013, čo znamená, že lehota na podanie rozkladu začala žalobkyni plynúť 22.1.2013 a uplynula 5.2.2013. Keďže žalobkyňa nepodala rozklad proti rozhodnutiu v lehote podľa § 54 ods. 2 správneho
poriadku, predmetné rozhodnutie nadobudlo dňom 6.2.2013 právoplatnosť a rozklad žalobkyne bol posúdený tak, ako oneskorene podaný, o čom žalobkyňa bola vyrozumená listom zo dňa 20.3.2013.
Tvrdenie žalobkyne, že na jej osobu mala byť uplatnená fikcia doručenia podľa § 25 správneho poriadku, nakoľko sa považuje za právnickú osobu, nemá oporu v zákone. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa a svoju funkciu nevykonáva v rámci podnikateľskej činnosti ale ako prenesený výkon štátnej moci, čo samotné vyplýva aj z ust. § 4 exekučného poriadku, ktorý mu výkon podnikateľskej činnosti, okrem iných výslovne zakazuje. Rovnako z ust. § 10 ods. 1 exekučného poriadku vyplýva, že za súdneho exekútora minister spravodlivosti SR menuje občana - fyzickú osobu spĺňajúcu zákonné predpoklady a túto konkrétnu fyzickú osobu tým oprávňuje na výkon činnosti súdneho exekútora a následne tú istú osobu môže z funkcie súdneho exekútora odvolať, pričom rozhodnutie sa doručuje tejto osobe do vlastných rúk. Žalovaný preto postupoval správne, keď rozhodnutie o odvolaní z funkcie súdneho exekútora doručoval konkrétnej fyzickej osobe podľa § 24 ods. 1 správneho poriadku, nakoľko súdny exekútor sa za žiadnych okolností nepovažuje (okrem daňových predpisov) za podnikateľský subjekt ani za inú formu právnickej osoby. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že sa v čase doručovania nezdržovala v územnom obvode mesta H., a preto nemala reálnu možnosť zásielku prevziať, toto žalovaný považuje za účelové tvrdenie, nakoľko žalobkyňa túto skutočnosť spomína až v žalobnom návrhu, avšak bez toho, aby preukázala, resp. aspoň konkretizovala, kde sa v čase doručovania zdržiavala, bez čoho nie je možné považovať jej tvrdenia za relevantné.
Rovnako podľa právneho názoru žalovaného neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že nebola upovedomená o začatí správneho konania. Listom zo dňa 19.11.2012 bola žalobkyňa vyzvaná na doručenie potrebných dokladov o vzdelaní v lehote do 31.12.2012 a zároveň bola poučená, že ak potrebné doklady v požadovanej lehote nedodá, bude žalovaný ďalej postupovať podľa § 238 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. a žalobkyňu z funkcie súdneho exekútora odvolá.
Rozhodnutie zo dňa 10.1.2013, ako aj následný postup žalovaného vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu a bol v súlade so zákonom, preto žalovaný žiada, aby súd v celom rozsahu žalobu zamietol.
III.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 250g ods. 1 OSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie ministra spravodlivosti SR zo dňa 10.1.2013 č. 18137/2012/52-2, ktorým tento podľa ust. § 238 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. odvolal žalobkyňu Bc. R. U., sN., z funkcie súdnej exekútorky.
Ďalej bolo úlohou súdu preskúmať rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 18137/2012/52-2/RK zo dňa 20.3.2013 (list), ktorým minister spravodlivosti SR oznámil žalobkyni, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa podala rozklad voči rozhodnutiu zo dňa 10.1.2013 oneskorene, tento i keď oneskorene podaný, bol preskúmaný, avšak rozkladová komisia konštatovala, že právoplatné rozhodnutie je zákonné, vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a žalobkyňou oneskorene
podaný rozklad neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu, prípadne zrušenie tohto rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím č. 1526/2002-410 zo dňa 15.2.2002 minister spravodlivosti SR vymenoval BB. s účinnosťou od 15.2.2002.
Podľa ust. § 238 ods. 5 exekučného poriadku, exekútor, ktorý k 1.9.2005 nemal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa na Právnickej fakulte Vysokej školy v SR, alebo nemal uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať najneskôr do 31.12.2012, že si toto vzdelanie doplnil. Ak exekútor v lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.
Listom zo dňa 19.11.2012 bola žalobkyňa vyzvaná na doručenie potrebných dokladov o vzdelaní v lehote do 31.12.2012 a zároveň bola poučená, že ak potrebné doklady v požadovanej lehote nedodá, bude žalovaný postupovať podľa ust. § 238 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. a žalobkyňu z funkcie súdneho exekútora odvolá.
Vzhľadom ku skutočnosti, že súdna exekútorka T. R. U. Ministerstvu spravodlivosti SR nepreukázala splnenie povinnosti určenej vo vyššie citovanom ustanovení § 238 ods. 5 exekučného poriadku a to ani na základe osobitnej výzvy ministerstva zo dňa 19.11.2012, na ktorú nereagovala, minister spravodlivosti SR podľa § 238 ods. 5 zákona č. 233/1995 Zb. v spojení s ust. § 9 písm. a) exekučného poriadku súdnu exekútorku T. (žalobkyňu) odvolal z funkcie súdnej exekútorky vzhľadom ku skutočnosti, že v lehote do 31.12.2012 ministerstvu nepreukázala doplnenie vzdelania tak, ako jej ukladá ust. § 238 ods. 5 veta prvá exekučného poriadku.
Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa rozklad dňa 12.2.2013, v ktorom uviedla, že napriek tomu, že okamžite, ako to bolo možné, začala žalobkyňa študovať II. stupeň na Právnickej fakulte, vážne zdravotné dôvody ju donútili požiadať o preloženie termínu záverečných skúšok a teda štúdium ukončila až v januári 2013. Z týchto dôvodov požiadala žalobkyňa o odstránenie tvrdosti zákona, ktorá podľa jej právneho názoru spočíva v § 238 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko sa domnieva, že jej prípad je hodný osobitného zreteľa, keďže zmeškanie lehoty bolo spôsobené objektívnymi dôvodmi a nie svojvôľou žalobkyne. Ďalej žalobkyňa v podanom rozklade žiadala o uznanie predložených dokladov o doplnení požadovaného vzdelania II. stupňa na Právnickej fakulte tak, ako keby boli podané v zákonom ustanovenom termíne, žiadala o zrušenie rozhodnutia zo dňa 20.3.2013. Ako ďalšie dôvody na zrušenie vyššie citovaného rozhodnutia žalobkyňa uviedla, že ministerstvo v konaní aplikovalo ustanovenie exekučného poriadku, ktoré podľa jej názoru môže byť v rozpore s Ústavou SR.
Z administratívneho spisu súd ďalej zistil, že sekcia civilného práva Ministerstva spravodlivosti SR, napadnuté rozhodnutie spolu so spisovým materiálom predložila osobitnej komisii ustanovenej v zmysle ust. § 61 ods. 2 správneho poriadku. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa upovedomená listom č. 10388/2013/52 zo dňa 19.2.2013.
Ďalej mal súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že rozkladová komisia podľa ust. § 61 ods. 3 správneho poriadku preskúmala v spojení s ust. § 60 aj oneskorene podané odvolanie (rozklad) z toho hľadiska, či toto neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimoodvolacieho konania. V tomto prípade komisia zaujala stanovisko, že žalobkyňa v lehote do 31.12.2012 nepreukázala splnenie povinnosti, t.j. skutočnosti, že má vysokoškolské vzdelanie II. stupňa na Právnickej fakulte vysokej školy v SR, resp. nepreukázala uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Z tohto dôvodu minister spravodlivosti SR rozhodol o odvolaní žalobkyne z funkcie exekútorky. Keďže exekučný poriadok neumožňuje odstránenie tvrdosti zákona a štátny orgán je viazaný ústavnou zásadou vyjadrenou v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohol žalovaný zohľadniť dôvody, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom odvolaní. Z tohto dôvodu, po posúdení podaného rozkladu a po zistení, že tento bol podaný oneskorene, komisia konštatovala, že právoplatné rozhodnutie je zákonné, vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a oneskorene podaný rozklad neodôvodnil obnovu konania alebo zmenu prípadne zrušenie tohto rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
Komisia konštatovala, že rozklad proti rozhodnutiu žalobkyňa nepodala v lehote podľa ust. § 54 ods. 2 správneho poriadku, márnym uplynutím 15-dňovej lehoty rozhodnutie nadobudlo dňa 6.2.2013 právoplatnosť. Žalovaný konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie bolo doručované poštou do vlastných rúk, z doručenky vyplýva, že postup doručovateľa bol v súlade s právnym poriadkom. V mieste doručenia sa žalobkyňa zdržiavala, zásielku neprevzala, a preto mohla byť uplatnená zákonná fikcia doručenia písomnosti.
IV.
Podľa ust. § 9 zákona č. 233/1995 Zb. minister spravodlivosti SR:
a) vymenúva a odvoláva exekútorov, b) vyhlasuje výberové konanie na funkciu exekútora, c) na spoločnú žiadosť exekútorov so súhlasom komory môže navzájom preložiť exekútorov do územného obvodu iného krajského súdu, d) rozhoduje o zbavení exekútora povinnosti mlčanlivosti.
Podľa ust. § 16 ods. 1 písm. c) výkon funkcie exekútora zaniká odvolaním exekútora.
Podľa ust. § 238 ods. 5 citovaného zákona, exekútor, ktorý k 1.9.2005 nemal vysokoškolské vzdelanie II. stupňa na Právnickej fakulte vysokej školy v SR, alebo nemal uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní, vydaný zahraničnou vysokou školou, je povinný ministerstvu preukázať najneskôr do 31.12.2012, že si toto vzdelanie doplnil. Ak exekútor v lehote nepreukáže splnenie tejto povinnosti, minister ho bez zbytočného odkladu odvolá.
V preskúmavanej veci mal senát Krajského súdu v Bratislave jednoznačne za preukázané, že žalobkyňa bola listom zo dňa 19.11.2012 vyzvaná na doručenie potrebných dokladov o vzdelaní v lehote do 31.12.2012 a zároveň bola poučená, že ak potrebné doklady v požadovanej lehote žalovanému nedodá, bude žalovaný postupovať podľa vyššie citovaného ustanovenia a žalobkyňu z funkcie súdneho exekútora odvolá.
Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa na výzvu žalovaného nereagovala a v stanovenej lehote nepredložila, resp. nepreukázala doplnenie vzdelania tak, ako jej ukladá ust. § 238 ods. 5 veta prvá exekučného poriadku v súlade s ust. § 238 ods. 5 veta druhá exekučného poriadku, minister spravodlivosti SR preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10.1.2013 č. 18137/2012/52-2 rozhodol o jej odvolaní z funkcie súdnej exekútorky.
Spornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania zostala otázka doručenia preskúmavaného rozhodnutia a následne posúdenia včasnosti podaného rozkladu voči vyššie uvedenému rozhodnutiu.
Podľa ust. § 24 ods. 1 správneho poriadku dôležité písomnosti najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 3 dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že predmetné rozhodnutie zo dňa 10.1.2013 bolo žalobkyni doručované poštou do vlastných rúk. Nakoľko žalobkyňa dňa 16.1.2013 nebola v mieste doručovania zastihnutá, upovedomil ju doručovateľ o tom, že písomnosť príde doručiť opätovne dňa 17.1.2013. Vzhľadom na to, že aj nový pokus o doručenie zostal bezvýsledný, doručovateľ uložil písomnosť na pošte dňom 17.1.2013. Žalovaný preto za deň doručenia rozhodnutia považoval tretí deň odo dňa
doručenia, t.j. 21.1.2013, čo podľa jeho právneho názoru znamená, že lehota na podanie rozkladu začala navrhovateľke plynúť 22.1.2013 a uplynula 5.2.2013.
Žalobkyňa reálne prevzala písomnosť dňom 30.1.2013 a rozklad voči nemu bol podaný dňa 12.2.2013.
Zo štvrtej strany preskúmavaného rozhodnutia - pripojenej doručenky mal súd za preukázané, že žalovaný správny orgán doručoval spornú písomnosť na adresu T. sN., A. XX/X, XXX XX H., to znamená na adresu sídla Exekútorského úradu.
Správny poriadok vo vyššie citovanom ustanovení § 24 ods. 2 ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých sa zásielka považuje za doručenú a to bez ohľadu na jej skutočné doručenie a to:
- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiaval a doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu a nový (druhý) pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný,
- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomí adresáta o uložení písomnosti na pošte a adresát si nevyzdvihne písomnosť do 3 dní od jej uloženia (bližšie 10Sžd 20/2011). Ak sú splnené všetky vyššie uvedené podmienky, považuje sa posledný deň 3-dňovej lehoty uloženia zásielky za deň jej doručenia a to aj v prípade, že sa adresát o uložení zásielky nedozvedel, prípadne sa o uložení zásielky dozvedel, ale si ju vyzdvihol až po uplynutí 3-dňovej lehoty.
V preskúmavanej veci je nesporné, že žalovaný správny orgán pri doručovaní predmetnej zásielky pochybil, keď žalobkyni doručoval na adresu sídla jej Exekútorského úradu v H., A. XX/X, pričom z jeho vlastnej činnosti mu muselo byť zrejmé, že žalobkyňa mala pozastavený výkon funkcie exekútorky v období od 23.3.2012 do 6.2.2013, v dôsledku rozhodnutia ministerky spravodlivosti SR č. 17989/2011-52/RK zo dňa 16.3.2012.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný správny orgán pochybil, keď predmetnú zásielku - rozhodnutie o odvolaní žalobkyne z funkcie súdnej exekútorky, tejto doručoval na adresu sídla jej Exekútorského úradu a nie (vzhľadom na pozastavený výkon činnosti) na adresu jej trvalého bydliska H. - A. R. X.
Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave pri skúmaní dôvodnosti námietok žalobkyne, tieto vzhliadol za opodstatnené, argumentujúc tým, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný správny orgán relevantne skúmal, či v danom prípade boli splnené kumulatívne všetky podmienky zákonom požadované na uplatnenie inštitútu tzv. náhradného doručenia, pričom práve takýto postup žalovaného je v rozpore s existujúcimi nálezmi Ústavného súdu SR (sp.zn. I. ÚS 119/07, II. ÚS 65/2010).
Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 18137/2012/52-2 zo dňa 10.1.2013 zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vecnou správnosťou preskúmavaného rozhodnutia sa súd z vyššie uvedených dôvodov nezaoberal.
V prípade listu ministra spravodlivosti SR zo dňa 20.3.2013 č. 18137/2012/52-2/RK bolo najprv potrebné posúdiť otázku, či je tento list ministra spravodlivosti SR možné považovať za rozhodnutie a či je možné ho súdne preskúmať. Pri posudzovaní tejto otázky vychádzal súd zo skutočnosti, že pojem „rozhodnutie“, je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Nie je rozhodujúce, ako správny orgán svoj akt označil, alebo či vec vybavil neformálnym prípisom (či formálne nedokonalým rozhodnutím, napríklad bez odôvodnenia či poučenia o opravnom prostriedku a podobne) v domnienke, že nie je jeho povinnosťou vydať rozhodnutie v určitej procesnej forme. Takýto
akt môže byť tiež podrobený súdnemu prieskumu (Bureš, Drápal, Mazanec, Občanský soudní řád, komentář, 5. vydání S1042).
Podľa § 247 ods. 1 OSP, sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 1 veta prvá OSP, sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný, pričom pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni (odsek 4).
Podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ak rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v Bratislave s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že v prípade rozhodnutia (list ministra spravodlivosti SR) zo dňa 20.3.2013 č. 18137/2012/52-2/RK došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď komisia po posúdení rozkladu podaného žalobkyňou, konštatovala, že tento bol podaný oneskorene a následne konštatovala, že právoplatné rozhodnutie je zákonné, vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a oneskorene podaný rozklad neobnovuje obnovu konania alebo zmenu, prípadne aj zrušenie tohto rozhodnutia mimoodvolacieho konania.
Senát Krajského súdu v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že takýto právny záver žalovaného správneho orgánu je treba považovať za nesprávny, resp. za predčasný. Ako bolo uvedené vyššie, žalovaný správny orgán nevenoval žiadnu pozornosť otázke správneho doručenia prvostupňového rozhodnutia žalovaného zo dňa 10.1.2013.
Správne konanie tvorí jeden celok, preto aj odvolací orgán podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní zodpovedá za to, že rozhodnutie o odvolaní, je v súlade so zákonom a že vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Ak súd preskúmaním rozhodnutia zistí, že vykonané dôkazy nie sú postačujúce pre skutkové zistenia, z ktorých žalovaný správny orgán v rozhodnutí o zamietnutí rozkladu vychádzal, potom rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu žalovaný správny orgán sa vo svojom liste zo dňa 20.3.2013 (rozhodnutí) obmedzil iba na hodnotenie vierohodnosti dôkazov, ktoré vykonal správny orgán rozhodujúci v prvom stupni, pričom odvolací správny orgán je povinný preskúmať odvolaním napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu (§ 59 ods. 1 správneho poriadku). Je povinný zistiť dôsledne skutočný stav veci a nemôže sa obmedziť iba na tie skutočnosti a dôkazy, ktoré zistil prvostupňový správny orgán. Pri preskúmavaní rozhodnutia postupuje odvolací orgán nezávisle na konaní prvostupňového orgánu, posudzuje vec samostatne z hľadiska tak skutkového, ako aj právneho hodnotenia veci, to znamená, že z vlastného podnetu vykoná nové dôkazy, prípadne zopakuje dôkazy už vykonané v záujme zistenia skutočného stavu veci.
Nakoľko z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalovaný správny orgán sa dôsledne neriadil vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd jeho rozhodnutie (list zo dňa 20.3.2013) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni súd priznal náhradu trov konania spočívajúcu v súdnom poplatku vo výške 70,- € a z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie na súd á 130,16 € + 2 x režijné výdavky 2 x 7,81 € a účasť na pojednávaní dňa 15.5.2014 á 134,- € + 1 x režijné výdavky 8,04 €). Ďalej súd priznal žalobkyni cestovné z H. do T. a späť, ako aj náhradu za stratu času za 5 polhodín, spolu vo výške 231,33 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 625,65 €, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne podľa ust. § 149 ods. 1 OSP.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.